Príbeh pamätníka Marcin Bieniada (1959)

Motto: „Ja som vtedy nenávidel komunizmus, všetko som mu dával za vinu.“

  • Marcin Bieniada sa narodil 11. januára 1959 v meste Wągrowiec, blízko Poznane v Poľsku;
  • jeho otec vo februári 1982 získal prácu na Slovensku v Duslo Šaľa, okres Galanta;
  • pred vyhlásením stanného práva chodieval do Západného Nemecka, ako „Gastarbeiter“;
  • nenávidel komunizmus, po tom ako generál Jaruzelski vyhlásil v Poľsku stanné právo;
  • plánoval útek na kajaku v Poľsku cez Baltické more;
  • 23. augusta 1982 úspešný útek do Rakúska preplávaním Dunaja pri Devíne;
  • 1982 – v utečeneckom tábore Traiskirchen;
  • 1982 – prenajal byt spolu s kamarátom vo Viedni, robotník pri spracovaní plechu, neskôr bol taxikárom;
  • 1984 – kúpil byt vo Viedni, v ktorom býva dodnes;
  • 1986 - chcel vrátiť poľské občianstvo na veľvyslanectve;
  • 1987 – cestuje do Poľska ako rakúsky občan;
  • miesto úteku v Devíne - najdôležitejší deň jeho života - navštevuje rád a často.

Marcin Bieniada sa narodil 11. januára 1959 v meste Wągrowiec, blízko Poznane. Vyrastal vo Varšave. Jeho mama pracovala ako zdravotná sestra, otec bol chemickým inžinierom. „Poľsko bolo pomerne chudobná krajina, ale až tak zle sa azda nežilo. Za éry Giereka sa Poľsku podarilo získať veľa úverov zo západu a život sa zlepšil. Aj preto si už môj otec mohol kúpiť poľskú fiatku, a mali sme aj vlastný byt v jednom z panelákov v okolí Varšavy.“ Jeho otec vo februári 1982 získal prácu v Duslo Šaľa v okrese Galanta, kde projektoval čističky odpadových vôd. Bolo to „po tom, čo generál Jaruzelski vyhlásil v Poľsku stanné právo“. A Marcin už odvtedy začal plánovať útek za hranice. „Ja som vtedy nenávidel komunizmus, všetko som mu dával za vinu.“ Ešte pred vyhlásením stanného práva chodieval do Západného Nemecka, kde pracoval ako „Gastarbeiter“, ale potom keď sa hranice zatvorili, už to nebolo možné. Keďže ale jeho otec pracoval na Slovensku, blízki ho mohli navštevovať, mal pas, ktorý platil na vycestovanie do Československa.

Svoj útek za hranice plánoval najskôr na kajaku. „Na začiatku som sa chcel kajakom preplaviť až k dánskemu ostrovu Bornholm na Baltickom mori. Zisťoval som si, kde sa dá kúpiť kajak. Tiež som si zaobstaral kompas vyrobený v NDR. Vôbec nič som však nevedel o plavení sa po mori, a určite by sa mi to nepodarilo.“ Keď ale jeho otec pracoval na Slovensku, myslel si, „že do Rakúska to už nie je ďaleko. Tam si budem môcť dôkladnejšie pozrieť hranice a zistiť, ako to tam funguje. Nazdával som sa, že táto krátka hranica na Dunaji bude menej strážená v porovnaní s ostatnými úsekmi.“

Na útek sa pripravoval dôkladne. Bol si viackrát v Devíne pozrieť miesto pri Dunaji, kde by bolo najlepšie prekročiť hranicu. „Obliekol som sa ako turista, ale vždy inak, aby som nevzbudzoval podozrenie. Často som sedával v pohostinstve, ktoré sa teraz volá U Srnčíka, a odtiaľ som sledoval hranicu. Raz, keď som tam sedel, prišli príslušníci pohraničnej stráže a zatkli mladíka, ktorý sedel pri mne, pretože vyzeral podozrivo – a ja nie. Videl som hliadku, ktorá tadiaľ chodila – dvaja vojaci ozbrojení kalašnikovmi so psom.“

Vedel, že na hranici sú aj signalizačné drôty, kúpil si aj kliešte, aby pri úteku ich mohol prestrihnúť. „Chcel som vytvoriť náhradný obvod z medeného drôtu, aby som nespustil poplach, a potom by som prestrihol signalizačné drôty. Ale to by trvalo veľmi dlho, na to som nemal čas, pretože na tej ulici bola veľká premávka. To by určite nevyšlo.“ Najviac o úteku vedela jeho sestra, ktorá bola skautkou, ktorá mu pri úteku mala aj najviac pomôcť. „Vedel o tom aj jeden kamarát, ktorý mi tiež mal pomôcť, no nakoniec sa zľakol a rozmyslel si to – ale nikomu nič nepovedal. Ešte o tom vedelo aj jedno dievča, ktoré tiež o tom nikomu nepovedalo. A rodičia netušili vôbec nič.“

Možnosťou úteku bolo preskočiť hraničnú drôtenú zátarasu, ale tá bola vysoká a pre ten účel si zvolil pouličnú lampu, na ktorú by bolo dobre vyšplhať sa a odtiaľ skočiť. Keďže pouličné lampy boli veľmi blízko plota videl šancu, že by sa to mohlo podariť. „So sestrou sme začali následne trénovať skoky. Ja som jej pomáhal vyjsť na lampu do výšky meter dvadsať, tam, kde sa na lampe nachádzala taká hrana. Potom som vyliezol ešte vyššie, ako bola ona, a postavil som sa jej na plecia. Ona stála chrbtom k hranici, ja som zozadu držal lampu a stál k hranici čelom. Od jej pliec som sa teda mohol odraziť. Bol som vo výške dva a pol metra a to bolo už o trochu vyššie ako signalizačný plot. Takže sme si to skúšali na lampe v Šali a vyrátali sme, že to trvá 50 sekúnd, čo dávalo predpoklad na úspech.“

K úteku sa rozhodol 23. augusta 1982 po zotmení. Spolu aj sestrou cestoval zo Šale vlakom do Bratislavy a autobusom linkou číslo 29 od Mosta SNP do Devína. Na Devínskej novej ceste bolo ešte pred deviatou dosť rušno a preto zostali čakať v kríkoch. Keď ruch ustal, premávka už nebola, rozhodol sa pre akciu úteku. „Odhodil som svoju modrú bundu a ostal som len v čiernom oblečení – celý som bol úplne v čiernom. Prišli sme k lampe, všetko sme urobili podľa plánu – sestra sa postavila na hranu, ja som sa vyšplhal vyššie, otočil som sa, aby som mohol preskočiť a náhle som dostal strach a začal som sa veľmi báť. Nato ona povedala: „No skoč!“ A až vtedy, keď to povedala, som skočil. Skočil som bez zaváhania, nedotkol som sa tej latky, ktorá sa hýbala, a ktorá by hneď vyvolala poplach. Pristál som na druhej strane, ale ani som sa nepohol, čakal som bez najmenšieho pohnutia, kým príde ďalší autobus. A na ten bolo potrebné dlho čakať – asi 15 minút, pretože som chcel, aby sa zachránila najskôr sestra. Keď som počul, že autobus prišiel a otvorili sa dvere, až potom som sa pohol, lebo som už vedel, že sestra odišla. Ona stihla ešte rozsypať dookola korenie, pretože v okolí lampy bolo rozorané pole, ktoré zachytávalo stopy utečencov. Korenie rozsypala preto, aby prípadne psy stratili stopu.“

To však ešte bol len začiatok, prejsť na rakúsku stranu bolo treba sa dostať k Dunaju a úspešne ho preplávať. „Sestra teda odišla, ja som sa pohol a plazil sa ku kotúčom ostnatého drôtu. Boli tam presne dva také kotúče. Cez to som sa preplazil spodkom, ale trvalo to veľmi dlho, pretože sa mi o drôt zachytávalo oblečenie. Zranil som sa a poškriabal – nohavice som mal celé roztrhané. Prišiel som až k ramenu Dunaja, ktoré bolo uzatvorené. Voda stála a bolo to veľmi dobre osvetlené, pretože lampy pri devínskej novej ceste boli nastavené tak, že svietili na cestu a aj na hranicu, teda na obidve strany. Bolo tam jasno ako cez deň. Cez to rameno som šiel po dne, po blate. Hladinu vody som mal takto pod nosom, aby ma bolo čo najmenej vidieť. Tam som sa najviac bál, mal som najväčší strach. A v jednej chvíli som nosom potiahol vodu. Cítil som, ako mi voda schádza do pľúc, ale nezakašľal som. Keď má človek taký veľký strach, nezakašle. A po desiatich, pätnástich sekundách som začal opäť dýchať bez toho, aby som zakašľal.“

Prišiel na polostrov a aby neupútal pozornosť, plazil sa. Oblohu nevidel a strácal orientáciu. Nemal so sebou kompas, ktorý si kúpil, keď plánoval útek ešte cez Baltické more v Poľsku. Dostal dobrú inšpiráciu ako sledovať správny smer a korigovať pohyb a to podľa odbíjania hodín z kostolnej veže v Devíne, čo bolo každých 15 minút. „Napriek tomu to trvalo viac ako hodinu, kým som sa k Dunaju dostal. Na tom polostrove bola napríklad aj štrková cesta pre hliadky a bol tam aj nejaký starý hrdzavý plot. S tým som tiež nerátal, pretože som nevedel, či ten plot v sebe náhodou nemá nejakú signalizáciu alebo nie je pod napätím. Neostávalo mi teda nič iné, len ho chytiť a vyskúšať. No a naozaj, chytil som ho, nič sa nestalo a prešiel som cezeň. Bol tam ešte vták, ktorého som vyplašil a aj zvalený kmeň stromu, po ktorom som mohol prejsť bez plazenia celkom dlhú vzdialenosť. Náhle sa však podo mnou s veľkým rachotom prelomil. A tiež som si myslel, že to spustí poplach, ale nie – nestalo sa nič. Nakoniec som započul šum vody, šum Dunaja a vplazil som sa doň a začal plávať.“

Voda Dunaja bola spočiatku pokojná, ale čím viac plával, bol silnejší prúd vody, s akým sa nikde inde nestretol. V Poľsku plával vo Visle, ale prúd Dunaja bol veľmi silný. Mal strach, či ho voda neunesie späť na slovenskú stranu do Petržalky. „Vtom sa predo mnou z ničoho nič zjavila veľká loď. Bola to veľká nákladná loď, ktorá mala motory asi vzadu, lebo vôbec som ju nepočul. Preplávala popred mňa asi dva-tri metre, pričom sa plavila proti prúdu, zatiaľ čo ja som plával s prúdom. Voda bola rozbúrená, ako také veľké jacuzzi, ale nič sa mi nestalo. Keď loď preplávala, dostal som sa do toho silného prúdu a začal som sa blížiť k rakúskemu brehu. Prúd bol dokonca taký silný, že som sa na niekoľkokrát musel chytať kameňov, aby som spomalil, lebo som nemohol vyjsť na breh, ale nakoniec sa mi to podarilo a vyšiel som naň. Samozrejme, ešte som si nebol istý, či som naozaj v Rakúsku, lebo to stále mohla byť Petržalka.“

Išiel smerom napravo, smerom k Rakúsku. Potom videl cestu, ktorá sa kľukatila vľavo a nej videl auto s rakúskou značkou. Už vedel, že je asi v Rakúsku. „Po niekoľkých kilometroch som uvidel tabuľu s nápisom Hainburg. Takže som vedel, že sa mi to podarilo.“ Chcel sa ubytovať v dvoch hoteloch, ale boli zatvorené. Išiel preto na políciu, kde sa pýtal rozospatého policajta, kde sa môže ubytovať. „Ten policajt mi povedal, aby som spal vo svojom aute. Ako keby nevidel, že mám roztrhané nohavice, a že som celý mokrý. Jednoducho sa nechcel mnou zaoberať, chcel sa vyspať.“ Išiel teda na vlakovú stanicu a cestou zbadal, že z jednej tabakovej továrne prúdi teplý vzduch od klimatizácie, čo využil na vysušenie svojich vecí. Zvyšnú časť noci prebdel na vlakovej stanici a kúpil si za doláre, ktoré mal so sebou, lístok na vlak do Viedne – Südbahnhof. „Vo vlaku mi rakúsky železničiar dal svoje pracovné nohavice, ale boli také veľké, že som ich nemohol nosiť, lebo mi jednoducho nesedeli.“ Jeho ďalším cieľom bol utečenecký tábor Traiskirchen, no nepoznal cestu. „Povedali mi, že mám ísť do Meidlingu, no Meidling sa mi pomýlil s Mödlingom, takže to nebolo také jednoduché. Našťastie však aj v Mödlingu som našiel spojenie s Traiskirchenom, akurát autobusom. V Mödlingu boli obchody, kde som si mohol kúpiť aj nové nohavice.“

Po príchode do tábora bol prekvapený, že bol prázdny, bol sám v miestnosti s kapacitou pre 30 ľudí. „Neboli tam nijakí Poliaci, lebo vtedy sa už neutekalo, hranice boli zatvorené. Keď som aj na nejakých Poliakov natrafil, väčšina z nich prišla z Iraku, kam odišli za prácou – a potom sa už nevracali do Poľska, ale utekali na západ. Bolo ich však veľmi málo.“ V tábore bol dva mesiace, potom utečencov premiestnili do druhého tábora a po dvoch mesiacoch si s kamarátom vo Viedni prenajali byt za pomoci jeho sesternice z Paríža, ktorá mala kontakty aj vo Viedni. „A po troch rokoch sa mi podarilo kúpiť taký „Genossenschaftswohnung“, teda to už bola dobrá ponuka. A ten byt mám dodnes.“

Vo Viedni pracoval ako robotník pri spracovaní plechu, neskôr bol taxikárom. Prihlásil sa aj na chemickú školu, ktorú absolvoval po dvoch rokoch. „ Potom som bol ešte v rakúskom vojsku, pôsobil som v Rakúsku a na Cypre s rakúskymi vojakmi v UN Cyprus. Potom som dostal prácu vo Švajčiarsku v chemickej továrni. Vo Švajčiarsku som dobre zarábal, no bolo to v horách, kde stále pršalo. Bolo to malé mesto, a ja som nemal šancu na kariérny rast, vždy som bol ten najhorší a nešlo mi to veľmi dobre. Tak som sa vrátil do Viedne k taxikárčeniu.“

Jeho sestra po jeho preskočení hraničnej drôtenej zátarasy nastúpila do autobusu, ktorý ich k hranici priviezol. „Do Devína totiž prišlo veľa ľudí a z Devína sa v tom autobuse nevracal nikto, sestra cestovala sama. Takže sa šofér začal vypytovať, kde je ten druhý. No ona nepovedala ani slovo, lebo keby začala hovoriť, vodič by zistil, že je to Poľka. Ona si povedala, že bude lepšie, ak nebude hovoriť vôbec nič.“ Z Bratislavy išla do Šale posledným vlakom. „Keď prechádzala okolo cintorína, bála sa najväčšmi. Lebo na hranici vôbec nemala strach a vôbec si neuvedomovala, že jej niečo hrozí. Ona bola skautka, takže to vnímala ako veľké dobrodružstvo. Potom vyštudovala školu a teraz je sudkyňa.“

V roku 1986 chcel vrátiť poľské občianstvo na veľvyslanectve. Poľskí komunisti ho pozvali na rozhovor a povedali mu : „Vítame vás v Poľsku, ostaňte občanom Poľska, nič vám neurobíme. Teda už v roku 1986 cítili poľskí komunisti, že zmena visí vo vzduchu. Tak som si to občianstvo nechal.“ Kvôli jeho úteku za hranice netrpel nikto z jeho rodiny. „Ja som sa tu na tomto mieste stretol 17. septembra 1982 s mojím otcom. Ja som bol na rakúskej strane, po druhej strane Moravy a otec stál tu. Kričali sme a rozprávali sme sa. Potom prišiel UAZ s československými vojakmi a zatkli môjho otca. Neskôr som sa dozvedel, že dostal len pokutu 100 korún. To bolo všetko, akurát sa ho ešte pýtali, ako som sa tam dostal. On povedal, že som jednoducho išiel a to je všetko.“

Do Poľska cestoval v roku 1987. O rok na to prišiel na Slovensko ako rakúsky občan a išiel si pozrieť aj miesto, odkiaľ sa mu útek podaril. „Pozeral sa na tie strážne veže, no nikto mi nič neurobil. V Rusku už bol Gorbačov – vedelo sa, že je všetkému koniec. Hoci na tejto hranici sa ešte do ľudí strieľalo. Spomínam si na jeden moment, kedy rakúska televízia ukazovala mierenú strelu do hlavy a to už bolo na rakúskom území.“

Často chodieva na miesto jeho úteku, kde stále pociťuje aj silné emócie . „Ešte som celý čas trochu nervózny. Nie veľmi, ale keď si na to všetko tak presne spomínam, som trochu nervózny. Prvé dva roky som o tom nemohol hovoriť, lebo keď som začal, roztriasli sa mi ruky. No na rozdiel od pána Bažinu som nemusel ísť za psychiatrom, nejako som sa cez to dostal. Kamarát Václav Bažina, ktorý prechádzal v Úvaloch cez hranicu, mal psychické problémy a musel ísť za psychiatrom. No on spustil poplach, a ja nie.“ Do Devína chodí často a rád. „Nedokážem to opísať, ale Devín mám veľmi rád. Bol to najdôležitejší deň môjho života. Prežil som tu najväčší strach. Každý rok sem teda chodím a sledujem, čo sa tu mení. Naozaj sa mi tu veľmi páči.“

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, január 2017.

Vytlačiť