Príbeh pamätníka Magdaléna Záhorská (1943)

Motto: „Čo treba urobiť pre Božie kráľovstvo? Tu a teraz.“

  • Magdaléna Záhorská sa narodila 17. apríla 1943 v Palúdzke;
  • jej otec bol vedúci lekárne v sanatóriu Vyšné Hágy vo Vysokých Tatrách;
  • základnú školu začala navštevovať v roku 1949 v jednotriedke vo Vyšných Hágoch;
  • vnímala udalosti po Februári 1948;
  • 1950 - milosrdné sestry sv. Kríža zo sanatória naložili do autobusov a odviezli;
  • starého otca na Turci počas násilnej kolektivizácie aj zavreli;
  • 1951 - jej otec stratil zamestnanie, lebo odmietol ŠtB udávať na primára Eichlera;
  • 1960 - maturita na Jedenásťročnej strednej škole v Poprade;
  • KSS rozhodla, že nie je vhodná na štúdium na vysokej škole pre triedny pôvod;
  • v rokoch 1962 -1967 - štúdium stomatológie na Lekárskej fakulte v Košiciach;
  • 1974 - biľakove päťky KSS - nevhodná na druhú atestáciu, v ambulanciách bez pitnej vody;
  • 1972 - kontakty so skrytou Cirkvou - spoločenstvo Koinótés;
  • bola sledovaná a viackrát vypočúvaná na ŠtB, zobrali jej cestovný pas;
  • November 1989 - mala verejný prejav na mítingu Občianskeho fóra v Poprade.

Magdaléna Záhorská sa narodila 17. apríla 1943 v Palúdzke ako prvorodená z piatich detí jej rodičov. Jej otec bol vedúci lekárne v tuberkulóznom sanatórium vo Vyšných Hágoch. Rodičia vytvorili skvelú rodinnú atmosféru, oázu lásky a pokoja. Doma živo komunikovali, veľa čítali a učili sa hrať na pianíne. „Prvé moje spomienky sa viažu asi na piaty rok života, na naše nádherné prechádzky s oteckom, kedy som bola na všetko zvedavá, rodičia hovoria až veľmi zvedavé dieťa a na všetko som sa vypytovala. Otecko mi to samozrejme veľmi trpezlivo vysvetľoval a bola som zvedavá nielen na okolnosti doma, veci prírody, ale so záujmom som čítala svätovojtešský kalendár. To bola v podstate jediná literatúra dostupná v tom čase. Tak tá bežná ľudová a vedela som pomenovať už v štvrtom, piatom roku života všetkých svätých z kalendára."

Prejavy komunizmu po Februári 1948

Základnú školu začala navštevovať v roku 1949 v jednotriedke vo Vyšných Hágoch, kde bolo 30 deti zamestnancov sanatória. V roku 1950, keď bola druháčkou „prišli nejakí páni do triedy a pozdravili sa s pani učiteľkou a zvesili kríž zo steny... Už sa nebudete modliť pred vyučovaním, ale budete si spievať pesničky Buď práci česť, nebudete sa zdraviť Pochválený buď, Ježiš Kristus, budete sa zdraviť Česť práci."

Už ako malá školáčka videla a vnímala, čo všetko sa deje po Februári 1948. Počas Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 v rámci akcie Rehole začali komunisti likvidovať mužské kláštory a neskôr aj ženské rády. V sanatóriu pracovali ošetrovateľky - milosrdné sestry sv. Kríža. Nevedeli, kde a kedy ich komunisti odvlečú a preto mali najpotrebnejšie veci pripravené a zbalené v kufríkoch. V jednu noc, prišli milicionári a štátna bezpečnosť, naložili sestričky do autobusov a nikto nevedel, kam ich odviezli.

Jej starý otec z maminej strany bol poctivý gazda na Turci. Odolával násilnému združstevňovaniu dediny. Ale lesy aj pôdu mu komunisti násilím zobrali do družstva. Na nejaký čas ho aj zavreli, vyvesili jeho meno na „tabuľu hanby" v dedine - ako kulaka na odstrašenie iných. Chceli ho zničiť vysokými kontingentmi, ale nezlomili ho. Jeho rodina bola veľmi statočná. Postavila sa proti zločinom, čo komunisti páchali na slovenských dedinách.

V roku 1951 prišli za jej otcom agenti štátnej bezpečnosti, aby im podával informácie o MUDr. Eichlerovi. Ako medik bol Kolakovičov žiak a potom bol členom Rodiny, skupiny katolíckych intelektuálov. Otec odmietol spoluprácu. Preto bol prepustený ako vedúci lekárne sanatória vo Vyšných Hágoch. Doktora Eichlera (mal vtedy sedem malých detí) v jednu noc v jeho byte prepadla ŠtB a pred manželkou Gertrúdou i deťmi ho ponižovali. V noci ho odvliekli a neskôr odsúdili na jedenásť rokov väzenia na Pankráci a na Boroch.

Otec po strate zamestnania niekoľko rokov pracoval ako lesný robotník. Potom našiel primeranú prácu v detskom TBC sanatóriu v Lučivnej, kde bol riaditeľom Dr. Šimek. „Mal za sebou Osvienčim, prežil veľa trápenia a dobre poznal život. Povedal mu, ale ja by som vás prijal, mám tuná predsa už aj sklad liečiv a je dobré, keď to bude viesť odborník, teda inventarizácia atď. zásobovanie." V Lučivnej bol vtedy problém s ubytovaním. Ale dostali byt nižšej kategórie, v byte nebola kúpeľňa, zdieľali ju s inou rodinou. V sanatóriu v Lučivnej bol malý kostolík s harmóniom. Otec tam hral na omši a deti spievali aj viachlasne. Každú nedeľu tam chodil slúžiť omšu važecký farár Janko Silan, slovenský básnik, vynikajúci kazateľ a citlivý spovedník. Keď došlo v sanatóriu k výmene vedenia, tak komunisti zatvorili aj kostol. Nechali ho vykradnúť a potom z neho urobili sklad dosiek.

Maturita v roku 1960

V roku 1960 maturovala na Jedenásťročnej strednej škole v Poprade. Riaditeľ školy ešte pred maturitou oznámil, že okresné byro KSS rozhodlo: „Nie ste vhodná, konkrétne mne, pre štúdium na vysokej škole pre váš nerobotnícky, neroľnícky pôvod a náboženské zaťaženie. Takže prijímacie pohovory na lekársku fakultu, ktorú som potom absolvovala, ešte pred maturitou v 11. triede niekedy v máji, boli vlastne bez efektu, to bolo vopred jasné, že nebudem prijatá na lekársku fakultu." Riaditeľ im navrhol, aby išla manuálne pracovať aspoň na dva roky do fabrík a tým dokázala svoju lojálnosť so socialistickým režimom.

Štúdium medicíny (1962 -1967)

V roku 1962 sa znova prihlásila na Lekársku fakultu v Košiciach. Prijali ju na štúdium stomatológie. Počas štúdií spoznala Bartolomeja Urbanca, kaplána v Dóme sv. Alžbety. Od neho mala aj náboženskú literatúrou z Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. V roku 1967 skončila štúdium s červeným diplomom. Chcela prednášať medikom, ale v tom čase nebolo voľné miesto na katedre, a tak sa rozhodla pre stomatologickú prax v Poprade.

Normalizácia po roku 1968

Obdobie do augusta 1968 vnímala ako nádejné pre celý národ a cirkev. Tieto nádeje prevalcovali tanky okupačných armád Varšavskej zmluvy. Začala sa obnovovať červená tma komunizmu: komunisti začali tvrdo presadzovať svoje požiadavky. Bolo to obdobie tvrdých kádrovačiek, na pracoviskách sa zriadili biľakove päťky, ktoré mali veľkú moc. Veriacich ľudí opäť nazvali, tak ako v 50-tych rokoch, ako nábožensky zaťažených, nevhodných budovať socialistické zriadenie a úplne ich degradovali.

Na jar 1974 jej kádrový referent OÚNZ v Poprade oznámil, že závodný výbor KSS rozhodol, že nie je vhodná na druhú atestáciu, pretože je nábožensky zaťažená. Poslali ju do primitívnych vidieckych ambulancií bez pitnej vody. Bolo to pre ňu ťažké obdobie, lebo jej ideál preventívnej detskej stomatológie sa v takýchto podmienkach nedal realizovať. V tom čase bolo nedostatok dobrej náboženskej literatúry, ale mala kontakty aj na osoby, od ktorých si knihy požičiavala. Napr. Súostrovie Gulag od Solženicyna, prepašovaný z Talianska, musela prečítať za tri noci, lebo ho chceli čítať aj iní.

Spoločenstvo Koinótés

V roku 1972 prišiel do OÚNZ Poprad pracovať nový kolega stomatológ, tajný kňaz, Oliver Oravec, neskôr emigroval. „On nebol rehoľník, bol priateľom pátra Formánka v Prešove. Ten jeden čas za Dubčeka pôsobil aj ex katedra a vysvätil ho Davídek, brniansky biskup skrytej cirkvi. Takže on už bol vysvätený, ja som o tom nevedela. Sadli sme do auta, páter Formánek, Oliver a ja a išli na prvý seminár, prvé stretnutie so spoločenstvom, ktoré biskup Felix Maria Davídek pomenoval Koinótés - spoločenstvo, po grécky spoločenstvo. A takto to bol môj prvý kontakt. Bolo to na jar roku 1973. Ja som sa ocitla na fare u pána farára Šimeka. On bol totiž v kriminále nejakú dobu s Davídkom a uvoľnil faru na takéto semináre. Bol to novozámocký okres, čiže vlastne v takom nejakom trochu zátiší. A tak to bol prvý môj kontakt a tam som pociťovala moju veľkú túžbu sa teologicky vzdelávať. Tie prednášky biskupa Davídka boli famózne tým, že neboli monotónne a monotematické, ale boli interdisciplinárne, tzn. teológia bola prepojená, napr. teológia - filozofia, teológia - medicína, teológia - prírodné vedy, teológia – ekológia, to bolo veľmi zaujímavé. A čo bolo ešte pozoruhodné, že nevylučoval z toho spoločenstva ženy."

Biskup Felix Maria Davídek bazíroval na solídnom teologickom vzdelaní. Na semináre univerzity Felixa Maria Davídka chodili zo Slovenska každé dva mesiace v rokoch 1973 – 1979 na faru v Kobeřiciach (20 km juhovýchodne od Brna), ktorú poskytoval miestny farár. Okrem toho biskup Felix Maria Davídek a Ľudmila Javorová prichádzali aj na Slovensko. Okrem seminárov biskup Davídek inicioval aj niekoľko náučných etnografických a architektonických exkurzií v podtatranskom regióne a v regióne východného Slovenska. Davídek ich povzbudzoval, aby každý, kto má charizmu, aktívne pestoval umenie, aby chodili na výstavy (obrazy, sochy, moderné umenie), navštevovali múzeá, chodili na koncerty, opery a balet. Chodili aj do filmového klubu, odporúčal im tzv. povinné filmy, napr. všetky od Bergmana a pod. Záhorská spomína, že Davídek mal vynikajúce prednášky o učení P. T. de Chardina, keď svet bol vlastne nedokončený a človek bol povolaný k jeho dokončeniu - posväcovaniu. Aj človek sa rodí nedokončený a vo svojom živote sa musí dokončovať - posväcovať: jeden v manželstve, iný v celibáte, iný v kláštornej komunite, atď.

Práca pre Božie kráľovstvo

Na Spiši mali stretnutia po domoch a bytoch, vymieňali si potrebnú literatúru a vzájomne sa povzbudzovali. Mali dobre vypracované katechetické skriptá osobitne pre malé a pre staršie deti. Texty prepisovali na písacích strojoch. Spoločenstvo Koinótés vytváralo pre ich členov akoby ochranný bezpečnostný val. Skupinku volali Societka a mala 7-10 ľudí. Okrem modlitieb a vzdelávania sa učili navzájom komunikovať, čo vytváralo hlbšie vzťahy. Naučili sa odvahe porozprávať si navzájom svoje príbehy, čo zažili dobré i zlé od posledného stretnutia.

ŠtB zaregistrovala jej prácu pre Božie kráľovstvo

Záhorská si uvedomovala, že ju ŠtB nielen sleduje, ale ich vplyv pociťovala aj na pracovisku. Dostala predvolanie, aby vrátila cestovný pas. Nemohla vycestovať ani do štátov komunistického bloku. V roku 1984 začala registrovať zvýšený tlak nielen na ňu, ale aj jej blízkych v Poprade. ŠtB prišla dokonca vypočúvať aj deti do základnej školy a pýtali sa ich, čo ich tá teta Magda učí. Jedno dievča sa zo strachu pri vypočúvaní pocikala. O štyri týždne dostala list s modrým pruhom do vlastných rúk, v ktorom bolo predvolanie na oddelenie ŠtB v Poprade. „Ak sa nedostavíte, budete predvedená." Otvorila si Sväté písmo, kde bolo napísané: „Keď vás predvedú, nestarajte sa čo a ako máte hovoriť, Duch vášho Otca vám povie." Tie tri týždne, kým sa mala dostaviť na ŠtB boli pre ňu nesmierne ťažké a nemohla ani spávať. „Výsluchy boli pre mňa veľmi náročné, vracala som sa veľmi zdevastovaná aj telesne aj psychicky, fyzicky aj duševne. Okrem vypočúvaní ma v noci budili telefonátmi s návrhmi na žúry v bare hotela Poprad, na sexuálne dobrodružstvá atď. No a nikdy som nemala istotu, že sa z vypočúvania vrátim. Takže som napísala pár riadkov sestre Elenke, som nemala prakticky žiaden majetok, bolo niečo toto tu najnovšie to boli všetko také tie primitívne sektorové veci."

Členovia skrytej cirkvi počítali s domovými prehliadkami. ŠtB zhabala náboženskú literatúru, ale najmä samizdatovú literatúru. „Najviac mi je ľúto, že z katechetických materiálov, ktoré sme mali pre deti sa nič nezachovalo, keďže sme ich likvidovali strihaním a splachovaním vo WC a všetky biblie pre deti a iné náboženské veci sme nabalili, bola mamička na návšteve, nabalili sme do tašky a posadili ju do rýchlika. Hovorí nám mamička, deti moje prečo mi to balíte, čo sa niečo deje. Nič sa nedeje mamička zlatá, ale u teba to bude mať dobré svoje miesto."

Po Novembri 1989

17. novembra 1989 prišla Nežná revolúcia. Prišla sloboda. Ale aj obavy, aký bude ďalší vývoj aj v celom východnom bloku. Bolo potrebné registrovať zločiny komunizmu páchané na národe a cirkvách. Váži si úsilie Jána Langoša, ktorý sa zasadil o vznik Ústavu pamäti národa. Keď bol v pozícii ministra vnútra ČSFR, mal prístup k materiálom, ktoré v tom čase boli výlučne majetkom Ministerstva vnútra ČSFR. Začalo sa intenzívne pracovať na získaní materiálov týkajúcich sa komunistických represálií, páchaných na Slovensku. Národná rada SR schválila zákon o ÚPN, čím sa dala možnosť postihnutým osobám požiadať o vydanie materiálov - zväzkov obetí ŠtB.

Záhorská požiadala ÚPN 14. júla 2003 o sprístupnenie svojho zväzku ako obete ŠtB s krycím menom ELA. Z ÚPN dostala dňa 19. septembra 2005 kópiu zachovaného zväzku, ktorý obsahoval 344 strán. „Je pre mňa nesmierne náročné čítať stránky môjho zväzku, keďže tam nachádzam mená ľudí z môjho katolíckeho okolia, mená ľudí z kostola, mená ľudí pokrstených v katolíckej cirkvi, ktorí spolupracovali s ŠtB a podávali jej správy o mojom spôsobe života a práci pre Božie kráľovstvo. Takých obetí ŠtB na Slovensku je tisíce a ja veľmi prosím nášho Pána Ježiša Krista o dar odpustenia týmto ľuďom. Aby to poslúžilo očisteniu národa aj cirkvi, ktorú milujem."

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, december 2017.

Vytlačiť