Príbeh pamätníka Ladislav Vrábel (1947 - 2021)
„Ja som mal zásadu serióznej kňazskej práce, neútočenia a nebojácnosti. Radšej trpieť, než sa nechať skompromitovať.“
- Ladislav Vrábel sa narodil 28. júla 1947 v Ladcoch;
- od útleho detstva sa túžil stať kňazom a napriek nepriazni vtedajšieho režimu sa mu tento sen splnil;
- po maturite v roku 1965 v Ilave, nastúpil na štúdiá na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave a v roku 1970 bol vysvätený za kňaza;
- jeho prvým kňazským pôsobiskom boli Bánovce nad Bebravou;
- v rokoch 1974 – 1977 bol správcom farnosti v Ivanke pri Nitre;
- venoval sa mládeži i spolupráci na šírení vtedy zakázanej náboženskej literatúry;
- bol pod drobnohľadom vtedajšej ŠtB;
- viackrát sa mu snažili ponúknuť spoluprácu, po radikálnom odmietnutí mu bol udelený trest v podobe zadržania 3-mesačnej štátnej mzdy;
- v rokoch 1977 - 1991 pôsobil ako správca farnosti v Nitre – Hornom meste;
- začiatkom roku 1990 sa pastoračne venoval dobrovoľníckej činnosti;
- v rokoch 1991 – 1994 pôsobil ako správca farnosti v Predmieri a v roku 1994 ho ustanovili za správcu farnosti v Žakovciach v Spišskej diecéze, kde staral o bývalých väzňov a bezdomovcov;
- 1. júna 1995 ho KBS menovala za koordinátora náboženských činností pri Generálnom riaditeľstve Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) v Bratislave;
- od 1. januára 2004 bol menovaný za biskupského vikára Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR pre ZVJS;
- Ladislav Vrábel zomrel 10. novembra 2021.
Ladislav Vrábel sa narodil 28. júla 1947 v Ladcoch. Už od útleho detstva bol neho kňaz hrdinom a táto skutočnosť ho silno motivovala v túžbe po tomto povolaní. Jeho otec bol roľníkom, ktorý sa v rámci uplatňovania politiky združstevňovania musel buď zrieknuť svojej pôdy, alebo podpísať vstup do družstva. „Nakoniec už ostal jediný v dedine a tak mu pohrozili, že mu dajú role desať kilometrov do hôr, kde divá zver všetko požerie a že ho zavrú pre neplnenie kontingentov. Tak podpísal s podmienkami.“ Jednou z podmienok bolo, že jeho deti budú môcť slobodne študovať. Prišiel však čas, kedy nechceli Ladislavovi povoliť štúdium na gymnáziu: „Mali obavy, aby som nešiel za kňaza, no ale spolu s mamou sme sa ohradili, že tým pádom nám musia vrátiť všetku pôdu, lebo urobili prihlášku do družstva neplatnou, nakoľko je tam táto podmienka vyslovená.“ Napriek nepriazni vtedajšieho režimu sa mu tento sen o kňazstve postupne plnil. Po maturite v roku 1965 v Ilave nastúpil na štúdiá na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave, a hoci o ňom Štátna bezpečnosť „vedela“, ako sám, teraz už s úsmevom spomína: „Oproti ostatným bohoslovcom som mal zo strany ŠtB pokoj. A prečo asi? To som si až neskoršie uvedomil, že vtedajšou ministerkou zdravotníctva bola doktorka Vráblová, veľmi tvrdá komunistka, a zrejme z obavy, či nie som z rodiny, tak mi dali pokoj.“
V roku 1970 bol vysvätený za kňaza a jeho prvým kňazským pôsobiskom boli Bánovce nad Bebravou. V rokoch 1974 – 1977 bol správcom farnosti v Ivanke pri Nitre. Kvôli aktívnej práci s mládežou, výletom do hôr či tajným stretnutiam na fare, bol pod drobnohľadom vtedajšej Štátnej bezpečnosti. Viackrát sa mu dokonca snažili ponúknuť spoluprácu. Istý František Nemec raz prišiel na faru a usiloval sa Ladislava zlomiť. Hovoril: „,My vám môžeme pomôcť aj na lepšie miesto.' ,Ďakujem, neprosím.' ,Prečo?' ,Rimania hovorili, že kto prijíma veľa darov, rýchlo stratí slobodu. A čo vlastne chcete?' ,Spoluprácu.' ,A to je čo?' ,Keď bude mať nejaký kňaz alebo veriaci problém, vy nám dáte informáciu, my mu môžeme pomôcť, aby sa nedostal do väzenia a podobne.'“ Keď túto ponuku radikálne odmietol, čakal ho trest v podobe zadržania 3-mesačnej štátnej mzdy a stal sa ostro sledovaným. Nič mu však nezabránilo pokračovať v rozbehnutej práci s deťmi a mladými.
V rokoch 1977 – 1991 pôsobil ako správca farnosti v Nitre – Hornom meste. V tom čase bola v kňazských radoch veľmi vzácnou predovšetkým náboženská literatúra. Ladislavovi počas pastoračnej služby ponúkli podieľať sa na spolupráci pri šírení tejto vtedy ilegálnej literatúry a on túto ponuku s odhodlaním prijal. „Silne som si uvedomil, do čoho idem, no a šiel som.“ Prevzatiu zásielok predchádzala tajná – zašifrovaná – komunikácia o mieste a čase doručenia. Viacero zásielok Ladislav bezproblémovo prevzal, avšak prišiel deň, kedy čakal zbytočne. Skupina bola odhalená a vo večerných televíznych novinách odznelo: „Bezpečnostné orgány v Nitre zaznamenali mimoriadny úspech, zaznamenali kontraband klérofašistickej protištátnej skupiny za účelom rozkladu nášho socialistického zriadenia a zadržali náboženskú literatúru.“ Jeho podiel spolupráce, našťastie, nebol odhalený. Aj keď sa komunistického režimu nebál, vyhýbal sa všetkému, čím by mohol na seba a svoju prácu s mladými upriamiť jeho pozornosť. Napr. celých štrnásť rokov nežiadal o pas, pretože nechcel dovoliť, aby mali akýkoľvek dôvod ho vydierať či dôkladnejšie kontrolovať.
Začiatkom roku 1990 pastoračne pôsobil ako dobrovoľník vo vojenských útvaroch, detských domovoch, starobincoch, nemocniciach a väzniciach. Osobitnú pozornosť venoval pastorácii mládeže, ľuďom v kríze a telesne postihnutým. V rokoch 1991 – 1994 pôsobil ako správca farnosti v Predmieri a v roku 1994 ho ustanovili za správcu farnosti v Žakovciach v Spišskej diecéze, kde sa spolu s kňazom Mariánom Kuffom staral o bývalých väzňov a bezdomovcov. Od 1. júna 1995 bol Konferenciou biskupov Slovenska menovaný za koordinátora náboženských činností pri Generálnom riaditeľstve Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) v Bratislave. Od 1. januára 2004 bol menovaný za biskupského vikára Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR pre ZVJS.
Príbeh pamätníka spracovala: Jana Speváková.
Použité zdroje: