Príbeh pamätníka Ladislav Snopko (1949)

„Vyrovnanie sa s komunistickým režimom je veľmi ťažké a bojím sa toho, že skôr, ako sa s ním vyrovnáme, vymrieme. Teda vymrú tí, ktorí vedia, s čím sa majú vyrovnať. Bohužiaľ.“

  • narodil sa 9. decembra 1949 v Košiciach;
  • v 70. rokoch vyštudoval archeológiu na Univerzite Komenského v Bratislave;
  • už počas vysokoškolského štúdia sa zoznámil s mnohými významnými osobnosťami slovenskej kultúry, vedy i politiky;
  • písal príspevky do časopisov, viedol archeologický výskum a pamiatkovú obnovu antickej lokality Gerulata v Rusovciach pri Bratislave;
  • v rokoch 1988 – 1989 bol vedúcim sekretariátu Kruhu priateľov českej kultúry na Slovensku;
  • v roku 1989 sa stal jedným zo zakladajúcich členov hnutia Verejnosť proti násiliu;
  • spolu s Martinom Bútorom zorganizoval pochod pod heslom „Ahoj, Európa“, počas ktorého prešli tisíce Bratislavčanov cez otvorenú Železnú oponu do Rakúska;
  • od roku 1989 až do zániku Verejnosti proti násiliu v roku 1991 pôsobil ako člen jej Koordinačného centra;
  • v rokoch 1990 – 1992 bol ministrom kultúry Slovenskej republiky, poslancom Slovenskej národnej rady a hlavným koordinátorom kultúry, vzdelávania, športu a turistiky krajín Stredoeurópskej iniciatívy.

Ladislav Snopko sa narodil 9. decembra 1949 v Košiciach. Po ukončení strednej školy krátky čas študoval medicínu vo svojom rodnom meste, no keďže mu bola bližšia profesia archeológa, rozhodol sa pre ročnú prax na archeologickom výskume hradu Devín a po nej pre štúdium tohto vedného odboru. V roku 1970 ho prijali na Katedru všeobecných dejín a archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium úspešne ukončil v roku 1976. „Prehistóriu a jej dejiny sme sa učili vyslovene odborne bez tej záťaže, ktorú pociťovali odborní pracovníci v akadémii vied na Archeologickom ústave SAV, kde obdobie slovanstva ako zárodku veľkej sovietskej ríše bolo v tej dobe preferované.“

Už počas vysokoškolského štúdia mal možnosť zoznámiť sa s mnohými významnými osobnosťami slovenskej kultúry, vedy i politiky. Od roku 1973 býval spolu s priateľmi v byte na Gorazdovej ulici v Bratislave, ktorý charakterizuje ako „jednu zo staníc slobodného ducha v rámci sedemdesiatych rokov v Bratislave“. Často sa stretával sľuďmi, ako boli napr. Ján Budaj, Ján Langoš, Dominik Tatarka či Dušan Hanák, ktorí boli oporou slovenského občianskeho disentu v Bratislave. Spoločne organizovali rôzne kultúrne podujatia (Koncert mladosti, Blues na Dunaji, Folkfórum, Gitariáda), ktoré často nekorešpondovali s kultúrnou politikou režimu. Preto boli prísne kontrolované Štátnou bezpečnosťou. „Od sedemdesiatych rokov cez osemdesiate sa generovali rôzne prúdy „rebelujúcej“, alebo slobodne fungujúcej spoločnosti. Tie sa v roku 1989 zliali do jedného toku, ktorý si hovoril Verejnosť proti násiliu a vďaku tomu, že boli také, ako boli, dali celej revolúcii tú nežnú podstatu a celému prevratu dali pravdepodobne prvýkrát v dejinách Európy, možno aj sveta, pokojný priebeh.“

Okrem toho, že Ladislav Snopko písal príspevky do časopisov Večerník, Ľud, Mladé rozlety či Populár, sa k politike dostal i ako ochranár v iniciatíve, ktorá vyvrcholila vydaním publikácie Bratislava/nahlas. Dvanásť rokov viedol archeologický výskum a pamiatkovú obnovu antickej lokality Gerulata v Rusovciach pri Bratislave a v rokoch 1988 – 1989 bol vedúcim sekretariátu Kruhu priateľov českej kultúry na Slovensku. Zároveň bol spoluzakladateľom a predsedom Združenia Gerulata. Bol tiež jedným zo zakladajúcich členov hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN). Demokratickí aktivisti počas novembra 1989 neustále organizovali rôzne mediálne výstupy, ako napr. prejavy z Námestia SNP v Bratislave1 alebo záznamy Štúdia dialóg2, prostredníctvom ktorých mali dosah takmer na celé Slovensko. „Samozrejme, robili sa výjazdy, napríklad vlakom do Košíc a tak ďalej. Identita Slovenska dostala jednoznačne podobu Verejnosti proti násiliu a musím povedať, že naivne sme očakávali, že tá spoločnosť, ktorá má určite komunistickej politiky plné zuby, sa preklopí do občianskeho fungovania.“

Verejnosť proti násiliu ako najdôležitejšia opozičná sila počas Nežnej revolúcie oficiálne vznikla 19. novembra 1989. „Nie náhodou Verejnosť proti násiliu vznikla v Umeleckej besede, čiže vo výstavnej sieni Mestského výboru slovenských výtvarných umelcov. To nebola náhoda, to je dôsledok toho, že naozaj výtvarníci legitímne boli tým hlavným kolektívnym prúdom slobody pre Slovensko.“ Na stretnutiach Koordinačného centra VPN3 sa formovali základné vyhlásenia, podoba hnutia a všetky dôležité prejavy. Jej politický program bol postavený na základe princípov demokratickej spoločnosti a postupne, ruka v ruke s demontážou komunistického režimu sa plnili všetky jeho body. Podľa Ladislava Snopka najnamáhavejšiu cestu k Nežnej revolúcii a k slobode vydláždili výtvarníci, herci, ochranári, študenti, no predovšetkým disidenti, ktorí krok za krokom takmer dvadsať rokov v rôznych strediskách vyjadrovali svoj nesúhlas s režimom a pomermi v štáte. November 1989 hodnotí ako prejav pokojnej sily rozumných, kultúrnych ľudí voči totalite, ako vyvrcholenie zlej rozprávky o normalizácii so šťastným koncom. „Bol prejavom, kde dobro bolo dobrom a zlo bolo zlom.“ Revolúcia na Slovensku prebehla dynamickým spôsobom. „Keď bol Václav Havel prvýkrát v Bratislave v Národnom divadle, tak práve vtedy Federálne zhromaždenie vyhlásilo po svojom rokovaní zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany. Stalo sa tak v dôsledku tlaku Verejnosti proti násiliu, ktorý pôsobil zdola. Definitívne však Nežná revolúcia pravdepodobne skončila až voľbami v roku 1990, keď prišiel na rad praktický, pragmatický život.“

10. decembra 1989 zorganizoval Ladislav Snopko spolu s Martinom Bútorom pochod pod heslom „Ahoj, Európa“, počas ktorého prešli tisíce Bratislavčanov cez otvorenú železnú oponu do Rakúska. Zvyšky ostnatého drôtu, okolo ktorých prechádzali účastníci akcie, boli smutným symbolom komunistického režimu. Od roku 1989 až do zániku Verejnosti proti násiliu v roku 1991 pôsobil ako člen jej rozhodujúceho orgánu, Koordinačného centra. V rokoch 1990 – 1992 bol ministrom kultúry Slovenskej republiky, poslancom Slovenskej národnej rady a hlavným koordinátorom kultúry, vzdelávania, športu a turistiky krajín Stredoeurópskej iniciatívy. Bol tiež zakladateľom fondu kultúry Pro Slovakia, časopisu Profil súčasného výtvarného umenia a poslancom zastupiteľstva Bratislavského samosprávneho kraja.

Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková a Martina Fiamová.

Poznámky:

  1. Počas Nežnej revolúcie sa najväčšie demonštrácie odohrávali na Námestí SNP v Bratislave, ktoré pravidelne vysielala televízia.
  2. Televízna diskusná relácia vysielaná naživo počas Nežnej revolúcie, v ktorej vystupovali predstavitelia formujúcej sa opozície so zástupcami komunistického režimu.
  3. Koordinačné centrum bolo najdôležitejším a rozhodujúci orgánom Verejnosti proti násiliu.
Vytlačiť