Príbeh pamätníka Ladislav Fiala (1932)

Motto: „Poctivo si odrobiť svoju robotu a neubližovať druhým.“

Ladislav Fiala sa narodil 5. októbra 1932 vo Svätom Jure;
1939 – 1943 - Ľudová škola vo Svätom Jure;
1943 – začal na Gymnázium v Bratislave na Grösslingovej ulici;
po leteckých náletoch pokračoval v štúdiu na gymnáziu vo Svätom Jure;
rok 1948 bol jeden rok v noviciáte piaristov vo Svätom Jure, ktoré bolo pri gymnáziu;
1951 – maturita, neprijali ho na Leteckú vojenskú akadémiu, lebo mal tetu v Amerike;
29. októbra 1953 narukoval do Děčína k PTP;
1. apríla 1955 – odišiel predčasne do civilu lebo podpísal zmluvu pre Energoprojekt;
1958 - neprešiel pri politických previerkach, bol preradený do výroby v Elektrovode;
November 1989 – privítal zmeny aktívnou účasťou, mal iné očakávania, je to následok života 40 rokov v neslobode.

Ladislav Fiala sa narodil 5. októbra 1932 vo Svätom Jure. Jeho otec pracoval v Prvej českej vzájomnej poisťovni v Bratislave a chodieval do Prahy. Tam spoznal profesora Svojsíka, ktorý sa zaslúžil o založenie skautingu v Československej republike. Obdiv a nadšenie pre skauting vyústilo do založenie skautského oddielu vo Svätom Jure. Po vypuknutí vojny bol ale skauting zrušený. Vo Svätom Jure vznikol oddiel Hlinkovej mládeže, ktorý vtedy z praktickej úrovne pripomínal niektoré črty skautingu. „Môjho otca presvedčili, že teda keď chce zachrániť aj majetok toho skautského oddielu, že tak nech sa proste premenujeme. Celý oddiel na Hlinkovú mládež, aj sa to tak stalo, tým pádom otec sa stal vodcom miestneho oddielu Hlinkovej mládeže.“ Z rokov detstva, keď končila vojna, si pamätá, ako jeho otec pracoval aj v ilegalite a bol aj v podzemnom Národnom výbore, a dostal úlohu robiť zákopové práce, ktoré vtedy Nemci robili v okolí Svätého Jura. „On tam aj pracoval v tej kancelárii, dokonca sa skamarátil aj s tým náčelníkom, to bol nejaký kapitán Kaub z Wehrmachtu. Potom tam bol nejaký stavebný inžinier, to bol Sudeťák, ten hovoril plynule česky, čiže ten chodil aj k nám tak na kávičku, na čaj. On bol starý mládenčisko, a tak zobrali ho ako inžiniera stavebného k fachu na vojnu. A otec, keďže robil pri týchto opevňovacích prácach, mal tam všetky plány." Plány nemeckých opevnení sa potom dostali spojkami k partizánom. „Cez Jur sa front len tak prehrmel, pretože sovietska armáda vedela presne, kde majú Nemci guľometné hniezda, takže mínomety si presne nastavili a likvidovali to jedno za druhým.“

Jeho otec založil vo Svätom Jure aj demokratickú stranu. Iniciátorom založenia bol plukovník Kokrda, ktorý ich doma navštívil aj s jedným dôstojníkom slovenskej armády. Otec bol v tom čase podpredsedom takzvaného revolučného národného výboru. Plukovník Kokrda bol spojovacím dôstojníkom londýnskej československej vlády pri Červenej armáde a nejaký čas bol pri jej jednotkách v Sovietskom zväze. „Ten presvedčil otca, že by mal nejakú stranu kontra komunistom založiť vo Svätom Jure, lebo že ináč dopadneme tak ako chudáci Rusi a že on to videl čo to znamená táto komunistická moc.“

Ladislav navštevoval Ľudovú školu vo Svätom Jure v rokoch 1939 až 1943. Gymnázium začal roku 1943 v Bratislave na Grösslingovej ulici. Keď začali letecké nálety na Bratislavu, evakuovali ich do Svätého Jura. Za Uhorska mali vo Svätom Jure piaristi štvorročné gymnázium, ktoré absolvoval aj jeho otec. „Keď v Bratislave to prvé štátne gymnázium na Grösslingovej muselo vyprázdniť budovu, lebo sa tam navalili Hitlerjugend, ktorí pracovali zase v Bratislave na opevňovacích prácach, tak si zvolili Svätý Jur, lebo bolo tam ešte aj pár tých učiteľov, profesorov, čo už mali s týmto skúsenosť, tak tam nás dislokovali do Jura. Takže tam to bolo a potom všetci tí, čo do Bratislavy do gymnázia dochádzali, z Grinavy, z Rače, z Pezinka, z Modry, z tohto okolia, tak všetkých preložili, aby nemuseli cestovať do Bratislavy, ktorú už začali bombardovať, preložili ich do toho svätojurského gymnázia." Ale po skončení štvrtej triedy postupne predlžovali ročníky až po ôsmu triedu, takže tam bol päť rokov v najvyššej triede gymnázia a tam aj maturoval. „Boli tam aj komunisti, ale vychádzali spolu napodiv veľmi kamarátsky, už možno tým, že to už nebola Bratislava, že to bol predsa vidiek, že tie vzťahy tam boli trošku iné.“ Piaristi ešte pred Februárovými udalosťami založili pri gymnáziu aj noviciát. Zámerom bolo, aby sa niektorí študenti počas štúdia orientovali na rehoľné vyššie štúdiá. Keď bol v sexte, začali noviciát jeho traja spolužiaci, ktorí aj jeho prehovárali. „Tak som išiel s nimi a pekne rok som nosil reverendičku a chodil kolenačky po kostole a tak nebolo to pre mňa, ja som to jediný dobrovoľne potom v noviciáte po roku to opustil, lebo zase z okien sme vonku videli dievčatá. Proste nebolo to pre mňa nič také lákavé, tak som sa na to vykašľal.“ Február 1948 vnímal po svojom, ešte nemal ani 16 rokov, práve v tom roku išiel do kláštora do noviciátu. Po maturite roku 1951 sa prihlásil na Leteckú vojenskú akadémiu, lebo bol už od detstva fanúšikom letectva. Absolvoval aj lekárske prehliadky a keďže rozhodnutie o prijatí neprichádzalo, išiel sa opýtať a dostal otázku, či má tetu v Amerike. „Otcova sestra, tá sa vysťahovala roku 1920 za prácou, ako desaťtisíce ďalších Slovákov čo nemali tuná robotu, reku áno, tú mám. No tak to nemôžete k letectvu. Ale mohli by ste si spraviť akadémiu protilietadlového delostrelectva a však to je skoro to isté. Tak nevedel som, či sa mám zasmiať alebo zaplakať, no reku ďakujem, o to nemám záujem.“ Rozhodol sa ísť na strojárinu, ale už v prvom roku aj s kamarátom odišli zo školy a začal pracovať v Stavoprojekte ako kreslič. Urobil si aj odborné kurzy a pracoval ako konštruktér. Roku 1953 dostal povolávací rozkaz na vykonanie základnej vojenskej služby. Narukoval 29. októbra 1953. „Tak nás jedného večera naložili do vlaku v Bratislave a viezli nás smerom do Čiech, Brno, Pardubice, Praha, nič, furt nás vezú, už svitalo, až do Dečína, až na konečnú stanicu. A tam bol tam šesťdesiaty pomocný technický prápor na zámku hore na hrade. To som ani nemal šajnu čo to je PTP.“ Nasledoval mesiac, tzv. prijímač, kde sa učili základné vojenské povely, ale bez zbraní. Potom ho presunuli do Bechyně v južných Čechách na stavbu vojenského letiska. Tam robil žeriavnika. Bola to odlúčená jednotka a veliteľ mohol dávať aj opušťáky. „Po týždni sme tam zakladali hudobnú malú kapelu, náčelník sa ma pýtal že či na niečo hrám. A reku trošku na klavíri. To je výborné, že to nám chýba klavirista. Nemám tu noty. Tak ma napadlo, hovorím však si skoč domov, cez sobotu, cez nedeľu. Tak som po týždni pobytu v Bechyně sadol na vlak a išiel si domov pre noty.“ Keďže ho ale armáda evidovala v zdravotnej klasifikácii A, čiže schopný bez vady, tak takých potrebovali v baniach. Takých jednej noci naložili do vlaku o dostali sa 14. decembra 1953 na Ostravsko do Horní Suché, Důl prezident Gottwald. Keď prvýkrát fáral do bane a výťahom sa dostal pod zem do hĺbky vyše 400 metrov, tak pri výťahu už boli baníci, čo niesli zakrytého chlapca na nosítkach, ktorého v bani zavalil strop. „Takže neboli to žiadne príjemné zážitky a celú prvú šichtu som strávil na kolenách a plazmo v takom prieduchu, v priechode, kade viedlo nejaké potrubie čo vzduch privádzalo alebo odvádzalo, a niečo tam mali chybné, tak nás tam poslali to presondovať.“ Zvyšok vojenskej služby absolvoval v baniach. „Potom nás vybrali, ja som bol jediný s maturitou, lebo v priebehu toho prvého polroka 1954, teda už prakticky do mája, čo tam chudáci boli tí takzvaní praví pétépáci, doktori, lekári, profesori, kňazi, väčšinou rehoľníci, tak tí už všetci boli prepustení do civilu. A ja som bol jediný s maturitou u tejto jednotky, tak ma poslali do manipulantského kurzu, to bolo ako plánovač, lebo sme boli pracovná jednotka, takže pracovné výkazy a ťažbu sledovať.“ Po kurze ho preložili na Důl československej armády do Karvinej. Pracoval ako manipulant v kancelárii veliteľa roty, ktorá mala túto administratívnu stránku na starosti. Jeho povinnosťou bolo raz mesačne ísť na celý deň na kontrolné fáranie do bane. V tom čase dostal aj oznámenie z ministerstva z Prahy, že príčiny jeho zaradenia do PTP už pominuli a že môže byť prevelený k bojovému útvaru. „To zase bola akcia mojej mamy, ktorá pracovala v Juri na národnom výbore a mala vojenskú agendu. Takže ona bola spoľahlivá na takéto veci, ale ja som nebol spoľahlivý.“ Zmena prevelenia do bojového útvaru sa mu nepáčila, lebo práca manipulanta mu prinášala aj výhody. „Mali sme modré uniformy, to bol letecký útvar, kde boli z trestu preložení alkoholickí piloti a mechanici a takíto bol aj veliteľ, nejaký major, to bol fajn chlapík, ale teda podľahol alkoholu a ten tam bol tiež v podstate za trest, ale urobili ho veliteľom. A keď som každý mesiac nosil výkazy, mesačné pracovné o ťažbe, tak vždycky k tým papierom som si priložil aj opušťák, už vyplnený. A on vždycky ako to podpisoval, tak len vtedy takto na mňa kukol, podpísal. Takže ja som išiel domov na opušťák hocikedy ma napadlo, ale minimálne raz za mesiac.“ Od 1. apríla 1955 odišiel do civilu po skrátení vojenskej služby, lebo podpísal zmluvu, že pôjde pracovať do Energoprojektu. To súviselo s medzinárodnou dohodou a medziministerskými dohodami s požiadavkou stavať elektrárne v Číne. Ale v roku 1958 neprešiel pri celoštátnych politických previerkach, najmä kvôli otcovým aktivitám minulosti. Preto išiel robiť do výrobného podniku Elektrovod. „Tak moc som nestratil, lebo tým dňom ako som tam prešiel, mi o šesťsto korún zdvihli plat.“ Tam sa stal aj vedúcim brigády socialistickej práce. „Lebo šéf povedal ty si tu jediný, čo sa ešte s nikým nepovadil, nemal si s nikým konflikt, tak budeš to dirigovať." Nebol v komunistickej strane, lebo už v detstve získal informácie, čo všetko sa deje v Sovietskom zväze.

Všetky postihy v kariérnom raste mali príčinu podľa neho v otcovej minulosti: „Otec bol v skautingu, otec bol cez vojnu v HSĽS, musel, ako každý úradník ako teraz, kto chcel byť na funkcii, musel byť v strane, tak vtedy to bolo tiež tak, on musel byť v strane. Taktiež bol v tom HSĽS, a keďže bol aj bývalý vodca skautingu, teraz vodca HM, no tak nemohol nebyť v strane, takže aj tam to bolo, tiež bol tam len rok - dva a potom sa nejako dohodol, že ho tak potichu vypustili.“

November 1989 a zmeny, ktoré nasledovali aj so svojimi kamarátmi privítal, ale podľa neho to nenaplnilo očakávania, ktoré vkladali po zmene režimu. „Tiež sme chodili cengať kľúčmi na námestia, samozrejme nevynechali sme ani jednu akciu, aj s manželkou, ale poviem takto: čo to prinieslo, teraz mnohí už na to frflú a nadávajú, áno, že čo toto je, takí starší ľudia, ale tým mladým to otvorilo svet.“ Nie je nadšený súčasným vývojom, ale pripisuje to tomu, žespoločnosť nežila v slobode 40 rokov. „Tých štyridsať rokov tej totality tak pokazilo náš národ, ako to boli dobrí ľudia a pohostinní a čo ja viem čo všetko, tak ich morálne, myslím si, že skazila tá totalita. A s takými ľuďmi potom začínať túto éru histórie samozrejme nebolo ľahké, takže preto to asi aj takto všelijako sa pokrivilo.“

Pri otázke, čo mu pomohlo prežiť obdobie totality, povedal: „Našiel som si kvalitnú partnerku a tej vďačím za to, že sme dodnes spolu.“ Ako posolstvo ďalším generáciám odkázal: „Moja zásada bola poctivo si odrobiť svoju robotu... a neubližovať druhým".

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, jún 2018.