Príbeh pamätníka Jurčovičová Mária (1944)

Motto: „U nás v našej rodine neexistovalo slovo: ,Nedá sa' alebo ,Nemôžem,' a to som si všimla, že u veľa mladých ľudí proste akcentuje: ,Nedá sa, nemôže, nechcem.' Toto neexistuje, aby tú zápornú časticu ,ne' vymazali zo svojho života a aby si vážili to, čo majú a chytili sa každej príležitosti. Toľko by som im odkázala a že nech sú šťastní, že to nezažili, pretože to si nikto nevie predstaviť. Kto to nezažil, čo to je.“

  • Mária sa narodila 6. marca 1944 v Bratislave;
  • bývala vo vile matkiných rodičov Jozefa a Márie Höckovej na rohu ulíc Fraňa Kráľa a Podtatranského v Starom Meste;
  • jej otec Ing. Ferdinand Jurčovič vyštudoval v Prahe na Vysokej škole obchodnej odbor národohospodárstva a matka Mária odbor angličtinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave;
  • v októbri 1947 bol jej otec zatknutý a vo vykonštruovanom procese s členmi Demokratickej strany odsúdený na 7 rokov väzenia, ktoré si odpykával vo väzniciach Leopoldove, Ilave a v uránových baniach v okolí mesta Jáchymov – k rodine do Jasenovej sa vrátil na amnestiu na jeseň v roku 1953;
  • v októbri 1952 bol jej matke spolu s jej rodičmi doručený výmer na vysťahovanie sa do dediny Jasenová na Orave v rámci celorepublikovej Akcie B;
  • tam navštevovala v rokoch 1952 – 1955 zostávajúce triedy ľudovej školy, osemročnú strednú školu v Dolnom Kubíne v rokoch 1955 – 1958 a strednú priemyselnú školu textilnú v Ružomberku, kde v roku 1962 s vyznamenaním zmaturovala;
  • v roku 1962 nastúpila do zamestnania do Závodov Medzinárodného dňa žien (Cvernovka) v Bratislave ako laborantka;
  • v rokoch 1964 – 1970 študovala popri zamestnaní chémiu na Prírodovedeckej fakulte UK;
  • v roku 1968 bola na mesačnom pracovnom pobyte vo fabrike Bayer A.G. v meste Leverkusen neďaleko Kolína nad Rýnom vo vtedajšej NSR;
  • v rokoch 1972 – 1974 absolvovala študijný pobyt v Ústave experimentálnej endokrinológie SAV;
  • v roku 1974 získala titul doktora prírodných vied (RNDr.) z biochémie;
  • v rokoch 1974 – 2003 pracovala ako vedecko-výskumná pracovníčka vo Výskumnom ústave výživy ľudu, ktorý bol neskôr pričlenený k Ústavu preventívnej a klinickej medicíny;
  • v roku 1990 získala vedeckú hodnosť kandidáta chemických vied (CSc.) v odbore biochémia;
  • v roku 2003 odišla do dôchodku;
  • je iniciátorkou a spoluzakladateľkou sekcie „Dcéry politických väzňov pri KPVS“.

Mária sa narodila 6. marca 1944 v Bratislave ako prvá z dvoch dcér vysokoškolsky vzdelaných rodičov Márie a Ferdinanda Jurčovičovcov. Keď mala 3 roky, jej otec bol na jeseň 1947 zatknutý Štátnou bezpečnosťou a vo vykonštruovanom procese s členmi, sympatizantmi a spolupracovníkmi Demokratickej strany (jeseň 1947) odsúdený na sedemročné väzenie. Máriinej matke sa ho podarilo nájsť až po troch dňoch. Jurčovičovci bývali v dome matkiných rodičov – Jozefa a Márie Höckovcov.

Vysťahovanie sa primárne vzťahovalo na starého otca, na ktorého bol vedený úplne nepravdivý, osočujúci, bohužiaľ však pre komunistickú diktatúru typický, propagandistický kádrový posudok. Z úcty voči rodine Jurčovičovcov z jeho obsahu nič neuvádzame. Kádrové posudky obdobného obsahu boli vedené aj na Máriinu matku a matkinu sestru [Máriinu tetu]. V dôsledku uvedených skutočností dostal v októbri 1952 Jozef Höck z Ústredného národného výboru výmer na vysťahovanie do oravskej dediny Jasenová. Höckovci a Jurčovičovci sa takto zaradili medzi stovky slovenských rodín, ktoré zasiahla Akcia B. Tá bola celorepublikovou represiou. Jej iniciátorom bol minister národnej obrany Alexej Čepička (zať Klementa Gottwalda) a na Slovensku za jej prevedenie zodpovedal povereník vnútra Jozef Lietavec. Kým v Česku postihla najväčšie mestá, tak na Slovensku sa museli vysťahovať nielen rodiny z Bratislavy, ale aj zo Žiliny, Košíc, Nitry, Komárna a Martina.

Rodina však vedela o prebiehajúcom vysťahovávaní pre režim nepohodlných osôb a sama očakávala, že skôr či neskôr príde rad aj na nich. Pred vysťahovaním rodinu viackrát navštívili pracovníci Štátnej bezpečnosti, aby si obhliadli viacgeneračný dom, v ktorom bolo viacero bytov, záhradu a zistili počet všetkých ľudí, ktorí v ňom bývali. Aby Jurčovičovci a Höckovci vedeli, kto k nim prichádza, dohodli sa na zvonení jedného písmena z Morseovej abecedy a zvonia takto až dodnes.

„To, že sa schyľovalo k B Akcii sme už vedeli, pretože už rok, my sme išli už ku koncu tej B Akcii, pretože už rok pred nami odchádzali naši známi a vlastne to bolo z toho dôvodu, že vtedy tá nová nastupujúca komunistická nomenklatúra potrebovala rozbiť určitú spoločenskú vrstvu a to bola jedna vec a, a druhá bola, že potrebovali pre svojich sem do Bratislavy príchodiacich, ja neviem politických pracovníkov luxusné byty a prípadne domy. Takže každý, kto mal nejaký lepší dom alebo byt odišiel. Takže už ako som uviedla, my sme toto proste čakali a vedeli sme to aj z toho dôvodu, pretože k nám do bytu chodievali príslušníci Štátnej bezpečnosti v takých kožených kabátoch a vždycky sa vyzvedali, kde, čo, ako.“

Výmer na vysťahovanie z Ústredného národného výboru dostala rodina 22. októbra 1952. Ako miesto nového bydliska im bola určená dedina Jasenová, ktorá bola taká malá, že sa im ju podarilo nájsť až na podrobnej vojenskej mape. Ako prví odišli matka a starý otec, aby uvideli stav domu a urobili nevyhnutné opravy, aby bol aspoň sčasti obývania schopný. Mária so sestrou Janou zostali zatiaľ doma u svojej tety (matkinej sestry), ktorej sa Akcia B nedotkla. Keď tam prišli, uvideli, že realita je horšia ako ich predstavy, hoci si boli vedomí, že luxus v nanútenom novom bydlisku očakávať nemôžu:

„...boli dosť šokovaní, nechcem povedať prekvapení, lebo to by bolo slabé slovo, že tam nebola elektrina, tam nebola voda, tam nebolo proste vôbec nič. Bola tam len jedna, v kuchyni, bola tam len jedna taká vstavaná pec, ktorá ešte nemala tú kovovú platňu. Čiže prvé bolo vôbec ako, ako môcť nejak existovať, no ale všetko sa im to nejak proste podarilo, že tam nejakí ľudia zohnali tú platňu, dali im drevo, postavili tam rýchlo stĺp na vedenie elektrických drátov.“

Krátko potom ako matka odišla, sa Mária jedno ráno po prebudení nevedela pohnúť. Privolaný lekár nariadil okamžitý odvoz do Detskej nemocnice na Duklianskej, dnes Lazaretskej ulici na infekčné oddelenie kvôli podozreniu na zápal mozgových blán. Tam zostala ležať sama bez možnosti akýchkoľvek návštev. Matka sa preto hneď ako to bolo možné vrátila naspäť do Bratislavy, aby so sebou zobrala dcéry Máriu a Janu. Keď Máriu prepustili do domáceho ošetrovania, tak spolu s matkou a sestrou odcestovali na Oravu do Jasenovej. Ich príchod vzbudil pozornosť miestneho obyvateľstva. Vedeli totiž, že Mária bola vážne chorá a že jej starý otec dal v Dolnom Kubíne odslúžiť svätú omšu za jej uzdravenie. Kým prvýkrát prišla matka so svojím otcom sama, druhý raz ich čakali zvedaví, ale aj podozrievaví obyvatelia obce:

„...a my sme prišli nejakým takým podvečerným autobusom a to sa pamätám, že tam stála nastúpená, no veľa ľudí z dediny. Proste boli zvedaví, že, kto sú to, že vlastne tí ľudia hrozne boli prekvapení, že čo tam robí jedna mladá blondína. Mama vtedy nemala ešte ani 30 rokov, bola atraktívna, blondína. A oni sa čudovali, že čo tam robí bez muža, lebo vtedy sa tam zakladalo Jednotné roľnícke družstvo, ktoré sa nepodarilo založiť, a oni si zo začiatku mysleli, že my sme nejaké nastrčené figúrky, ktoré tam majú zohrať nejakú takú úlohu, aby sa to družstvo dalo založiť.“

Sestry Jurčovičové prišli našťastie už do niečo lepších podmienok. V stiesnených priestoroch drevenice a bez otca si museli zvyknúť na život v neveľkej obci v drsnom oravskom podnebí s odkázanosťou na seba samých a iných ľudí. Dievčatá začali chodiť na konci jesene do školy a matka si našla zamestnanie úradníčky a krátko nato učiteľky cudzích jazykov. Mária pokračovala v dochádzke na miestnej ľudovej škole (1. stupni dnešnej ZŠ) – jednotriedke, kde učiteľ vyučoval žiakov 1. – 5. ročníka. Obe dievčatá patrili medzi vynikajúce žiačky. Na obdobie školskej dochádzky v Jasenovej v rokoch 1952 – 1955 si v dobrom spomína a nepamätá sa na príkoria zo strany učiteľov či žiakov kvôli uväzneniu svojho otca. Tie sa začali na osemročnej strednej škole (2. stupni dnešnej ZŠ) v Dolnom Kubíne (1955 – 1958), pokračovali počas stredoškolského štúdia (1958 – 1962) a skončili sa po absolvovaní vysokoškolského štúdia (1964 – 1970). Rodičia ju však naučili nepripúšťať si príliš k srdcu protivenstvá vyplývajúce z otcovho trestného stíhania, ako aj sociálneho statusu otcovej a matkinej rodiny. Na jedno z nich si Mária s trpkosťou spomína:

„...po skončení tej jednotriedky, začala som chodiť na strednú školu do Dolného Kubína, do osemročného gymnázia a tam ako decko sa pamätám na také, zvláštne príhody, že vždy keď bol Dedo Mráz, tak tie deti, ktoré sa dobre učili, do kultúrneho domu a tam ten Dedo Mráz vždy tie decká, čo mali samé jedničky, musím podotknúť, že my obidve sme sa dobre učili, tak išli na pódium a tam od Deda Mráza dostávali nejaké balíčky. No ale ja som sa, samozrejme, nikdy nič nedostala, a keď som sa učiteľky pýtala, že ,Prečo?,' tak ona mi povedala, že teda ja si to nezaslúžim, lebo som z takejto rodiny. Tak to sa ma ako decka dosť dotklo, hoci som vedela, že teda aký mám pôvod, z akej som rodiny, ale toto ma tak zamrzelo, že proste ešte aj na takejto škole sa takto k nám ľudia chovajú.“

Po úspešnom zložení záverečných skúšok však zostala nemilo prekvapená. Napriek tomu, že sa vynikajúco učila a mala vzorné správanie, dostala odporúčanie pokračovať v štúdiu na strednej odbornej škole murárskej. Otec napísal niekoľko odvolaní a nakoniec ju vďaka jednému známemu prijali na strednú priemyselnú školu textilnú s maturitou do Ružomberka:

„No a potom to bola osemročná stredná škola, kde sa robili záverečné skúšky a po tých záverečných, skúškach, buď sa išlo do gymnázia, alebo na nejakú odbornú školu. No a vzhľadom na to, že teda, že my sme mali taký pôvod, ako sme mali, tak ja som dostala jedine odporúčanie ísť na murársku učnicu a mala som zákaz na akúkoľvek strednú odbornú školu s maturitou, proste ani do žiadnej učňovskej školy, len jedine na tú murársku učnicu. No a vtedy otec rozbehol nejakú veľkú akciu, písal odvolania, ale proste nič nepomohlo, a potom zhodou okolností stretol jedného známeho a ten povedal, že on má brata na textilnej priemyslovke v Ružomberku, ktorý tam pracuje ako administratívny pracovník, tak sme sa spojili a zhodou okolností potom on ma pozval na dodatočné pohovory, ale zas bol taký úžasný, že on tú moju, moju prihlášku niekam stratil, čiže ja som bola pozvaná na pohovory, ale moja prihláška s tými kádrovými posudkami zo školy tam nedošla. Takže nikto už na mňa nemohol nič vytiahnuť, ja som mala samé jednotky na tých záverečných skúškach z ôsmej triedy, pozvánku na pohovory som mala, pohovory som urobila, takže nič nestálo v ceste, aby ma prijali. No a tak skutočne ja som chodila na opačnú stranu do školy, nie do Dolného Kubína, ale do Ružomberka, čo bol Liptov, na tú textilnú priemyslovku, kde som skončila.“

Po skončení strednej školy v roku 1970 sa Mária rozhodla zamestnať sa a ďalej nepokračovať v štúdiu, pretože si bola vedomá toho, že vynikajúce výsledky zo stredoškolského štúdia nebudú postačujúce na to, aby bola prijatá na vysokú školu. Nastúpila do zamestnania v Závodoch Medzinárodného dňa žien (bývalej Cvernovke na Páričkovej ulici v Bratislave). Najskôr tam pracovala ako robotníčka a neskôr ako laborantka. Vďaka tomu, že sa zamestnala v podniku, ktorého zamestnanci pracovali na robotníckych pozíciách, zaradili ju medzi robotnícky káder a po dvoch rokoch sa mohla prihlásiť na vysokú školu. Výber bol obmedzený na Prírodovedeckú fakultu UK, odbor chémia, na ktorej mohli zamestnanci Závodov MDŽ diaľkovo študovať.

Aj keď Máriina predstava o výbere študijného odboru bola iná, k ponúknutej príležitosti sa postavila zodpovedne a stala sa z nej vynikajúca študentka. Keďže dobre ovládala nemecký jazyk, tak ju Závody MDŽ vyslali v roku 1968 na mesačný študijný pobyt do firmy Bayer A.G. v meste Leverkusen, (v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko, patriacej vtedy do Nemeckej spolkovej republiky). Dva roky po skončení štúdia na Prírodovedeckej fakulte UK (1970) nastúpila v roku 1972 na študijný pobyt do Ústavu experimentálnej endokrinológie Slovenskej akadémie vied, kde si urobila v roku 1974 doktorát z biochémie a prešla zo Závodov MDŽ do Výskumného ústavu výživy ľudu, ktorý sa neskôr pričlenil k Ústavu preventívnej a klinickej medicíny. Tam pracovala ako výskumný pracovník v odbore biochémia až do odchodu na dôchodok v roku 2003. Dnes už tento ústav neexistuje.

Ako dieťa navštívila Mária spolu s matkou otca. Z oboch návštev jej zostali nedobré spomienky na podmienky, v akých bol otec Ferdinand väznený a správanie sa dozorcov voči nemu. Prvýkrát navštívila otca vo väzení v Leopoldove. Spomína si na nepríjemné, studené decembrové počasie a nekonečne dlhú pešiu cestu zo železničnej stanice Leopoldov do väznice:

„To bolo pred Vianocami a otec mal strašne rád tie makové a orechové bajgle, také tie bratislavské koláče a to mu jeho mama upiekla, makový a orechový. Otec mal povolený balík presne na dve kilá, tak mama ho doplnila kockovým cukrom z ušetrených prídelových lístkov. Balík pred nami odvážili a teraz ten dozorca to zobral tie, tie koláče a aby sa uistil, že tam nie je nič zapečené, tak sa na to pamätám ako dnes, ako to rozlamoval úplne takú, takú mrvenicu z toho spravil a na nejaké príšerné noviny to tam nejak dal a zatočil a otcovi povedal, že: ,Tu máš!'.“

Druhýkrát sa s otcom stretla vo väznici Plzeň-Bory, kam privážali väzňov z jáchymovskej oblasti kvôli návštevám ich príbuzných. Pri pohľade na nastúpených väzňov sa v mysli preniesla do čias antického Ríma. Rovnako si kládla otázku, prečo majú väzni na väzenskom obleku na chrbte kríž:

„Ja sa potom pamätám, ako som bola s mamou na návšteve v Jáchymove, lenže návštevná miestnosť bola vo väznici na Boroch v Plzni. To je kúsok od Jáchymova a nikdy na to nezabudnem, že to sme išli takou dlhou chodbou a väzni stáli takto po obidvoch stranách a mne to strašne pripadalo, teraz, keď sa na to spätne pozerám, ako, ako v Koloseu, keď vypúšťali tie divé zvery, že my sme išli uprostred tej chodby a oni tak s stupňovito stáli po obidvoch stranách. A boli šedo-béžoví, tam ste nevideli, nerozoznali tvár od tej kacabaji, čo mali na sebe. A potom už nás tam vyvolávali po jednom a otec mal na chrbáte velikánsky biely kríž, a ja, to mi mama spomínala, že som sa pýtala, že: ,Prečo je otec križiak?' a mama povedala, že to boli živé terče, že keby náhodou chceli oni utekať, tak aby vedeli kam majú strieľať. Pretože to bolo tak šedo-béžovo-zelené tie obleky, že tie by v tom zalesnenom teréne, tam by ich nepoznali.“

Po mnohých rokoch sa Mária a Jana zúčastnili zájazdu Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS) do jáchymovských uránových baní, v ktorých jej otec strávil pár rokov. Chcela vidieť miesta utrpenia jej otca, ako i ďalších politických väzňov, s ktorými sa v KPVS zoznámila. Počas vychádzky sa stretla s manželským párom, ktorí ju autom odviezli na miesta, ktoré neboli v programe zájazdu. Najviac ňou otriasli návštevy Veže smrti a podzemných samotiek:

„Pretože KPVS robilo zájazd do Jáchymova, tak som sa tam išla sa pozrieť teda, ako to bolo. Čo prvé bolo pre mňa úžasne šokujúce bola tá Veža smrti, kde oni triedili proste tú uránovú rudu od hlušiny. To bola veža, ja neviem koľko, sto metrov vysoká, proste oni to tam triedili v prachu, bez akýchkoľvek ochranných pracovných prostriedkov, no niečo katastrofálne, no a veľa ľudí to proste psychicky nezvládlo, tak z toho najhornejšieho poschodia proste dobrovoľne odišli z tohto sveta skokom z toho horného poschodia. No to bolo niečo, to bolo niečo príšerné. Ja som bola úplne z toho vyšokovaná.“

Pravdepodobne šéf nitrianskej pobočky KPVS ich zobral mimo hlavného programu zájazdu do jedného z táborov a ukázal im samotky, ktoré dozorcovia nazývali korekciami:

„On na tom tábore jednom ukazoval, že: ,Tu boli tie samotky,' pretože oni tí väzni, keď niečo, nemôžem povedať, že vyviedli, ale keď niečo povedali alebo nesplnili tú dennú normu, tak ich dali do samotky. No to bolo niečo príšerné, niečo, niečo tak príšerné, že to treba vidieť. To sa nedá popísať, zo zeme to bol vchod, kde bola privalená skala a ináč tam nebolo nič, tuším, že len jeden slamník. No že toto, že to tí ľudia prežili, tak klobúk dole, to vám poviem. Keď som sa odtiaľ vrátila, z toho Jáchymova, tak som si povedala: ,Nikdy viac'.“

Na základe amnestie prezidenta Antonína Zápotockého z 30. 04. 1953, ktorý prevzal úrad po zosnulom Klementovi Gottwaldovi (14. 03. 1953) bola väčšina politických väzňov prepustená. Máriinmu otcovi bola po opustení väzenia nariadená 3-mesačná vykrmovacia diéta vo väznici v Novom Jičíne. Po jej skončení nastúpil na rýchlik, ktorý ho doviezol do Ružomberka. Dlhá cesta vlakom z Nového Jičína do Ružomberka bola zároveň aj rýchlou cestou späť do reality bežného života, ktorú ako väzeň počas posledných 7 rokov nevnímal. Pripomenula mu, že je potrebné byť opatrným a predvídavým:

„A išiel on z Nového Jičína a oni tam, ja už neviem, či dostal nejaké peniaze na cestu, alebo ako a povedal, že si kúpil šunku a hrušky a to si dal v rýchliku hore do sieťky a potom šiel na toaletu a prišiel a to bolo zmiznuté a otec si uvedomil, že: ,Fakt už žijem v nejakých iných pomeroch,' pretože otca zavreli ešte na jeseň v roku 1947, to bol prvý, by som povedala vykonštruovaný politický proces vôbec. Čiže to ich ešte zavreli, dalo by sa povedať, keď ešte tu bol demokratický systém. Čiže on vôbec nevedel, čo sa tu deje, nevedel si to predstaviť. Tak povedal, že to bolo jeho prvé stretnutie s realitou...“

Následky krutého vyšetrovania v Justičnom paláci a pobytu v leopoldovskom väzení a uránových baniach nedokázala zakryť ani už spomenutá 3-mesačná vykrmovacia diéta. V oblečení, ktoré mu po zatknutí v roku 1947 odobrali, vyvolal na tvárach ľudí, ktorých stretol po ceste do Jasenovej, nielen súcitný pohľad, ale aj úsmev:

„Keď otca pustili, musel vyzerať asi nejak hrozne, hoci bol tri mesiace predtým v Novom Jičíne na vykrmovacej diéte. No ale aj tak prišiel tak hrozne chudý, že to bolo niečo nepredstaviteľné, pretože otca keď zavreli, tak ja neviem, či mal osemdesiat alebo deväťdesiat kilo, bol vyšší ako ja a vrátil sa a možno mal štyridsať, päťdesiat a sa pamätám tie nohavice, v ktorých ho zavreli, tak tie mu ako obliekli. Lenže pás mal polovičný, tak ten remeň, čo mal v tých nohaviciach, tak ten mu tie nohavice takto pekne nabral a otec akoby mal takú nabratú sukňu okolo pása.“

Otec si zo sebou „priniesol“ niekoľko závažných zdravotných ťažkostí. Z chorôb to bolo ochorenie krvi, na ktoré ho liečil šľachetný lekár – MUDr. Kušnierik. Ten mu tajne podával injekcie vitamínu B12, pretože ich aplikáciu museli povoliť stranícke orgány, ktoré by ich otcovi neschválili. Injekcie pre otca zabezpečoval tým spôsobom, že 10 pacientom, ktorí mali predpísaných 10 injekcií, aplikoval 9 a takto nazbieral pre neho 10 injekcií. Lekár takto riskoval nielen svoju kariéru, ale i slobodu. Mária počula od otca len málo o vypočúvaní a väznení. Keď boli Mária s Janou deťmi, tak sa pýtali otca, prečo má na nose priehlbinku, na čo im otec odpovedal, že mu ju spôsobil pád vojenskej prilby. Skutočnosť bola taká, že mal rozbitú nosnú priehradku kvôli krutosti vyšetrovateľov počas výsluchov. Rovnako im nerozprával o tom, že zle počuje preto, lebo mu pri výsluchu prerazili ušný bubienok. Násilie počas vyšetrovania v Justičnom paláci sa stalo príčinou jeho smrti – zauzlenie čriev, ktoré spôsobili údery a kopance do brucha. Ferdinand Jurčovič zomrel v roku 1981 vo Vysokých Tatrách. Úmrtiu predchádzala operácia, kde lekár našiel nález poškodených čriev a pýtal sa, čo by mohlo byť príčinou.

Máriini rodičia ovládali niekoľko cudzích jazykov, čo im umožnilo nájsť si neskôr aj kvalifikované zamestnanie. Matku, ktorá študovala anglický a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave nepustili z ideologických dôvodov k druhej štátnici. Na Orave súkromne vyučovala angličtinu, nemčinu, francúzštinu a neskôr aj vo fabrike Kovohuty Mokraď. Otec ako absolvent Vysokej školy obchodnej v Prahe v odbore národohospodárstvo sa po návrate do Jasenovej zamestnal najskôr ako murársky robotník a pokladník v Stavebnom podniku v Dolnom Kubíne, potom na oddelení dokumentácie v Lesníckom výskumnom ústave v Oravskom Podzámku, odkiaľ po ideologických čistkách musel odísť a v Jasenovej prijal prácu krmiča býkov v dokrmovni, ktorá patrila pod komunálny podnik Jasenová. Po návrate do Bratislavy v roku 1965 sa zamestnal v prípravnom oddelení výstavby vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros na ministerstve stavebníctva, kam ho odporučil Ivan Čarnogurský. Keď ešte pracoval vo výkrmovni býkov, rozhodol sa diaľkovo študovať na strojníckej priemyslovke v Ružomberku. Na balkóne doučoval súkromne matematiku a technické kreslenie majstrov, ktorí si potrebovali urobiť maturitu. Na tabuľu im kreslil súčiastky strojov a písal matematické vzorce. Niekto z dediny si to vysvetlil ako prípravu protištátneho sprisahania a zavolal pracovníkov Štátnej bezpečnosti. Tá odviezla otca na niekoľko dní na riaditeľstvo ŠtB v Banskej Bystrici, kde však vyšetrovatelia nezistili nič, čo by nasvedčovalo obvineniu vzneseného udavačom. Otec sa po tejto epizóde vrátil do Jasenovej. Matka pracovala po návrate do Bratislavy na oddeleniach dokumentácie vo Výskumnom ústave agrochemickej technológie, neskôr Chemickej fakulte a nakoniec vo Výskumnom ústave preventívneho lekárstva.

Mária hodnotí obdobie normalizácie po potlačení obrodného procesu veľmi negatívne. Keďže bola v období 50. rokov ešte dieťaťom, tak nevnímala naplno atmosféru tých časov. V období normalizácie boli ľudia, ktorí sa vracali z legálne povolenej cesty na Západ vystavení poníženiu, ktoré spočívalo v tom, že navonok museli vyjadriť súhlas s vojenskou okupáciou Československa. Hoci vo vnútri príchod vojsk Varšavskej zmluvy odsudzovali, kvôli vyhnutiu sa závažným študijným a profesijným problémom, v dotazníku uviedli, že ich príchod bol opodstatnený a pomohol potlačiť rodiacu sa kontrarevolúciu. Napriek tomu, že v zamestnaní prežívala Mária už relatívne pokojný život, vnímala spoločenskú apatiu voči politickému dianiu, ktorá viedla ľudí k dvojtvárnemu životu – navonok kladnému, ale vnútorne zápornému postoju voči režimu:

„Ale potom [po roku 1968] ešte tie represálie boli ešte horšie, lebo veľmi dobre sa pamätám, že museli sme vyplňovať taký dotazník, že, čo som očakávala od vstupu vojsk [Varšavskej zmluvy], či som s nimi súhlasila alebo nie. No takže, samozrejme, že každý tam napísal, že súhlasil a že čakal, že, že bude tu potlačená kontrarevolúcia, proste takéto hlúposti.“

Obdobie Máriinho zamestnania vo Výskumnom ústave výživy ľudu, neskôr Ústavu preventívnej a klinickej medicíny možno nazvať už relatívne pokojným. Dôsledky trestného stíhania otca za politické delikty pocítila Mária v práci pri uchádzaní sa o vedeckú hodnosť kandidát chemických vied (CSc.). Napriek vynikajúcim pracovným výsledkom, ktoré postačovali na získanie tejto vedeckej hodnosti sa jej ju podarilo získať až po Nežnej revolúcii v roku 1990. Rovnako nemohla z politických dôvodov vyučovať chémiu na základných a stredných školách či biochémiu na vysokej škole. Mladšia sestra Jana tiež zasvätila chémii svoj pracovný život, na ktorej sa však dôsledky trestného stíhania otca v jej školských a študijných prejavili už menej. Jana pôsobí v súčasnosti na Karlovej univerzite v Prahe, kde ako docentka prednáša endokrinológiu. Ju už dôsledky represálií voči jej otcovi nepostihli v takej miere ako Máriu.

Mária sa v novembri 1989 zúčastňovala protestných zhromaždení v Bratislave, stala sa členkou občianskeho združenia Konfederácia politických väzňov Slovenska, ktoré vzniklo v roku 1990 a zároveň je aj iniciátorkou a spoluzakladateľkou pridruženej organizácie Dcéry politických väzňov. Napriek rýchlemu precitnutiu z porevolučnej eufórie je veľmi rada, že Nežnou revolúciou sa skončilo 41 rokov trvajúce obdobie komunistickej diktatúry. Aj keď súčasnú dobu vníma ako nie jednoduchú. Generáciu dnešných mladých ľudí chce povzbudiť k odvahe a vďačnosti za demokratický systém a slobodu, v ktorých žijú, pretože cena bola nesmierne vysoká a namiesto peňazí sa za ňu muselo zaplatiť utrpením:

„...aby si vážili to, že to obdobie komunistickej hrôzovlády nemuseli zažiť, aby si vážili, že tu majú slobodu, že tu je demokratický systém, že môžu študovať, že sa im prakticky nekladú žiadne prekážky....u nás v našej rodine neexistovalo slovo: ,Nedá sa' alebo ,Nemôžem', a to som si všimla, že u veľa mladých ľudí proste akcentuje: ,Nedá sa, nemôže, nechcem.' Toto neexistuje, aby tú zápornú častice ,ne' vymazali zo svojho života a aby si vážili to, čo majú a chytili sa každej príležitosti. Toľko by som im odkázala a že nech sú šťastní, že to nezažili, pretože to si nikto nevie predstaviť. Kto to nezažil, čo to je.“

Príbeh pamätníka spracoval: Michal Babál (2021).

Vytlačiť