Príbeh pamätníka Július Molitoris (1927)

„Toto odstúpenie naše obyvateľstvo, známi, rodina vnímali veľmi tragicky. To bolo nepredstaviteľné, k čomu došlo.“

narodil sa v Klenovci v roku 1927 a pochádza zo starej horárskej rodiny;
ľudovú školu navštevoval v Hnúšti, potom pokračoval na Gymnáziu v Rimavskej Sobote;
počas štúdia na gymnáziu zažil prvé náznaky neznášanlivosti zo strany maďarských spolužiakov;
po Viedenskej arbitráži žil Július na odstúpenom území a zažil tu zlú hospodársku, politickú i vojenskú situáciu;
v dospelosti sa stal novinárom, dopisovateľom a sám zozbieral informácie o živote na južnom Slovensku po Viedenskej arbitráži.

Detstvo a mladosť

Július Molitoris sa narodil 13. mája 1927 v obci Klenovec. Pochádzal zo starej horárskej rodiny, otec, starý otec aj strýko boli horármi. Má jedného brata Vladimíra, ktorý je lekárom. Ľudovú školu ukončil v Klenovci, kam sa po otcovej smrti presťahovali k starým rodičom. Gymnázium vyštudoval v Rimavskej Sobote, kde sa prvýkrát stretol s napätím medzi slovenskými a maďarskými deťmi.

Štúdium na gymnáziu

V roku 1938 začal navštevovať Gymnázium v Rimavskej Sobote. Bolo to československo–maďarské gymnázium s miernou prevahou Slovákov. Tu sa stretol s prvými prejavmi napätia medzi slovenskými a maďarskými študentmi. „My sme sa cez prestávku prechádzali po chodbách, korzovali sme tam a ja som nosil slovenskú, vtedy sa to volalo handelka, takú vyšívanú košeľu so šnúrkami. Jeden taký vysoký maďarský chlapec priskočil ku mne a tú košeľu mi rozviazal. Nebolo to raz, ja som si to napravil, on mi to znovu potom pri ďalšom stretnutí urobil, to na mňa veľmi zle pôsobilo. To sme cítili, že oni nás nemali radi.“ Ku konfliktom dochádzalo aj počas cesty do školy. „Chlapci, ktorí dochádzali z vidieka, čakávali na stanici, alebo prechádzali cez park, ktorý bol za železničnou traťou, a tam dochádzalo k takým stretom medzi slovenskými deťmi a maďarskými. Dokonca až tak, že sme hádzali gaštany na seba a tak ďalej. Proste, bolo to také dosť napäté.“ Celé toto obdobie bolo poznačené udalosťami, ktoré sa odohrávali. „Pamätám si, že ten rok tridsiaty ôsmy bol veľmi taký hektický a nielenže rozhlas neustále vysielal rôzne útoky na Československo, rečnil Adolf Hitler, ale aj maďarský rozhlas sa k tomu pripájal. Pamätám sa, že sme počúvali rozhlas, ja som tomu veľa nerozumel, ale vysvetlili nám to starší, že o čo ide. Napätie vyplývalo aj z toho, že bola mobilizácia, stavali sa tuná opevnenia na južnom území, v meste boli vojaci. Mnohí boli medzi nimi aj z Klenovca, tak aj s tými som sa občas stretol. Takže takto sme to prežívali až do toho osudného času, keď došlo k odstúpeniu južného územia Maďarsku na základe rozhodnutia veľmocí vo Viedni. Toto odstúpenie naše obyvateľstvo, známi, rodina a tak ďalej, vnímali veľmi tragicky. To bolo nepredstaviteľné, k čomu došlo.“

Sťahovanie gymnázia a vojenské odovzdanie Rimavskej Soboty

Július Molitoris študoval na gymnáziu, ktoré bolo československo-maďarské a už v roku 1938 bolo cítiť, že sa situácia fungovania gymnázia zhoršuje. „Riaditeľ Ján Saluba, keď už predpokladal, že sa Gymnázium v Rimavskej Sobote neudrží, že ho treba evakuovať, zabezpečil, aby zbierky, materiály, školské pomôcky a tak ďalej, z veľkej časti boli evakuované do Tisovca, do meštianskej ľudovej školy, kde sa zriadilo gymnázium. Tieto zbierky odvážali žiaci, ktorí chodili vlakom do školy, odnášali, povedzme, vypchatých vtákov a tak ďalej, tak po jednotlivých kusoch. Tak toto mi veľmi utkvelo v pamäti, ako sa pripravovala evakuácia Rimavskej Soboty.“ Po Viedenskej arbitráži bola vytýčená aj nová hranica. Mesto Rimavská Sobota malo byť odovzdané do rúk maďarskej armády. Po vojenskej stránke odovzdával mesto kapitán v zálohe Pavol Moncoľ, ktorý bol učiteľom v Klenovci. „Pán učiteľ Moncoľ hovoril doma v obci, môžem povedať, že odovzdanie Rimavskej Soboty po vojenskej stránke prebehlo perfektne. Zásluhu na tom mala československá strana, a konkrétne asi on s ďalšími dôstojníkmi, lebo spomínal, že boli aj pokusy zo strany maďarského vojska o isté provokácie. Tie provokácie boli včas zlikvidované a k nejakým stretom pri tomto odovzdávaní nedošlo.“

Situácia po Viedenskej arbitráži

Situáciu po Viedenskej arbitráži celá jeho rodina vnímala veľmi ťažko. Toto rozhodnutie ich rodinu rozdelilo. Krstný otec, ktorý ich často navštevoval, a aj finančne podporoval, sa dôsledkom rozdelenia nemohol s rodinou stretávať. Nemali sa možnosť vidieť viac než šesť rokov. Neskôr Júliusovi krstný otec spomínal, ako žil počas maďarskej okupácie. Boli to zlé časy. „Narukoval v tridsiatom deviatom roku k maďarskej armáde. Už sa blížil skoro k päťdesiatke, tak už dlho v armáde neslúžil. Povedal mi, že to bolo dačo hrozné, aké pomery boli v maďarskej armáde. A to čo mi rozprával, tak z toho som si urobil obraz, že v Maďarsku pretrvával ten stav v armáde, aký mi spomínal môj starý otec, keď slúžil za Uhorska v maďarskej armáde. Maďarský dril, bičovanie, trestanie, telesné trestanie vojakov a tieto veci. To nebolo mysliteľné...“ Počas rozhovoru s krstným otcom sa tiež dozvedel, že ho pozbavili funkcie strojného inžiniera a nastal celkový útlak Slovákov. Aj keď neboli nacionalisti, stačilo, aby sa pri sčítaní prihlásili k slovenskej národnosti. Celkovo sa zhoršila aj hospodárska situácia. „Veľmi sa sťažovali na hospodársku situáciu, na drahotu a zachovalo sa také heslo: ,Minden drága - vissza Prága‘, že všetko je drahé - naspäť Praha, čiže naspäť Československo. Toto nie je nejaký taký výmysel, pretože v múzeu v Rimavskej Sobote nachádza sa fotografia, kde je zachytená skupina takých, povedal by som, demonštrujúcich občanov s heslom, ktoré som citoval. ,Minden drága - vissza Prága.‘ Tak toto sme si tak zapamätali. Lebo ten pomer, ako vymieňali československú korunu za pengő, bol veľmi nevýhodný. Jedna ku siedmim a predtým bolo, myslím, jedna ku desiatim. Takže obyvateľstvo prišli o veľké množstvo peňazí, o veľké úspory.“

Následky Viedenskej arbitráže

Nová hranica vytýčená po Viedenskej arbitráži rozdelila rodiny, spôsobila hospodárske škody, ale aj škody na majetkoch. Často sa stávalo, že Slováci boli vyhnaní z tohto územia. „Spomínal mi jeden môj priateľ, Viktor Lukáč... Jeho otec bol naším profesorom. On sa odsťahoval do Tisovca aj so staršími synmi, kde učil nás na gymnáziu a ostala len pani, jeho manželka, ostala v Rimavskej Sobote. Jedného dňa prišiel maďarský žandár a povedal jej: ,Pani Lukáčová, do dvadsaťštyri hodín sa musíte vysťahovať z Rimavskej Soboty! Váš manžel odišiel na Slovensko, je obvinený.‘ Citoval všelijaké paragrafy: ,A vy, zbaľte sa, ja prídem vás skontrolovať.‘ A skutočne prišiel a do Čerenčian ju odviezol.“ Bolo aj veľa prípadov, keď bol Slovákom zhabaný majetok. „Zmocnili sa majetku kolonistov, ktorí dostali majetky Coburgovcov v okolí Bottova a na tom území. To boli väčšinou majetky, ktoré boli pridelené legionárom československým, ale aj chudobným roľníkom z Oravy, z Podpoľania, z Kysúc, ale aj z Moravy, a tak ďalej. Oni si z tých peňazí, čo dostali ako dotáciu, postavili pekné domy, zriadili si pekné hospodárstvo za tých dvadsať rokov. Vzniklo tam niekoľko osád, ktoré sa dali dohromady a vytvorili jednu obec, tá sa volá dnes Bottovo. Prišiel ten tridsiaty ôsmy rok a museli zo Slovenska odísť. Potom, keď sa skončila vojna, usilovali sa získať naspäť majetok, ktorý im bol pridelený, ktorý si získali. Nedalo sa to tak rýchlo, alebo vôbec sa aj nedalo, pretože maďarské úrady veľmi promptne prepísali to na Maďarov. A Slováci, ktorí sa o to uchádzali, museli v dôsledku našej štátnej byrokracie predkladať rôzne doklady, ktoré im často chýbali a to ich znechutilo, mnohí sa ani nevrátili na toto územie.“
Počas vojny bola situácia napätá, na obsadenom území bol zavedený totalitný režim, ktorý sťažil životné podmienky všetkým obyvateľom žijúcim na tomto území. Malé „vyslobodenie“ prinieslo Slovenské národné povstanie. „V Rimavskej Sobote to malo veľmi kladný ohlas. A nielen na Slovákov, ktorých takto nejako povzbudilo a nejako aj signalizovalo, že už snáď sa chýli ku koncu vojny, ale že aj mnohí Maďari privítali takéto protifašistické vystúpenie. Možno to bolo ovplyvnené tým, že Vavro Ličko bol členom ilegálnej organizácie komunistickej strany, že bol on orientovaný týmto smerom, že mal takéto informácie. Veľa mi rozprával o tom, ako on vykonával službu župana v tom období, že hocikedy v noci prišli sovietski vojaci a búchali mu na okno: ,Župan, otvor,‘ po rusky mu hovorili: ,Otvor,‘ a pýtali od neho podpis na dodávku nejakého obilia, ovsa a tak ďalej. A on sa často zúčastnil rôznych rokovaní s komandatúrou góroda, mesta Rimavskej Soboty, ale povedal, že to boli strašné veci, že to sa nedalo vydržať.“

Po skončení vojny bolo územie vrátené Československej republike a hranice potvrdené mierovými zmluvami. Avšak aj napriek tomu prebiehalo, ako už bolo spomínané, vrátenie majetkov veľmi pomaly. Hlavným dôvodom bolo, že väčšina nehnuteľností bola v tom čase právoplatne a veľmi promptne prepísaná na maďarských občanov. Hoci už od Viedenskej arbitráže a od konca druhej svetovej vojny ubehlo viac ako 60 rokov, stále sa ozývajú hlasy o revízii hraníc. „Proste, to je niečo nepredstaviteľné. A fakt je, že proti tomu treba rázne zakročiť, lebo keď sa to veľmi rozšíri a keď Európska únia bude dosť benevolentná na tieto prejavy, tak to prerastie cez hlavu týmto demokratom. Takže podľa mňa, treba to veľmi kritizovať, ale aj na slovenskej strane.“

Príbeh pamätníka spracovala: Katarína Ludhová