Príbeh pamätníka Judita Zuzana Grossmanová (1930)

„Ja sa čudujem, že po tom všetkom, čo som prežila, že ešte žijem.“

  • narodila sa 5. 6. 1930 v Bátovciach pri Leviciach;
  • otec bol vynikajúci a veľmi obetavý lekár, obľúbený u svojich pacientov;
  • prežila šťastné a pokojné detstvo na dedine;
  • prvé protižidovské opatrenia postihli aj jej otca: stratil prácu, museli sa vysťahovať, zhabali im majetok;
  • otcovi pacienti sa im všemožne snažili pomôcť;
  • otec dostal prezidentskú výnimku, no aj tak žili stále na hrane;
  • schovávali sa na rôznych miestach bez nádeje, že sa ešte niekedy ako rodina stretnú;
  • podarilo sa im prežiť, no útlak pokračoval;
  • neustále boje, sankcie a antisemitské nálady boli všade, kde sa pohli;
  • najväčší útlak prežila so svojou vlastnou rodinou v Nemecku.

Trhlina

Judita Grossmanová prežila krásne detstvo na dedine plné hier, šantení po poliach, detských šibalstiev a radosti z maličkostí. Hoci sa so svojou rodinou nezúčastňovali kultúrneho života spoločnosti, o zábavu bolo u nich vždy postarané. Nebolo dňa, kedy by nemali hostí. Boli to otcovi pacienti, ktorí k nemu chodili pre cenné rady nielen o zdraví. Mama ich zase učila, ako sa majú správne stravovať a často im aj varievala. Do harmonického života plného pomoci, dobra a ochoty vtrhla protižidovská beštia. „Keď zomrel Tomáš Garyk Masaryk, tak môj otec povedal, že je to koniec, že bude vojna a koniec našej slobody. A tak proste, to bol taký zlom potom. Potom bola mobilizácia, k nám prišli československí vojaci, ktorí boli veľmi dobre vyzbrojení, ale museli sa vzdať potom, potom prišlo k Protektorátu a prišlo k Slovenskému štátu. A keď sa založil Slovenský štát, tak potom môjho otca zbavili štátnej služby a museli sme odísť zo služobného bytu.“ Keďže bol otec stredobodom pozornosti, hneď prvé protižidovské zásahy sa týkali aj neho. Nemohol pracovať, museli sa vysťahovať, dlho žili len z darov pacientov. Zákaz hier, zákaz chodenia do školy, zákaz športu, zákaz...

Prežili len dve...

Judita Grossmanová veľmi rada spomína na čas strávený nad knihami v Sučanoch, kde Židia z okolia i z veľkej diaľky prichádzali za vzdelaním. Škola, pestrý život mladých, rôzne výlety, turistika, bratranci a sesternice, nové kamarátstva, prvá láska... Potom sa situácia lavínovito zhoršovala: hviezdy, nadávky, kamene a bitky „My sme sa schádzali – tam boli deti, mládež, ktorí študovali už na vysokej škole alebo na gymnáziu, ktorých vyhodili a nesmeli chodiť do školy. To sme sa schádzali v kuchyni u nás a noviny sa vydávali, diskutovalo sa, spievalo sa a dejiny sa čítali, a ohromne vysoká úroveň to bola, tie schôdzky, čo sme tam mali.“ Debaty však často zašli do beznádeje z nemožnosti sa brániť. Nakoniec sa z celej Sučianskej školy prežili len dve: učiteľka a Judita. Osudy všetkých známych a celej rodiny našla tlama beštie: „Moja sesternica mala šestnásť, necelých sedemnásť rokov a bola veľmi pekná. Po ceste ako ich vliekli do koncentráku – toľko gardistov ju znásilnilo, že ešte po ceste zomrela. A môj bratranec, ten bol veľmi vyšportovaný. Obidvaja oni spravili povstanie posledné dni pred skončením vojny. Urobili povstanie v koncentráku a potom ich pozabíjali.“

Dobro sa predsa len dobrom odpláca

Keďže Sučiansku školu zavreli, Judita v štúdiu pokračovala v Banskej Štiavnici, kde sa povrávalo, že všetkých Židov postupne vysťahujú na Madagaskar. Nikto presne nevedel, čo sa deje. „Jedného dňa prišla mama, že otca odviedli a že sa s ním mám ísť rozlúčiť na stanicu, kde ich ládujú do vagónov.“ Boje o holý život začali. Rodina bola rozbitá, rozpŕchnutá vo všetkých kútoch, nik nevedel, či sa ešte niekedy stretnú. Mame sa pomocou známych otcových pacientov podarilo zadarmo vybaviť prezidentskú výnimku, ktorá síce nič neznamenala, ale aspoň mohla oddialiť transport. Keď horár, u ktorého sa Judita skrývala, pýtal od nej ďalšie peniaze, rozhodla sa utiecť, pretože nič nemala. „Povedala som si ako decko: ,Keď každého zobrali, nech aj mňa zoberú.‘“ Na obrovské prekvapenia a nevýslovnú radosť na stanici z autobusu vystúpil otec. „A keď ľudia videli otca môjho, tak ako procesia išli za ním. My sme išli domov, do tých prázdnych miestností, lebo nám všetko zobrali, len to, čo sme mali na sebe nám nechali. A teraz sme išli tam a za nami išla procesia ľudí a doniesli nám jesť. Doniesli otcovi košele, aby si mal čo obliecť. A hovorí mi môj otec: ,Vidíš, toto je vďaka za to, že som urobil dobre.‘“

Nepriateľom tvárou v tvár

Po udelení výnimky bol otec pridelený na dobrovoľnícke práce do Santovky. Tam sa dali pokrstiť a Judita nastúpila na katolícku internátnu školu do Modry, kde bývala v kláštore sestier uršulínok. „Nik nevedel o mne, len matka predstavená. Moji rodičia posielali potraviny a teta z Budapešti doláre, len aby som sa tam mohla skrývať.“ V Modre bol rušný život. V Harmónii mali najvyšší predstavení svoje vily, ich deti študovali na výberových školách. Judita ich stretávala a vídavala aj Tisa, Tuka, Macha, či už v kostole, alebo na fare, kam ju sestričky posielali s jedlom. „No asi si viete predstaviť môj duševný stav, keď som videla ľudí, ktorí boli moji najväčší nepriatelia.“ Keď penzióny v Harmónii boli už plné, nasťahovali nemecké deti aj do kláštorov a internátov v meste. Za jednu noc zmizlo aj tých pár židovských detí skrývajúcich sa podobným spôsobom, ako Judita. V nebezpečenstve odhalenia sa rozhodla utiecť.

SNP

S rodinou sa potom skrývali v horách, pretože sa vravelo, že Zvolen a Bystrica nikdy nepadnú. „Ja som bola taká malinká, nenápadná a tak som nosila partizánom z dediny do hory jedlo. Nikto si toho nevšimol.“ Neskôr ich ukryla ďalšia otcova pacientka v pivnici. A keďže sa veľmi rýchlo striedali fronty, zažili krušné časy nielen s Nemcami, ale i s Rusmi. Raz Nemci chceli zabiť otca, no napokon mu darovali milosť, inokedy zas Rusi chceli obesiť mamu, pretože nerozumeli jej gestu...

A po búrke žiadna dúha

Po oslobodení sa mnohí gardisti stali komunistami a naďalej zastávali najvyššie posty. Život otrasený v základoch mal pokračovať ďalej. Zákazy, obmedzenia, výsmech a prenasledovanie však neprestali, aj keď neboli navonok až tak viditeľné. Hoci sa Judita snažila zaradiť do normálneho života, chcela pokračovať v štúdiu medicíny, stala sa skautkou, vydala sa a mala dcéru, s manželom museli neustále bojovať za každý kúsok šťastia. Napokon sa rozhodli vysťahovať do Nemecka, pretože tam mal manžel sľúbené lepšie pracovné podmienky. Tam ich však čakali nové muky, začarovaný kruh nemožností. Bývali v stane, dcéru schovávali v deke, nemali čo jesť, nikto im nepomohol, neporadil. „Keď sme hľadali byt, tak pýtali od nás najmenej dva mesiace dopredu zaplatiť nájomné, niekedy aj viac a povedali manželovi: ,Vy máte také bledohnedé vlasy a modré oči, vás ešte zoberieme, ale vašu manželku, tá má čierne vlasy, čierne oči, tú nie. Tak to povedali.‘ A potom sme išli do Židovskej náboženskej obce, aby dali aspoň mojej dcére trošku jesť, no oni povedali tam: ,Choďte naspäť do Izraelu!‘ a nič mojej dcérke nedali.“ Aj keď sa z najhoršej materiálnej biedy dostali von, psychický útlak nikdy neprestal. Muky na pracoviskách, v kolektíve, v škole, všade. Každý sa jej vyhýbal, vždy bola „niečím“ menejcenná.
Napriek všetkému, čo prežila necháva za sebou dôležitý odkaz: „Ja mám len jedno meradlo na ľudí, a tým nie je ani postavenie, ani reči, ani náboženstvo, ale ľudskosť.“

Príbeh pamätníka spracovala: Antónia Filípková

Vytlačiť