Príbeh pamätníka Jozef Labuda (1949)

Motto: „Bolo to také tvrdé obdobie, ale teraz si uvedomujem, bola to veľká škola, že všetky tie priateľstvá sú konečné, ale to s tým jedným je najdôležitejšie.“

  • narodil sa 24. marca 1949 v obci Šahy, rodina žila v Hontianskych Nemciach;
  • pochádza z robotníckej rodiny, rodičia mali spolu päť detí;
  • základnú školu prvý stupeň navštevoval doma v Hontianskych Nemciach, druhý stupeň v susednej dedine Sebechleby;
  • strednú všeobecnú vzdelávaciu školu navštevoval v Krupine, kde aj zmaturoval v roku 1967;
  • štúdium v seminári, v roku 1972 vysvätený na kňaza;
  • kaplán v Novom Meste nad Váhom;
  • 1973 tajne prijatý do noviciátu Rádu premonštrátov;
  • §178 marenie dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločenstvami, proces s kňazom Jozefom Labudom a Emíliou Kesegovou a trval 3 roky, JUDr. Čarnogurskému sa podarilo dostať ich na slobodu 11. novembra 1980;
  • na jar 1983 bol vynesený konečný verdikt - trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne, v novembri nastúpil na zvyšný výkon trestu;
  • 1989 oficiálne v Ráde premonštrátskych rehoľných kanovníkov v Kláštore Želiv.

Jozef Labuda sa narodil 24. marca 1949 v obci Šahy na sviatok svätého Gabriela vo veriacej rodine žijúcej v Hontianskych Nemciach. Otec bol pôvodne stolár, neskôr sa zamestnal na železnici, matka bola v domácnosti s piatimi deťmi a privyrábala si na družstve. Základnú školu navštevoval doma v Hontianskych Nemciach a v susednej dedine Sebechleby. Od detstva inklinoval ku modlitbe, ovplyvnil ho aj dobrý pán farár, ktorý deti pripravoval na prvé sväté prijímanie. Chodieval na motorke a s deťmi hrával futbal. Mladý Jožko rád miništroval, podobne s vďakou spomína na ďalšieho pátra Florenca Hutára, ktorý sa tiež venoval mládeži. „Františkán, a to bol teda perfektný človek, ja som s ním prežíval krásne chvíle, stále som mu miništroval, kostolníka som robil a to bol človek, ktorý v tej dobe totalitnej napríklad nosil františkánsky habit. On sa toho nebál." Všeobecnú vzdelávaciu školu s maturitou absolvoval v Krupine a postupne prirodzene jeho rozhodnutie o ďalšom štúdiu smerovalo ku voľbe teológie. Na štúdiá sa prihlásil sa cez farský úrad a zároveň si zvolil aj dopravnú školu v Žiline. V škole absolvoval akýsi výsluch v tejto veci, ale nič sa nedialo a neskôr v čase, keď už študoval v seminári, mu triedny profesor spätne vysvetlil, prečo ho neprehováral a vyjadril mu sympatiu spôsobom „... vy jediný zo všetkých študentov viete, čo chcete v živote.“

V roku 1972 bol Jozef Labuda vysvätený za kňaza a stal sa kaplánom v Novom Meste nad Váhom. Pri jednej z návštev sestričiek premonštrátok v Čechách na neho hlboký dojem urobilo stretnutie s opátom Želivského kláštora Vítom Tajovským, ktorého považuje za krásnu duchovnú osobu. Vít Tajovský bol v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia odsúdený v politickom procese ako predstavený rehole na doživotie a vo väzniciach strávil deväť a pol roka. Opát Jozefa Labudu oslovil ku vstupu do rehoľného života v Ráde premonštrátov, kde bolo vtedy málo členov. „Ja som sa narodil v Šahách, a tam boli práve tieto rehoľné sestry, premonštrátky. A mame, keď som sa narodil, tak stále pripomínali, aby mi dala meno Gabriel, ale mama, však u nás Gabriel neexistuje v dedine, tak mi dala meno Jozef. Videl som to ako také nejaké Božie riadenie, ja som bol rok kňazom. A už som bol prijatý do noviciátu potajomky. Obliekol nás pán opát, v kapličke. No a potom v kostole som skladal slávnostné sľuby. V noci, pri sviečkach, sme to traja spolubratia zo Slovenska zložili.“ Do noviciátu Rádu premonštrátov vstúpil tajne v roku 1973 a prijal rehoľné meno Gabriel.

V roku 1980 sa v Nemčiňanoch v jednu letnú nedeľu stretol s Emíliou Kesegovou, mladou ženou, ktorá prišla pozrieť rodičov z Bratislavy. Poznali sa už predtým, pri práci s mládežou v tajnej cirkvi. Emília pracovala v Bratislave v knižnici na hudobnom oddelení a udržiavala intenzívne kontakty s veriacimi ľuďmi v rámci Podzemnej cirkvi. V letných mesiacoch organizovala stretnutia týchto ľudí na duchovných cvičeniach, čo boli prakticky rekreačné pobyty spojené s turistikou. Pred jedným z takýchto pobytov prizvala kňaza Labudu, aby sa pridal a ten súhlasil. Malý dom na samote za Kyjaticami využívali ľudia okolo Podzemnej cirkvi roky na takéto rekreácie. Až neskôr zistili, že Štátna bezpečnosť už od sedemdesiatych rokov neúspešne monitorovala tento objekt. Poznali síce osoby, ktoré sa o dom starali, ale nezachytili ďalších, ktorí dom navštevovali za účelom rekreácie a nepodarilo sa im odhaliť ich náboženské aktivity, resp. protištátnu činnosť. Uprostred týždňa prišli policajti a všetkých okrem jednej ženy s dieťaťom zobrali do Rimavskej Soboty na výsluch, chatu prehľadali, ale našli len pár kaziet. Vo väzbe ostala Emília Kesegová ako organizátorka akcie a aj kňaz Jozef Labuda. Priťažujúcou okolnosťou bolo, že pobyt sa konal práve i počas "osláv" vstupu Varšavských vojsk do Československa 21. augusta. „... do večera do pol siedmej som bol zatvorený v takej jednej izbe. Potom ma až vyšetrovali, ale to bolo vyšetrovanie také, že povedal mi dve - tri otázky ten prokurátor a hneď napísal žiadosť do väzby...Tak sme tam som sa musel vyzuť, vzali mi šnúrky z topánok, tak ako tak, taká klasika, no. Moderátorka: Šnúrky nám zobrali, aby sme sa náhodou neobesili. Proste všetky veci, ktorými by sme si mohli ublížiť, všetko nám zobrali. J.L.: Ráno mi doniesli tuším nejaké mlieko a rohlík, to ešte som mal dobrú stravu ráno. No a potom viem, už to si len pamätám, že nás viezli na nejakom žiguláku. Do Bystrice... a tam sa musel človek donaha vyzliecť a všelijaké, tak, reku, už to je to vážnejšie, no. No a dali nás, aj to bolo protiprávne, mňa napríklad dali do cely, tam bolo asi päť ešte tých obvinených, ale to už boli všetko dvakrát, trikrát trestaní... Ja som tam mal jednu veľ krásnu vec, že z tej cely som videl vežu farského kostola v Bystrici, tak to som vždy ráno vstal a duchovne som sa vždy spojil.“

Politický proces s Jozefom Labudom a Emíliou Kesegovou trval tri roky, dohromady sedem súdov, dva okresné, tri krajské a dva najvyššie. JUDr. Čarnogurskému sa podarilo dostať ich na slobodu 11. novembra 1980 a na jar 1983 bol vynesený konečný verdikt - trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne pre Labudu a 4 mesiace pre Kesegovú. Na zvyšný výkon trestu nastúpil v Bratislave. Najprv zaradený v kategórii neúmyselných trestných činov pracoval na stavbe v Dúbravke, no po sťažnosti, že to bol úmyselný trestný čin, bol preradený do Želiezoviec. Pracoval v stavebnej skupine v Tlmačoch, neskôr bol preradený do maštale, kŕmiť dobytok. Vo väzení strávil obdobie Vianoc. „ Jedny Vianoce, keď ma prepustili z väzby, tak som ich trávil bez štátneho súhlasu, lebo som ešte mal zobratý súhlas, nemohol som asi štyri mesiace účinkovať. Tak vtedy som bol v sakristii na polnočnej, tak som hovoril ľuďom, no konečne som v kostole ako veriaci človek.“ Obdobie vo väzení opisuje ako ťažké, radšej si pripomína tie pozitívnejšie chvíle. Snažil sa získať si spoluväzňov svojou pokorou, dobrotou, čo sa mu aj darilo, zvolili si ho za veliteľa izby, pridelili mu funkciu raňajkára a rešpektovali ho. Keď videli jeho spravodlivé rozdeľovanie, vyhľadávali ho a zdôverovali sa mu.

Podobne obdobie po prepustení bolo tak isto náročné. Všetci od neho bočili, dokonca i z vlastných radov, okrem jedného kňaza Gusta Slaninku. Bez priateľskej opory a v hľadáčiku Štátnej bezpečnosti, až do roku 1989 vedený v registračných protokoloch ako nepriateľská osoba. „...čo sa týka tých všelijakých, prokurátorov a sudcov. Ja som sa snažil na to zabudnúť, ja som im odpustil, priznám sa, že som ich ešte asi viacej mal požehnávať. Posielať im svoje kňazské požehnanie za to všetko, čo človek prežil.“

Po roku 1989 bol zverejnený zoznam členov Rádu premonštrátov a pán opát si ich oficiálne prizval do kláštora. Jozef Labuda tu robil prvých sedem rokov novicmajstra, mal na starosti výchovu kandidátov, a súčasne dvadsať rokov pôsobí v opátskej rade. „ ...pôsobil som ako správca farnosti v Červenej Řečici, tam som bol štrnásť rokov a teraz, keď som šiel do dôchodku, tak ešte pán biskup Paďour ma dal do Chvojnova, to je taká dedinka, kde nás žije šesťdesiat obyvateľov asi. ... nás keď učili na teológii, tak pán profesor homiletiky, kázania, nám hovoril, aby sme nikdy v kázni nehovorili o sebe. To je diabolské. My máme vydávať svedectvo o svojom živote a to je veľmi dôležité.“

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, december/2019

Vytlačiť