Príbeh pamätníka Jozef Hanko (1913)

„To ľutujem, lebo mi najkrajší kus života produktívnych rokov zobrali...“

Jozef Hanko sa narodil 8. júla 1913 v Prievidzi. Jeho otec musel krátko po jeho narodení narukovať na front, kde podľahol brušnému týfusu. V Prievidzi vychodil tri triedy ľudovej školy a keď sa v roku 1921 jeho matka ako vdova opäť vydala za Jozefa Bíleša, obchodníka s miešaným tovarom, presťahovali sa do dedinky Sklené. Tam Jozef pokračoval navštevovaní ľudovej školy v nemeckom jazyku a od roku 1927 sa učil za obchodníka v Kremnici. Po skončení školy pomáhal svojmu nevlastnému otcovi v obchode až do októbra 1934, kedy nastúpil na vojenskú prezenčnú službu.

Po jej absolvovaní sa zamestnal u židovského obchodníka z Trnavy, ktorý s bratom vlastnil pálenicu a likérku na južnom Slovensku. Naučil sa tam mnohé tajné receptúry, ktoré neskôr využil pri prevádzkovaní vlastnej živnosti. Po odovzdaní maďarského územia narukoval, no onedlho ho ako údajného Nemca prepustili. Počas Slovenského štátu začal podnikať v Sklenom, neskôr šiel do Žabokrekov nad Nitrou, kde sa osamostatnil.

Na radu bratranca Dr. Milana Hanka po roku 1945 odišiel do Košíc, kde až do februára 1948 prevádzkoval vlastnú likérku. Založil si rodinu a v práci sa mu veľmi dobre darilo. Prišli však februárové udalosti a po prvých náznakoch procesu znárodňovania, ktorý by pre Jozefa znamenal stratu všetkého, čo s námahou toľké roky budoval, premýšľal nad odchodom do zahraničia.

Snahy o opustenie republiky mali aj ďalší jeho priatelia a známi. Prípravy však kontrolovala vtedajšia ŠtB, ktorá pravdepodobne mala v skupine svojho agenta. Krátko pred realizáciou plánu bola celá skupina zatknutá a s ňou i mnohí ďalší, ktorí o tom vedeli a prípad neoznámili. Zatknutých a súdených bolo celkom 20 osôb. Jozef Hanko bol 9. decembra 1949 odsúdený za zločiny velezrady a vyzvedačstva na 15 rokov odňatia slobody. Po prechodných „pobytoch“ v Bratislave a v Leopoldove ho v roku 1950 transportovali do lágrov na ťažbu uránu; najskôr na tri roky do Jáchymova, potom do Příbramu, kde strávil sedem rokov.

Dňa 9. mája 1960 bol na základe amnestie A. Novotného z väzenia prepustený a po 10 rokoch a 8 mesiacoch sa mohol opäť vrátiť k svojej rodine. Tá si však taktiež vytrpela svoje. Manželka spolu s dvomi malými deťmi sa po uväznení manžela musela vysťahovať z bytu v Košiciach a bez majetku, s nálepkou nepriateľa vtedajšieho zriadenia, bola nútená odísť do Skleného.

Vytlačiť