Príbeh pamätníka Jozef Bobalik (1928 - 2021)

„Povedal mi: ,Mládenče, zabudni, že máš doma matku! Rozmýšľaj len nad jedným, kde by si zožral kúsok chleba, a nie, či uvidíš svoju mať! Inakšie tu zdochneš ako pes.'“

narodil v roku 1928 v obci Lukov, na východnom Slovensku v okrese Bardejov, kde aj vyrástol;
z dôvodu opcie spolu s rodinou ako 18-ročný odchádza do Sovietskeho zväzu za vidinou úrodnej pôdy a bohatstva, avšak boli podvedení;
zo zlých podmienok nebol možný návrat;
v roku 1948 ho na kamarátovej oslave ozbrojený a uniformovaný banderovec donútil prečítať leták so slovami: „Smerť Stalinu“;
o pár mesiacov neskôr ho zatkli a odsúdili na 10 rokov väzenia
rok strávil vo väznici v Dubne. Po strastiplnej ceste tranzitkami Kyjeva, Charkova, Novosibirska a Tajšetu pracoval v táboroch Ozerlag (Sibír), Magadan, Usť- Kujga;
Jozef Bobalík zomrel 26. marca 2021.

Jozef Bobalik sa narodil v roku 1928 v obci Lukov (okres Bardejov). Pochádzal z rusínskej rodiny a jeho otec bol lesným robotníkom a matka domácou. Bol ich jediným synom. V roku 1938 otec odcestoval za prácou do Ameriky, kde tragicky zahynul. Vzhľadom na ťažkú životnú situáciu rodiny Jozef nemohol pokračovať v štúdiu, a tak až do skončenia druhej svetovej vojny pracoval na rodinnom gazdovstve. V roku 1946 si dokončil meštiansku školu a nastúpil na Obchodnú akadémiu v Prešove. Po skončení druhej svetovej vojny a po podpise dvojstranných dohôd medzi Československom a Sovietskym zväzom sa uskutočnila vzájomná výmena obyvateľstva. Česi a Slováci z bývalej Podkarpatskej Rusi a ukrajinskej Volyne mali byť vymenení za Rusínov zo severovýchodného Slovenska. Pod vplyvom agitácie a propagandy sovietskych agitátorov 12 000 slovenských Rusínov uverilo v silu a bohatstvo „zasľúbenej zeme“ a rozhodlo sa prijať sovietske občianstvo (tzv. opcia) a dobrovoľne presídliť na sovietsku Ukrajinu: „Hlavne z rozprávania niektorých o tom, aká je to úrodná zem, začali ľudia veriť v ten radostný život, aký ich čaká v Sovietskom zväze. A k tomu ešte masovosť: masová propaganda, masová agitácia...“ Tejto agitácii uverilo aj 59 rodín z Lukova, medzi nimi aj Jozef Bobalik s matkou. Odchádzali nielen chudobné rodiny, ale i tie, ktoré sa považovali za bohatšie. Jozef tento dobrovoľný odchod vysvetľuje nasledovne: „Preto odchádzali, lebo každý si predstavoval, že okrem toho, že tam je dobrá zem, že netreba hnojiť, že je to rovina – že bude nejako oslávený. Lebo naši ľudia strašne pomáhali partizánom. A zato očakávali, že bude im nejaká sláva. Nikto si neuvedomoval jednu vec, že keď u nás v Lukove bolo takých, ktorí pomáhali partizánom a tú slávu očakávali, že takých ľudí má Rusko milióny, ale ani tým nevie vynahradiť to, čo počas vojny stratili.“

Koncom januára 1947 z Bardejova vypravili železničný transport s presídlencami, v ktorom sa nachádzal aj Jozef Bobalik. Už po prechode sovietskej hranice začali ľudia zisťovať, že sovietska agitácia bola jedným veľkým podvodom a oni dobrovoľne prichádzajú do oveľa horších podmienok, než z akých odišli. Definitívne vytriezvenie sa dostavilo až v cieli ich cesty – v ukrajinskej Mirohošči. Namiesto sľubovaného „sovietskeho raja“ tu našli len schátralé budovy, neúrodné, vojnou zničené polia a množstvo podobne prisťahovaných a sklesnutých cudzincov, ktorí mali už len jedinú túžbu – vrátiť sa domov. Návrat však už nebol možný. Rodinám nezostalo nič iné, iba sa vyrovnať s krutou sovietskou povojnovou realitou: „Každý žil preto, lebo musel, lebo iného východiska nebolo.“

Jozef Bobalik sa po príchode do Sovietskeho zväzu plánoval venovať štúdiu. V roku 1947 úspešne ukončil siedmu triedu a prijali ho do 3. ročníka na strednú priemyselnú školu. Jeho ročník však neotvorili, a preto štúdium odložil až na nasledujúci školský rok. Podarilo sa mu získať miesto predavača v miestnom obchode a tešil sa zárobku, ktorý pre rodinu veľa znamenal. Lenže 18. februára 1948 sa mu „stala jedna pre mňa osudová a celkove pre môj život taká nečakaná udalosť“. Pred svadbou jeho kamaráta ho pozvali na rozlúčku s mládeneckou slobodou. Zábavu však prerušil príchod troch uniformovaných a ozbrojených mužov – príslušníkov Ukrajinskej povstaleckej armády ¹ – ktorí bojovali proti sovietskemu režimu na Ukrajine. Po otázke, kto vie čítať po ukrajinsky, nastalo hrobové ticho. Nakoľko však prítomní vedeli, že Jozef Bobalik navštevoval tamojšiu školu, do ticha padlo jeho meno: „Tu pristúpi ku mne jeden z tých pánov, podáva mi leták. Vyťahuje pištoľ a hovorí: ,Čítaj!' Čítať viem, popozeral som, bolo to po ukrajinsky, ten leták som prečítal a záver bol, to nikdy nezabudnem: ,Smerť Stalinu!' No a to bol koniec. Ja som skončil, on si listovku zobral a odišli. Ani ja osobne som tomu význam žiaden nepridával, že som prečítal niečo zlé. Nikto si z toho nič nerobil, tá naša večierka ďalej pokračovala.“ Jedno májové ráno však na dverách obchodu objavil ďalší banderovský propagačný leták, ktorý ihneď strhol a zaniesol na tamojší národný výbor. O dva dni neskôr, 20. mája 1948 zastalo pred obchodom nákladné auto, z ktorého vystúpili traja uniformovaní muži – príslušníci sovietskeho ministerstva vnútra – kapitán a dvaja seržanti. Slušne pozdravili, spýtali sa Jozefa, ako ide tržba a následne ho požiadali, aby obchod zatvoril a išiel s nimi domov: „Toto už, ako sa hovorí, mi zdvihlo vlasy, začali sa triasť kolená, ale bohužiaľ, človek sa automatu musí podvoliť.“ Po dôkladnej domovej prehliadke Jozefa zatkli s tým, že o niekoľko dní ho prepustia. Z niekoľkých dní však bolo sedem rokov.

Po mesačnom vyšetrovaní Jozefa Bobalika odsúdili na desaťročné väzenie a dvojročné pozbavenie občianskych práv, údajne za dlhodobú spoluprácu s ukrajinskými partizánmi – banderovcami. Necelý rok strávil vo väznici v Dubne. Počas tohto pobytu sa proti krutému a nespravodlivému trestu odvolal, avšak odvolanie neprichádzalo: „V duchu som veril, že tá spravodlivosť existuje a mňa pustia domov. Tým som žil a hlavne som v to pevne veril.“ Keď prišiel február 1949, Jozefa zavolali do kancelárie vedenia väznice: „Tam mi bolo prečítané, že výrok súdu, ktorý znel tých desať rokov väzenia a dva roky pozbavenia práv, je právoplatný.“ Po takomto výroku mohlo nasledovať už len jediné – transport do jedného z nespočetných pracovných táborov, do gulagu. Dlhoočakávaný deň prišiel koncom februára 1949. O jeho odchode sa dozvedela aj jeho matka, a tak sa pri nakladaní do transportu poslednýkrát stretli: „Už sa zvečerievalo, no a tu sa začalo všetko, aby sa nikto nestratil, pekne po mene vyzývať a nastupovať do vagónov. Moja matka stála odo mňa dva metre. Lenže ten vojak, ktorý ma ochraňoval, nedovolil ani zobrať tie veci, čo mi priniesla, nedovolil ani, aby som ju mohol objať...“ Pri nastupovaní do vagóna jej len stihol povedať: „Mama, neplačte, ja sa určite vrátim.“ Bolo to posledné „čo som svojej matke povedal. To bolo posledný raz, keď som svoju matku videl živú.“

Po štvormesačnej strastiplnej ceste tranzitnými tábormi napokon dorazil do mesta Tajšet, ktoré bolo začiatkom novobudovanej železničnej trate, Bajkalsko-amurskej magistrály. Pozdĺž trate Tajšet – Bratsk bola vybudovaná hustá sieť pracovných táborov, ktoré tvorili tzv. OZERLAG ². Jozef začal svoju púť na 107. kilometri v lágri 06. Jeho brigáda upravovala terén vedľajších častí železničnej trate, neskôr pracoval ako stavbár, prípadne i v lesnom závode: „Bola to veľmi veľká drina, a hlavne bez mechanizácie, všetko len ručne, krompáč, lopata a najhoršie na tom bolo, že zo strany ochrancov to bolo veľmi drsné. Oni tých ľudí nepovažovali za nič.“ Každé neuposlúchnutie rozkazu či pokus o útek sa trestal smrťou. Utrpenie trestancov umocňoval aj neľudský táborový režim. Nevyhovujúce ubytovanie, minimálna hygiena, namáhavá práca a nedostatočná strava boli príčinou vysokej úmrtnosti. Úplne vysilení muži často dostávali len za hrsť kaše či trocha polievky, v ktorej husto plávali drobné mušky: „Aby človek aspoň niečo jedol, tak zamiešal prstom tú polievku a vypil. Lenže to muselo chutiť, pokiaľ človek chcel žiť.“ Rodina mu mohla z času na čas poslať balík s jedlom, no on radšej prosil o hygienické potreby, ktorými následne podplatil kuchára, aby sa mu každý deň ušlo nejaké jedlo. To malo pre jeho prežitie oveľa väčší význam, a navyše rodina si doma myslela, že nakoľko v listoch Jozef potraviny nepýta, istotne sa má lepšie.

Po smrti J. V. Stalina v roku 1953 bola vyhlásená amnestia, ktorá sa však vzťahovala iba na politických väzňov s trestom do päť rokov. Jozef Bobalik tak zostal naďalej v tábore: „Boli oslobodení zlodeji, banditi, no čestní ľudia museli zostávať ďalej.“ V roku 1954 ho však premiestnili do nového tábora v osade Usť – Kujga, ktorá bola vzdialená asi 400 – 500 km za polárnym kruhom: „To už boli zmiešané lágre, neboli politické, čiže tu boli banditi, vrahovia, všetko bolo v kope. Tu človek nikdy nevedel, čo bude zajtra.“ Boli tu extrémne klimatické podmienky. Zima trvala od septembra do mája s teplotami aj –50 °C: „Pri tom mraze človek nevedel, čo zachraňovať, či nos, či uši, či ruky, či celkove sám seba, čo robiť. A hlavne, nedajboh, žeby sme si v tom mraze chceli odpočinúť, lebo človek nikdy nezamrzne, že mu je chladno, no zamrzne, až zaspí.“ V tejto oblasti však Jozef dlho nepobudol, pretože 14. februára 1955 výjazdová skupina Najvyššieho súdu Jakutskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky vyniesla verdikt o jeho oslobodení a prepustení.

Po takmer štvortýždňovej ceste sa v marci 1955 vrátil do Mirohošče s túžbou objať svojich najbližších. Mamu však už doma nenašiel, ešte v roku 1952 podľahla ťažkej chorobe. Postupne si začal budovať nový život – vyštudoval vysnívanú strednú školu, začal pracovať a v roku 1956 sa oženil a založil si rodinu. V roku 1967 sovietske orgány povolili Jozefovi Bobalikovi a jeho rodine návrat do Československa, do rodného Lukova.

Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková a Martina Fiamová.

Poznámky:

Všeobecne známi ako banderovci.
Zvláštny izolovaný tábor s prísnym režimom.