Príbeh pamätníka Ján Lenský (1928)

„To bol taký proces a dnes premýšľam o tej ľudskej etike, morálnosti a spravodlivosti. A sú to otázky, na ktoré nemôžem odpovedať, lebo sa to nedá....“

  • narodil sa 27. januára 1928 v Prahe;
  • pochádza zo židovskej rodiny;
  • od detstva sa venoval hudbe a hre na husliach;
  • začiatok vojny pre neho znamenal prerušenie gymnaziálneho štúdia;
  • v roku 1939 sa s rodičmi nechali pokrstiť;
  • v zime 1941 sa rozhodli ujsť na Slovensko, žili v Levoči;
  • po vypuknutí SNP sa pridali k partizánom;
  • rodičia cestu cez hory nezvládli, po návrate boli deportovaní do koncentračných táborov;
  • Jánovi sa podarilo skrývať a po skončení vojny sa vrátil do Prahy, kde sa stretol s rodičmi;
  • v roku 1947 emigroval do Anglicka, kde študoval hudbu na Royal College of Music;
  • v roku 1961 sa druhý raz oženil;
  • po pätnástich rokoch emigroval spolu s manželkou do USA;
  • od roku 1970 žili v Nemecku, kde sa Ján Lenský naplno venoval hudbe.

Postoj k židovstvu

Ján Lenský sa narodil 27. januára 1928 v Prahe. Pochádza zo židovskej rodiny, no jeho rodičia neboli aktívnymi veriacimi, nedodržiavali židovské tradície. „My sme nechceli byť Židia, my sme chceli byť ako iní ľudia... Nemci nás považovali za Židov. Či sme sa my považovali za Židov alebo nie, to im bolo jedno.“ Návštevu synagógy absolvoval už ako dieťa so zmiešanými pocitmi. „Ja som bol raz ako dieťa v synagóge a vraj, keď som vyšiel von, tak sa ma pýtali ako sa mi to páčilo. A ja som povedal: ,Áno, bolo to celkom pekné, ale toľko Židov!‘ To islustruje, aký vzťah sme mali k židovstvu.“ Rodičia Jána Lenského presadzovali cestu asimilácie. „To boli u Židov všelijaké smery. Náš bol skôr na asimilovanie ako si identitu zachovať. My sme vedeli, že to s tou identitou, keď otec svojho syna zavrhne, keď sa ožení s Nežidovkou a také veci, to zachovalo židovkú identitu, ale tiež to zachovalo antisemitizmus a my sme s tým nechceli mať nič spoločné.“ V období Protektorátu Čechy a Morava dokonca celá rodina podstúpila krst. „Ja som v to všetko veril... Ja som bol celkom nábožný katolík zo začiatku.“ Vďaka tomu sa vyhli prvým transportom do koncentračných táborov. Pomohla im však aj náhoda a farár, ktorý ich krstil. „Len Židia, ktorí boli hospodársky dôležití, to znamená, že mali nejaký obchod alebo robili niečo, čo bolo pre Nemcov, vládu dôležité, tí boli chránení na začiatku. A tiež, pretože to bola klerikálna republika, ľudia, ktorí boli pokrstení. Náhoda bola, že ten dátum, kedy Židia museli byť pokrstení bol o štyri dni skôr, ako sme my boli pokrstení. My sme boli pokrstení 16. marca a ja myslím, že to Slovensko bolo založené 12. marca 1939. Tak sme sa dali, ani neviem, ako to bolo, ale ten farár U sv. Jindřicha v Prahe nám vystavil krstné listy, kde zmenil ten dátum zo šestnásteho, zo šestky urobil nulu. Tak sme boli desiateho, dva dni pred tým. A to nás teda zachránilo.“

Osamelý dirigent

Ján bol v detstve veľmi plachý a bojazlivý. Často sa cítil osamelo, nikdy nemal veľa kamarátov. „Dosť som bol osamelý ako dieťa, ale to nebolo iba kvôli režimu, to bolo aj preto, že moja matka bola veľmi bojazlivá a nechcela ma pustiť na ulicu a také veci. To malo nepriamo niečo s antisemitizmom. Ľudia stratili sebadôveru a boli takí uzavretí.“ Objavil však v sebe talent, prostredníctvom ktorého mohol vyjadriť svoje pocity. Vďaka hre na husliach sa mu neskôr podarilo nájsť aj stratenú sebadôveru. „S huslami som sa vyjadril muzikálne, a to mi zostalo celý život, preto som sa stal muzikantom. O mnoho rokov neskôr som ako profesionálny huslista v orchestri prišiel na to, že vlastne moja ,personalita‘ [osobnosť] je ideálna pre dirigovanie, ako dirigent. Keď som začal dirigovať, tak som vedel, že to je ono, ja som bol zrazu niekto iný, na pódiu som bol iná osoba.“

Začiatok vojny

„Ja si ešte pamätám, keď začala vojna, tak sme na Václavskom námestí stretli nejakého známeho a on hovorí: ,No, to bude dva týždne, no, ja nechcem preháňať, tri týždne to bude trvať a potom je koniec s Hitlerom.‘ To bolo niečo, čo sa v psychológii nazýva ,wishful thinking‘. V angličtine to je, čo si prajem, to je pravda, čo si neprajem, je lož. Ľudia si priali a verili tomu, čo si priali.“ Ján v tom čase navštevoval gymnázium v Prahe. Jeho študijné plány mu zmarila vojna. Dostal zákaz chodiť do školy. Arizácia však postihla celú rodinu. Otec prišiel o obchod a tým aj o živobytie. „V tridsiatom deviatom som nesmel do školy, potom som bol sám, ale inak náš život bol normálny, ak sa to tak dá nazvať. Môj otec mal obchod. Mohol ho viesť aj naďalej, ale posadili mu tam arizátora. To bol nejaký zamestnanec, ktorý to tam prevzal, akože otec bol tam potom sám zamestnanec u toho arizátora. To bola taká metóda, ako Nemci prevzali židovské obchody. Ale to nebolo to najhoršie. Potom začali transporty...“

Útek na Slovensko

Keď sa situácia v Česku vyhrotila, rodina sa rozhodla ujsť na Slovensko. „To bola taká komunistami organizovaná expedícia, to bolo na lyžovaní v Jesenických horách, pretože to bolo v zime. Lenže lyže nesmeli Česi mať, oni ich museli dať našej víťaznej armáde do Ruska, a tak vlastne nikto nemohol ísť lyžovať. Tak si spomínam, na Wilsonovej stanici boli ľudia a každý mal nejaký luster alebo nejaký veľký predmet, to boli prestrojené lyže a išiel na lyžovanie. To bol vtip.“ Neďaleko za hranicami ich chytili a odviezli do Púchova, neskôr na súd do Nového Mesta nad Váhom. „Tak sme tam išli a mali sme šťastie, pretože ten sudca bol, čo sme vtedy nazývali Čechoslovák, on teda bol proti Nemcom a povedal: ,Čo mám s vami robiť? Naspäť vás nemôžem poslať, tak rýchlo do Levoče.‘ My sme ale nechceli nič iné, tak sme sa tešili.“ V Levoči prežili niekoľko nasledujúcich rokov.

V úkryte

Do ich života zasiahli až udalosti v roku 1944, teda vypuknutie SNP v Banskej Bystrici. Pár dní si ľudia mysleli, že sú oslobodení. „Potom ale bol koniec, lebo Nemci obsadili Slovensko a my sme sa museli schovať preč.“ Ján s rodičmi sa rozhodli pridať k partizánskej skupine, ktorá ich prijala ako civilistov. Pochod cez hory bol mimoriadne namáhavý najmä pre Jánových rodičov. Tí to nezvládli a vrátili sa späť. Ján ani len netušil, že ich takmer okamžite odviezli do koncentračných táborov. O svojich zážitkoch neskôr rozprávali veľmi málo. Vyčerpaný Ján nakoniec tiež opustil partizánov a vrátil sa späť. Ukrýval sa v Levoči a neskôr v obci Kolačkov. „V dome boli dve izby. V jednej bola pec, tam bolo teplo a tam žila mačka a tí ľudia. Z podlahy vyrezali pár dosiek a tam dole boli zemiaky. Na tých zemiakoch som cez deň ležal a robil som niečo s hudbou, písal som, komponoval som tam.“ Dieťa, ktoré nechápalo vážnosť a absurdnosť tejto situácie, ho takmer prezradilo. „Mali aj malú dcéru, mala štyri roky a bola hluchonemá. Bola zlaté dieťa, ale keď prišla návšteva, tak ja som bol báčik a ona chcela každému ukázať, že my tu máme báčika a on je tu dole, tu pri tých zemiakoch, no ona nemohla hovoriť, tak to nemohla povedať, iba prstom tam ukazovala, ale našťastie jej nikto nerozumel. Takto som tam žil tých pár týždňov.“

Koniec vojny

Bujaré a dlhé oslavy. Koniec vojny privítali nielen obyvatelia, ale aj vojaci. „Ruskí oficieri chceli vždy... Ja som hral na husle, oni vždy chceli, aby som hral: ,Ta naše písnička česká, ta je tak hezká‘. A to som musel hrať tisíckrát.“ Ján stále túžil po návrate domov. Keď sa ocitol pred dverami bytu na Večnej ulici v Prahe, čakalo ho veľké prekvapenie. „Moja matka mi otvorila dvere a otec tam bol tiež, tak sme boli nesmierne šťastní.“ Po čase sa Ján rozhodol emigrovať do Anglicka. Rozhodujúca bola túžba študovať hudbu a venovať sa jej profesionálne. Jeho cesta pokračovala do Ameriky a odtiaľ do Nemecka.

Nacizmus

Ján Lenský si ako príslušník židovského národa prežil svoje. Na nacizmus má preto vyhranený názor. Od roku 1970 žije v Nemecku, a preto vie, aký postoj k tejto téme zaujali Nemci. „To nebola téma. O tom sa nehovorilo. Mali zlé svedomie. Oni sa za to hanbili. Až okolo roku 1968, teda v období, keď bola aj Pražská jar a Dubček, a povstanie, sa mládež zdvihla v Nemecku a začala sa pýtať svojich otcov: ,A čo vy ste vlastne robili proti tomu všetkému?‘ A to sa netýkalo iba Židov, ale tak vôbec, celej tej veci. Veď tam všetci jasali. To boli státisíce ľudí. Len sa pozrite na staré filmy, ako to bolo. Dobre. Nemcom sa v 20. rokoch nedarilo, prehrali vojnu, museli platiť reparácie, mali ohromnú infláciu, potom prišiel krach na burze, nemali peniaze, nemali prácu. Hitler im dal prácu, dal im sebavedomie, to bolo všetko pekné. Oni mu boli takí zaviazaní, že si to človek nevie ani predstaviť. Na to sa nedá zabudnúť a potom povedať: ,Áno, to bola chyba.‘ Oni sa za to hanbili...“ V dnešnej dobe je to iné. Mladí ľudia túto citlivú tému využívajú ako prostriedok rebélie voči svojim rodičom. „Ja som si už vtedy myslel, že liberálni rodičia dovolili svojim deťom robiť, čo chceli. To bolo v móde. Deti sa musia tak vychovávať, že musia mať svoje vlastné názory a nesmú sa potlačovať a tak ďalej. A nakoniec mohli deti robiť, čo chceli. Ale čo má taký chlapec robiť, keď rebeluje proti svojim rodičom? To jediné, čo môže urobiť, aby otec explodoval, je, že príde domov s ,Hakenkreuzen‘.“

Na záver

Ján Lenský sa počas pôsobenia v Nemecku neustále venoval hudbe, v ktorej našiel potešenie a zmysel svojho života. Ako príslušník židovského národa to nemal ľahké, často musel zatajovať svoj pôvod, na ktorý je dnes veľmi hrdý. Minulosť ho prinútila premýšľať o otázkach ľudskej etiky, morálky a spravodlivosti, a pomáhať mladým hľadať tie pravé životné hodnoty.

Príbeh pamätníka spracovala: Ľudmila Adamová

Vytlačiť