Príbeh pamätníka Ján Čarnogurský (1944)

„Nezabúdajme na to, že komunistická strana ako taká naozaj zanikla. Nebola zakázaná, ale zanikla demokratickými prostriedkami, pretože spoločnosť ju tu jednoducho nechcela.“

  • narodil sa 1. januára 1944 v Bratislave v katolíckej rodine;
  • základnú školu ukončil v roku 1958 v Bratislave, kvôli otcovej poslaneckej funkcii nebol odporučený na ďalšie štúdium;
  • otec bol zatknutý, rodina sa presťahovala do Malej Frankovej;
  • napriek mnohým problémom napokon študoval v Kežmarku i v Bratislave, kde zmaturoval;
  • v roku 1969 promoval na právnickej fakulte na univerzite v Prahe
  • absolvoval rok na vojenčine a po zložení advokátskych skúšok pôsobil ako advokát;
  • v roku 1981 ho z advokácie vyhodili pre obhajobu moravskej disidentky;
  • po vylúčení pracoval ako šofér v Doprastave, potom ako podnikový právnik, od roku 1987 bol definitívne nezamestnaný, pretože sa stále viac zapájal do disidentských aktivít hnutia Charta 77;
  • začiatkom roku 1988 sa zúčastnil na príprave Sviečkovej demonštrácie;
  • začal vydávať samizdatový časopis Bratislavské listy;
  • bol pod drobnohľadom ŠtB;
  • 14. augusta 1989 ho uväznili a obvinili predovšetkým z troch bodov: z vydávania Bratislavských listov, z prípravy kladenia vencov a kvetov obetiam sovietskej okupácie z roku 1968 a z prednesenia požiadavky slobodných volieb v júni 1989 na zhromaždení v Predmieri pri Žiline;
  • v novembri 1989 sa konal súdny proces, na základe ktorého bol oslobodený;
  • prepustený bol až po udelení amnestie prezidenta Husáka;
  • od 19. novembra 1989 bol aktívnym členom hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN);
  • v decembri 1989 stal prvým podpredsedom federálnej vlády;
  • po voľbách v roku 1998 pôsobil ako minister spravodlivosti;
  • po odchode z postu predsedu si založil vlastnú advokátsku kanceláriu, kde aj v súčasnosti vedie úspešnú advokátsku prax.

Ján Čarnogurský sa narodil 1. januára 1944 v Bratislave. Jeho otec bol v období prvej Slovenskej republiky poslancom snemu 1, za čo bol po nástupe komunistického režimu prenasledovaný a väznený. Útrapy otca sa preniesli na celú rodinu, na ktorú doľahli najrôznejšie perzekučné opatrenia. Základnú školu skončil síce s vynikajúcim prospechom, no pre „politickú nespoľahlivosť“ otca nedostal odporučenie na ďalšie štúdium. Dostal sa však na strednú školu do Kežmarku, z ktorej prestúpil do Bratislavy, kde po rôznych komplikáciách v roku 1961 zmaturoval. Perzekúcia pre otcovu politickú minulosť ale neprestala, a tak nemohol pokračovať v štúdiách na univerzite. Až počas politického uvoľnenia v druhej polovici 60. rokov sa mu podarilo najskôr absolvovať jeden ročník na Stavebnej fakulte v Bratislave a až potom sa venoval štúdiu práva, najprv v Bratislave a od roku 1968 aj v Prahe. Doba mu priala, keďže najskôr Pražská jar v roku 1968 a následný nástup a upevňovanie normalizácie dočasne zamestnali predstaviteľov komunistickej strany inými problémami, ako bolo prísne sledovanie detí bývalých ľudákov. V roku 1970 nastúpil do advokácie. Pridelili ho ku školiteľovi, ktorý zastupoval prevažne ľudí postihnutých čistkami v rokoch 1969 – 1970 2. Tu Ján Čarnogurský získal cenné skúsenosti s obhajobou perzekvovaných. Po zložení advokátskych skúšok a nadobudnutí titulu doktora práv začal pôsobiť ako advokát v samostatnej praxi. Hlbšie prenikal do problematiky politických procesov a špecializoval sa na obhajovanie ľudí prenasledovaných pre vieru. „Zastupoval som ľudí, ktorých z práce vyhodili napr. kvôli náboženstvu. Keď videli učiteľku, že bola v kostole, tak ju vyhodili, alebo primárke, ktorá bola v kostole, odobrali primariát a pod.“

Samozrejme, pre svoje aktivity sa čoskoro stal tŕňom v oku predstaviteľov režimu. Okrem toho, že ho sledovala Štátna bezpečnosť (ŠtB) v roku 1981 ho vyhodili z advokácie. Poslednou kvapkou bola jeho obhajoba moravskej disidentky, ktorá prepisovala na písacom stroji texty českých a slovenských spisovateľov vylúčených zo Zväzu spisovateľov. Vtedy to stačilo na trestné stíhanie za poburovanie. „Sekretariát Ústredného výboru Komunistickej strany Československa napísal advokátskej komore, že som na Okresnom súde v Znojme a na Krajskom súde v Brne obhajoval nie obžalovanú, ale jej trestnú činnosť.“ Po vylúčení z advokácie krátko pracoval ako šofér, podnikový právnik, pomocník v pridruženej výrobe na jednotnom roľníckom družstve, a nakoniec stratil prácu definitívne, pretože sa čoraz viac zapájal do disidentských aktivít. Na Slovensku hrali v disente hlavnú úlohu aktivisti tajnej cirkvi 3, čo bol rozdiel oproti Čechám, kde boli medzi disidentmi najviac zastúpení liberálne orientovaní intelektuáli a komunisti vylúčení zo strany po roku 1968. Práve Ján Čarnogurský svojimi aktivitami prepájal katolícky a liberálne orientovaný disent.

Aktivity disidentov narastali v druhej polovici 80. rokov. Ján Čarnogurský sa v roku 1988 podieľal na príprave Sviečkovej demonštrácie 4 a následne začal vydávať samizdatový časopis Bratislavské listy. „Na každom čísle som bol uvedený ako vydavateľ s menom aj adresou. To aby sa režim nemohol tváriť, že o tom nevie.“ Na jar 1989 podpísal manifest Niekoľko viet, zjednocujúci rôzne opozičné hnutia, a aktívne podporoval aj novovzniknuté Hnutie za občiansku slobodu. „Začiatkom augusta 1989 sme vyzvali prostredníctvom Hlasu Ameriky 5 a Slobodnej Európy 6, aby ľudia položili na výročie okupácie kvety na miestach, kde vojská Varšavskej zmluvy zastrelili našich ľudí. 14. augusta ma zavreli spolu s Miroslavom Kusým 7 a trestné stíhanie na slobode viedli aj proti Hane Ponickej 8, Antonovi Seleckému 9 a Vladimírovi Maňákovi 10. Vznikol z toho proces proti Bratislavskej päťke.“ O svojom zatknutí hovorí, že príslušníci ŠtB potrebovali „konkrétny dôvod“ na zadržanie a uväznenie, a keďže bol pod neustálym drobnohľadom a odpočúvali mu telefón, nájsť dôvod nebolo priveľkým problémom. „Raz sme sa s Ferom Mikloškom 11 rozprávali o beatifikačnom procese svätej Anežky, to znamená, že bude vyhlásená za svätú. Mala byť cirkevná slávnosť v Prahe a ja som mal vtedy povedať, že tam urobíme ,rošambó‘. A vraj preto ma zatkli, lebo tomuto chceli predísť a po Sviečkovej manifestácii sa báli ďalších podobných akcií.“ Obvinený bol však predovšetkým z troch bodov: z vydávania Bratislavských listov, z prípravy kladenia vencov a kvetov obetiam sovietskej okupácie z roku 1968 a z prednesenia požiadavky slobodných volieb v júni 1989 na zhromaždení v Predmieri pri Žiline.

O udalostiach Nežnej revolúcie v Československu sa paradoxne dozvedal vo väzení. „Okolo 20. novembra 1989 začali demonštrácie na Námestí SNP v Bratislave. Keď tam skandovali ľudia a mali sme otvorené okno, tak to bolo počuť.“ Dňa 23. novembra 1989 sa konal súdny proces, v ktorom Jána Čarnogurského oslobodili, ale prokurátor podal odvolanie, preto musel naďalej ostať vo väzbe. „Vo väzení som už na nich cítil rešpekt alebo minimálne neistotu. Odmietal som poskytovať akúkoľvek súčinnosť s vyšetrovateľmi. Keď mi chceli zobrať odtlačky prstov, tak som zaťal päsť a povedal som, že nie, neotvorím.“ Spoločenská atmosféra bola namierená proti režimu. Na podporu Jána Čarnogurského sa zišli pred budovou Justičného paláca stovky demonštrantov žiadajúcich jeho prepustenie. Na slobodu ho prepustili v sobotu 25. novembra 1989, keď sa už v celej krajine konali masové protesty proti režimu. Následne prehovoril na demonštrácii v Bratislave a na ďalší deň bol členom delegácie vedenej Václavom Havlom, ktorá rokovala s predsedom federálnej vlády Ladislavom Adamcom o prevzatí moci v štáte. Zúčastnil sa niekoľkých porád hnutia Občianske fórum v pražskom divadle Laterna magika, ktoré bolo centrom Nežnej revolúcie v Prahe. Každý deň sa v sále divadla konali tlačové konferencie s novinármi z celého sveta, vyrábali a distribuovali sa letáky a ďalšia tlač, pripravovali sa scenáre mítingov a demonštrácií. V Bratislave bola podobným miestom Umelecká beseda, kde bolo 19. novembra založené hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN), ktoré Ján Čarnogurský aktívne podporoval.

Svoju politickú kariéru začal už dva týždne po prepustení z väzenia, keď bol ako prvý podpredseda vlády delegovaný do rekonštruovanej federálnej vlády Československa, v ktorej komunisti prvýkrát od roku 1946 nemali prevahu. Z jeho pozície vyplývala aj úloha kontrolovať hlavnú represívnu zložku bývalého režimu, Štátnu bezpečnosť, s ktorou mal také negatívne skúsenosti. Začal tiež budovať Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), ktoré sa ako demokratická strana vybudovaná na kresťanskom základe stalo dôležitou súčasťou politického spektra na Slovensku po páde totality. Ján Čarnogurský sa stal jeho prvým predsedom a spolu s ním hnutie dosiahlo vo voľbách roku 1990 úspešný výsledok. Spoločne s VPN zostavili novú slovenskú demokratickú vládu. „Po voľbách v júni 1990 som prešiel do slovenskej vlády najskôr opäť ako prvý podpredseda. Po rozpade Verejnosti proti násiliu, ktoré postavilo predsedu vlády Vladimíra Mečiara, som sa stal predsedom slovenskej vlády v apríli 1991. Voľby v júni 1992 vyhralo Hnutie za demokratické Slovensko Vladimíra Mečiara a ja som prešiel do opozície.“
Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 zostal pôsobiť v politike. Bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia a po voľbách v roku 1998 pôsobil ako minister spravodlivosti. Keď v roku 2000 odstúpil z postu predsedu KDH, založil si vlastnú advokátsku kanceláriu. Po roku 2002 odišiel z politiky a popri advokátskej praxi sa venoval rôznorodým aktivitám v boji za upevňovanie demokracie.

Príbeh pamätníka spracovali: Peter Jašek a Jana Speváková.

Poznámky:

  1. Obdobie rokov 1939 – 1945.
  2. Čistky v Komunistickej strane Československa (KSČ) súviseli s nástupom normalizácie. Zo strany bolo v tom období vylúčených alebo vyškrtnutých viac ako 400 000 komunistov, ktorí sa angažovali v obrodnom procese Pražskej jari alebo prejavili nesúhlas s okupáciou vojsk Varšavskej zmluvy.
  3. Tajná cirkev zahŕňala tajne vysvätených biskupov, kňazov a laikov, ktorí tajne vykonávali náboženské aktivity zakazované komunistickým režimom. Išlo najmä o vysviacky kňazov, organizovanie duchovných cvičení, modlitbových stretnutí, vzdelávacích podujatí, prípravu a šírenie samizdatov a pod.
  4. Najväčšia protirežimová demonštrácia v období normalizácie na Slovensku. Uskutočnia sa 25. marca na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Jej cieľom bolo upozorniť na porušovanie náboženských a občianskych práv v Československu. Proti pokojne demonštrujúcim veriacim obyvateľom zasiahli bezpečnostné zložky použitím vodných diel a polievacích vozidiel a násilne ich rozohnali.
  5. Rozhlasová stanica, ktorá začala vysielať v nemčine a jazykoch krajín okupovaných alebo kontrolovaných Nemeckom v roku 1942. Vo vysielaní pokračovala po roku 1945 do krajín, ktoré sa ocitli v sovietskej mocenskej sfére.
  6. Rozhlasová stanica, vysielajúca od roku 1951 do štátov sovietskeho bloku. Jej príjem bol rušený rušičkami. Vysielala predovšetkým spravodajské relácie, ktoré prinášali objektívnejšie informácie ako štátom cenzurované masmédiá v Československu.
  7. Miroslav Kusý – slovenský disident a politológ, po roku 1969 vylúčený z KSČ, signatár Charty 77, v roku 1989 krátko väznený. Po Nežnej revolúcii bol rektorom Univerzity Komenského v Bratislave.
  8. Hana Ponická – slovenská spisovateľka a disidentka, v období normalizácie mala zakázané publikovať a bola sledovaná Štátnou bezpečnosťou.
  9. Anton Selecký – katolícky disident, podieľal sa na dovoze náboženskej literatúry zo Západu. V období normalizácie ho sledovala Štátna bezpečnosť. Aktívne spolupracoval s vysielaním Rádia Slobodná Európa, mapoval osudy prenasledovaných kňazov.
  10. Vladimír Maňák – slovenský disident a lekár, po roku 1969 vylúčený z KSČ.
  11. Slovenský katolícky disident, aktivista tajnej cirkvi. Jeden z hlavných organizátorov Sviečkovej manifestácie v marci 1988, po Nežnej revolúcii aktivista Verejnosti proti násiliu, v rokoch 1990 – 1992 predseda Slovenskej národnej rady.
Vytlačiť