Príbeh pamätníka Ján Budaj (1952)

„Občianska angažovanosť sa v roku 1989 ukázala byť výbušninou, ktorá je schopná vyhodiť do povetria taký systém, aký bol systém totality.“

• narodil sa 10. februára 1952 v Bratislave;
• po ukončení strednej školy sa neúspešne pokúsil so spolužiakom prejsť cez železnú oponu;
• stal sa nepriateľskou osobou režimu, bol viackrát väznený, často vypočúvaný, a aj po prepustení sledovaný;
• po vylúčení zo štúdia na vysokej škole pracoval ako kurič a pomocný pracovník v rôznych podnikoch;
• popri tom sa venoval organizovaniu nezávislej kultúry a voľnej tvorbe
• spolupracoval s tajnou cirkvou a s občianskymi iniciatívami;
• v 80. rokoch sa angažoval ako aktivista a organizátor širokého spektra protirežimových aktivít, ktoré vrcholili vydaním publikácie Bratislava/nahlas v septembri 1987;
• kritizoval kvalitu života v hlavnom meste, ako aj neschopnosť a skostnatenosť režimu;
• za svoje aktivity bol Ján Budaj pod dozorom Štátnej bezpečnosti, ktorá sa ho všemožne snažila zdiskreditovať;
• 19. novembra 1989 vzniklo hnutie Verejnosť proti násiliu;
• Ján Budaj bol najprv jeho koordinátorom a od januára 1990 jeho predsedom;
• počas masových demonštrácií v Bratislave v roku 1989 bol moderátorom mítingov na Námestí SNP a prvým mužom Nežnej revolúcie na Slovensku.

Ján Budaj sa narodil 10. februára 1952 v Bratislave. Po ukončení strednej školy, keď videl, že komunistický režim nevytvára dostatočný priestor pre mladých ľudí, pokúsil sa so spolužiakom prejsť cez železnú oponu. Útek za hranice Československa sa nevydaril a stal sa tak nepriateľskou osobou s poškvrneným kádrovým profilom. Bol viackrát väznený, často vypočúvaný, a aj po prepustení sledovaný s prísnym zákazom opustiť republiku. „My sme boli samozrejme neskúsení, ale intuitívne sme vnímali, že sloboda, ktorá je pre rozvoj mladých veľmi dôležitá, tak tá tu nebude.“ Hoci sa mu neskôr podarilo začať štúdium matematiky a fyziky na Pedagogickej fakulte v Trnave, vo štvrtom ročníku ho zo štúdia vylúčili, podľa vtedajšieho režimu „nemal dostatočné politické predpoklady pre povolanie učiteľa“.

Od roku 1976 pracoval ako kurič a pomocný pracovník v rôznych podnikoch a popri tom sa venoval organizovaniu nezávislej kultúry a voľnej tvorbe. Založil umeleckú skupinu DG a skupinu Dočasná spoločnosť. Pred tým, než ho začala Štátna bezpečnosť (ŠtB) ustavične prenasledovať, pracoval ako fotograf a asistent kamery v Československej televízii v Bratislave. V umeleckej tvorbe sa orientoval na vizuálne a akčné umenie, svoje práce však mohol vystavovať iba ilegálne alebo v zahraničí. V roku 1980 založil prvý občiansky orientovaný samizdat na Slovensku, periodikum Kontakt. Spolupracoval s tajnou cirkvou a s občianskymi iniciatívami, ako boli napr. Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných¹. V 80. rokoch sa angažoval ako aktivista a organizátor širokého spektra protirežimových aktivít. Jeho významným prejavom bol zápas o zachovanie historických cintorínov v Bratislave, po ktorom nasledovali ďalšie protesty a ochranárske iniciatívy. Tieto aktivity vrcholili vydaním publikácie Bratislava/nahlas v septembri 1987, kde Ján Budaj (spolu s ďalšími autormi) otvorene kritizoval kvalitu života v hlavnom meste, ako aj neschopnosť a skostnatenosť režimu.
Autori tohto dokumentu potom zohrávali na Slovensku počas Nežnej revolúcie podobnú úlohu ako v Čechách predstavitelia Charty 77². Za svoje aktivity bol Ján Budaj pod dozorom Štátnej bezpečnosti, ktorá sa ho všemožne snažila zdiskreditovať. Nedal sa však odradiť a pokračoval v protirežimových aktivitách. „Nikto neočakával, že by takto po zuby ozbrojený systém mohol kapitulovať. Konali sme – a nebol som v tom sám, veď odhodlali sa k tej odvahe státisíce ľudí. Konali sme v pevnom presvedčení, že to má zmysel kvôli vlastnej dôstojnosti a kvôli tomu, že predsa len občiansky hlas, ktorý tu tak dlho mlčal, by mohol privodiť zmeny. Aké však budú hlboké, a či je možné privodiť úplný pád systému, to nemal garantované nikto z tých, čo neskôr prišli na námestia.“

Dňa 19. novembra 1989 vzniklo po verejnom stretnutí, zvolanom kvôli pražským udalostiam zo 17. novembra za účasti viacerých intelektuálov v Umeleckej besede, hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN). Ján Budaj bol najprv jeho koordinátorom a neskôr od januára 1990 predsedom. „V jednom sme mali celkom jasno. My, ktorí sme zakladali VPN, sme očakávali, že sa nám podarí presadiť program, ktorý bol pomerne maximalistický, to si povedzme úprimne. Žiadali sme vlastne demontáž režimu, slobodné voľby a obnovenie občianskych slobôd na také, aké sú v liberálnych demokraciách na Západe. Napokon, tento program revolučnej VPN sa vlastne bezo zvyšku naplnil.“ Boli to práve občianski aktivisti a študenti, ktorí sa v maximálnej miere zaslúžili o pád režimu v našej krajine. „Počas novembrových dní sme hovorili zo sochy Hviezdoslava a predstavitelia vznikajúcej VPN organizovali mítingy, alebo komunikovali s ľuďmi na uliciach. Bolo to po prvýkrát v tomto Novembri 1989, keď sa verejnosť, a to nielen v Bratislave, ale i v mnohých iných regiónoch Slovenska, chopila iniciatívy a zdola nastoľovala svoje požiadavky.“ Vďaka masovej podpore občanov sa komunistický systém naozaj zrútil a Československo čakali zásadné politické zmeny. „Obnovenie slobody a návrat občianskych práv sa udiali takou formou, ktorá nastavila latku politickej kultúry veľmi vysoko. Ukázala schopnosť spoločenského dialógu, naznačila určité možnosti riešenia sociálnych konfliktov, a podľa mojej mienky, ďaleko predstihla súčasnú politickú prax.“

Jána Budaja preslávili predovšetkým masové demonštrácie v Bratislave v období novembra a decembra 1989, počas ktorých bol moderátorom mítingov na Námestí SNP a prvým mužom Nežnej revolúcie na Slovensku. V období od novembra 1989 do prvých slobodných volieb v júni 1990 Ján Budaj viedol VPN, bol poslancom a prvým podpredsedom Slovenskej národnej rady (SNR), kde inicioval aj založenie Výboru SNR pre životné prostredie. V priebehu posledného dňa volieb, v ktorých VPN s prevahou zvíťazila, však Ján Budaj odstúpil z jej kandidátky. Z federálneho ministerstva vnútra totiž prišla informácia, že jeho meno je zaregistrované medzi spolupracovníkmi ŠtB.

Táto informácia sa okamžite stala obrovskou senzáciou, pre mnohých však bola úplne nepochopiteľná. ŠtB zaevidovala Jána Budaja ako sledovanú osobu už na začiatku 70. rokov a väčšinu času bol v jej zoznamoch vedený v kategórii „nepriateľská osoba“. Jedno obdobie však bol preevidovaný do kategórie „tajný spolupracovník“. Zväzok a dokumenty, ktoré by mohli bližšie osvetliť jeho spoluprácu s ŠtB, sa v archívoch nenachádzajú a s najväčšou pravdepodobnosťou boli účelovo vytiahnuté spomedzi dokumentov ŠtB. Mnohé ďalšie dokumenty však poukazujú na skutočnosť, že Ján Budaj s ŠtB nikdy aktívne nespolupracoval.

Po lustračnej afére z roku 1990 sa Budaj stiahol z vrcholovej politiky, avšak angažoval sa na nižších stupňoch politického rebríčka. Pôsobil ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za Slovenskú demokratickú koalíciu, neskôr bol zvolený za poslanca Mestského zastupiteľstva Bratislavy, v komunálnych voľbách 2010 kandidoval na primátora Bratislavy a ako líder strany Zmena zdola – Demokratická únia kandidoval v parlamentných voľbách v marci 2012.

Príbeh pamätníka spracovali: Peter Jašek a Jana Speváková.

Poznámky:

1. Združenie disidentov v Československu, ktoré sledovalo a zverejňovalo prípady ľudí perzekvovaných komunistickým režimom za svoje politické či náboženské presvedčenie.
2. Najväčšie a najznámejšie zoskupenie disidentov v Československu, orientujúce sa na kritiku režimu v oblasti dodržiavania ľudských práv.