Príbeh pamätníka Imrich Danko (1923)

„Keby som bol spáchal nejaký trestný čin, ktorý je hodný väznice, no tak by som sa zmieril, ale takto, ťažko mi bolo.“

  • narodil sa 18. apríla 1923 v Šášovskom Podhradí;
  • po zložení maturitnej skúšky sa v roku 1944 zapojil do SNP a po zatknutí Nemcami sedel 14 dní vo väznici v Handlovej;
  • 30. marca 1949 sa oženil s Editou Piškovou;
  • Imrichova sestra sa vydala za Pavla Valenta, ktorý od roku 1948 pracoval pre Štátnu bezpečnosť ako správca vysielača v Prievoze a Veľkých Kostoľanoch;
  • brat Vojtech Danko sa po nástupe režimu dostal do konfliktu so svojím nadriadeným;
  • v roku 1952 požiadal o pomoc pri úteku do Rakúska švagra Pavla Valentu;
  • Vojtechovi sa podarilo utiecť, ale o jeho úteku sa dozvedela Štátna bezpečnosť a začalo sa zatýkanie;
  • Imrich Danko bol spolu s ďalšími členmi jeho rodiny zatknutý 14. januára 1952;
  • bol obvinený z podieľania sa na bratovom úteku;
  • k priznaniu ho donútili psychickým nátlakom a bitím;
  • 7. marca 1953 bol odsúdený na 8 rokov odňatia slobody;
  • trest si odpykal vo viacerých nápravných zariadeniach v Československu;
  • v roku 1960 bol na základe prezidentskej amnestie prepustený na slobodu.

Mladosť a súrodenci

Imrich Danko sa narodil 18. apríla 1923 v Šášovskom Podhradí. Jeho otec Gabriel Danko pracoval ako vlakový sprievodca a matka Augustína Danková bola domáca. Na svoje detstvo spomína s úsmevom: „Narodil som sa 18. 4. 1923 v Šášovskom Podhradí, tam som strávil 2 roky z detstva, potom sme sa presťahovali do Ladomerskej Viesky, kde som býval až do roku 1939. Chodil som do školy v Kremnici a v roku 1939 som sa presťahoval do Bratislavy na Vyššiu stavebnú školu.“ Imrich mal dvoch súrodencov, brata Vojtecha a sestru Margitu.  „Brat vychodil gymnázium a potom bol za Slovenského štátu na Vojenskej akadémii. Skončil ju ako poručík, a potom bol na ruskom fronte zaistený Nemcami, pretože chcel prebehnúť k Rusom. Väznený bol v bratislavskom „garňáku“. Stadiaľ sa mu podarilo ujsť do Povstania a počas Povstania bojoval v Detve na Poľane.“ Brat po vojne pracoval ako notár v Detve, kde sa dostal do konfliktu so svojím nadriadeným. „Pôsobil ako notár v Detve, kde mal nepríjemnosti so svojím tajomníkom, ktorý ho udával ako nepriateľa.“ Sestra sa vydala za Pavla Valenta, ktorý po nástupe komunistického režimu pracoval pre Štátnu bezpečnosť. „Sestra bola domáca, o tej neviem nič také. Venovala sa rodine, deťom, až do januára 1952, kedy jej manžela zatkli. Volal sa Valent a bol vedúci technických vysielačiek v Prievoze a Veľkých Kostoľanoch. Do roku 1948 vysielačky patrili pod poštu a potom pod Ministerstvo vnútra, preto bol [vedený] ako príslušník Štátnej bezpečnosti.“

Následky úteku brata

Imrichov brat, keďže mal v práci problémy s nadriadeným, požiadal švagra Pavla Valenta o pomoc pri úteku do Rakúska. „Valenta brat požiadal, aby ho previedol cez hranicu, nakoľko ako príslušník Štátnej bezpečnosti mal revír Petržalky, Čierny les a tam bola hranica rakúsko-slovenská, československá, vlastne. No stadiaľ previedol brata a niekto to prezradil na západe, alebo neviem, ako sa o tom Štátna bezpečnosť dozvedela, jednoducho ho zaistila a popravila.“ O úteku brata sa dozvedel v krátkosti od svojej sestry. „Ja som akurát bol na kolaudácii bytunku v Modre a prišiel som k sestre, to bolo asi jedenásť hodín večer, a sestra mi hovorila: „Bol tu brat. Prespal tu a napokon ho Paľko išiel previesť cez hranice.“ Toľko mi len povedala. To bolo všetko, čo som vedel.“ Po prezradení úteku rozpútala Štátna bezpečnosť pátranie po údajných nepriateľoch štátu. „Čo sa týka toho januára 1952, prišiel som k sestre na obed, no a tam už boli dvaja muži a jedna žena, samozrejme, Štátna bezpečnosť. Sestra, tá mala tri malé deti. Tak, hneď sa ma spýtali, že kto som, čo hľadám, tak som im to povedal a oni mi povedali: „Ste zatknutý.“ Tak bral som to športovo, lebo som sa cítil nevinný, nevedel som nič, z akého dôvodu ma zaistili.“
Po zatknutí sa Imrich dostal do vyšetrovacej väzby, kde ho Štátna bezpečnosť obvinila zo spolupráce na bratovom úteku. Tam na vlastnej koži spoznal vyšetrovacie metódy a praktiky ŠtB. „Keď ma previezli do väznice na Záhradníckej ulici, som spoznal prabožskú skutočnosť tejto nenávisti a zloby. Bol január, chladno, jedna deka a pri spaní som mohol mať ruky len vystreté. Najstrašnejšie bolo, že som bol neďaleko miestnosti, kde vyšetrovali väzňov. Ten nárek a tie bitky som počul do mojej cely, kde som spal. Cez deň to nebolo tak počuť, ale v noci to bolo strašné. Na nervy. Počúvať tie výkriky, tie bolesti. No potom, keď ma vyšetrovali, chcel som vedieť, čo mi dávali za vinu. Vraj som telefonoval otcovi, aby prišiel pre Petríka, že to bol znak dohovoru. Tak som povedal, že to je klamstvo. Vtedy som dostal päsťou na oko, na pravé oko päsťou ranu. A vtedy som spoznal, akí sú to ľudia.“
Pred súdom mu bol pridelený obhajca, ktorý pre neho žiadal najvyšší možný trest. Dňa 7. marca 1953 bol odsúdený bol na 8 rokov odňatia slobody. „Naraz, asi v polovici septembra prišiel na celu strážca, bachar, ako sa hovorí, väzenský, a hovorí, že mám súdne pojednávanie. Bol som prekvapený. No tak ma zobrali a tam sa mi predstavil jeden pán, ktorý mi hovorí, že je môj advokát „ex offo“. Tak som len poďakoval a najväčšia irónia bola po vynesení rozsudku - keď ma obhajoval, pýtal pre mňa najvyšší trest.“

Príbeh z väznenia

Počas výkonu trestu sa dostal aj do Jáchymovských baní kde pocítil čo to vlastne je byť politickým väzňom. „No najhoršie to bolo na Svätopluku, tam ako som robil povedzme z civilu toho stavbyvedúceho a prišiel som tam, prvý raz na dielo, čo som nepoznal, čo je to dolovanie smolky. Nemal som ani tušenia ako sa to robí. No a tam  bol jeden Slovák, čo nabíjal a odpaľoval čo dolovali, my sme mu vŕtali diery a on odpaľoval, tak nás zaviedol na Svätopluku na koniec šachty. To boli kilometre chodieb, čo už starí baníci dolovali smolku. Zaviedol nás tam s jedným, čo bol Moravák, bol tri dni na šachte a nevedel tiež nič. No a dvaja neznámi ľudia, liezli sme päťdesiat metrov po rebríkoch aby sme vŕtali, no a mali sme so sebou karbidky, čiže tam sa fajčiť mohlo, nebol tam plyn. Jednému z nás sa kýchlo a karbidky zhasli. A teraz v tej tme, si predstavte, v živote som neliezol v takej tme po rebríku tých 50 metrov. A teraz sa skladalo, to bolo hĺbenie, šachta napríklad, hĺbenie, z hĺbenia ešte priekop, z priekopu išla šachta stredná a zo strednej išli komíny. A my sme na tom komíne boli. Tak teraz čo robiť v tej tme, tak sme zišli dole a po rúrach ako viedlo potrubie, sme išli. Celé ruky som mal krvavé, a to bol môj prvý pobyt na šachte.
Počas pobytu v Jáchymove zažil tvrdé pracovné podmienky, ktorých účelom bola likvidácia ľudí. „Povinnosť bola taká, kto nesplnil normu, čo bolo odpratanie skaly z vŕtania pre odpaľovača. To robil ten Slovák strelec, zadrevil a vyfédroval dieru. Takých 50 huntov (vozíkov), 50 koliesok kameňa alebo 60 bolo z tohto navŕtania. Tak sme ostali na druhej šachte, lebo keď si niekto nesplnil normu, musel ostať na šachte a prepadol mu obed. Ten obed bol taký, viete, na ráno dvakrát čierna káva a dva chlebíčky a na tom robiť, keď nesplní normu, už musel ostať na druhej smene. Aby splnil a potom mohol ísť hore, ale najhoršie boli tie zimy. Viete keď človek poctivo robil, bol spotený a tam neboli prezliekárne. Z diela sa išlo rovno von. Na priekope na šachte bola zima, košeľa bola premrznutá na tele a ešte kým nás šachtový dozorca spočítal, povedzme na takú smenu išlo sedemsto ľudí alebo šesťsto, tak to trvalo pol hodinu. A kým nás koridorom previezli na láger, tak tam zas počítali, to bola hodina. Košeľa bola premrznutá a človek nemal inú možnosť než si ľahnúť. Ľahnúť a ráno si dať košeľu dole. V baraku bolo len jedno vedro povedzme pre jednu miestnosť, kde spalo 34 väzňov, jedno vedierko uhlia, takže väzni boli donútení zo šachty si nosiť drevo.“

Záverečné slová

„No viete, život treba brať ako ide a treba vynechávať tie state života, ktoré sú trápne alebo bolestné a zabudnúť na ne a veseliť sa, usmiať sa, to je ono, to je život.“

Príbeh pamätníka spracoval: Michal Jurák

Vytlačiť