Príbeh pamätníka Heliodor Píka (1897 - 1949)

„Pred Bohom nežiadam pomstu pre vinníkov svojej smrti.“

  • narodil sa 3. júla 1897 v Štítine v okrese Opava;
  • štúdium na gymnáziu v Opave ukončil maturitou v lete v roku 1915;
  • po mobilizácii absolvoval poddôstojnícky kurz;
  • bol prevelený na východný front, kde prešiel do ruského zajatia;
  • prihlásil sa do prvého transportu do Francúzska;
  • na vlastnú žiadosť sa zúčastnil bojov v prvých líniách ako lekársky pracovník;
  • v rokoch 1919 až 1920 študoval na vojenskej odbornej škole vo Francúzsku;
  • v roku 1920 bol prevelený na vznikajúcu Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave, kde sa stal zástupcom veliteľa akadémie;
  • bol vybratý na dvojročný kurz na Vysokej vojenskej škole v Paríži;
  • v 30. rokoch pôsobil ako vojenský atašé v Rumunsku;
  • nesúhlasil s rozpadom Československej republiky;
  • v marci1939 utiekol do Rumunska a nadviazal kontakt s exilovou vládou vo Veľkej Británii;
  • po úteku z Rumunska do Moskvy pracoval ako náčelník československej vojenskej misie v ZSSR;
  • po návrate do Československa sa v roku 1946 zúčastnil ako člen československej delegácie mierových rokovaní v Paríži;
  • po „Februári 1948“ bol poslaný do výslužby pre politickú nespoľahlivosť;
  • bol obvinený z velezrady a v tajnom procese v januári 1949 odsúdený k trestu smrti obesením;
  • dňa 21. júna 1949 bol popravený v Plzni.

Detstvo a mladosť

Heliodor Píka sa narodil 3. júla 1897 v Štítine v okrese Opava v rodine dedinského kolára. „Pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, bol jeden z deviatich detí, bez otca, odkázaný na to, že pomáhal matke živiť svojich mladších súrodencov. Žil pritom v pohraničí, ktoré bolo silne poznačené nemeckým vplyvom. V Sliezsku, v Opave. Pritom bol žiakom jediného českého gymnázia v Opave a to všetko už ho predurčovalo k tomu, aby trošku rozdielnym spôsobom než dnešná mladá generácia cítil svoj vzťah k rodnej vlasti.“

Vďaka výborným študijným výsledkom bol prijatý na České štátne gymnázium v Opave, vypuknutie I. svetovej vojny však zmenilo jeho plány. Po maturite, ktorú absolvoval v lete 1915, bol v dôsledku mobilizácie odvedený do armády a po ukončení výcviku prevelený na východný front, kde pri prvej príležitosti prešiel do ruského zajatia. Tu sa prihlásil do vznikajúcich československých légií. V poslednom roku vojny sa dostal do Francúzska, kde sa na vlastnú žiadosť zúčastnil bojov v prvých líniách ako lekársky pracovník. Po skončení vojny sa vrátil do Československa, kde sa zapojil do bojov o hranice mladého štátu.

V službách československej armády

Heliodor Píka sa definitívne rozhodol pre službu vlasti v armáde. V rokoch 1919 až 1920 pokračoval vo vzdelaní na vojenskej odbornej škole vo Francúzsku, neskôr na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave, kde sa stal zástupcom veliteľa akadémie. V Hraniciach sa oženil s Máriou Sehnalovou a narodil sa mu syn Milan. V roku 1925 zložil písomné skúšky, vďaka ktorým bol vybraný na dvojročný kurz na Vysokej vojenskej škole v Paríži. Po návrate do Československa v roku 1928 bol povýšený na majora generálneho štábu. V 30. rokoch pôsobil niekoľko rokov ako vojenský atašé v Rumunsku s kompetenciou aj pre Turecko, odkiaľ sa vrátil na miesto v generálnom sekretariáte Medziministerského zboru obrany štátu.

Zlomové udalosti roka 1938 prežíval plukovník Píka veľmi intenzívne. Nesúhlasil s mníchovským rozhodnutím a naliehal na náčelníka Hlavného štábu, aby Československo kládlo odpor. Zároveň vycestoval do Rumunska a Juhoslávie, aby zaistil materiálnu pomoc, vyjednával s Francúzskom a Veľkou Britániou o odkúpení časti vojenského materiálu a výrobkov československého ťažkého priemyslu. V búrlivých marcových dňoch roku 1939 pripravil manifest pre československý ľud, v ktorom vyzýval k obrane vlasti. Odmietal nemecké ultimátum a vznik Protektorátu Čechy a Morava, nezávislosť bol ochotný hájiť so zbraňou v ruke aj za cenu porušenia disciplíny. Vzhľadom na vývoj situácie po 15. marci 1939 si radšej zvolil odchod do Rumunska oficiálne ako zamestnanec brnenskej Zbrojovky a pokračoval do Veľkej Británie, kde nadviazal kontakty s exilovou vládou. E. Beneš ho však poveril vedením československého odboja na Balkáne.

II. svetová vojna a povojnová činnosť

V Bukurešti organizoval Heliodor Píka pomoc utečencom z vlasti a riadil predsunutú vojenskú pobočku československého odboja. Z Rumunska však musel za dramatických okolností utiecť do Turecka a neskôr do ZSSR. Stal sa náčelníkom vojenskej misie v ZSSR, kde plnil vojenské, politické a spravodajské úlohy. Jednou z najdôležitejších, ktorej venoval veľké úsilie, bola tvorba československých jednotiek na území ZSSR. Ešte počas vojny bol povýšený do hodnosti brigádneho generála, sovietska vláda ho naviac za jeho činnosť odmenila viacerými vyznamenaniami. Do Československa sa vrátil v júni 1945. Už v hodnosti divízneho generála sa podieľal na príprave mierových rozhovorov a ako člen československej delegácie sa o rok neskôr zúčastnil mierovej konferencie v Paríži. Stal sa zástupcom náčelníka generálneho štábu československej armády a členom armádneho poradného zboru.

Mraky sa sťahujú

Zhoršujúcu sa politickú situáciu v Československu vnímal i generálov syn Milan: „Tak jeden deň, keď sme spolu išli autom v Prahe, hovorím: ‚Oci, čo si o tom myslíš? Ako sa tá situácia vyvíja? Nemal by si niečo robiť v tejto situácii, keď sa schyľuje k nejakej zmene, ktorá nemusí dopadnúť najlepšie?‘ On povedal jednu vetu, ktorú si doteraz pamätám, i keď si už na ďalšie súvislosti s tou vetou neviem spomenúť. Povedal: ‚Milan, vieš, keď toto skončí, ja budem visieť na prvej lucerne.‘“
Po prevzatí moci komunistami začali z Československa utekať viaceré významné osobnosti z politického a vojenského prostredia. Generál Heliodor Píka bol poslaný do výslužby pre politickú nespoľahlivosť, možnosť úteku však jednoznačne odmietal. V tomto čase sa musel podrobiť operácii žlčníka, pričom v nemocnici strávil posledné dni slobody.
„...tak som sa otca pri ďalšej návšteve v nemocnice spýtal. Bolo to vlastne naposledy, čo som s ním hovoril na takzvanej slobode, i keď tam ho strážili vonku nejakí tajní. ‚Oci, ľudia, kamaráti odchádzajú, môžem ti nejako pomôcť? Chceš ísť von?‘ A on povedal: ‚Milan, nechcem ísť von, ja ostanem tu. Ja svoj národ, svoju vlasť neopustím, pretože ja tu musím dokázať svoju nevinu, nie vonku. Prosím ťa, nič nerob, ja nikde nechcem ísť.‘“

Zmiznutie a výsluch

Rodina generála navštevovala počas rekonvalescencie takmer každý deň. „Otca previezli do vojenskej nemocnice, kde ležal po tej operácii. Chodili sme ho tam, samozrejme, skoro denne navštevovať ako pacienta, to sa vyvíjala situácia dobre, operácia sa podarila a ležal sám v izbe. Mal všetku opateru. Jedného dňa, keď sme za ním prišli do nemocnice, jeho posteľ bola prázdna. Ja som si myslel, že ho asi niekde zavolali na nejaké vyšetrenie, alebo čo. Posteľ bola ustlatá, tak sme sa potom spýtali personálu, čo tam bol, že kde je otec. Nevedeli. Ani od prvého, druhého, tretieho, sme sa to nedozvedeli. Boli sme tam vtedy s maminkou a myslím s mojou prvou manželkou. Nikto nám nedal žiadnu odpoveď. Nevedeli sme, čo je s ním.“ Až neskôr sa rodina dozvedela, že generála začiatkom mája previezli na výsluch do vily na Delostreleckej ulici. „Bol vypočúvaný vo vile Ministerstva obrany na Delostreleckej ulici v Prahe. Tam bol podrobený výsluchom takzvanej generálskej komisie na čele s náčelníkom štábu generálom Drnecom, a samozrejme, Reicinom.“
Pokyn na zatknutie bol však podaný na Vrchnú vojenskú prokuratúru až 12. mája 1948. Následne bol presunutý do „domčeka“ na Kapucínskej ulici v areáli Krajskej vojenskej prokuratúry a neskôr do štátnej väznice na Pankráci, kde výsluch pokračoval až do novembra 1948. Po nástupe nového prezidenta Gottwalda požiadal obhajca generála Píku o zastavenie trestného procesu v rámci vyhlásených prezidentských amnestií, žiadosť však bola zamietnutá. Obžalobu, viniacu ho o. i. z vojenskej zrady a zneužitia úradnej moci, mu doručili v decembri 1948.

Tajný proces

Na začiatku roka 1949 rozhodol Vojenský komitét ÚV KSČ nielen o dátume súdneho procesu a jeho utajení, ale i o rozsudku smrti. Po prebehnutí tajného pojednávania bol generál Píka vylúčený z armády, degradovaný a odsúdený k trestu smrti obesením. Následne bol prevezený do väznice Plzeň – Bory, kde sa ešte naposledy pokúsil odvolať. Odvolanie bolo zamietnuté a napriek prosbe syna a intervencii zahraničných diplomatov bol stanovený dátum popravy na 21. júna 1949. Poslednú noc svojho života prežil v spoločnosti svojho syna, jeho ženy, obhajcu a kňaza. Po celý čas bol vyrovnaný a nestrácal vieru v národ. Svojho syna naposledy požiadal, aby očistil jeho meno, keď príde vhodná doba.

Posledný list rodine

Večer pred popravou napísal generál Heliodor Píka svoj posledný list. „Milovaní a najdrahší, pred hroznými tragickými okamihmi stojím pokojný, vyrovnaný, s čistým svedomím a vedomím, že napriek mnohým chybám, plnil som si povinnosti čo najsvedomitejšie a najpoctivejšie. Som presvedčený, že nejde o justičný omyl, veď všetko je také priehľadné, že ide o politickú vraždu. A predsa rád prinesiem túto násilnú obeť, ak bude slúžiť na upokojenie v národe a na jeho zjednotenie. Niet vo mne zloby, nenávisti ani pomstychtivosti, mrazí ma však horká ľútosť nad tým, že zmizla spravodlivosť, pravda a šíri sa nenávisť a pomsta. Zmizol zmysel pre znášanlivosť, pre slobodu myslenia a prejavu. Ako ľahko sa pravda úplne prekrútila v pravý opak a niet možnosti dať jediné svedectvo a doklad na jej obranu. Je mi ľúto, že strach ovládol väčšinu ľudí, a že sa neodvažujú povedať pravdu, alebo aspoň nepovedať zjavnú lož. Buď z donútenia, alebo z konjunkturalizmu. Kam zmizla poctivosť a odvaha? Kam zmizlo naše krédo zdedené po majstrovi Jánovi Husovi a T. G. Masarykovi, ktoré sme tak hrdo sebe a svetu pripomínali? Pravda? Je to súmrak národného svedomia alebo už temno slobody ľudských práv. Nie, nemôžem uveriť, lebo génius národa je večný a pretrvá aj búrku a nedá zahynúť ti ... Drahý môj syn, slúž verne nášmu národu, buď človekom, to znamená, buď dobrý k ľuďom. Buď zmierovateľom v nedorozumeniach, snaž sa odvrátiť rozkol. Buď láskavý a pomáhaj ľuďom. Venuj sa však viac rodine, než som to stihol ja. Prosím, odpusťte mi. Bozkávam vás všetkých vrúcne a horúco, len sa pre mňa netrápte. Váš Hela.“

Poprava

O priebehu popravy sa dozvedáme sprostredkovane od pátra Doležala, ktorého si Heliodor Píka v poslednú noc vyžiadal. „Poprava bola vykonaná v jednom cípe hviezdicového pôdorysu budovy. V rohu nádvoria čakalo asi päťdesiat osôb. Súd, stráž, kat. Štátny súd sa skladal z vysokých dôstojníkov, videl som dvoch generálov. Mená nepoznám. Poznal som len plzenského plukovníka lekára, doktora Rajmana, ktorý mal konštatovať smrť. Jeden z plukovníkov prečítal stručný rozsudok. ‚Heliodor Píka, divízny generál v. v., narodený ... sa dopustil velezrady tým, že spáchal činy podľa paragrafu ústavného zákona,‘ a tak ďalej ‚a odsudzuje sa podľa sadzby zákona na ochranu republiky k trestu smrti povrazom. Žiadosť o milosť bola zamietnutá a rozsudok nadobudol právnu moc. Odovzdávam obžalovaného.‘ Po celú dobu stál generál pobledlý a navonok pokojný. Držal som jeho spotenú ľadovú ruku. Oči mal sklopené. Pozeral sa na krížik na v mojich rukách a modlil sa.“ Nasledovala výzva súdu, aby predniesol posledné slová: „‚Som nevinný. Chcel som vždy len dobro ľudu. Pred Bohom nežiadam pomstu vinníkov svojej smrti. Mojím posledným prianím je, aby národ zostal zjednotený a aby každý bez rozdielu pracoval pre zjednotenie národa.‘ ... Potom sa ho zmocnil kat. Mal veľký umelý fúz a pleť červeno-červenú, aby nebol poznaný. Generál podstúpil poslednú bitku pozemského života. Z rúk mŕtveho som sňal ruženec a odovzdal ho rodine. Advokát ihneď po exekúcii požiadal o vydanie tela zosnulého rodine. ‚Súd sa poradí,‘ znela cynická a lakonicky odmietavá odpoveď plukovníka, predsedu súdu. A súd sa rozišiel. Rodina bola prítomná na zádušnej omši svätej pol hodiny potom v kostole u redemptoristov v Plzni. Potom odišli. Telo zosnulého im napriek žiadosti a prosbám nebolo vydané. Nenávisť idúca za hrob.“
Telo Heliodora Píku však bolo pracovníkmi Patologického ústavu v Plzni nabalzamované a schované na tajnom mieste. Spálené bolo až o niekoľko rokov neskôr, keď zmeny vo vedení ústavu nedovoľovali naďalej bezpečne skrývať generálove ostatky. Konkrétne miesto jeho posledného odpočinku sa však dodnes nepodarilo zistiť.

Rehabilitácia

Generálova prosba, ktorú v posledných hodinách života adresoval svojmu synovi, aby očistil jeho meno, sa vyplnila až o takmer dvadsať rokov neskôr. „Vtedy som mu sľúbil, že až nadíde vhodná doba, učiním všetko pre to, aby jeho česť aj meno bolo znovu [očistené], aby mu bola vrátená česť, a aby sa všetky tie ohovárania, lži a nepravdy dostali na pravú mieru. Aby tá história, ktorá je spojená s jeho menom, skutočne bola vyložená tak, ako po pravde sa udialo ... Zbieral som podklady, svedkov, dokumenty po celé roky. A v roku 1966 som sa rozhodol, že podám žiadosť všetkým rozhodujúcim orgánom v našej republike, to znamená straníckym, ako ÚV KSČ, Ministerstvu obrany, Najvyššiemu súdu, žiadosť o to, aby proces s generálom Píkom bol obnovený, pretože som presvedčený, že sa jedná o politickú vraždu. Dva roky sme čakali, až začiatkom februára roku 1968 prišlo rozhodnutie Ministerstva obrany, z Ministerstva spravodlivosti, že obnova sa povoľuje, a že príslušný bude Vyšší vojenský súd v Příbrami. Tam sme cestovali celú dobu. Skrátka tento proces, ktorý bol povolený vo februári 1968, v máji 1968 konštatoval, že rozsudok bývalého štátneho súdu z roku 1949 nad Heliodorom Píkom je neplatný a ruší sa, a že sa začne nový súd ... Súd prebiehal od mája až do decembra v niekoľkých sedeniach, a to buď v Příbrami alebo v Prahe, kde boli predvolaní tentoraz už tí svedkovia, všetci čo mali čo hovoriť, a ktorým nebolo dovolené hovoriť v hlavnom súde v roku 1949. Aj tí jednoznačne vyvrátili všetky údaje a všetky obvinenia s tým, že ich vystúpenia vtedy, i keď boli niektoré motivované negatívne pre generála, boli vynútené násilím, hrozbami, psychickým a fyzickým násilím. Toto bolo dobre počúvať ... viem teda stopercentne povedať, že pre otca absolútne tam nebola ani zmienka o ničom, žiadne previnenia. Práve naopak. Za to, čo bol odsúdený, by mal byť ohodnotený, mal byť odmenený, nie poslaný na smrť. 13. decembra 1968 na Mestskom súde v Prahe, rozsudkom, ktorý nadobudol platnosť v roku 1969, v januári, Píka bol jednoznačne zbavený viny. Bola mu vrátená generálska hodnosť, všetky vyznamenania a tak ďalej. Plná súdna sieň, jedine miesto pre obžalovaného bolo voľné, tam bola len kytica ruží.“

Príbeh generála Heliodora Píku spracovala: Helena Eliášová

Vytlačiť