Logo

Príbeh pamätníka Helena Kordová (1917 - 2011)

„Všetky tie lágre, kde boli politickí väzni, to boli vlastne otvorené hroby, v ktorých sa pochovávala ľudská dôstojnosť.“

  • narodila sa 5. 8. 1917 v Kežmarku;
  • v roku 1940 sa ako 24 ročná vydala za kapitána Alexandra Kordu, dôstojníka z povolania;
  • od roku 1945 pôsobil Alexander Korda ako dôstojník vo vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave;
  • v máji 1949 ho zatkli, podrobili brutálnemu výsluchu a napokon odsúdili vojenským senátom na doživotie;
  • o rok neskôr bola zatknutá aj Helena a v roku 1951 bola odsúdená na 14 rokov odňatia slobody
  • manžela plukovníka Kordu podrobili neľudskému vyšetrovaniu a po celých desiatich rokoch väzenia a mučenia zomrel dňa 13. septembra roku 1958 v brnenskej väzenskej nemocnici;
  • Helena bola prepustená na slobodu v roku 1960;
  • v roku 1968 emigrovala spolu so synom do Anglicka a na Slovensko sa vrátila až po roku 1989;
  • zomrela v roku 2011.

Helena Kordová, rodená Karpjaková, sa narodila 5. augusta 1917 v Litmanovej (okres Stará Ľubovňa). Keď mala sedem rokov, presťahovali sa s rodinou do Kežmarku. Tu získala základné vzdelanie a pokračovala v štúdiu na kežmarskom gymnáziu, kde s vyznamenaním zmaturovala. Už počas stredoškolského štúdia sa cez prázdniny učila angličtinu. Každý rok po skončení piatej, šiestej a siedmej triedy gymnázia absolvovala osobitné jazykové štúdium v Anglickom ústave v Prahe. Bolo to štúdium na súkromnej škole, po ktorom chcela študovať na Medzinárodnej škole vo Švédsku a neskôr na Lekárskej fakulte v Prahe. Jej študentské sny sa však z rôznych dôvodov nikdy nenaplnili. Po vypuknutí druhej svetovej vojny Helenin otec nesúhlasil, aby študovala v zahraničí, ostala teda na Slovensku a začala mu pomáhať v rodinnom podniku vo Vysokých Tatrách.

Zoznámila sa s dôstojníkom z povolania, Alexandrom Kordom, ktorý po preložení z Čiech pracoval v kežmarských delostreleckých kasárňach a v roku 1941 sa zosobášili. Šťastné začiatky ich manželstva však poznamenali udalosti druhej svetovej vojny i Slovenské národné povstanie v roku 1944. Helenin manžel v tých rokoch pôsobil ako veliteľ vojenského výcvikového strediska Oremov laz (od roku 1950 vojenský výcvikový priestor Lešť). Toto stredisko plnilo dôležité poslanie, lebo sa v ňom sústreďovali vojenské potreby a materiál pre pripravované povstanie. Kapitán Korda prevzal na seba veľkú materiálnu i mravnú zodpovednosť. Pri plnení náročných úloh i v roku Povstania Helena ustavične stála po manželovom boku aj so svojím deväťmesačným synom. „Keďže manžel bol veliteľom delostreleckého strediska, ja som ostala v Bratislave. Tam som však prežila strašné bombardovanie, uvedomovala som si, že nikde nie sme v bezpečí, a teda som odišla aj s malým chlapčekom na Oremov laz, kde sme mali núdzový byt a žili sme skutočne vojenským štýlom.“ Podobne ako slovenskí Židia a mnohí utečenci, ktorým často pomáhali, i oni zažili strach o holý život a skrývanie sa. Alexander Korda sa dostal do nemeckého zajatia, no tvrdé podmienky prežil. Po skončení vojny sa napokon šťastne vrátil k rodine do Vrútok.

„Po tomto všetkom som prosila manžela, aby vyzliekol uniformu, aby sa už nikdy nevrátil do armády. On, samozrejme, ako vojak hovoril, že to nemôže urobiť, lebo treba budovať novú armádu. Vraj keď toľko prežil, teraz sa uniformy nevzdá. A práve ona sa mu stala osudnou.“ Od roku 1945 pôsobil ako dôstojník vo vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave a v Mladej Boleslave. Nastupujúci komunistický režim ho však nevnímal ako hrdinu, lež ako nepriateľa. V máji 1949 ho československá Štátna bezpečnosť pre údajné kontakty s protikomunistickým občianskym hnutím zatkla a podrobila brutálnemu výsluchu. „Nevidela som ho týždne, nevedela som, čo sa stalo. Všade len povedali, že to zatknutie i vyšetrovanie je prísne tajné. No a nakoniec po dlhých týždňoch som dostala jeden balíček. Rozbalila som ho a v ňom bola manželova uniforma, odtrhnuté výložky, celá blúza skrvavená, čiapka úplne roztrhaná. Celkom to vyzeralo, ako keby bol vykúpaný v krvi. To bolo strašné. Bola som skutočne zúfalá.“ O niekoľko mesiacov neskôr sa vo väzení ocitla aj Helena. V tom čase pracovala v ždiarskom penzióne, ktorý patril jej sesternici. Keď sa raz v nedeľu vybrala autobusom do Kežmarku nakúpiť potraviny pre deti v ozdravovni, pri príchode do rodičovského domu ju dvaja príslušníci Štátnej bezpečnosti čakali so zatykačom. Prikázali jej vziať si so sebou len tie najnutnejšie veci s prísľubom, že sa o dve hodiny vráti. Z dvoch hodín sa napokon stalo desať rokov. Vo vyšetrovacej väzbe v Košiciach ju pomocou krutých praktík a vydierania nútili podpísať falošnú zápisnicu. „Ukázali zmláteného, skrvaveného, zmučeného manžela, a povedali mi, že ak nepodpíšem tú výpoveď, takú ako oni chcú, tak že nedostane lekárske ošetrenie a že ho už nikdy neuvidím. Tak to išlo donekonečna a ja som vypovedala na seba veci, ktoré som nikdy v živote neurobila. Kvôli môjmu mužovi, aby mu dali to lekárske ošetrenie, som podpísala ich výpoveď, a ešte raz upozorňujem, že to bola výpoveď úplne falošná. Mne to už bolo jedno, pretože som chcela zachrániť jeho život. Aj tak som ho nezachránila.“

Z Košíc Helenu previezli do Prahy, na neslávne známy Pankrác. V roku 1951 ju odsúdili na štrnásť rokov odňatia slobody za velezradu a špionáž. Prešla viacerými väznicami a podstúpila tresty, ktoré si zasluhujú len tí najhorší zločinci. „V Ruzyni som bola na samotke 4 mesiace, v cele, v ktorej sa nedal rozoznať deň od noci. ... A v Kladne na ubikáciách bola strašná zima a hlad, a vrahyne, a prostitútky, zlodejky. Všetko sme mali na jednej ubikácii spoločné a bolo nás tam na jednom mieste aj štyridsať, päťdesiat žien. Na zemi sme spali, na slamníkoch, žiaden vodovod, žiaden splachovací záchod...“. Neľudské pracovné podmienky na ňu čakali aj vo väzniciach v Mladej Boleslavi, v Rakovníku i v Pardubiciach. Počas desiatich rokov vo väzení podstúpila aj dve operácie, spôsobené ťažkou prácou v železiarňach v Kladne: „To bola strašná práca. Tam sme ručne ťahali železné kláty. Takým špagátom sme ich mali previazané a ťahali sme ich za sebou, hrdzavé, ťažké, staré kláty. A nesmeli sme mať žiadnu mechanickú pomôcku!“

S manželom Alexandrom sa počas väzenia usilovala neustále udržiavať písomný kontakt. V roku 1958 mu však písala posledný raz. Generála Kordu počas dlhých rokov neustále podrobovali takému neľudskému vyšetrovaniu, ktoré jeho telo napokon nedokázalo zvládnuť. „Keď manželovi zlomili nohu, vôbec ju neošetrili, a tak mu nakrivo zrástla. Takto už ani chodiť vôbec nemohol. Často ho zatvárali do miestnosti, kde mu pustili výfukové plyny a keď omdlel, tak ho poliali vodou, sa spamätal trochu a potom zasa pustili tie plyny. Alebo dali nehasené vápno do jednej nádoby, zaliali vodou a on musel do toho vstúpiť. Tak mal úplne rozožraté nohy. Obuškami ho do krvi mlátili, ku koncu už takmer vôbec nevládal chodiť. Elektrickými obručami mu zvierali hlavu a priťahovali ich, až úplne padol do bezvedomia...“ Jeho životná púť sa skončila 13. septembra 1958 v brnianskej väzenskej nemocnici. Helenin posledný list jej vrátili so suchým, ale otriasajúcim oznámením na obálke: „Adresát zemřel 13. září.“ Táto správa ňou trpko otriasla a silu žiť ďalej jej dávala len myšlienka na ich spoločného syna, Alexandra, o ktorého sa starali starí rodičia. Na slobodu ju prepustili až v roku 1960. Po návrate domov začínala od úplného začiatku. Keď sa jej v roku 1968 naskytla príležitosť odísť aj so synom do Anglicka, využila ju a na Slovensko sa vrátila až po roku 1989.

Helena Kordová je vzácnou svedkyňou mučenia blahoslavenej sestry Zdenky Schelingovej 1. Stretla sa s ňou počas pobytu vo väzenskej nemocnici na Pankráci v Prahe. Tam sestra Zdenka podstúpila ťažký operačný zákrok a Helena ju počas troch týždňov opatrovala. Obdivovala jej vnútorný pokoj a silu, a tiež odvahu podeliť sa o svoje tragické zážitky so Štátnou bezpečnosťou. „Sestra Zdenka sa mi zdôverila o priebehu vyšetrovania: ,Tak prišla som do väznice a začalo to kopancami. Hodili ma do jedného koryta so studenou vodou a tam ma jedna veľká noha, tlačila na moje prsia. Ja som sa zadúšala, a vlastne som sa topila, no keď už videl, že strácam vedomie, tak rýchle tú nohu odstránil. Dovolil mi nadýchnuť sa a znovu ma ponoril do tej vody. Takto to išlo celú noc. Tie kopance, tá bitka... Potom ma za vlasy vytiahli z tej vody a tak ma ťahali do jednej miestnosti na betón. Tam ma nechali celú noc v tom mokrom rúchu. Ja som nevedela vôbec, či to prežijem, som sa celá chvela, ale prežila som tú noc a ráno začalo ďalšie vyšetrovanie. Strhli zo mňa šat a nahú ma zviazali hrubým povrazom. Vytiahli ma škripcom hore až na povalu a zavesili ma na jednu skobu. A takto obnažená, úplne zničená, uzimená som visela na tej skobe. Potom prišli traja chlapi a šľahali ma obuškami, hlava-nehlava, a najviac ma šľahali na prsiach. A teraz vieš, prečo som mala tú operáciu, lebo tam boli nádory, ktoré vznikli z toho poranenia.‘“ Bez svedectva Heleny Kordovej by krutosti, ktoré zažila sestra Zdenka počas vyšetrovania vo väzení i po jej odsúdení a nastúpení trestu, ostali navždy neodkryté. Vďaka nim sa však 18. septembra 2000 mohlo pristúpiť k začatiu jej beatifikačného procesu.

Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková a Martina Fiamová.

Poznámky:

  1. Rehoľná sestra Zdenka pracovala v bratislavskej štátnej nemocnici a podieľala sa na príprave úteku väznených katolíckych kňazov. Vo februári 1952 ju zatkli a vyšetrovatelia sa ju trýznením snažili prinútiť, aby prezradila informácie, ktoré sa vôbec nevzťahovali na skutok, pre ktorý bola zatknutá. Nakoniec ju 17. júna 1952 odsúdili na dvanásť rokov väzenia a desať rokov straty občianskych práv za údajnú velezradu. Na následky neľudského zaobchádzania vo väzení zomrela v roku 1955.
Vytlačiť