Príbeh pamätníka Fridrich Fritz (1928)

„Odpustiť môžeme, zabudnúť nesmieme.“

  • narodil sa 4. marca 1928 v Prešove;
  • detstvo a školské roky prežil v Prešove a v Bardejove;
  • koncom II. svetovej vojny bol deportovaný na nútené práce do Nemecka a stal sa očitým svedkom holokaustu;
  • ako 16-ročný bol odvedený na nútené práce do Nemecka;
  • po návrate maturoval na Gymnáziu v Levoči;
  • študoval teológiu na Spišskej Kapitule;
  • v roku 1948 zažil v seminári odvedenie rehoľných sestier, neskôr tajnú vysviacku biskupa Barnáša;
  • v roku 1950 seminár obsadila Štátna bezpečnosť, neskôr bol seminár zrušený;
  • neuposlúchol povolávací rozkaz;
  • zaisteným kňazom v Podolínci doručil falošné preukazy;
  • na jeseň 1950 sa pokúsil opustiť republiku;
  • vo vlaku bol zaistený pohraničnou políciou;
  • nasledovalo vyšetrovanie, väzenie v Českom Krumlove, eskortovanie do Českých Budějovíc, neskôr do Levoče;
  • ŠtB v tom istom čase odhalila ilegálnu skupinu, ktorá sa zaoberala výrobou falošných preukazov a prevádzaním cez hranice;
  • najťažšie chvíle života, päť mesiacov na samotke, prežil vo vyšetrovacej väzbe v Prešove;
  • bol súdený v procese „Martin Hritz a spol.“;
  • spolu s ďalšími trinástimi obvinenými ho 4. júla 1951 súdny tribunál uznal vinným z trestného činu velezrady;
  • bol mu udelený trest odňatia slobody v trvaní dvadsať rokov nepodmienečne,
    peňažný trest 30 000 Kčs, prepadnutie celého majetku a strata občianskych práv na dobu desať rokov;
  • bol väznený v Leopoldove, Ilave a Mírove;
  • v roku 1960 mu prezident ČSSR Antonín Novotný udelil amnestiu;
  • vo väzení prežil deväť rokov, deväť mesiacov a trinásť dní;
  • po prepustení sa musel dožadovať svojich práv u prezidenta republiky;
  • perzekúcie so strany štátnych orgánov pokračovali, jeho dcéry nesmeli študovať na vysokých školách.

Detstvo a mladosť

Fridrich Fritz sa narodil 4. marca 1928 v Prešove. V tomto meste a čiastočne i v Bardejove prežil detstvo a školské roky. Tie boli poznačené vojnou a politickými zmenami. V roku 1944 bol pri ústupe nemeckých vojsk ako 16-ročný odvedený na nútené práce do Nemecka. Po niekoľkých mesiacoch sa nečakane vrátil domov, do Granč Petroviec, pretože ich byt v Prešove bol zbombardovaný.
„No rodičia už mysleli, že nežijem, bo nevedeli, kde som.Bol september a bolo treba ísť do školy. No, tak potom do Prešova som sa nemohol vrátiť, lebo sme tam nemali kde bývať, nám bomba spadla do bytu, tak sme išli do Levoče hľadať nejaké ubytovanie, našli sem tam jeden byt, bol voľný, no tak sme to zobrali, tam sme sa ubytovali celá rodina, otec, mama, sestra, brat a ja, a tam sme sa prihlásili do školy. Takže v Prešove som chodil do prvej, druhej, tretej, štvrtej, piatej triedy gymnázia a v Levoči som potom chodil do šiestej, siedmej a ôsmej a v Levoči som maturoval.“

Citlivo vnímal politické zmeny. Jeho strýko Gejza Fritz, minister pravosúdia, bol po skončení vojny zatknutý. Neskôr rozprával mladému Fridrichovi o jeho stretnutí s prezidentom Tisom vo väzení. Fridrich spomína aj na svoje prvé voľby. „...v štyridsiatom ôsmom roku boli voľby. Tak už sme mohli voliť, čo sme maturovali už sme mohli voliť. Tak sme boli voliť a vtedy bolo toto zaujímavé, že volila sa komunistická strana a druhý lístok bol biely, čiže kto nesúhlasil s tým, tak dával biele lístky. A my študenti, my sme boli no viete, mali sme toho všetkého dosť, tak sme väčšinou biele lístky dávali do urny, lenže to nebolo ako teraz, keď sa volí, že mohli ste ísť za plentu niekde, ale tam bola plenta, ale tam nikto nešiel, lebo sa bál nejakých následkov. No, ale my študenti sme hádzali biele lístky do urny, no a boli sme nespoľahliví samozrejmá vec...“
Fridrich pociťoval nespokojnosť a nesúhlas s dianím v spoločnosti. Rozhodol sa pre štúdium teológie.

V seminári na Spišskej Kapitule

V seminári zažil odvedenie rehoľných sestier, tajnú vysviacku biskupa Barnáša, obsadenie seminára Štátnou bezpečnosťou a v roku 1950 jeho zrušenie.
„A potom, keď končil školský rok asi mesiac predtým obsadili eštebáci seminár. Nesmeli sme ísť ani von, ani domov, boli sme stále v seminári.“ V lete tajne doručil falošné preukazy zaisteným kňazom v Podolínci. Spolupracoval s pani Dudinskou, ktorá bola v kontakte s ilegálnou skupinou. „...medzitým ma poprosila pani Dudinská, o ktorej možno tam dakde v tých vašich spisoch bude reč. Ona sprostredkovala levočskému kaplánovi prechod za hranice. Cez jedného agenta Palkoviča, ktorý bol popravený potom. Totiž pani Dudinská mala mamu v Prešove a ten Palkovič tam u nej býval. Tak ma poprosila, či by som nezaniesol falošné preukazy, ktoré vyhotovil Martin Hritz, viete, či by som tie preukazy nezaniesol niektorým kňazom do Podolínca, kde boli sústredení. A tak som sa aj ja od nej dozvedel, že ona sprostredkovala prechod kaplánovi Precnerovi. No a tak už som vedel ten systém, ako sa ide za tie hranice...“

Útek za hranice

Cez prázdniny ako študent v Slovakoture sprevádzal turistov. Fridrich dostal povolávací rozkaz, no na základnú vojenskú službu nenastúpil. Rozhodol sa pre útek za hranice s úmyslom pokračovať v štúdiu teológie v Ríme. Na jeseň 1950 sa spolu s bratom levočského kaplána Precnera, ktorý už bol v zahraničí, a prevádzača Vršana ilegálne pokúsil prekročiť hranice. Žiaľ, neúspešne. V hraničnom pásme ešte vo vlaku bol Fridrich zaistený pohraničnou políciou. „...ukázal svoju železničnú preukážku, to bolo v poriadku, ten robotník (Vršan) ukázal tiež preukaz, že robí v pohraničnom pásme. No a ja som sa im stal podozrivý. Neviem, či tam bolo napísané, že som bohoslovec v tom preukaze, neviem čo som tam mal alebo dosť na tom, že povedali: ‚Pod zídeme dole, do Hornej Planej ideme niečo vyšetriť, potom vás pustíme.‛ Už som vedel, že je zle. Mal som so sebou batožinu ale bola pri tých mojich, kolegoch, čo sme išli za hranice. Tak teraz ďakujem Pánu Bohu, že som mal toľko duchaprítomnosti, (že) keď sa ma pýtali s kým cestujem, povedal som sám.“

Vyšetrovanie

Po vyšetrovaní v Českých Budějoviciach bol Fridrich eskortovaný do Levoče, kde ho čakal súd. V tom istom čase ŠtB odhalila ilegálnu skupinu falšovateľov občianskych preukazov, ktorá organizovala ilegálny prechod cez hranice. Niekto z nich spomenul vyšetrovateľom Fridrichovo meno. Bol vyšetrovaný v Prešove, kde na samotke preži plných päť mesiacov. „...tak mi potom zakázali sedieť na izbe. Spočiatku mi to nevadilo, ale potom som videl, že to je horšie ako bitka. Ráno o piatej, keď sme vstávali, doniesli raňajky čiernu kávu a kúsok chleba. Potom som na tej izbe chodil od rána do večera, čiže od tej piatej večer do desiatej, hore - dole po izbe. Hore - dole, hore - dole. Bolo by to na zbláznenie, sadnúť som si mohol, len keď mi priniesli obed. Tak som si mohol sadnúť a ináč, keď som si chcel no trošku uľaviť a som si sadol na zem, už búchal na dvere hliadka, čo mala službu na chodbe, búchal na dvere, vstávať. Tak som musel vstať, tak som, a to trvalo od toho decembra do toho januára až do toho júna. No toto bolo to najstrašnejšie, čo som tam zažil v tom Prešove. Bol by som sa možno aj zbláznil, ale na šťastie mám päť prstov. Tak som sa modlil ruženec, chodil som po izbe hore - dole, ja som sa modlil ruženec. Tak nezbláznil som sa, ani mi to nešuchlo v hlave.“
Vyšetrovanie v prešovskej väznici prebiehalo v noci. „Tak prebiehalo to tak, že čakali na tú dobu, kedy už poriadne zaspím a potom v tom momente ma zobudili, čiže o desiatej bola večierka, zaspal som ihneď, lebo som bol unavený z celého dňa a potom okolo tej možno dvanástej alebo o jednej v noci otvorili sa dvere, obliecť sa a zobral ma na do tej miestnosti, kde vyšetrovali.“

Súd a väzenie

Fridrich sa stal jedným z obvinených v procese „Martin Hritz a spol.“ Súdne pojednávanie sa začalo 2. júla 1951 spolu s ďalšími trinástimi obvinenými. Rozsudok bol vynesený 4. júla 1951. Uznali ho vinným z trestného činu velezrady, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní dvadsať rokov nepodmienečne, peňažný trest 30 000 Kčs, prepadnutie celého majetku a strata občianskych práv na dobu desať rokov. „Hritz dostal myslím dvadsaťštyri rokov. Vršan dostal tridsať a ja som dostal dvadsať a potom to už to tak išlo ďalej. Potom som si nevšímal čo rozprávajú ostatní. Spolu som počúval, čo rozprávali aj potom už stále mi to len znelo v ušiach tých dvadsať, dvadsať, dvadsať, zas som nevedel, no nevedel som, či snívam alebo či je to pravda alebo nie je to pravda. Dvadsať rokov.“

Nasledovalo väzenie. Najskôr Leopoldov, potom Ilava a nakoniec Mírov. Zažil veľa nezabudnuteľných zážitkov. „...na treťom poschodí, tam sa otvárali dvere a ženy vychádzali von a prechádzali okolo mňa. Každá sklopené oči, držali batôžky v rukách, taký ako batôžtek. Niektoré sa odvážili pozrieť na mňa a niektoré ani sa nepozreli a išli ďalej. A vtedy som bol šokovaný. Ja som videl, že tie batôžky, že to nemajú batôžky, ale mali tam decko. No to tie, čo porodili vo väznici. No tak vtedy, to so mnou tak otriaslo a v momente som na to myslel, tak ja si myslím, že som najnešťastnejší človek na svete.“

Fridrich si živo spomína na Vianoce v Leopoldove. Keď sa väzni modlili Otčenáš, niekto vykríkol: „ Ja im to nikdy neodpustím!“ Potom začal plakať. „A kamarát mi hovorí. Vieš, to je ťažký prípad a rozprával mi. Zaistili ho a zaistili aj jeho manželku. Keď i jeho zaistili, potom o niekoľko dní prišli pre manželku a mala na rukách myslím dvojročné dieťa. Chceli jej zobrať dieťa a ona v návale zlosti alebo tej materskej, ako by som povedal, no v tom zúfalstve udrela toho eštebáka a na viac sa nepamätala. Tak to rozprávala na súde potom manželovi, keď boli v súdnej sieni, a potom sa už mohli rozprávať. Dieťa jej zobrali, dali do útulku alebo kde to dali. Nie, to nebol útulok, ako neviem čo to bolo, aká organizácia, dali tam dieťa a za niekoľko mesiacov jej oznámili, že dieťa zomrelo. On dostal dvanásť rokov, či ako to bolo, tak a ona dostala päť rokov? To bol taký ozaj zážitok, na ktorý nemôžem zabudnúť.“ Práca vo väzení bola rozmanitá. Vyrábal matrace, inde pracoval ako zámočník, brúsič, krajčír. Vyrábal súčiastky do fotoaparátu Flexaret a Opemus. Najťažšou prácou bola výroba betónových rúr rôznych veľkostí. Vďaka ťažkej práci a vplyvu mnohých vzácnych osobností sa pre neho väzenie stalo vysokou školou života.

Amnestia

Vo väzbe strávil Fridrich deväť rokov, deväť mesiacov a trinásť dní. V roku 1960 ho oslobodila všeobecná amnestia prezidenta ČSSR Antonína Novotného. „Dostal som sa domov nečakane. Ozaj tam (rodičia) dúfali, že to písali v novinách, že bude amnestia, ale nevedeli či prídem, či neprídem. Vítanie bolo veľké, zvítali sme sa. Naši boli radi, že som doma, môj brat (tiež politický väzeň) sa z väzenia dostal ešte skôr, bo on bol odsúdený na tri roky. Pracoval v bani niekde na Morave. Neviem si spomenúť na to miesto. Odprosil som rodičov, že toľko museli prežiť, ale boli šťastní, že som doma a ja tiež.“

Neskôr sa oženil s Justínou Tóthovou. Jeho manželka bola tiež väznená v politickom procese s Bielou légiou. Ich životné osudy poznačili osudy oboch dcér, Kataríny a Zuzany. Napriek ich výborným študijným výsledkom nesmeli študovať na vysokých školách.

Odkaz pre mládež

„Dvadsiate storočie bolo ozaj strašné. Prvá svetová vojna, druhá svetová vojna, komunizmus, ktorý nám podlomil nohy. Dnešná mládež nevie o tom, ale našou úlohou je, aby sme prostriedkami, ktoré môžeme použiť, tlač, rozhlas, televízia, aby sme to ľuďom pripomínali... Čo sme my prežívali, nechceme, aby to oni prežívali znova. A preto treba vyzvať aj historikov, aby ozaj písali, napísali históriu pravdivo...“

Príbeh pamätníka spracovala: A. Krajňáková

Vytlačiť