Logo

Príbeh pamätníka František Sýkora (1922)

Motto: „Rozumom a srdcom k otázkam viery, ale tiež ku všetkým veciam okolo nás.“

  • MUDr. František Sýkora, CSc. sa narodil 31. júla 1922 v Nitre, jeho otec bol finančný pracovník, často sa sťahovali;
  • Gymnázium začal v Zlatých Moravciach, pokračoval v Kežmarku a maturoval v Nitre v roku 1941;
  • pochádzal z katolíckej rodiny, ale najviac ho oslovil Ladislav Hanus, vzor kultúrnosti, prístup aj k otázkam viery rozumom a srdcom;
  • po maturite ide študovať za lekára a býva na internáte v Svoradove;
  • v októbri 1943 stretol profesora Kolakovič a spoluzakladá spoločenstvo Rodina;
  • v roku 1944 zakladali bunky po Slovensku ;
  • prvé dni januára 1945 išiel so Silvom Krčmérym do hôr k partizánom navštíviť Kolakoviča a Jukla;
  • začínal ako lekár v Skalici, od 1. marca 1948 bol v Levoči;
  • roku 1949 ho o polnoci zobrali do vyšetrovacej väzby v Košiciach;
  • potom pracoval v nemocnici v Trnave, odkiaľ ho zobrali do PTP v Novákoch;
  • po návrate sa stáva hlavným odborníkom pre detskú tuberkulózu;
  • ako lekár bol 3 roky v Tunisku;
  • v roku 1968 sa aktívne zapájal do Diela koncilovej obnovy;
  • po novembri 1989 sa aktívne zapája do obnovy náboženského života a pracoval aj v redakcii Katolícke noviny.

MUDr. František Sýkora, CSc. sa narodil 31. júla 1922 v Nitre. Keďže jeho otec bol finančný pracovník, tak sa často sťahovali. Detstvo mal pekné, mama sa doma venovala deťom, mal mladšiu sestru Adrianu (1924), s ktorou mal veľmi dobré vzťahy. „Otec sa o mňa veľmi staral. Ešte keď sme boli v Zlatých Moravciach, on tam bol prednosta daňovej správy, tak zavolal jednu nemeckú guvernantku, ktorá bola u nás a učila ma nemčine. Takže on povedal, že v strednej Európe treba vedieť najmenej tri jazyky.“
Gymnázium začal v Zlatých Moravciach, pokračoval v Kežmarku a maturoval v Nitre v roku 1941. Už počas štúdií sa zapájal aj do mimoškolských činností. „Už v Kežmarku som bol katolíckym skautom, tak som bol radca. To znamená, že som mal asi desať chlapcov, s ktorými sme sa stretávali.“ V kvinte roku 1938 založili Spolok Antona Bernoláka, stretávali sa a čítali slovenskú literatúru. „Lyžovať sa tam dalo, do Tatier sme chodili a aj kamarátov aj ženu som si tam našiel. Vtedy bola to spolužiačka, ona zo Ždiaru bola.“ V Nitre bol predsedom samovzdelávacieho krúžku Svätého Metoda. „Vždy som voľačo musel dávať dokopy.“
Pochádzal z katolíckej rodiny, ale najviac ho oslovil Ladislav Hanus, ktorý ho učil náboženstvo vo kvinte. „To bola kométa, ktorá prišla do toho nášho prostredia a aj ako profesor náboženstva. Lebo musím povedať, okrem kaplánov v Zlatých Moravciach, všetci tí profesori náboženstva boli nudní.“ Hanus učil nielen to, čo bolo predpísané, ale napríklad doniesol gramofón a pustil Beethovenovu symfóniu. A to bolo pre tých sedliackych chlapcov také niečo nevšedné, neuveriteľné. Tiež ich učil klásť si otázky a na ne odpovedať,„prečo veríme v Boha“. Učil ich aj samostatnosti. „Aj on mi veľmi dôveroval, napríklad, keď písal tie svoje veci, tak mi ich posielal na recenziu, niektoré.“ Bol jeho žiakom, ale potom zostali priateľmi do smrti. Hanus prichádzal aj k nim do rodiny, neskôr sa stretávali na Kapitule, kde bol profesorom. Bol vzorom kultúrnosti, teda nebyť bigotný, ale pristupovať aj k otázkam viery rozumom a srdcom a takto s rozumom a srdcom tiež ku všetkým veciam okolo nás.

Po maturite chcel gazdovať na veľkostatku a chovať kone v Čelároch na maďarských hraniciach. Keďže bola vojna a jeho otec bol v prvej svetovej vojne na východnom fronte proti Rusom ako maďarský dôstojník a bol tam aj zranený, tak mu radil, nech ide študovať a potom môže ísť gazdovať. „Veľkú výhodu mal Slovenský štát, že všetci vysokoškoláci boli oslobodení od vojenskej služby. A nastupovali až po skončení svojich štúdií, teda po promóciách. To nebolo nikde v Európe vtedy.“ Išiel teda študovať za lekára a býval na internáte. „Keď som prišiel do Svoradova, moja prvá cesta išla do Ústredia slovenského katolíckeho študentstva.“ Aj tam mali samovzdelávací krúžok a stretávali sa. Študenti odoberali aj časopis Rozvoj, dala sa dohromady skupinka nadšencov. Tí sa okrem štúdia venovali aj iným veciam, kontaktovali sa aj s tými staršími, čo boli pred nimi. „V Svoradove sme mali dve čižmy, jedna bola slovenská a druhá katolícka. A oni troška preferovali, no niekedy hádam až viacej tú nacionalistickú, ale my, tá skupinka, bola skôr náboženská.“ Jedného dňa pri upratovaní skladu objavil životopis Pier Giorgia Frassatiho (1901 - 1925, laický apoštol), ktorý preložil Kašovič v roku 1935. „Prečítal som ho a dal som ho ďalej. A my sme boli zelektrizovaní Frassatim, tak sme si založili krúžok Piera Giorgia Frassatiho vo Svoradove.“ Členmi boli aj Janko Hutira, lazarista, Vlado Stercula, Jano Hlaváč, Gaško Fronc, Jano Buchta, Jožko Vicen, Jožko Felix, Chalmovský. Stretávali sa, chceli ísť do hĺbky, čítali náboženskú literatúru Akord, Na hlubinu aj od dominikánov v Olomouci. Robili si aj duchovné cvičenia na Zobore, ktoré im zaplatil arcibiskup Kmeťko. Organizovali aj malé semináre, meditácie ako aj „nočnú adoráciu z utorku fašiangového na Popolcovú stredu“. Po teologickej stránke, aby išli do hĺbky, aby to kresťanstvo bolo aj prežívané, im pomáhal Rudo Šesták, ktorý prišiel z Rusika. Bol už vysvätený kňaz, robil si rigoróznu skúšku z medicíny. A druhý bol lazarista Hutira. V októbri 1943 Rudo Šesták oznámil, že prišiel jeden profesor Kolakovič z Chorvátska a že bude mať prednášku. „Celé Frassati tam prišlo, my sme boli prví poslucháči a my sme boli vlastne jadro, lebo už sme boli troška pripravení na to. Práve tou snahou našou po hlbokom náboženskom živote, nielen po tých vonkajších veciach. No a potom samozrejme, že milovať Boha znamená aj milovať blížneho. Takže sme mali aj také sociálne cítenie, a toto potom nám Kolakovič ešte doplnil.“ Kolakovič býval u jezuitov, neskôr mu Paľo Čarnogurský dal priestor na Jakubovom námestí v Dome Slovenskej katolíckej mládeže, kde sa potom stretávali. Hanus mnohým pootvoril okno, ale Kolakovič naplno otvoril dvere všeobecnej cirkvi, katolicizmu. „Kolakovič bola charizmatická osobnosť. Pre mňa bol Hanus taký a druhý bol on, Kolakovič. Aj na mňa zapôsobil na celý život.“ Dal im základy modernej teológie, filozofie, katolíckej akcie. Malo to systém, ale mnohokrát to bola aj improvizácia, čo robilo stretnutia bezprostrednými. Stretnutia začínali modlitbou k Duchu svätému, lebo aj Ducha Svätého netreba z Trojice zabúdať. Kládol sa dôraz na apoštolát. Cieľom bola najmä inteligencia, lekári, inžinieri, akademici a potom byť laickým apoštolom na svojom poste. Kolakovič bol pre nich veľký odrazový mostík. „Trampolína, vysoko sme vyleteli, to v nás aj zostalo... Jukl, Záhoranský, Silvo, prišli neskoršie. To chcem zdôrazniť, že tá bunka bola svoradovské Frassati. Bolo treba aj iných prijať, profesorka Petsíková, Marsinová, atď., Gitka Krčméryčka. No takže toto všetko, Vladová, Stercúlova, to boli dve sestry Adamkové, Eva a Anička. Eva sa vydala za Neuwirtha a Anička sa vydala za Sterculu.“

Kolakovič potom robil aj exercície v Kláštore pod Znievom, v Rajeckých Tepliciach, Banskej Bystrici, Žiline. „Mal jednu kázeň o Kristovi Kráľovi, ale niečo nádherného, to som ešte nepočul takú kázeň, keď mi je ťažko, si ju prečítam. A vtedy sme boli na Kláštore pod Znievom a v noci o dvanástej sme museli vstať, išli sme, bola vyložená Sviatosť a on nám rozprával o Kristovi Kráľovi.“ Mal dar osloviť ľudí, nadchnúť pre dobré veci, ale informoval ich aj tom ako sa chovať, keď príde prenasledovanie pre vieru, vyšetrovanie a väzenie. Kolakovič vychádzal z posolstva zjavenia z Fatimy, že sa Rusko obráti. Kolakovič mal záujem cez tajomníka prezidenta Murína sa dostať aj k prezidentovi, „ale Tiso hovoril, že neni to také dôležité s týmto farárikom sa stretnúť.“ Murín ale zabezpečil pre Kolakoviča potrebné doklady pre pobyt na Slovensku. Kolakovič „chcel nás prichystať na ten príchod tých Rusov, ale niektoré veci boli veľmi naivné. Dali sme si vytlačiť asi tisíc kusov Panny Márie Kazanskej a na druhej strane bola ruská pravoslávna modlitba.“ Obrázky potom mali rozdávať ruským vojakom, ale zistili, že pre „NKVD to bolo skoro rovnako katolicizmus alebo Nemec“.

Keď svoradovský krúžok Frassati sa inšpiroval myšlienkami Kolakoviča, začali sa nazývať Rodina a zakladali po Slovensku bunky. Vykonávali to v mesiacoch apríl, máj, jún 1944. Najskôr bola príprava a boli to potom už záchytné stanice, keď niekde išli a už tam mali svoje krúžky okolo seba, to bol bunkový systém, „my sme boli tá hlava“. Chodili za nimi z Bratislavy, lebo ťažšie bolo prísť do Bratislavy. Kolakovič vedel ľudí získať, ale z Trnavskej diecézy to bolo veľmi málo, najviac sa podarilo v Spišskej diecéze a v Nitrianskej diecéze. Veľkú pomoc pre Rodinu dal Anton Botek, riaditeľ Ústrednej katolíckej kancelárie. Jozef Šrámek a František Sýkora sa stali organizačnými referentmi, ktorí mali chodiť po Slovensku a zakladať bunky, pomáhali najviac Gaško Fronc, Vlado Stercula a Janko Buchta. Pre Rodinu získali aj Viktora Trstenského, ktorý bol vtedy farárom, v Ružomberku kaplána Galana a Vrbovského, Lacka zo Spišskej Belej, spišský biskup Vojtaššák ich milo prijal a bol pre Rodinu otvorený. Pre Rodinu tam získali Hatalu, Ligoša, Nahálku. Išli do Prešova. „Čarský nás prijal, všetko v poriadku, ale nič extra, teda nebol proti. Ale aj to bola veľká vec, lebo tu v Trnavskej diecéze hovorili, že to je heréza, čo robíme. No, takže išli sme potom ku Gojdičovi. Gojdič bol strašne milý, prijali sme ho do Rodiny, jeho nástupcu Hopku sme tiež prijali.“ V Banskobystrickej diecéze to bol Ignác Tonhäuser zo Zvolena, Tóno Šuriansky z Brezna. „Škrábik tiež vedel o nás, dovolil všetko“.

Posledná rekolekcia s Kolakovičom bola v Banskej Bystrici začiatok júla 1944, už boli vysadení partizáni a hovorilo sa aj o prechode frontu z východu. Tam si dali aj krycie mená. „Ja som bol Ignác. Moja žena bola Kristína.“ Sýkora išiel ako medik do martinskej nemocnice, kde ho zastihlo aj vypuknutie Povstania. Partizáni vtedy vo Vrútkach starších neozbrojených nemeckých ľudí „ postrieľali, len jeden zostal zranený a doniesli ho do špitála v Martine na chirurgiu a tam ho operovali a položili na posteľ. A tu prišiel jeden partizán a na posteli ho postrieľal, prestrieľal.“ Preto osem z deviatich tam prítomných medikov potom z nemocnice ušli. Sýkora odišiel 30. augusta posledným vlakom do Nitry k rodičom a nastúpil ako medik v nitrianskej nemocnici. Prvé dni januára 1945 išiel so Silvom Krčmérym do hôr k partizánom navštíviť Kolakoviča a Vaškovcov. V Ľubietovej, vyšli hore na Šajbu. V jednom dome býval starý Vaško so ženou, dal im sprievodcu, na protiľahlom úbočí videli nemeckých vojakov. Potom sa stretli s Kolakovičom, Vladom Juklom, bol tam aj Jano Kôbiš. Priniesli im stravu a osobné veci. Oni spali v nejakom bunkri, ale Sýkora v plátennom stane, v prostriedku bol oheň, boli tam ukrytí štyria Francúzi a dvaja Angličania, lebo sa katapultovali. „Strašná zima mi bola. Triasol som sa celú noc.“ Vypočul si aj príhodu od partizánov. „V tých dňoch, jak sme my tam boli, prišla jedna skupina maďarských vojakov s poručíkom, vzdali sa, ušli. Tak ich odzbrojili a ten vedúci toho poručíka, ktorý ich ta doviedol asi dvadsiatich, odviedol do lesa a tam ho odstrelil. Zato, že bol inteligent. No to ma tak strašne zranilo, hovorím, ten chlap reskíroval svoj život a doniesol ich sem, aby ich zachránil a jeho odstrelia.“ Potom zišli do Slovenskej Ľupče, rozprávali sa s farárom, ktorý im povedal, že na Vianoce tam obesili dvoch partizánov pred evanjelickým kostolom.

Kolakovič ešte pred oslobodením sa pokúšal dostať do Ruska, ale sa mu to nepodarilo. Jeho vízia do budúcnosti bola, že môžu byť nejaké dohody medzi Vatikánom a Sovietmi, že nebude také prenasledovanie, veril, že sa Rusko obráti. Koncom apríla 1945 sa stretol v Košiciach s Kolakovičom naposledy. Jozef Vicen sa stal správcom ich majetku v Čelároch. Cez rieku Ipeľ sa mohol prebrodiť do Maďarska.

V roku 1945 sa zapísal na fakultu dokončiť medicínske štúdiá, promoval 31. marca 1947. Začínal ako lekár v Skalici u Pavla Straussa. Nechcel byť chirurgom, tak sa dostal 1. marca 1948 do Levoče na detské oddelenie. Chodieval na Kapitulu a mal stretnutia s biskupom Vojtaššškom ako aj Hanusom, Hatalom i Nahálkom. Na jar 1949 sa začalo hovoriť o katolíckej akcii. Ale vedel, že ak to neorganizuje cirkev, nie je to povolené a nemožno hovoriť o katolíckej akcii. „Koncom júna sa rozšírilo po dedine, že berú farárov, tak prišli tam ľudia a zhromaždili sa pred farou. Aj zo susedných dedín prišlo veľa a dlho tam boli a nechceli nikoho pustiť. A prišiel tam nejaký funkcionár z okresu, no a ten ich chcel tam prehovoriť, ale musel tak utekať, že topánky za ním hádzali.“ Začali zatvárať niekoľkých ľudí a sestričky mu zatelefonovali, aby si dával pozor, že rozprávajú aj o ňom. Odišiel do Ždiaru, kde sa týždeň schovával u svokrovcov. Ale po návrate do Levoče ho o polnoci zobrali do vyšetrovacej väzby v Košiciach. Obvinili ho zo vzbury, lebo najali dve dievčatá, ktoré svedčili, že „mal som povedať, že mužovia idzte domov a ženy a deti nech tu zostanú. A to bol ako návod na vzburu.“ Júl, august boli súdne prázdniny. Vyšetrovatelia sa k nemu chovali slušne. „Ale ten jeden chlapec prišiel a ten bol vyšetrovaný na ŠtB, ale to bola voľáka krádež. Tak nevedel stáť, lebo ho po pätách bili. Po nohách, po chodidlách ho bili.“ Koncom septembra mal súd v Levoči, a tie dve svedkyne nepotvrdili jeho spoznanie. Na Michala bol prepustený na slobodu a keďže situácia v Levoči nebola pre neho únosná, odišiel pracovať na infekčné oddelenie do Trnavy. „V januári príde do riaditeľne k Nádašimu eštébák, že aby zavolal doktora Sýkoru. Tak ma zavolal a on hovorí, že to je ten doktor František Sýkora. A ten mi hovorí, ste zavretý, poďte so mnou.“ Potom nastúpili do vlaku a vystúpili v Novákoch. Jeho dali hneď na ambulanciu a dostal sa do izby s bývalým riaditeľom Tatra banky, ktorého potrestali za to, že vo voľbách podporoval Demokratickú stranu. Jeho otec podal sťažnosť, žiadosť, že má malé deti a že je lekárom, tak po 3 mesiacoch sa dostal domov. Išiel na Moravu na polročné školenie o detskej tuberkulóze. Po troch rokoch práce na oddelení sa stal odborným lekárom pre detské choroby. Po polročnom školení v Šumperku u docenta Vojteka, odborníka na detskú tuberkulózu a bol potom hlavný odborník pre detskú tuberkulózu nielen v bratislavskom kraji ale aj na celom Slovensku. Keď dosiahol dôchodkový vek, organizoval vedecké schôdzky Slovenskej pneumologickej a tuberkulóznej spoločnosti. Organizoval aj medzinárodné kongresy a konferencie. Tiež bol ako lekár 3 roky v Tunisku.

V roku 1968 sa aktívne zapájal do Diela koncilovej obnovy. Stretli sa desiati na jednej chate, bol tam Ferko Braxátor, Vlado Jukl, Silvo Krčméry. Diskutovali o viacerých návrhoch, navrhli stanovy, odhlasovali ich a s nimi sa potom išlo na Velehrad. V čase normalizácie boli viacerí na čiernej listine. Minister zdravotníctva nariadil, aby ich prepustili. Správca komunista, katolík povedal „nenechajme ich odísť, nesmieme ich vyhodiť, my sme jeden múr a keď z múru vyberieš tehlu, tak sa zrúti. Tak to voľáko zabralo aj na tých našich komunistov a nevyhoveli ministrovi.“

Dopisoval si aj s viacerými zo zahraničia, aj s Imrom Kružliakom. Od slovenských jezuitov v Kanade dostával aj ich knihy. Po návrate z Tuniska napísal dejiny nemocnice biskupickej.

Po páde komunizmu v novembri 1989 išiel za arcibiskupom Sokolom s viacerými, čo sa chceli aktívne zapájať do obnovy náboženského života. „Súhlasil, aby sme viedli Katolícke noviny a Jožka Zavarského vymenoval za šéfredaktora.“

Jeho posolstvom je: „Vrátiť sa ku koreňom. Ale to neznamená, že keď som v koreňoch, že zostanem trčať. Tie korene vyháňajú, takže musíme podporiť všetko, čo vedie k vzdelaniu. Však tí naši ľudia sú nevzdelaní, za štyridsať rokov nič nepočuli. Však to je prázdna karta, prázdny list. No a toto budeme musieť prežiť. Nielen tých komunistov, tí už vymierajú, ale tých, čo boli týmto komunizmom poznačení.“

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, máj 2016.

Vytlačiť