Príbeh pamätníka František Mikloško (1947)

„A November 1989 ... podľa mňa to je vlastne biblický zázrak. Taký naozaj akoby vánok Boží, ako sa o tom píše v raji. To znamená, že to bolo slovo Božie, ktoré bolo vypovedané, a tento systém sa zrútil.“

  • František Mikloško sa narodil 2. júna 1947 v Nitre;
  • už v mladosti sa v ňom utvrdilo protikomunistické presvedčenie;
  • vyštudoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave;
  • počas štúdií sa zoznámil s viacerými aktivistami formujúcej sa tajnej cirkvi a vstúpil do jej štruktúr;
  • organizoval duchovné cvičenia a budoval krúžky medzi študentmi;
  • po ukončení vysokej školy nastúpil do Ústavu technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied;
  • s veľkým úspechom pokračoval v budovaní siete malých spoločenstiev a zapojil sa i do činnosti spoločenstva Fatima;
  • kvôli svojim aktivitám bol pod dohľadom Štátnej bezpečnosti;
  • v roku 1983 bol prepustený zo Slovenskej akadémie vied a odišiel pracovať ako robotník;
  • František Mikloško sa naďalej aktívne podieľal na všetkých významnejších aktivitách tajnej cirkvi, intenzívne sa podieľal aj na príprave Sviečkovej manifestácie, ktorá sa uskutočnila 25. marca 1988 v Bratislave;
  • Nežnej revolúcie sa zapojil do činnosti hnutia Verejnosť proti násiliu;
  • od roku 1990 bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) a Národnej rady Slovenskej republiky, kde zostal až do roku 2010;
  • v rokoch 1990 – 1992 pôsobil vo funkcii predsedu SNR, do roku 2008 bol členom Kresťanskodemokratického hnutia.

František Mikloško sa narodil 2. júna 1947 v Nitre. Od narodenia vyrastal v katolíckom prostredí, jeho matka pracovala ako stredoškolská profesorka francúzštiny a slovenčiny a pri prekladaní kníh spolupracovala aj s rehoľou verbistov. „Keď som mal tri roky, robili nám domovú prehliadku, bolo to vtedy, keď zobrali verbistov.1 A potom vlastne celé moje detstvo bolo sprevádzané týmito udalosťami. Moja matka žila stále v prítomnosti toho, že pôjde do väzenia, alebo že bude predvolaná na výsluch.“ V mladosti bol František Mikloško často svedkom toho, ako niektorého z jeho známych zatvárajú do väzenia alebo inak ich prenasleduje komunistický režim. To v ňom utvrdilo protikomunistické presvedčenie. „Musím povedať, že pokiaľ ide o komunizmus, tak som nemal v živote najmenšie zaváhanie alebo pokušenie, že komunizmus môže byť aj niečo dobré alebo slušné.“

Po maturite na Strednej priemyselnej škole stavebnej v roku 1966 začal študovať matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas vysokoškolského štúdia sa zoznámil s viacerými aktivistami formujúcej sa tajnej cirkvi, predovšetkým s Vladimírom Juklom. Stal sa členom jedného z náboženských krúžkov a vstúpil aj do štruktúr tajnej cirkvi, v rámci ktorej organizoval duchovné cvičenia či budoval krúžky medzi študentmi. Štúdium úspešne ukončil v roku 1971 a nastúpil do Ústavu technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied v oblasti numerickej matematiky. Pracoval tam celých dvanásť rokov a získal doktorát z prírodných vied. Zároveň venoval veľa času svojim aktivitám v rámci tajnej cirkvi, kde sa mu podarilo budovať krúžky medzi študentmi s takým úspechom, že časom mal na starosti celé vysokoškolské hnutie. „Bol som ten, ktorý mal na starosti fakulty, a tak som chodieval jednak na tie stretnutia a potom na tzv. centrálne. A organizoval som aj tajných kňazov, ktorí pre nás potom slúžili [omše].“

Sedemdesiate roky sa niesli v znamení tichej práce a budovania čo najširšej siete malých spoločenstiev. To sa aj úspešne podarilo. „Tá sieť mala takú silu, dôvernosť a dôveru, ktorá panovala voči vedeniu, že keď touto sieťou prišla nejaká informácia, vedelo sa, že za tým stojí toto spoločenstvo a v pozadí pán biskup Korec.“2 Postupne sa pridávali aj ďalšie aktivity, ktoré vyvrcholili vydávaním samizdatového periodika Súčasnosť, kde bol František Mikloško redaktorom. Zapojil sa aj do činnosti spoločenstva Fatima, ktoré sa vyčlenilo z niektorých členov tajnej cirkvi. V 80. rokoch pomáhal organizovať i masové púte, ktoré boli otvorenými protirežimovými akciami. Pútí sa pravidelne zúčastňovali tisíce ľudí. Samozrejme, to pritiahlo aj pozornosť Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktorá nielen púte, ale všetky aktivity tajnej cirkvi, o ktorých vedela, prísne monitorovala. František Mikloško sa tak nevyhol vypočúvaniu a sledovaniu. V roku 1983 ho prepustili zo Slovenskej akadémie vied a odišiel pracovať ako robotník, viackrát bol dokonca nezamestnaný.

Druhá polovica 80. rokov sa už niesla v znamení úpadku komunistického režimu. František Mikloško sa v tomto období aktívne podieľal na organizovaní všetkých významnejších aktivít tajnej cirkvi. Ich dôležitou súčasťou bolo odovzdávanie správ do zahraničných rozhlasových staníc, najmä o prípadoch porušovania občianskych práv a náboženských slobôd v Československu. Naďalej intenzívne pracoval aj na organizovaní pútí. V roku 1985 sa uskutočnila veľká púť vo Velehrade na Morave, ktorej sa napriek obštrukciám režimu zúčastnilo okolo 250 000 ľudí. „Velehrad sa stal historickým medzníkom. Predstavitelia štátnej moci sa nepohli. Proste, len čo povedali nie, čím chceli manipulovať, tak začal piskot, krik a nepohli sa. To posledné, čo si pamätám, je, že ustúpili a povedali: ,Peknú slávnosť? a zišli dolu z tribúny. To bol psychologický zlom.” Mikloško sa intenzívne podieľal aj na príprave Sviečkovej manifestácie, ktorá sa uskutočnila 25. marca 1988 v Bratislave. „Tam tí ľudia vydržali, boli obliati, boli zbití, ale boli morálnymi víťazmi. Toto boli psychologické cesty k Novembru 1989.“
Celý prvý polrok 1989 Františka Mikloška intenzívne sledovala ŠtB a často ho predvolávali na výsluch. „Štátna bezpečnosť do toho vstúpila už razantne, lebo ja som bol stále sledovaný. Boli nejaké súdy s ľuďmi, čo boli zatknutí na Sviečkovej manifestácii ... Kedykoľvek som išiel z domu, tak už vyšli. Celkom demonštratívne pri mne zastalo auto s mojím vyšetrovateľom a povedal: ,Tak čo, pán Mikloško, kam idete?? A vedel som, že sa nepohnem, tak som sa vrátil domov.“

Prvé dni Nežnej revolúcie ho zastihli na súde, kam chodil podporovať Jána Čarnogurského počas procesu. Zároveň ale vnímal intenzívne aj masové demonštrácie v mestách, pod ktorých tlakom sa komunistické vedenie vzdávalo svojich pozícií. Rozhodujúci bol predovšetkým generálny štrajk 27. novembra a následné zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ. „A podľa mňa to bola rozbuška. Mali tam televízny prijímač a tam sa ozvalo, že zasadalo Federálne zhromaždenie a prijalo ústavný zákon, ktorým sa ruší štvrtý článok o vedúcej úlohe komunistickej strany. Teraz to Národné divadlo prepuklo do kriku a osláv.”

Ako zástupcu katolíckeho disentu ho oslovili, aby sa zapojil aj do formujúceho sa rozhodujúceho politického hnutia, Verejnosti proti násiliu (VPN). „Bola to prelomová doba, ulice boli plné ľudí. Po generálnom štrajku ma stretol Jano Budaj a povedal mi, že už strašne dlho na mňa myslí a že proste veľmi potrebuje, aby som bol v koordinačnom výbore VPN. To bolo centrum sveta vtedy na Slovensku, tam chodili všetci ľudia, odtiaľ sa všetko rozvíjalo.” Tak vstúpil priamo do stredu veľkej politiky. Na pleciach predstaviteľov opozície v Čechách a na Slovensku ležala obrovská zodpovednosť priviesť krajinu k slobodným voľbám a vyrovanť sa s ťaživým dedičstvom komunistického režimu. „Dnes nám mnohí vytýkajú, že prečo sme radikálnejšie nepostupovali voči komunistom. To nebolo také jednoduché, celá spoločnosť bola ponorená do nejakého bahna. To bol jeden veľký výkrik, že skúsme začať znova.”

František Mikloško zostal vo vrcholovej politike. Od roku 1990 bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) a Národnej rady Slovenskej republiky, kde zostal až do roku 2010. V rokoch 1990 – 1992 pôsobil vo funkcii predsedu SNR. V období rokov 1992 – 2008 bol členom Kresťanskodemokratického hnutia. Dvakrát neúspešne kandidoval na pozíciu prezidenta Slovesnkej republiky. Pri spätnom pohľade poukazuje na pozitíva pádu komunistického režimu: „Ten príbeh Slovenska je obdivuhodný. Za tých dvadsať rokov tu vznikla Slovenská republika, zvádzali sme obrovský zápas o demokraciu, vstúpili sme do Európskej únie, do NATO. To je úspešný príbeh, to je veľký príbeh, ktorý sa tu odohral.”

Príbeh pamätníka spracovali: Peter Jašek, Martina Fiamová a Jana Speváková.

Poznámky:

  1. Išlo o akciu K, počas ktorej boli na Slovensku v priebehu jednej noci 13. apríla 1950 zlikvidované mužské rehoľné rády, ich členov internovali v táboroch.
  2. Tajne vysvätený biskup Ján Chryzostom Korec bol jednou z najdôležitejších osobností tajnej cirkvi.
Vytlačiť