Príbeh pamätníka František Kľuska (1928)

„Nad vodou som sa udržal len vďaka skutočne húževnatej práci.“

  • František Kľuska sa narodil 3. marca 1928 v chudobnej roľníckej rodine;
  • náročné životné podmienky a usporiadané rodinné pomery boli tým, čo od detstva formovalo jeho charakter;
  • študoval na gymnáziu, kde ako výborný študent získal sociálne aj prospechové štipendium;
  • najťažšie časy čakali na Františka a jeho rodinu po roku 1948, keď sa začala kolektivizácia, ktorú považuje za zločin na roľníkoch;
  • František ako bohoslovec Spišskej diecézy, vnímal veľmi citlivo i potláčanie náboženskej slobody komunistickým režimom
  • v roku 1950 musel narukovať do PTP v Komárne;
  • po prepustení z PTP sa pokúsil dostať na štúdium psychológie, na školu ho však nevzali;
  • po viacerých pokusoch sa mu nakoniec podarilo splniť si sen o vysokoškolskom vzdelaní;
  • napriek výborným výsledkom mal František veľké problémy so zháňaním zamestnania;
  • vďaka známemu, šéfovi školskej komisie v Bratislave, začal pracovať ako zastupujúci pedagóg;
  • po rokoch napokon dosiahol priaznivejší kádrový posudok, čo mu umožnilo získať miesto výskumného pracovníka v prvom Vysokoškolskom výpočtovom stredisku Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave;
  • na základe svojich odborných výsledkov sa stal tajomníkom Celoškolskej racionalizačnej komisie pre všetky fakulty a bol činný aj v rámci ROH ako šéf Oddelenia pracovnej iniciatívy.

František Kľuska sa narodil 3. marca 1928 v chudobnej roľníckej rodine. Spätosť s prírodou hornatej Oravy, náročné životné podmienky a predovšetkým usporiadané rodinné pomery boli tým, čo od detstva formovalo jeho charakter, boli to jeho „najvzácnejšie životné devízy“. „My sme museli aj čosi vydržať... Dali sa na stôl zemiaky, kapusta a ja neviem, čo bolo a jedna misa bola zemiakov, jedna alebo dve mištičky kapusty. Kto jedol, sa najedol a kto ohŕňal nosom, keď bol nejaký fajnovejší, tak sa nenajedol.“

Hoci František vyrastal v početnej rodine, kde bol zvyknutý na materiálny nedostatok, nesťažuje sa: „Veselo, družne (bolo) a žiadne fajnovské maniere.“ Napriek finančným problémom pokračoval v štúdiu na gymnáziu, kde ako výborný študent získal sociálne aj prospechové štipendium. To však neznamenalo, že by bol „oslobodený“ od práce v domácnosti: „Keď sme prišli ako školáci domov, bolo treba pomáhať, takže sme pomáhali. Večer sme sa voľačo poučili a potom v škole cez prestávky.“ Najťažšie časy čakali na Františka a jeho rodinu ale po roku 1948: „Začalo sa s naháňaním do JRD, násilná kolektivizácia,“ ktorú považuje za zločin na roľníkoch. „Na východe je známe ako drasticky postupovali... To začali agitáciu v noci, po polnoci zabúchali na dvere. ,Ondro, otváraj!? ,Čože sa robí?? ,No, len niečo nakrátko potrebujeme s tebou.? Otvoril. ,Tak, ide sa kolektivizovať, je to celoštátna potreba a ide sa spriemyselňovať.? ...A tak do rána chodili a takáto metodika bola lanáriť do družstva.“

František, ktorý bol v tom čase bohoslovcom Spišskej diecézy, vnímal veľmi citlivo i potláčanie náboženskej slobody komunistickým režimom. V roku 1950 musel narukovať do PTP v Komárne: „Tam boli takzvaní záklaďáci, ktorí tam nastúpili ako na základnú vojenskú službu, ale aj takí napríklad, ktorí nechceli podpísať do JRD. Alebo dajme tomu mali živnosť, alebo boli rôznym spôsobom považovaní za nepriateľov. Tak všetci títo boli povolaní, alebo kto ich udal pre nejakú vec, boli povolaní k PTP.“ V PTP si zvykol na veľmi prísny režim, ktorý tu panoval. „Tam sa veľmi poskromne púšťalo aj na vychádzky a len tí, ktorí mali pracovné výsledky. Takže boli sme pod osobitným vojenským špeciálnym komandom. Tam bol ráno budíček, rozcvička, krátky čas na upratanie postelí v izbe no a už potom nástup na škriabanie zemiakov a kadejaké iné veci. Ešte ráno pred nástupom na šichtu.“ Denne pracoval minimálne deväť hodín, často bol však pracovný čas zaradencov predlžovaný pri príležitosti osláv Víťazného februára, Veľkej októbrovej revolúcie, či 1. mája. „Mnohí prišli o svoje zdravie, mnohí tam potom chorľaveli. Či už na pľúca alebo čo. Poznám množstvo prípadov, čo boli pustení domov a buď doma zomreli, aby nezomreli na vojenčine.“ On sám sa niekoľkokrát zranil. „Robili sme takým spôsobom ako na galejach pred niekoľkými storočiami, takýmto štýlom bez mechanizácie.“ Voľna si mohol užiť len poskromne, no aj tieto vzácne chvíle oddychu im vypĺňali rôzne školenia a súťaže. „Medzi nami tiež boli kadejakí dozorcovia, ktorí určite dávali hlásenia, že tam je niekto, ktorý sa podozrivo správa.“

Po prepustení z PTP sa František pokúsil dostať na štúdium psychológie, na školu ho však nevzali. Po viacerých pokusoch sa mu nakoniec podarilo splniť si sen o vysokoškolskom vzdelaní, na ceste za diplomom ale musel prekonať nejednu prekážku: „No tak potom som sa dostal na matematiku – fyziku... zastal sa ma predseda Strany slobody Michal Žákovič. Krajan, ktorému som deti doučoval... Tak potom kádrovčík ma prijal. Neviem, či ešte žije a povedal: ,No, ja ho prijmem. Dobre, ale keď náhodou príde nejaké udanie, nehnevajte sa, ale ja ho tu nemôžem udržať, keď príde radikálne nejaké udanie naňho.? Takže ja som potom tak študoval celé roky.“ Vzhľadom na to, že František dosahoval výborné výsledky, poberal počas celého štúdia maximálne prospechové i sociálne štipendium. „No ale pred štátnicami museli pýtať posudok z okresu, tiež zo strany. Oni rozzúrení: ,Ale ako to, že on študuje? Veď my sme ho neodporúčali! Ako je to možné??“ Nasledoval „výsluch“ a vylúčenie z vysokej školy. Opäť mu však pomohol predseda Strany slobody, vďaka ktorému mu napokon povolili absolvovať pred Vianocami štátne záverečné skúšky.

Napriek výborným výsledkom mal František veľké problémy so zháňaním zamestnania. „Bolo také miesto, kde boli takí slušnejší ľudia, Ústav práce. To bolo nablízko Clemensovej. A bol tam jeden pracovník, ktorý bol ochotný, ale potom ma šéfstvo neprijalo. Potom ku počítačom bol Hydrostav alebo Hydroprojekt alebo také voľačo, to bolo na Námestí SNP. Ani tam ma neprijali. No nikde ma neprijali.“ Opäť mu však pomohla šťastná náhoda, keď sa stretol so známym, šéfom školskej komisie v Bratislave. „,Fero, čo si taký zamyslený?? Stretol ma. ,No, vieš čo Koloman, skončil som na červený diplom so samými jednotkami, nemôžem nájsť robotu.? ,Ale ja ťa zoberiem. Keď ide niekto na materskú alebo na vojenské cvičenie, budeš zaskakovať.? Tak som zaskakoval. Niekde som bol mesiac, niekde som bol tri týždne. Alebo keď bol niekto na materskej, tak dlhšie. Najdlhšie som bol pol roka... A keď nebolo nikde kde zastupovať, tak som tam robil takého poskoka na miestnom úrade, na tom školstve.“ Takýmto „túlavým“ spôsobom žil viac ako dva roky.

Vďaka priateľovi Kolomanovi a svojmu úspešnému pôsobeniu na viacerých školách nakoniec dosiahol priaznivejší kádrový posudok, čo mu umožnilo získať riadne zamestnanie. Podarilo sa mu zamestnať na poste výskumného pracovníka v prvom Vysokoškolskom výpočtovom stredisku Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Pracoval s profesorom Gvozdiakom, ktorý ho prijal. „Kým on pracoval a potom keď on išiel už do penzie, tak som potom bol zase výskumný pracovník v Oddelení výpočtovej techniky a takto som teda celý čas dožil.“ Na základe svojich odborných výsledkov sa stal tajomníkom Celoškolskej racionalizačnej komisie pre všetky fakulty, bol činný aj v rámci ROH ako šéf Oddelenia pracovnej iniciatívy. „Takto som sa angažoval a preto som sa dostal aj na nejaké konferencie, aj na nejaké družobné návštevy.“ Hoci Západ navštevovať nesmel, bol viac ráz v Nemecku, v Poľsku alebo v Rumunsku, kde prednášal o svojich výsledkoch. „Napriek množstvu odborných výsledkov, výskumných prác, ktoré boli ohodnotené, ja som nemal ďalší ani funkčný postup, ani platový postup... Najviacej čo bolo možné dosiahnuť, ja som nemohol si trúfať na titul CSc., lebo nakoniec tam boli aj potrebné tie marxistické ďalšie skúšky a to sa mi ani nechcelo robiť.“ Iba vďaka profesorovi Gvozdiakovi nakoniec dosiahol funkciu vedúci výskumný pracovník.

Prekážky, ktoré mu do cesty postavil komunistický režim, Františka posilnili. S očakávaniami vítal Nežnú revolúciu v roku 1989, tie sa však nenaplnili: „Priepasť medzi chudobou a bohatými sa zväčšuje. Narastá priepasť a to nie je dobré. To nie je sociálne... Splnili sa čiastočne očakávania, čo sa týka slobody, to treba uznať. Ale bolo to ťažko zaplatené jednak veľkým úsilím, veľkými obetami, množstvom rokov väznených ľudí.“

Príbeh pamätníka spracovala: Martina Fiamová.

Vytlačiť