Príbeh pamätníka Ernest Kyrály (1939)

„Pomôcť a veriť jeden druhému.“

  • narodil sa 12. 9. 1939 v Zatíne v roľníckej rodine;
  • už v detstve sa ako syn kulaka stretol s prenasledovaním, nátlakom úradov a hmotným nedostatkom;
  • jeho pôvod mu spôsoboval problémy aj pri výkone vojenskej služby v česko-nemeckom pohraničí;
  • za samostatnú zárobkovú činnosť s motorovým vozidlom bol prenasledovaný a nútený odpredať auto družstvu;
  • v plynovom sklade v Strede nad Bodrogom upozornil na korupciu a finančné machinácie;
  • bol krivo obvinený zo sprenevery peňazí, trestne stíhaný a brutálne vyšetrovaný;
  • desať rokov nemohol získať stabilnú prácu;
  • krátko pôsobil v drobnej prevádzke v Kráľovskom Chlmci, odkiaľ bol kvôli svojej minulosti prepustený.

Detstvo a mladosť

Ernest Kyrály sa narodil 12. septembra v roku 1939 v obci Zatín, kde prežil aj svoje detstvo a časť mladosti. Vyrastal v rodine roľníkov, vzhľadom na čo už v útlom veku pocítil dôsledky prenasledovania na vlastnej koži.
„Otec môj bol vedený ako kulak, a preto my ako v rodine darmo sme boli štyri deti, my sme kontingent nemohli nikdy dávať, pretože každý rok tu vychádzala Latorica. Čo celý rok sme robili, vyliala sa Latorica, celý pozemok zobrala voda. Takže kontingent sme nemohli splniť, i keď sme jeden rok splnili, druhý rok už bolo dupľou ... do 1957-ho roku mám veľmi zlé skúsenosti preto, lebo bolo všetko na lístky sa dávalo, aj šaty, aj topánky, aj cukor, všetko. No a pre nás nič nedali, pretože sme nesplnili, že otec bol vedený ako kulak, a preto veľmi ťažko, veľmi ťažko sme žili. Môžem povedať, že jeden druhého sme zobrali šaty, topánky na nohách, pretože neboli peniaze...“
Obzvlášť veľké ťažkosti pretrvávali do roku 1953, keď prišlo k menovej reforme a bol zrušený prídelový systém. Ernest bol svedkom stupňujúceho sa nátlaku na svojho otca, ktorý odmietal vstúpiť do jednotného roľníckeho družstva (JRD).
„No otec môj nechcel do toho stúpiť, tak si pamätám ako decko, že prišli pätnásti - dvadsiati ľudia, ja neviem, z okresného výboru, žandári, ale spolu boli, že prišli, že pán Kyrály, kedy už rozmyslíte, prečo nevstúpite do družstva. ‚Keď vy podpíšte, celá obec bude i za vami.‛ No otec v žiadnom prípade s tým nesúhlasil a potom horko-ťažko zasa ťažko sa žilo. Koruny sme mali len vtedy, keď sme predali dáky dobytok, alebo keď sme podali do kontingentu dačo...“
Ernest o krátky čas nastúpil na školu v Bočiari, kde sa chcel vyučiť strojným zámočníkom, pretože ale jeho otec na všetku prácu doma sám nestačil, musel sa vrátiť späť.

Nútený vstup do družstva

V roku 1957 sa komunistické úrady rozhodli odpor Jána Kyrályho zlomiť násilím.
„A naraz ako sme raňajkovali, tak prišli asi dvadsiati alebo pätnásti ľudia hore, na dvor no a hneď na otca, že prečo on nechce podpísať, on už je len sám, prečo nepodpíše. ‚Už aj tak máte posledné hodiny‛ hovoril. ‚Buď vás zoberieme, alebo podpíšete.‛ Tak otec im hovoril: ‚Počúvajte, už je desať hodín, dajte nám pokoj, nech sa najem.‛ Ale oni furt rečeruvali, jeden takú otázku dáva, druhý takú otázku, otec zobral tanier, s tým buchol po stole a ako buchnul po stole, tak to jedlo, čo bolo v tom tanieri, už všetko po stenách, otec vyskočil, mal nôž v ruke a za nimi ... matka vybehla a ona zobrala sekeru. Ja som vybehol a ja som zobral vidly z maštale. A koľko ich bolo, tak na toľké miesta utekali. Tak to bolo až do tej doby, pokiaľ otec nevstúpil do družstva.“

Vojenská služba

Po vstupe otca do družstva pracoval Ernest počas jedného roka v Kráľovskom Chlmci, odkiaľ odišiel plniť vojenskú službu k pohraničnej brigáde v Sušiciach v Čechách. Aj tu mu dali nadriadení pocítiť, že je pre nich nedôveryhodnou osobou pochádzajúcou z „nevhodných“ rodinných pomerov. V úlohe strážcu väzňov, ktorí mali v Sušiciach budovať bytovku, sa zoznámil s mnohými prenasledovanými roľníkmi, ktorí odmietli vstúpiť do JRD. Títo ľudia si získali jeho sympatie, za čo sa im snažil v rámci svojich možností pomáhať. Pri stretnutí s rodinnými príslušníkmi im umožňoval bližší kontakt, kvôli čomu bol vyšetrovaný v Karlových Varoch. Od tohto momentu už nesmel prichádzať s uväznenými osobami do styku, preto ho následne preradili do pohraničia, kde prakticky do ukončenia vojenskej služby prevádzal demoláciu domov po vysťahovaných nemeckých obyvateľoch.
„A pamätám si, že raz sme v Rumburku tam búrali jeden barak a prišiel tam jeden pán, jeden starý ujo a začínal plakať a som sa opýtal: ‚Prosím vás, je to vaše?‛ A on nemecky vyprával, lebo on bol Nemec, hovorí, že to bol jeho otca byt, barak. Tak ja mu hovorím: ‚Pozrite sa, nepozerajte sa na mňa tak, že ja to schválne robím.‛“

Budovanie nového života a prenasledovanie

Po návrate domov sa zamestnal v lokomotívnom depe v Čiernej nad Tisou ako zámočník, avšak po sobáši v roku 1965 začal s manželkou nový život vo Veľkých Kapušanoch. Novú prácu si našiel v elektrárni Vojany. V čase uvoľnenia režimu v roku 1968 sa chopil príležitosti a popri práci si začal privyrábať rozvozom stavebného materiálu na súkromnom nákladnom aute. Spolu s manželkou túžili po vlastnom rodinnom dome, a tak dúfali, že si takýmto spôsobom budú môcť čo najskôr splniť svoj sen. Onedlho sa však o Ernestovo podnikanie začali zaujímať Okresný národný výbor (ONV) v Trebišove i žandári. Spustil sa kolotoč predvolaní a nezmyselných technických kontrol, ktoré sledovali jediný cieľ – zničiť Ernestovu súkromnú činnosť.
„A raz ma upozornil, tiež bol jeden príslušník, menovite on sa volal Fuchs Ladislav. Tiež bol dopravák a mi hovoril, že Ernest, nakoľko sme sa dobre poznali, on ma upozornil: ‚Erne, rob dačo, pretože máme vydané, že teba zlikvidovať treba, že nie je tu treba súkromníka, aby urobil tú furmančinu, lebo na to sú socialistické organizácie. Ale čím skôr rob dačo, lebo zoberieme ti technický a nebudeš vedieť dať, takže dačo rob, pokiaľ môžeš.‛“
Čoraz častejšie predvolania na dopravný inšpektorát, dopravné stredisko či ONV nemali konca. „A stále mi vytýkali, že som fašista, že som využil zoslabenie komunistickej strany, načo som kupoval auto, nepotrebujem, aby som predal auto. Hovoril som mu: ‚Načo predávali? Veď som sa bol na dopravnom inšpektoráte opýtať, či je možné, či môžem kúpiť.‛ Povedal som mu aj meno všetkých tých ľudí, o koho sa jednalo. A vtedy hovorí, že vtedy bol taký zákon, dneska je taký zákon, dneska už nemôžem mať auto ... Vynadali mi, že som taký fašista, taký dubčekovec, že neprávom som to robil a že kradol som, využil som ľudí, čo len bolo možné, všetko. Až natoľko, že mi poslali na papieri, aj ten papier, aj teraz mám, že keď ma chytia na ceste, auto prepadne v prospech štátu a mňa zavrú až na odňatie slobody na päť rokov.“
Ernest nakoniec tomuto tlaku podľahol a súhlasil s odkúpením auta družstvu, povolili mu však ako jeho zamestnancovi na ňom jazdiť. Neskôr nastúpil Ernest na miesto skladníka v plynovom sklade v Strede nad Bodrogom. Napriek tomu, že si svoju prácu vykonával poctivo, problémy mu spôsobovala skutočnosť, že nebol členom komunistickej strany. Na svojom novom pôsobisku bol svedkom korupcie a finančných podvodov, ktoré oznámil vedúcim predstaviteľom podniku, avšak bezvýsledne. Naopak, sám bol krivo obvinený z predražovania plynu a bolo mu udelené kárne opatrenie, proti ktorému sa odvolal. „No samozrejme, ja som sa odvolal, a oni tam uviedli, že ja som bol predvolaný, že ja som moju vec ľutoval a viackrát sa to nestane. Lenže ja som nebol ani predvolaný, nikto nič mi nepovedal.“

Trestné stíhanie a vyšetrovanie

Proti Ernestovi bolo zavedené trestné stíhanie kvôli sprenevere peňazí. „Predvolal ma do Stredy nad Bodrogom a ten mladý žandár, no bol odo mňa mladší, neviem o koľko rokov, hovorí, žeby som podpísal, že ja som mal o dvestoštrnásť korún alebo koľko, alebo dvestošestnásť korún, zvyšok peňazí, aby som podpísal. Hovorím: ‚Keď ma tu zabiješ, ani vtedy nepodpíšem, čo si ty predstavíš.‛ ‚Nepodpíšeš?‛ ‚Nie.‛ Nechcel som mu podpísať, dal mi jednu facku. A ako ma udrel, ja som sa, ja som bol taký gavalier, ja som sa nezľakol, ja som mu okamžite, on sa ešte nestačil ani privrieť, ja som mu vrátil, ale tak som mu vrátil, že okamžite on sa prevrátil, tam bol aj vešiak, tam mal opasok, brigadírku, šaty povesené, prevrátil aj toto. A ako toto prevrátil, tam bol druhý žandár, prišiel dnuka a ten mal, neviem, čo mal v ruke, lenže mal dačo v ruke, a ten žandár, to nebol zo Stredy, to bol dáky cudzí príslušník. Toľko som cítil, že všetko pred mojím okom. A udrel tu na hlavu a na krk. A ja som spadol, no neviem, koľko som tam bol v bezvedomí, lenže ako som už ja prišiel k sebe, tak už bola tá miestnosť prázdna, už bol som špinavý od prachu, ale bol som samá krv a tak ma dokopali, zničili. Vyškriabal som sa do auta a nevedel som sa spamätať, že čo je so mnou ... Potom som už tak prišiel k sebe, že zmizni odtiaľto. Takže som išiel do auta a len po štyroch ako pes som išiel ku autu. Vonku tam bolo auto, som do neho sadol, prišiel som domov. Verte mi, ležal som osem dní doma. ... A ja som ... išiel do Trebišova a som tam povedal, hneď som sa išiel ako sťažovať na toho žandára. To bol prokurátor, jeden prokurátor, viem, že sa volal Bajúz, aj maďarsky vyprával. A mne toľko povedal ten prokurátor, aby som prestal, pretože mi urobia jeden karambol a budem dva metre čuchať zem zospodu.“

Roky beznádeje

O určitý čas dalo riaditeľstvo podniku Ernestovi výpoveď. Nechcel sa však vzdať a dúfajúc v nápravu nespravodlivosti, podal na zástupcov podniku trestné oznámenie. Niekoľko rokov trvajúci súdny spor ale prehral. Nepomohlo ani podanie sťažnosti u prezidenta republiky Gustáva Husáka a na Ústrednú ľudovú kontrolu.
Nečinnosť úradov a ťažká životná situácia po strate zamestnania ho privádzali do zúfalstva. S pochopením sa nestretol ani u prvého tajomníka strany v Trebišove, ktorého poprosil o pomoc pri hľadaní zamestnania. Nasledoval len ďalší rok nezáujmu o jeho situáciu. Nakoniec predsa prišlo predvolanie na Okresný výbor strany v Trebišove, kde si však vypočul iba krivé obvinenia z rozkrádania republiky, výchovy detí v náboženskej viere a zo zastávania protisocialistických názorov, „potvrdené“ falošnými svedkami. Prišlo k hádke: „A vtedy som otvoril dvere, hovorím: ‚Ernest, ty nemáš čo tu hľadať medzi takými ľuďmi,‛ a som otvoril dvere a ako som zavrel, tam bol taký okrúhly gombík a toto mi zostalo v ruke. A ja som s tým buchol a utekal som dole, lebo som vedel, že zavolajú na mňa žandára. A utekal som dole, sadol som do auta a išiel som domov . Tak som to skončil s tými súdruhmi.“
Odvtedy nemohol celých desať rokov získať stabilnú prácu. Krátkou výnimkou bolo pôsobenie v drobnej prevádzke v Kráľovskom Chlmci, odkiaľ bol však kvôli svojej minulosti prepustený. Jeho snaha riešiť situáciu prostredníctvom Zboru národnej bezpečnosti bola opäť neúspešná. V beznádeji sa pýtal: „‚Pán kapitán, mám sa obesiť? Lebo štyri deti doma sú a jesť pýtajú, čo mám im dať jesť, povedzte? Alebo dajte ma zavrieť, že som príživník, nepracujem, prečo, však vy aj posledného Cigána dáte zavrieť za komunizmu. Kto nerobí, je príživníkom a ja nepracujem toľké roky a vy ma nedáte zavrieť. Prečo ma nedáte zavrieť?‛ Tak on sa zasmial a hovoril, že my veľmi dobre vieme, že aký rodinný život vy máte doma. Toľko mi hovoril on. ‚Tak teraz zase čo mám ísť domov? A zas doma sedieť?‛ A vtedy mi hovoril takto ten kapitán Pida: ‚Choďte do Trebišova a skúste podať to k súdu, na pracovný súd, alebo odíďte z Trebišovského okresu bývať. Predajte si byt a odíďte z Trebišovského okresu bývať.‛“
Ernest si zvolil prvú možnosť a obrátil sa na pracovný súd, spravodlivosť však nedosiahol a z podniku odišiel. Katastrofálnu finančnú situáciu bol schopný prekonať len vďaka pomoci zo strany rodiny. Jeho deti však nepocítili prenasledovanie otca len hmotným nedostatkom. Napriek tomu, že dosahovali výborné študijné výsledky, nemohli dosiahnuť vzdelanie, po ktorom túžili.

Zmena v roku 1989

Nádej sprevádzajúcu pád komunistického režimu a vieru v zmenu čoskoro vystriedalo rozčarovanie. Súdne spory o náhradu za pôdu, rozkrádanie majetku, nenaplnené očakávania rehabilitácie za prenasledovanie, znechutenie z pretrvávajúcej moci predstaviteľov bývalého režimu a nepotrestanie ich zločinov v ňom zanechali pocit sklamania.

Nahrávanie Oral history: v Zatíne dňa 23. 03. 2006; kamera: Ondrej Krajňák; moderátor: Eduard Stano.
Príbeh pamätníka spracovala: Helena Eliášová

Vytlačiť