Príbeh pamätníka Emília Pastvová, rod. Kesegová (1952)

Motto: „Ako keby nám Kristus neodpúšťal tie naše slabosti, biedy a zaprenia, Peter ho zaprel, odpustil. Vlastne prečo my chceme byť svätejší ako bol Peter, ako boli Kristovi učeníci, ktorí ho takisto zrádzali? Aj my sme len ľudia, takisto robíme chyby.“

  • narodila sa 1. mája 1952 v Nemčiňanoch;
  • v päťdesiatych rokoch bol otec vyhlásený za kulaka, hoci rodičia nevlastnili oficiálne stanovený počet hektárov pôdy, ale otec mal strednú školu poľnohospodársku, zhabanie majetku;
  • otec pracoval na týždňovkách v Čechách ako pomocný stavebný robotník, roky v skromnosti stavali dom;
  • 1965 stredná pedagogická škola v Modre, bývala v podnájme;
  • po absolvovaní strednej školy odišla do Bratislavy, miesto speváčky v Lúčnici;
  • 13. - 14. apríl 1950 – Barbarská noc, likvidácia mužských reholí;
  • podarilo sa jej dostať na Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odbor estetika - slovenčina;
  • pracovné miesto v Mestskej knižnici na hudobnom oddelení, možnosť realizovať aktivity v Podzemnej cirkvi;
  • žije aktívnym náboženským životom, počas roka sa stretávali a v lete organizovali turistické dovolenkové pobyty;
  • chata v Kyjaticiach, miesto rekreácie, 21.8.1980, zadržaní na samote a odvedení na výsluchy do Rimavskej Soboty, dva a pol mesiaca vo väzbe v Banskej Bystrici;
  • §178 marenie dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločenstvami, proces s Emíliou Kesegovou a kňazom Jozefom Labudom trval 3 roky, JUDr. Čarnogurskému sa podarilo dostať ich na slobodu 11. novembra 1980;
  • 1980 - 1983 - zdravotné problémy, strata zamestnania, trestné pojednávania, pracovno-právne pojednávania, konečný verdikt na jar 1983 - 4 mesiace podľa §178, nastúpila na výkon trestu zvyšných 6 týždňov do Bratislavy v Mlynskej doline;
  • ťažkosti s hľadaním zamestnania, s pomocou JUDr. Čarnogurského sa zamestnala v Telovýchovnej jednote Tatra Regena (prestupná stanica pre všetkých "čudných" ľudí), kde organizovala turistické akcie pre deti, odtiaľ odchádzala s novým kádrovým posudkom;
  • od roku 1986 pracovala na Zväze invalidov s nevidiacimi ako referent s najnižším platom;
  • 1990-1993 riaditeľka Únie nevidiacich;
  • v staršom veku si založila rodinu a v rokoch 1994 a 1995 sa jej narodili dve deti;
  • v roku 2003 sa zamestnala v Ústave pamäti národa, kde pracuje dodnes.

Emília Pastvová sa narodila v roku 1952 v Nemčiňanoch ako druhé dieťa do skromných pomerov veriacej roľníckej rodiny Kesegovcov. Mladá rodina si postupne budovala svoje hospodárstvo, každým rokom čo nagazdovali, predali a za našetrené peniaze investovali - kúpili, kravu, koňa, poľnohospodárske vybavenie. Päťdesiate roky a násilná kolektivizácia rodinu poznačili, hoci nevlastnili majetok na to, aby ich označili za kulakov. Predsa sa tak stalo z obavy, že otec Emílie, ktorý mal stredoškolské poľnohospodárske vzdelanie, by mohol mať vo vznikajúcom družstve nejaké postavenie. Rodine nakoniec všetok majetok do družstva znárodnili a otca odmietli zamestnať v celom kraji. „Kamkoľvek išiel, požadovali posudok z miestneho národného výboru, a ten posudok bol vždy taký, že je kulak, teda človek, ktorý nespolupracuje so socialistickým zriadením a tým to končilo.“ Deti svojho otca vídali raz za mesiac, pracoval ako pomocný stavebný robotník v Čechách. Rodina žila veľmi skromne, žiadny školský výlet, kino, cukrík, nové topánky, mama sa trápila, aby bolo na pol chleba. Napriek okolnostiam, ktoré ich postretli, si otec zaumienil, že postavia svojpomocne dom na pozemku, ktorý zdedil. Nedostal však stavebné povolenia, staval načierno, platil pokuty, dom sa predražil, no aj tak boli šťastní, keď sa do domu bez vonkajšej omietky sťahovali. Emília mala vtedy už 12 rokov.

Byť z rodiny kulaka sa s človekom ťahalo v škole, kde musela zapracovať viac ako iní, pri prijímaní na strednú Pedagogickú školu do Levíc, kde ju aj prijali, „ale o týždeň som dostala na papieri, že nie som prijatá pre nedostatok miesta. Tak sme zisťovali, ako je to možné... cez niekoho sme zistili, že tam prišiel anonymný list, že som kulakova dcéra. Ja som to chcela vzdať, ale mamin brat zareagoval, že nie, nemôžeme sa len tak vzdávať, napísali odvolanie.“ Napokon ju zobrali na Pedagogickú školu do Modry. Na rozdiel od svojho brata, ktorý to vzdával - veď načo sa snažiť - ona pravdepodobne s tvrdou hlavou po otcovi zdolávala svojou výdržou a poctivým štúdiom ciele, ktoré si stanovila. Po strednej škole vedela, že doma si prácu nenájde a odišla do Bratislavy, kde učila v materskej škole a cez spolubývajúcu z Modry si našla miesto speváčky v Lúčnici. Veľmi chcela ďalej študovať na vysokej škole, ale musela počkať, kým školu ukončí brat, dvaja naraz študovať nemohli. Týždeň počas prijímacích pohovorov sa všetkých vychádzajúcich z učebne vypytovala na kladené otázky a doma sa večer doúčala. Jej snaha neostala bez povšimnutia skúšajúcich a prijali ju na odbor estetika a slovenčina.

Roky vysokoškolských štúdií a následne po škole prebiehali pokojne, v cudzom, viac anonymnom prostredí nebola jednostaj spoločensky konfrontovaná s "nevhodným" pôvodom a mohla sa realizovať vo svojich aktivitách. Našla si miesto v Mestskej knižnici na hudobnom oddelení, kde ju práca bavila a navyše, knižnica bola ideálnym miestom na stretnutia so známymi, veriacimi ľuďmi, s ktorými udržiavala kontakty v rámci Podzemnej cirkvi. „To bola pre mňa úžasná práca, koncom vysokej školy sme už rozbehli aktivity v rámci Podzemnej cirkvi. A tým, že som bola v knižnici, ľudia mohli za mnou chodiť kedykoľvek. Stretávala som sa s niekoľkými krúžkami. Každý deň v týždni som mala nejaké stretnutie a vtedy neboli mobily, takže knižnica v centre mesta, na Obchodnej to bolo, každý, keď niečo potreboval, išiel za Milkou. Aj v robote už dievčatá poznali tých ľudí, všetci tam za mnou chodili.“ V lete sa zas pravidelne stretávali na duchovných cvičeniach, rekreačných pobytoch spojených s turistikou.

Malý dom na samote za Kyjaticami využívali ľudia okolo Podzemnej cirkvi roky na takéto rekreácie. Až neskôr zistila, že Štátna bezpečnosť neúspešne monitorovala tento objekt už od sedemdesiatych rokov. Poznali síce osoby, ktoré sa o dom starali, ale nepodarilo sa im zachytiť ďalších, ktorí dom navštevovali za účelom rekreácie a odhaliť ich náboženské aktivity, resp. protištátnu činnosť. V roku 1980 v lete Emília organizovala opäť rekreačný pobyt pre veriacich priateľov. V tom čase však už mal zakúpenú susednú chatu na samote nejaký súdruh riaditeľ z Banskej Bystrice a zhodou okolností tam v tom čase tiež bol. Uprostred týždňa prišli policajti a všetkých okrem jednej ženy s dieťaťom zobrali do Rimavskej Soboty na výsluch, chatu prehľadali, ale našli len pár kaziet. Vo väzbe ostala ona ako organizátorka akcie a kňaz Jozef Labuda, ktorý sa na výlete ocitol vďaka náhodnému stretnutiu s Emíliou v Nemčiňanoch, kedy ho zavolala, nech sa pridá, ak má voľno a nemá iný program. Priťažujúcou okolnosťou bolo, že ich pobyt sa konal i počas "osláv" vstupu Varšavských vojsk do Československa 21. augusta.

Nasledovala väzba dva a pol mesiaca v Banskej Bystrici - pre slušne vychovanú, veriacu mladú ženu stretnutie s všestranným kriminálnym prostredím bolo "silnou exkurziou". Ako prirodzene tmavovlasú ju najprv považovali za Cigánku a správali sa k nej s dešpektom, spoznala nedôstojný život vo väzení, biedne hygienické pomery, svojvôľu bachariek, drogové závislosti, lesbické vzťahy väzenkýň a vlastné pravidlá ostrieľaných kriminálničiek fungujúce v izolovanom prostredí.

Po dedine sa rozniesli informácie, že Emília pašovala zlaté kalichy z Maďarska do Poľska a takto sa obohacovala. Dedinčania sa jej mame vyhýbali, dokonca sa našli takí, ktorí ju po ceste do kostola opľuli. Otec bol vážne chorý, brat sa od problému dištancoval a mama v strachu za noci kopala jamy na záhrade, kde schovávala rozklepanú náboženskú literatúru. Dlho nikto zo známych, veriacich, podkutých v takýchto situáciách nekontaktoval jej rodinu vo veci - čo robiť. Báli sa, že na seba upriamia pozornosť Štátnej bezpečnosti. Po čase sa našiel jeden Ján Valkovič, priateľ, ktorý mamu kontaktoval a následne vtedajšieho kaplána na hrade v Nitre Ferka Rábeka, ktorý sprostredkoval kontakt na JUDr. Čarnogurského. Proces trval tri roky, pojednávanie na Okresnom súde v Rimavskej Sobote, ďalšie dve pojednávania po odvolaní JUDr. Čarnogurského sa konali na Krajskom súde v Banskej Bystrici, kde sudca Samuel rozhodol, že skutok nebol trestný čin ale prečin, v tejto veci dokonca zmenil senát a vymenil členku dosadenú bezpečnosťou. Po krajskom súde boli dvakrát pojednávania na Najvyššom súde SSR, pretože generálny prokurátor podal sťažnosť pre porušenie zákona. Informácie o priebehu súdnych pojednávaní pravidelne bežali na rádiu Slobodná Európa alebo Hlas Amerika, čo sa dozvedela až neskôr. Po dva a pol mesiaci sa mu podarilo v novembri 1980tom dostať Emíliu z väzby na slobodu. Prokurátor sa však proti prekvalifikovaniu skutku odvolal a nasledoval Najvyšší súd, kde sudca Hambálek rozhodol, že musí byť Krajským súdom odsúdená. „Neplatilo, že je prijatá ústava, ktorá zaručuje náboženskú slobodu, že tento štát podpísal v Helsinkách dohodu, on to nebral do úvahy. Na všetko si bolo treba pýtať povolenie, ja som sa mohla modliť, ale už keď sme sa dvaja modlili, tak sme si mali ísť pýtať povolenie od cirkevného tajomníka... nakoniec ma na krajskom súde odsúdili a až v osemdesiatom treťom som si išla odsedieť zvyšok trestu.“ Podľa §178 Marenie dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami Trestného zákona 140/1961 bola odsúdená na štyri mesiace a 6 týždňový zvyšok trestu nastúpila na výkon v Banskej Bystrici a odtiaľ išla eskortou do väzenia v Mlynskej doline v Bratislave (miesto trvalého pobytu). V rokoch medzi 1980 a 1983 okrem trestnoprávnych pojednávaní mala tiež pracovnoprávne, keďže odmietla dobrovoľne odísť z Mestskej knižnice. Situácia sa podpísala aj na jej zdraví, trpela nepretržitou únavou a zvýšenou teplotou, absolvovala niekoľko pobytov v nemocniciach a liečebniach. Z knižnice bola nakoniec vyhodená a s pomocou sociálneho kurátora si hľadala zamestnanie, keď však prišlo na zmienku, že je bývalou politickou väzenkyňou, nikde nemali záujem.

Opäť jej pomohol JUDr. Čarnogurský - "...telovýchovná jednota Tatra Regena bola prestupná stanica pre všetkých čudných ľudí. Fero Mikloško tam robil natierača, keď odišiel zo Slovenskej akadémie vied, prišiel až po mne. Tomáš Konc, keď sa vrátil z väzenia, boli sme tam taká banda a eštebáci stále chodili za tajomníkom a predsedom a spovedali ich." V Tatra Regene pracovala tri roky, mala na starosti turistický oddiel, horolezcov, sklady a paradoxom bolo, že vlastne robila ďalej to, za čo ju zavreli. Keďže v Tatra Regene boli organizovaní aj ľudia z veriacich mnohopočetných rodín, oficiálne pripravovala tábory s kresťanskými deťmi na chalupe za Jedľovými Kostoľanmi. Časom bolo treba hľadať si opäť zamestnanie a uvoľniť miesto, starý kádrový posudok sa zlikvidoval. Cez známeho Štefana Porubčana, ktorý bol technikom v tej dobe zavádzal telefóny, sa pomocou profesora Brozmana nakontaktovala na MUDr. Orgonášovú, aktivistku v hájení záujmov postihnutých ľudí. Emília sa zamestnala na zväze invalidov ako referentka pri nevidiacich s najnižším platom na oddelení. Neotáľala ani tu, s činorodosťou sebe vlastnou sa snažila ľuďom, ktorí zväčša unudene sedeli a počúvali rádio, priniesť do života skvalitnenie, obohatiť ich o zážitky, radosť z činností, ktoré sú síce náročnejšie na realizáciu, ale sú možné aj pre nevidiacich. Robila s nimi turistiku, lyžovanie, s deťmi horolezectvo, hoci si mnohí ťukali na čelo, deti sa tešili celý rok na leto. „Vy sa pozriete a vidíte, aký je ten kopec veľký, vysoký, ale to slepé dieťa sa nepozrie. Musí nejakým iným pocitom prísť na to, aký je ten kopec vysoký ... alebo aká je krava veľká, lenže keď to slepé dieťa nenecháte, aby si kravu prehmatalo, ako má vedieť, že je to krava, ako môže mať predstavu o tomto svete, ako vlastne všetko je?“ Vytrvalo odmietala akékoľvek aktivity v (BSP) brigáde socialistickej práce, členstvo v Zväze československého sovietskeho priateľstva, čím narúšala kolegom plnenie socialistických záväzkov stopercentnej účasti.

Po 1989 si Emília spomenula na slová Jána Čarnogurského, že nebudeme pripravení mať ľudí do vedenia, keď tento režim raz padne. Vnímala, že nastal veľký zmätok, ktorý využili práve tí, ktorí si vždy vedeli vyboxovať svoje. Ľudia, ktorí trpeli a boli utláčaní, budú vždy slušní, úslužní a nepresadia sa. Nefungovalo to tak, že zrazu sa dobrý a charakterný dostane do vedenia. Stala sa riaditeľkou Únie nevidiacich, pokračovala v zveľaďovaní organizácie, zabezpečila jej nehnuteľnosti na rekreáciu, zakladala prvé oddelenie knižnice pre nevidiacich, ktoré otvárala princezná Diana. Tu stretla svojho budúceho manžela, vo vyššom veku si založila rodinu, narodili sa jej dve deti. Po jej odchode s novým vedením Únia o všetko prišla. „Tam som si uvedomila, neoplatí sa investovať do svetských vecí, oplatí sa investovať do človeka ako takého. Do vzťahov ľudských, medziľudských vzťahov a do toho dobra, ozaj to dobro - aby človek si každý deň mohol spokojne ľahnúť a povedať si, no áno, mám niečo zase za sebou.“ Z Únie Emílii ostalo mnoho dlhodobých kontaktov, kamarátov po celom Slovensku. V jej živote prišli neskôr ďalšie ťažké situácie v podobe rodinných i zdravotných problémov, sama hovorí „Keď sa na to pozerám spätne, vidím, že Pán Boh ma vždy posunul do ďalšieho levelu.“ Od roku 2003 pracuje na Ústave pamäti národa ako jediná politická väzenkyňa. Dlhodobo sa venuje práci dokumentaristky, systematicky spracováva vyšetrovacie spisy Štátnej bezpečnosti a rekonštruuje personálny aparát predstaviteľov komunistického režimu na úrovni súdnictva. Jej osobnou i profesijnou témou dlhodobo ostáva vzťah ŠtB ku katolíckej cirkvi.

Príbeh pamätníka spracovala Mgr. Alexandra Grúňová, 7/2017

Vytlačiť