Príbeh pamätníka Emil Lábus (1932)

„Tak ako fašizmus, aj komunizmus by mal zmiznúť. Zo zeme vôbec. Ľudia by mali žiť ako ľudia.“

  • narodil sa 23. 4. 1932 v Spišskej Belej;
  • po matkinom otcovi zdedila rodina malé hospodárstvo;
  • ako 18-ročný mladík spolu s ďalšími kamarátmi roznášal letáky s výzvou nevoliť komunistov;
  • za to ho v roku 1950 zaistila Štátna bezpečnosť;
  • v súdnom procese spolu s pätnástimi spoluobžalovanými navrhovali štyrom mladým ľuďom tresty smrti;
  • za velezradu ho odsúdili na 5 rokov väzenia;
  • dostal sa na nútené práce do tábora v Jáchymove;
  • vo väzenskej nemocnici sa stretol s lekárom židovského pôvodu, profesorom Kochom;
  • prepustený bol v roku 1956;
  • počas zaistenia i väzenia musel čeliť napriek mladému veku krutému vypočúvaniu a bitiu, na ktoré má dodnes veľmi trpké spomienky.

Detstvo a spomienky na rodičov

Emil Lábus sa narodil 23. 4. 1932 v Spišskej Belej. Po matkinom otcovi zdedila rodina malé hospodárstvo. „Keď dedo zomrel, mama prebrala (gazdovstvo). Mali dve kravy a prigazdovali si, ako sa dalo. (Otec) bol rodený Nemec, mama bola zo Slovenska. Takže mám i nemecké školy, i slovenské školy. Začal som do slovenských chodiť, ale v tretej triede som prestúpil do nemeckej školy. Takže mám nemecké školy tiež.“
Rodičia žili jednoduchým spôsobom života a snažili sa žiť čestne. „Otec robil murárčinu a s každým človekom (vychádzal). Nebil nikoho, ani v hostinci, nevystrájal nijaké výtržnosti. Boli sme len obyčajní ľudia. Nikto nemal vysoké školy. Každý bol vyučený dačo.“

Protikomunistické letáky a súdny proces

Ako 18-ročný mladík Emil spolu s ďalšími rovesníkmi roznášal letáky s výzvou nevoliť komunistov. „My sme sa vybrali rozniesť letáky, chceli sme ich roznosiť v Levoči. Vytlačili sme ich sami, teda ja som nebol prítomný. To boli iní ľudia. No ale my sme si zobrali úlohu, že ich roznesieme. Bola tam výzva Bratia Slováci a výzva, aby ľudia nehlasovali za komunizmus.“ Kvôli tomuto činu sa o neho začala zaujímať Štátna bezpečnosť. „Neupauera Luciána chytili, potom Štátna bezpečnosť prišla a zaistila ho. No a dvaja sme sa vrátili do domu a v sobotu nás zaistili. To bolo piateho novembra 1950.“ Ešte pred súdnym procesom musel čeliť výsluchu a krutému zaobchádzaniu. „Odviezli nás do Levoče, kde sme boli jednu noc. Na druhý deň nás odviezli do Košíc na ŠtB a tam nás vyšetrovali. Tak, že ani popísať sa to nedá, lebo boli to traja vyšetrovatelia a (zaobchádzali s nami) ako zo zvieraťom. Potom nás previezli do Bratislavy na Štátnu bezpečnosť.“
V júni 1951 sa spolu s ďalšími obžalovanými postavil pred súd. Všetci boli ešte len na prahu dospelosti, napriek tomu štyroch z nich chceli odsúdiť na trest smrti. „Keď nám prečítali obžalobu, prokurátor dával návrh Bohumilovi Jakubjakovi, Luciánovi Neupauerovi, Alojzovi Linkavskému a Petrovi Drozdovi na trest najvyšší, na trest smrti. A predsedníčka súdu Tratnerová trvala na treste smrti.“ Zastal sa ich iba prísediaci. „Nebyť znalca zbraní, ktorý bol prísediaci a žiadal si o slovo. A medziiným aj povedal: ‚Ľudia, čo to robíte, však sú to ešte deti a už im navrhujete trest smrti!‘ Bol to jediný človek, ktorý sa nás zastal ...“
Rodičov na súd nepustili. Zaistenie 19-ročného syna prežívali ťažko. „Rodičov mi nepustili na súd. Vonku stáli. Keď som prešiel popri nich, mladomatka plakala.“

V pracovnom tábore

Emila za velezradu odsúdili na 5 rokov väzenia a poslali na nútené práce do tábora v Jáchymove. „Od najvyššieho (trestu upustili) na pätnásť rokov a niektorí boli aj oslobodení. Mňa na päť rokov odsúdili, Trantnerová. Tak nás asi na tretí deň previezli do Leopoldova a sme v izbe aj dvadsiati pod kľúčom, kde v rohu bolo WC a neznesiteľný vzduch. Po dvoch týždňoch nás odviezli do Jáchymova v obyčajných vagónoch ako nejaké zvieratá. Po troch dňoch sme prišli na láger Bratrství, kde nám dali číslo, ktoré nikdy nezabudnem – 0 16 245. Tak nás rozdelili na láger a na vŕšok Barbora. A po rannej šichte v bani sme robili cesty cez šachtu pre baraky, kde bývali esenbáci.“
Z tábora sa raz pokúsili aj o útek, no neúspešne. „Keď sme išli na nočnú šichtu, od dúlneho sme sa vypýtali, že ma bolí hlava a neviem čo všetko sme si vymysleli. Ja som na Barbore na druhom poschodí robil, takže hore som vyšiel vzdušným ventilom a šli sme, kľúče mal Neupauer. Hĺbili sme popod drôty, ale vyzradilo sa to. Tam bol nejaký Čech, čo to vyzradil, neviem ako sa volal. Luciána Neupauera a Lenkavského previezli ihneď preč, až za Prahu. Na mňa neprišli. Potom ma až vo februári preložili na Rovnosť.“

Tajné bohoslužby

V tábore bývali aj sväté omše. „V druhom aj v treťom baraku boli kňazi, tkaže sme mali aj omše. Moraváci dávali väčšinou pozor, ale boli aj na omši. Raz som bol na poobedňajšej šichte a mali omšu na Svätopluku a náhodou prešiel kápo a začul to, žiaľbohu. Zobrali nám toho farára v ten istý deň. V ten istý večer ho odvliekli. Kde, nevieme. Takže ráno, keď som sa bol umývať, ten kápo prešiel. Či sliedil, to neviem. Dal som mu takú, že padol. Neviem ako dlho sa tam neukázal, ale také tri, štyri dni určite nebol. Lebo bol zbitý, že Slováci ho zbili.“

Profesor Koch

Kvôli pracovnému úrazu v tábore sa Emil dostal do väzenskej nemocnice, kde sa stretol s lekárom židovského pôvodu, profesorom Kochom. „Budovali sme baraky, ja som robil tesárčinu, lebo som stolár. Ako výťah so žeriavom ťahal hore, to debnenie ma dakde vtlačilo a zasiahlo mi hlavu. Ináč som nemal nič, len hlavu mám trikrát prasknutú. Vo väzenskej nemocnici bol profesor Koch. To bol človek, čo mal toho za sebou ešte za Slovenského štátu, lebo bol Žid. Za Slovenského štátu brali Židov a aj jeho zobrali. Ale inak to bol veľmi dobrý človek ...“

Prepustenie a návrat domov

Po pobyte vo väzenskej nemocnici ho preložili do nemocnice v Karlových Varoch, odkiaľ sa napokon dostal domov. „Dostal som podmienku, a tak ma preložili do Karlových Varov. Na žiadosť moju a mojej matky som prišiel domov do Belej.“ Každý na jeho väzenie reagoval inak. Mnohí si mysleli, že si ho zbytočne „vykoledoval“. „Čo známi, to známi. S nikým som nemal nič a že toto (čo sme vyviedli s letákmi) bola mladícka blbosť alebo hlúposť, alebo ako to povedať. Iní to pripísali tomu, že som bol vychovaný ako katolík.“
Počas zaistenia i väzenia musel čeliť napriek mladému veku krutému vypočúvaniu a bitiu, na ktoré má dodnes veľmi trpké spomienky. „Keď otvoríte skriňu, viseli v nej od malého biča až po ... Zbili vás do nemoty ... ja som sa prebudil ... dovliekli ma na celu. Úplne mokrý som bol. Úplne mokrý. Ako dlho som tam ležal, neviem. Ale museli ma tam dotiahnuť, alebo ja neviem ...“

Záverečný odkaz

Emil Lábus, ktorý sa s krutosťou totalitného režimu stretol v útlej mladosti, má pre dnešnú generáciu jediné posolstvo: „Komunisti by sa už nemali vrátiť nikdy. Tak ako fašizmus, aj komunizmus by mal zmiznúť. Zo zeme vôbec. Ľudia by mali žiť ako ľudia.“

Príbeh pamätníka spracovala: Marianna Bublavá

Vytlačiť