Príbeh pamätníka Dobroslav Pustaj (1931 - 2013)

„Tým som vinný, že som sa nechal chytiť, lebo ja som nič trestné nerobil.
Pre mňa bola vec demokracie prirodzená.“

  • narodil sa 9. júla 1931 v Košiciach;
  • po smrti otca sa s matkou presťahovali do Ružomberka;
  • po smrti matky v roku 1946 začal pracovať v bavlnárskych závodoch;
  • stal sa priamym svedkom toho, ako milicionári s puškami v rukách vyháňali robotníkov z pracovných hál, aby sa zúčastnili generálneho štrajku;
  • následne začal s komplicmi pripravovať protikomunistický odboj
  • sústredil sa na vypracovanie stanov, vytvorenie propagácie, šifrovania a založenie hnutia Slobodné Československo;
  • 6. mája 1952 bol vzatý do väzby;
  • kruté vyšetrovanie prebiehalo v Košiciach, Ružomberku a v pražskej Ruzyni;
  • 16 rokov strávil vo väzeniach a pracovných táboroch;
  • od roku 1953 pracoval v jáchymovských lágroch, v baniach ústredného tábora v Ostrově nad Ohří;
  • viac ako jeden rok strávil v neúprosnej korekcii, približne tri roky prežil v normálnej izolácii a štyri roky bol v tzv. prísnej izolácii ministerstva vnútra v Leopoldove;
  • na slobodu bol prepustený zo sklární vo Valdiciach u Jičína dňa 10. mája 1968;
  • ani na slobode nemal pokoja a často sa „náhodne“ stretával s ľuďmi, ktorí ho mali za úlohu prísne sledovať;
  • v roku 1989 bol účastníkom v pléne Občianskeho fóra v Prahe, prvého snemu VPN v Dome odborov;
  • neskôr kandidoval za primátora mesta Ružomberok a istý čas bol tiež predsedom Konfederácie prenasledovaných komunizmom;
  • v decembri 1989 stal prvým podpredsedom federálnej vlády;
  • tento vzácny bojovník za demokraciu zomrel 27. júna 2013.

Dobroslav Pustaj sa narodil v čase, keď sa po celom svete rozmáhala hospodárska kríza, presne 9. júla 1931 v Košiciach. Hoci jeho životný príbeh nebol priamo ovplyvnený hospodárskou situáciou, vývoj a nasledujúce udalosti, ktoré tvoria jeho ťažký životný údel boli formované práve ako jej dôsledok. Už detstvo pána Pustaja, Slávka, ako ho zvykli nazývať, bolo poznačené tragickou udalosťou, smrťou otca. Spolu s matkou sa presťahovali do mesta Ružomberok, o ktorom sám hovorí: „Vtedy to bolo veľmi slávne mesto, malo Hlinku a ďalších buditeľov, takže som bol v prostredí, ktoré bolo v tom čase vyložene československé.“ Jeho trpký osud akoby začínal svoju cestu smrťou matky v roku 1946, kedy ako 15-ročný chlapec, aby sa uživil a nebol nikomu na ťarchu, začal Dobroslav pracovať v papierňach a následne v bavlnárskych závodoch. Tu sa stal priamym svedkom toho, ako milicionári s puškami v rukách vyháňali robotníkov z pracovných hál, aby sa zúčastnili tzv. generálneho štrajku. „25. februára som mal rannú zmenu a s napriahnutou puškou tam prišiel nejaký človek v montérkach s červenou páskou a povedal: ,Všetci von, je generálny štrajk!‘ Zhasol vypínač a vypol stroje pre celú halu, a my sme museli ísť do takého skladu na demonštráciu.“ Od tejto kľúčovej udalosti sa odvíjal Dobroslavov ďalší život nesúci sa v znamení boja za slobodu. Bezprávie páchané na nevinných ľuďoch ako kolektivizácia poľnohospodárstva, znárodňovanie či krutosť voči predstaviteľom cirkví v Dobroslavovi Pustajovi podnietilo konať proti tomuto uzurpujúcemu režimu založením protikomunistickej organizácie Slobodné Československo. Nasledovali prípravy boja za demokraciu, ktoré okrem zhromažďovania zbraní na obranu proti násilnému zriadeniu zahŕňali aj propagáciu západných demokratických veľmocí, kompromitáciu komunistických kádrov, zhromažďovanie rôznych správ a vypracovanie šifrovacích kódov, ktoré predstavovali spôsob komunikácie v tejto organizácii. Šírila sa systémom reťazovej reakcie, keď každý člen získaval dvoch ďalších, a tak sa vlastne poznali len traja.

SAj napriek opatrnosti bola činnosť organizácie odhalená a 6. mája 1952 bol Dobroslav Pustaj vzatý do väzby. Vyšetrovanie prebiehalo v Košiciach, Ružomberku a v pražskej ruzynskej väznici. Dobroslav Pustaj bol mučený nielen hladom, fyzickým a psychickým násilím, ale do cely mu boli nasadzovaní konfidenti, provokatéri a kriminálnici, ktorí mali za úlohu jeho situáciu ešte zhoršiť. Po tvrdom a bezohľadnom vyšetrovaní sa mal konať súdny proces, ktorý bol sám o sebe fraškou. Proti Dobroslavovi svedčili jeho vlastní komplici, ktorí boli nútení naučiť sa konfrontačné protokoly naspamäť. Štátny súd sa konal 8. novembra 1952 a Dobroslav Pustaj dostal spolu s ostatnými v skupine „nižší trest“, 25 rokov, nakoľko začal činnosť ako mladistvý. Bez prerušenia si „odsedel“ vyše 16 rokov. Od roku 1953 ťažko pracoval v jáchymovských lágroch, v baniach ústredného tábora v Ostrově nad Ohří.
„Hneď po príchode do tábora sa každý, samozrejme, musel donaha vyzliecť a pichali nám protitetanové injekcie. Nechali nás tam tri dni, aby sme sa ,otrkali‘ a potom nás rozviezli na lágre. Každý z nás dostal číslo. Politickí väzni, tí mali čísla A, A0. Predtým boli čísla 0 a potom rada A. Ja som z tej druhej rady v tom 1953 roku dostal číslo A0, 9694.“ Dobroslav bol umiestnený do tábora Nikolaj a po štyroch mesiacoch ho preradili do trestného tábora „L“. Tu sa mlela vyťažená ruda. “Tam v tom tábore L každý druhý deň odchádzal vlak plný rudy, ktorý mal tridsať vagónov, a to sme museli v nakladacej skupine naložiť. To obrovské kvantum materiálu museli väzni zložiť z áut a vo veži smrti to mleli zas ďalší väzni. Bola to veľká drina, ale aspoň sme pracovali vonku, nie v podzemí.“

Neskôr bol prevezený do Leopoldova, kde viac ako jeden rok strávil v korekcii. To znamenalo pol dávky jedla každý tretí deň a neľudské správanie dozorcov v oveľa intenzívnejšej miere. Približne tri roky prežil v normálnej izolácii, čo predstavovalo pol dávky dennej stravy a štyri roky bol v tzv. prísnej izolácii ministerstva vnútra. Tá bola údajne jedinou tohto druhu nielen v Československu, ale v celom socialistickom tábore. Bola umiestnená na poschodí „C“ novej samoväzby v Leopoldove a od jej vzniku do zániku tam bolo uväznených tridsať väzňov. Táto izolácia bola oddelená od bežnej pavlače novej samoväzby špeciálnou mrežou, ktorá sa zamykala. Okienka na dverách, cez ktoré sa mala podávať strava, boli zaplombované. Z ciel boli vybraté slamníky, spalo sa len na holej dlážke. Neboli tam povolené ceruzky, papier, noviny, ani knihy. Tzv. náčelník výchovy pri umiestňovaní do tejto izolácie pri jej vzniku v roku 1958 Dobroslavovi povedal: „Noviny nie sú povolené, návštevy raz za dva roky a knihy len občas, na hodinu, na dve.“ Správanie dozorcov tu bolo neobyčajne hrubé, o čom svedčila aj písomná sťažnosť Dobroslava Pustaja na strážnika Pavla Pavloviča, ktorý ho bezdôvodne tak veľmi zbil, že mu spôsobil vážny úraz spodnej časti chrupu. „Asi po pol druha mesiaci ma predvolali do kancelárie v budove samoväzby a tam sedel nejaký pán. Nebol veľmi starý, tridsaťpäť rokov, teda voľačo starší ako ja v tom čase. A ten mi hovoril: ,Vy ste písali toto? A prečo?‘ Tak som im povedal prečo a on po česky hovorí: ,Jménem Ústředního výboru KSČ vás žádám o prominutí.‘ Za to, že ma ten [strážnik] neprávom zbil. A ja hovorím: ,Ja to ospravedlnenie prijímam, ale satisfakciu prosím. Chcem, aby mi moji príbuzní poslali zlato na zuby, lebo mi väzenský lekár musel urobiť resekciu, vysekať vybité zuby kúsok po kúsku. To bolo hrozne bolestivé a nepríjemné.‘ No a on povedal: ,V tom ja nemám žiadnu moc. Prijali ste to ospravedlnenie, prijal, tak môžete odísť.‘“

V roku 1965 bol z Leopoldova prepravený do Valdíc u Jičína, kde ťažko pracoval v sklárňach. Prepustený bol 10. mája 1968. Ani na slobode však nemal kľud a často sa „náhodne“ stretával s ľuďmi, ktorí ho mali za úlohu prísne sledovať. Neprestával veriť v deň, kedy sa rozplynú šedé mraky totality a on opäť uzrie svetlo slobodného Československa, za ktoré tak skalopevne bojoval. O svoje životné posolstvo sa vždy rád podelil: „Keď chcete proti niečomu bojovať, musíte to poznať. Chyba je, že mnoho ľudí to poznalo, ale nevedeli proti tomu bojovať. Mysleli si, že je to akoby Písmo Sväté. Nie, Písmo Sväté je len jedno. Ja by som teda chcel apelovať na ľudí, aby roznášali po svete dobro, lásku a radosť. To, čo nám tak strašne v minulosti chýbalo a čo chýbalo našim väzniteľom, vyšetrovateľom, našim vládcom za komunizmu.“

Po zvrhnutí komunistického režimu v roku 1989 bol účastníkom v pléne Občianskeho fóra v Prahe, prvého snemu VPN v Dome odborov, kandidoval za primátora mesta Ružomberok a istý čas bol tiež predsedom Konfederácie prenasledovaných komunizmom. Často opakoval, že všetky prežité príkoria nikdy nezvrátili jeho vieru v budúcnosť demokracie a jeho odhodlanie bojovať za spravodlivosť v ňom tkvelo až do úplného konca. Tento vzácny človek zomrel 27. júna 2013.

Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková a Oľga Chalányová.

Zdroj: DOBIÁŠ, R.: Pustaj Dobroslav, Ružomberské zvony. In: Triedni nepriatelia. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004. s. 370 – 374
Svedecká výpoveď Dobroslava Pustaja

Vytlačiť