Príbeh pamätníka Dezider Gregus (1933)

Motto: „Nikdy sa nevzdávaj, keď je akokoľvek zle, vždycky sa to raz musí zvrtnúť.“

  • Dezider Greguš sa narodil 4. marca 1935v Lužiankach pri Nitre;
  • 1952 ukončil učňovskú školu v Nitre akoelektrikár;
  • 1952 – 1957 pracoval ako elektrikár v Azbeztocementových závodoch Mlynárce;
  • 1957 v Nitre odsúdený na 10 rokov väzenia za velezradu a špionáž;
  • 16. apríla 1958 Najvyšší súd v Prahe rozhoduje o odvolaní;
  • prevezený do väznice Mírov;
  • ťažko niesol uštipačné poznámky na Slovákov ako „svoloč, pastvičkári, aj pre Slovenský štát, prezidenta Tisa, Slovenský štát bol príčinou rozpadu Československej republiky";
  • v roku 1960 prepustený na amnestiu;
  • nechcú ho prijať do zamestnania, operácia žalúdka, práceneschopný do augusta 1960;
  • 1. septembra 1960 prijatý do Azbeztocementových závodoch Mlynárce;
  • nebolo mu dovolené dokončiť večernú priemyselnú školu;
  • dcéry problémy s prijatím do školy, hľadaní zamestnania pre jeho „zlý kádrový profil";
  • 1975 – 1995 pracuje v Tranzitnom plynovode Nitra;
  • 1989 – privítal zmeny a slobodu, ale „dravosť a bezohľadnosť, je pre mňa sklamaním."

Dezider Greguš sa narodil 4. marca 1935 v Lužiankach pri Nitre. V roku 1957 bol odsúdený krajským súdom v Nitre na 10 rokov väzenia podľa § 86 za velezradu a špionáž. Odvolal sa a premiestnili na Najvyšší súd v Prahe, kde čakal na odvolanie do 16. apríla 1958. Po odvolaní bol prevezený do väznice Mírov. „Bolo to zo štvrtého na piateho mája, kedy v noci došlo k streľbe. Neskoršie som sa dozvedel, že bol spravený pokus o útek, ktorý bol vyprovokovaný spoluväzňom, ktorý sa volal Jozef Goldmann. Tento človek mal sľúbené, ak vyprovokuje tento útek pre piatich väzňov, že bude podmienečne prepustený po polovičke trestu na slobodu.“ Provokácia bola v tom, že prepílil mreže v blízkosti hradieb a nahovoril väzňov, aby utiekli. „Tí spoluväzni, keď vychádzali z cely cez okno von, jediný on ostal v cele, a keď utekali z toho múru, tak boli zastrelení. Jeden z týchto väzňov sa údajne volal Stacho a pochádzal z Trnavy.“ Do roka bolo pojednávanie, ale nedostal podmienečné prepustenie. „Došiel z toho pojednávania a lamentoval tam o tom, že on spravil strašný hriech, aby ho tam tí spoluväzni zbili.“

Ešte v Nitre počas vyšetrovanie mal skúsenosť od príslušníkov zboru väzenskej stráže, ktorí používali rôzne spôsoby ponižovania, pokrikovania, uštipačné poznámky „na prvý Slovenský štát a hlavne na prezidenta Tisu, čo na človeka dosť nepríjemne vplývalo“. Túto skúsenosť mal aj po prevoze do Prahy na Pankrác, kde to pociťoval aj od niektorých spoluväzňov, ktorí boli aj politickými väzňami. „Tá poznámka stále o tom Slovensku bola taká nepríjemná. Dokonca považovali, že Slovenský štát bol príčinou rozpadu Československej republiky.“ S tým sa nikdy nemohol zmieriť. Jedine sa zmieril s tým, že bol odsúdený len na 10 rokov, lebo predtým za podobný paragraf „dostávali niekedy doživotie, niekedy dokonca návrh na trest smrti“.

Po prevoze z Prahy na Mírov bol prvé týždne vo vojenskej nemocnici kvôli tuberkulóze. Na izbe ich bolo do pätnásť. Bol tam vtedy aj jeden sedliacky 30-ročný chlap, ktorý za nesplnené kontingenty bol odsúdený na tri roky. Podpísal spoluprácu, že bude udávať. „Dlhé hodiny vypisoval listy všelijaké, nevedeli sme jak môže tak dlho písať, keď my sme mohli maximálne napísať na štrnásť riadkov linkovaného zošitu detského.“ Spoluväzni ho pozorovali a boli zvedaví, kde dá tie veci, čo písal. Po 2 týždňoch písania ich vhodil do schránky, kde sa dávali oznámenia, podnety, pripomienky, ktoré sa potom na veliteľstve triedili. „Väzni, ktorí vedeli šikovne otvárať schránky a všetko, tento jeho dopis vybrali a bolo tam písané o každom z nás, čo sme na izbe, kto je akého presvedčenia, akého zmýšľania.“ Na úvod listu oslovil prokurátora, „ako sme sa dojednali“ a o zlodejoch, rozkrádačoch písal, že „im je prednejšie ľahké ženy, ťažké víno a sóda. Ale my ako Slováci sme boli len slovenská svoloč, drátenkári, pastvičkári.“ Keď sa to dozvedeli viacerí väzni, „dostal nakladačku“. Bál sa potom spať aj na izbe, odišiel na chodbu a premiestnili ho inde. „O dva dni nato si ho podali zase títo zlodeji.“ Jedného dňa ho niesli z vyššieho poschodia na nižšie „a keď išli dole tými schodmi, tak akože by im vypadol.“ Potom bol dlho chorý. „Takto dopadol udavač.“ Za donášanie očakával, že bude podmienečne prepustený, ale nenastalo to. „Posmievali sa mu, vidíš, načo si žaloval, načo si bonzoval? Odkrútiš si to všetko.“

Keď čakal na odvolanie na Pankráci, tak sa ozývalo stenami klepanie morzeovky, čo bolo bežné dorozumievanie medzi väzňami. Na izbe ich bolo 12, ale nikto nevedel morzeovku trochu len on, čo ho naučil spoluväzeň Rudolf Banáry ešte počas vyšetrovačky v Nitre. „Zíde sa ti to, keď dôjdeš na výkon trestu.“ On ho pripravoval aj na čas dlhoročného väzenia. Hovoril o ňom aj spoluväzňom a mnohí ho poznali z Jáchymova. Mal dva pokusy o útek. Dvakrát ho odsúdili na trest smrti. „Po desiatich rokoch väzenia bol prevezený z Leopoldova do Nitry a tu zase dlho bol väznený bez toho, žeby vedeli čo spravil. On mal skôr len pokusy o opustenie republiky, útek z Jáchymova.“ Keď bol na samotkách, preriekol sa nejakému „bonzákovi“, že pozná nejakú rodinu pri Nitre. Schovával sa totiž nejaký čas u Verešových v Močenku. „Pani dostala potom dvanásť rokov trestu zato, že prebýval u nich tento nebezpečný zločinec, hoci on tvrdil furt, že nemajú naňho nič, potom voľačo mali, ale zase nevedeli, že čo tam robil.“ Trápilo ho to a po návrate z väzenia, po Nežnej revolúcii, ju vyhľadal a chcel sa ospravedlniť, že zapríčinil tej rodine takú škodu. „Žiaľbohu nedalo sa s touto paňou už nič rozprávať , lebo ona v tom väzení sa pomiatla.“ Dezider stretol Banáryho prvýkrát v Nitre po 3 troch mesiacoch vyšetrovacej väzby. „Predstavil sa, hodil všetko na zem, lebo sme spávali tam len na zemi a hneď začal šúľať cigaretu.“ Pochádzal z Vrútok. „Bol voľakedy členom POHG a po prechode frontu odišiel do Rakúska. Odtiaľ sa potom vrátil a znova pri prechode naspäť bol niekde okolo Plzne na nádraží zaistený. Nič mu nemohli dokázať, zavreli ho len pre pokus o útek za hranice. Nevedeli o tom, že bol v zahraničí, ovšem priťažilo mu to, že pochádzal z Vrútok, kde bol veľmi činný v Hlinkovej mládeži a potom neskoršie POHG. Takže vyfasoval pekných dvadsať rokov. Nebol s tým spokojný, odvolal sa, pridali mu ešte päť. To bolo v roku štyridsaťdeväť.“ Potom bol v Jáchymove, kde sa pokúsil o dva úteky, vtedy sa tresty spočítavali, dohromady mal už 40 rokov. Zmenou zákona ich tak mal 25. Z Jáchymova bol prevezený do Leopoldova a tam pracoval na páraní peria. „Človek môže mať z párania peria tak zhrubnuté brušká na prstoch, že keď by bol potiahol po nejakej jemnejšej látke, silonkami, tak tú látku bol prerezal ako voľákym drápom.“ Ak väzeň nemohol splniť normu, mal skrátené dávky jedla a nasledovali taktiež korekcie. „To bol Rudko. Veľmi rád na toho človeka spomínam, pretože dal mi tak veľa v tej príprave, všetkom, v tom ako človek čakal na ten súd, že to je opravdu obdivuhodné, čo ten človek dokázal. Keď spomínal ako ich trestali, ako na betóne spávali niekoľko týždňov, kde musel ako sa hovorí svoje vlastné výkaly, keď mu strčili hlavu do výkalov zato, že ho nútili povedať, že Tiso bol zradca, fašista a keď to odmietol povedať, tak mu hlavu do vlastných výkalov strčili. Ako sa hovorí držali ho zakiaľ sa nezačal s tým dusiť. Takto sa robilo v Čechách na jáchymovskom od niektorých dozorcov. Takýmto spôsobom sa mstili tým, ktorí vyznávali, že Slovenský štát bol dobrý a hlásili sa k nemu.“

V Mírove stretol mladého chlapca, ktorý pochádzal zo Slovenska. Ten bol odsúdený na sedemnásť rokov trestu za velezradu a špionáž, lebo sa pokúsil s kamarátom ujsť do zahraničia. Väzni vykonávali jednotvárne práce, napríklad vyrábali cievky do televízorov. Alebo robili návlečky, čo boli visačky na šaty. Normy boli veľmi tvrdé, ledva ich zvládali plniť len tí mladší. Niektorí si prácu brali aj do svojich izieb, aby splnili normy. „Bola to práca strašne jednotvárna.“ Keďže odchádzal jeden, čo robil údržbára, tak dostal ponuku na zmenu práce, lebo bol elektrikár a zvládol aj strojárske práce. Vtedy sa stretol s dozorcom Pařízkom, ktorý mal hodnosť staršinu. „Tu sa môžete usadiť. Získate tu domovú príslušnosť na desať rokov.“ Bola to práca zaujímavá, veľa nového sa pri nej naučil, aj odbornosť si takto zvyšoval. Pri práci mal možnosť pracovať i s liehovinami, mali tam tiež denaturovaný lieh. „Viktor z toho robil takzvanú kminku.“ Po nejakom čase bol prekvapený, že dozorca „musí prvý ochutnať a schváliť, či to môžeme piť.“ Neskôr sa ale do denaturáku pridával nielen benzén, ale aj toluén, aby sa to nedalo piť. „A to už bolo na rozklad krviniek. Dvakrát sa toho napil chlapík, ktorý to ukoristil z tej skleníkovej dielne. Vedel, kde to je, tak sem tam to navštívil. Žiaľbohu aj tak zahynul na rozklad krviniek. Nedal si povedať. Raz ho zachránili, po druhý raz už nie.“ Pařízek bol celkom obľúbený u väzňov, lebo bol ľudský. „Keď mali väzni nejaký prúser, že mali zarazené, napríklad nesmeli dostať žiadny dopis a veci, išiel za Pařízkom a povedal pán staršina, mám takéto. Dobre, hovorí. Doniesol, podal mu dopis, chlapík prečítal, dopis mu vrátil a ten dal naspäť do archívu alebo do tej úschovne. V tomto vynikal tento Pařízek, že bol taký dosť obľúbený.“ Viktor pochádzal z Koplotoviec pri Piešťanoch. „Bol to tiež odvážny chlapčisko, ktorý vždycky niečo vymýšľal, vždycky bol veľmi špekulatívny a preto sme si dobre rozumeli.“ Viktor začal plánovať útek. Plán bol taký, že sa naťahoval čas, aby bolo málo času na naloženie debien s cievkami do pripraveného auta. Na inom poschodí si pripravovali debny s dvojitým dnom. Do prípravy boli zainteresovaní štyria. 1. decembra 1959 bola suchá zima, mrzlo. „Išli sme na vychádzku. Mal som vtedy poobedňajšiu zmenu a auto Praga išlo von. Nikdy nezabudnem naložené asi tri, štyri debny boli na nej a kamarát čo bol so mnou 'v tom aute ide Viktor aj s Vencom', vezú ich von. Nechcel som tomu veriť. Došli na vrátnicu, auto zastalo v druhej bráne. Uplynula asi pol hodina, ozvali sa sirény po pol hodine ako auto opustilo väznicu.“ Na štvrtý deň sa objavil Pařízek, dozorca, ktorého odvolali z dovolenky a povedal: „Tí chlapci nemajú šancu ujsť. Dlho boli vo väzení, nevedia ako je to vonku. My ich chytíme. Do týždňa oni nemajú šancu.“ To sa napokon aj potvrdilo. Po týždni ich doviedli a dali na izolačku. Útek sa síce podaril, prehľadávanie rojnicami a psami nebolo úspešné, a v tuhej zime v slabom oblečení premrzli a psychicky boli na dne, keď po niekoľkých dňoch zistili, že sa ocitli na tom istom mieste. Uzimení si sadli do jedného osobného vlaku a tam ich aj chytili. Viktor to zobral s humorom. „Však mal sedemnásť rokov trestu. Mal sedemnásť rokov, keď ho zavreli. Hovorí keď vyjdem von, budem mať tridsaťštyri, tak čo by som tu čakal.“ Horšie to bolo s Vincom z Trenčína, ktorý zo siedmych rokov, už mal tri za sebou. Za pomoc k úteku dostal ďalšie tri a pol roka.

Dezider sa vedel zastať aj svojich práv a národnej hrdosti. Keď bol na Pankráci, tak dozorca mu nevedel zistiť, že ako vysiela morzeovku. A začal mu nadávať do „slovenskej svoloči, na Slovenský štát, Tisu, toho zradcu.“ Ohradil sa: „Neurážajte Slovenský štát, ani slovenské, ani Slovákov. To si vyprosím. Keď som tu zavretý, ešte neznamená, že môžete nadávať do blbých Slovákov. On že čo? Vy pastvičkári. Vy by ste chceli hádam výhody nejaké? No tak potom zabuchol okno a som mu ešte zakričal, že budem si sťažovať, že mi urážal národnosť. Že uvidíme. Tŕpol som, čo z toho bude, lebo sa vyhrážal, že sa mi pomstí.“ Jedného dňa, keď tomu dozorcovi, bachárovi skončila služba, zavolal ho k okienku dverí väzenskej cely. „Ja vás som vás neudal. Ostane to medzi nami. Súhlasíte? Reku, ja si to ešte rozmyslím.“

Každé výročie, ale aj Nový rok, Vianoce, Veľká noc bolo pre väzňov nádejou na amnestiu. „Väzni s tým takmer žili.“ On tomu nepripisoval veľký význam, lebo obvykle to bolo len pre menšie veci. Ale roku 1960 bola väčšia amnestia, ktorá sa týkala aj jeho. „Mali sme sa do troch dní hlásiť na pracovisku odkiaľ sme boli zobraní do väznice a bolo nám povedané, že sú povinní v tých závodoch, odkiaľ sme boli zobraní, znova zamestnať.“ Išiel teda do Azbestocementových závodov, kde už bolo nové vedenie, riaditeľom závodu bol jeho bývalý spolupracovník. „Vstúpil som do kancelárie riaditeľa a ten vedúci otočený smerom k oknu, chrbtom ku mne. Som sa pozdravil a hovorí mi, skôr než som prehovoril, zradcov republiky ja do závodu neprijímam, môžete odísť.“ Na úradoch mu ponúkali prácu v bani Handlovej alebo robiť nočného strážnika na JRD, do Ostravy, do Jáchymova alebo robiť strážnika na čerešne. "Odmietal som. Našťastie mal som veľké šťastie to, že som bol uznaný za práceneschopného bez obmedzenia nakoľko som vážil len štyridsaťosem kíl.“ Mal aj problémy so žalúdkom a išiel na operáciu. Do konca augusta 1960 bol práceneschopný. Keď chodieval na úrad práce, sa dozvedel, že s dokumentácii z minulosti bolo hodnotenie závodného výboru ROH a KSS, že „žiadajú súd, aby som bol prísne potrestaný za svoju nepriateľskú a zločineckú činnosť čo najvyšším trestom a žiadajú pre mňa čo najvyšší trest. A neprajú si, aby som ja niekedy v ich závode pracoval, čo verejne odsudzujú.“ V auguste mu z práce oznámili, že má prísť a riaditeľ ho prijme. „To bol najväčší šok, ktorý som zažil po návrate z väznice.“ Tých, ktorých považoval za najlepších priateľov, tí akoby teraz nimi neboli. Naopak, tí, ktorých ani veľa nepoznal, privítali ho. Hospodárski pracovníci boli odmeraní. „Či zato, že boli všetci v strane alebo čo, nevedel som si to vysvetliť. Dlho to trvalo, lež sa mi podarilo prekonať ten určitý odstup tých zamestnancov voči mne.“ Takéto správanie spôsobovalo neisté očakávanie a istú nervozitu. Konal sa juniáles na ihrisku. Išiel s kamarátom sa pozrieť na tú zábavu, bolo to na ihrisku voľne prístupné. V pokladni medzi dverami sedel spolužiak. Keď ho uvidel, povedal „hentakí vyvrheli ľudskej spoločnosti sem nemajú prístup.“ Zodpovedným prístupom a svedomitosťou v práci si však naklonil aj vedúcich pracovníkov. Ale po návrate z väzenia mu nedovolili dokončiť večernú priemyselnú školu. „Celkove ale nebanujem ani minútu, že som bol zavretý, pretože to, čo som získal, vedomosti, poznatky o ľuďoch, o ich správaní sa, názoroch, by som povedal zmýšľaní, čo sa týka i politického, ktoré tam boli.“ Vo väzení bol aj bývalý učiteľ Imrich Sabol z Jelenca pri Nitre. „Bol Čech. Za prvej republiky pôsobil v Jelenci na základnej škole. Potom pri tridsiatom deviatom roku bol vyhostený zo Slovenska a dostal sa do väzenia. Keď som bol na Mírove, došiel tam na izbu starý dedko vyše šesťdesiatročný pán, ktorý vyzeral ako bezdomovec.“ Raz mu zadali úlohu z geometrie a po vychádzke to mal všetko vypočítané. Nevychádzali z údivu, lebo výsledky boli dobré. „Usmial sa na nich a povedal chlapci, ja mám matematiku v hlave.“ Potom sa stal veľmi obľúbeným.

V práci sa uplatnil dobre, problémy prišli v roku 1970 v čase normalizácie. Pracoval už aj ako odborár na viacerých postoch aj na úseku bezpečnosti práce. Komunistom začalo prekážať, aby „takýto nepriateľ socializmu pracoval v odboroch“. Z krajskej odborovej rady ale oznámili, „ich nezaujíma moja minulosť politická, ale moja práca.“ Keď sa začal budovať Tranzitný plynovod, požiadali ma o prestup do toho závodu. K tomu bolo treba mať čistý register trestov. Žiadal o vymazanie registra trestov a vtedy nevedeli kde sa jeho spisy nachádzajú. Vyriešila to jedna sudkyňa, „keď si donesiem od niekoho známeho rozsudok, ktorý podobný je, aby vedela, že aké paragrafy tam boli.“ Na novom pracovisku robil 20 rokov (1975 – 1995). Mal viacero problémov aj v rodinnom živote. Oženil sa „a mal som s manželkou jedno dieťa vlastné a jedno bolo manželkine.“ Obe dcéry mali problémy aj s prijatím na školy ako aj pri hľadaní zamestnania. A to pre „zlý kádrový profil" a „protištátny živel“. Jedného dňa ho navštívil dôstojník Pätoprstý, ktorý ho nahováral na spoluprácu. Neskôr zistil, že ide o vojenskú kontrarozviedku. Dcéra mala priateľa, ktorý robil na vojenských stavbách, ale radšej „zmenil zamestnanie, pretože cítil, že tam ako nemá šancu, lebo predsa len bol zaťkom nepriateľa socializmu.“

Rok 1989 prijal trošku skepticky. „Trošku som tak nabral také povedomie, že aké to bude, keď nastane ten systém kapitalistický. Vedel som, že ľudia sa budú musieť sami o seba postarať, nebudú toho schopní. Nezapoja sa do toho. Niektorí áno, niektorí nie. Lebo tam sa dosť vypráva, že ako sa žije v tom, že musíš byť dravý.“ Politické zmeny a slobodu prijal s potešením. „Ale tá dravosť a bezohľadnosť, ktorá nastala, je pre mňa sklamaním.“ Jeho posolstvo je: „nikdy sa nevzdávaj, keď je akokoľvek zle, vždycky sa to raz musí zvrtnúť a kto chce, vždycky sa niekde dostane a musí sa to len prepnúť a nerezignovať.“ Odkazuje nám: „Vždycky sa pozerať do budúcnosti s ružovými okuliarmi a aj na budúcnosť Slovenska a nás všetkých.“

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, august 2016.

Vytlačiť