Príbeh pamätníka Daniel Pastirčák (1959)

Motto: „Byť človekom znamená byť zodpovedný za to, aby sme zobrali otázku pravdy a dobra vážne a stále ju sledovali. Aby sme nepodľahli len nejakému dobovému módu. Aj naša doba má určite svoje skryté zlá, ktoré si treba všimnúť a postaviť sa proti nim. Pretože v spätnom pohľade možno vyjdú na povrch zločiny, ktoré by vyzerali ako slušné chovanie.“

  • narodil sa 29. januára 1959 v Prešove;
  • základnú školu - deväťročnú absolvoval v Prešove;
  • Strednú umeleckú priemyselnú školu navštevoval v Košiciach 1974 - 1977 (odbor keramika);
  • dvojročná nadstavba na Strednej umeleckej škole v Bratislave 1978 - 1979 (odbor reštaurovanie);
  • 1979 – 1980 pracoval v Mestskej galérii v Bratislave;
  • v rokoch 1983 - 1987 študoval teológiu na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave;
  • pôsobil ako kazateľ Cirkvi bratskej v Michalovciach (1987 - 1991);
  • od roku 1992 je kazateľom Cirkvi bratskej v Bratislave;
  • je tiež básnikom, prozaikom, esejistom a výtvarníkom.

Daniel Pastirčák sa narodil 29. januára 1959 v Prešove, mal dvoch súrodencov - staršieho brata a mladšiu sestru. Ako dieťa trávil čas okrem mesta i u starých rodičov na vidieku, kde siahajú i jeho spomienky na starého otca ako vynikajúceho rozprávkara. Od detstva inklinoval k umeleckému svetu, základnú deväťročnú školu navštevoval v Prešove, tiež výtvarný odbor na ľudovej škole, kde ho motivovala a podporovala pani učiteľka Driapsová. V mladom študentovi videla výtvarný talent a snažila sa ho jednak oboznámiť s profesionálnym kultúrnym prostredím v Prešove a tiež aj pomôcť ku ďalšiemu štúdiu v odbore. Tu sa zrodila myšlienka prihlásiť sa na umeleckú priemyslovku v Košiciach, kde sa mladý Daniel Pastirčák aj dostal. Už v mladom veku bol hĺbavým, kritickým, rebelujúcim študentom, ktorý sa vymedzoval voči rodičom, voči autoritám lojálnym režimu, konfrontoval sa s pedagógmi a vyhľadával osobnosti, ktoré jednali a tvorili na základe vnútornej slobody. "Konflikt s niečím, čo by sa dalo nazvať suchom, šedivosťou, slizkosťou spoločnosti ako takej. No, proste toho prostredia, v ktorom človek žil, v ktorom rástol, v ktorom sa veľmi rýchlo dozvedel, že nie všetko môže na verejnosti povedať. No proste ten pocit totalita všadeprítomnej tej plazivej neslobody,...Vlastne viem, že už na základnej škole to bola hlavná téma, sloboda."

Umelecké školy i v dobe neslobody predstavovali prostredie slobodnej tvorivosti, bohémskeho života, preto často dochádzalo ku určitému napätiu jednak medzi študentmi a profesormi, ako aj medzi profesormi navzájom. Na škole bolo cítiť nezhody medzi vedením, ktoré bolo straníckymi ideológmi kontrolované a jednotlivými vyučujúcimi, ktorí si zachovávali svoj slobodný umelecký prejav a ľudský, neformálny kontakt so študentmi. V tomto prostredí sa stretla skupina študentov, ktorí formovali svoje hodnoty, názory, odvážne pomenovávali problémy v spoločnosti a svojou tvorbou na ne reagovali. Daniel Pastirčák ku nim patril a v roku 1977 bol jediným z tejto skupiny, ktorý bol zo školy vyhodený. Predchádzali tomu dve študentské výstavy v tzv. E klube na internáte vysokej školy ekonomickej, kde sa mladí študenti schádzali, diskutovali, počúvali nové platne a pod. Prvý krát sa výstavy zúčastnili štyria študenti, ktorí provokatívnym spôsobom vytvorili koncepciu sveta ako smetiska, nečistotu a chaos nášho sveta zobrazili tak, že naozaj nanosili smeti do miestnosti, obrazy umiestnili na steny, ktoré vytapetovali novinami,.. Výstava mala veľký úspech a nasledujúci rok sa jej autorsky zúčastnilo okolo desať študentov. Výstavný priestor sa rozšíril o chodby, vystavovali sa sochy, obrazy, texty. Opäť sa autori venovali ekologickým témam, kritizovali zhubné pôsobenie civilizácie ako mašinérie režimu. Výstava však trvala len niekoľko dní, v čase jej vzniku už bola informátorom Štátnej bezpečnosti medzi študentmi prísne sledovaná a následne počas víkendu zapečatená. "Potom z toho vzniklo to, že nás predvolali, štyri hodiny ma tajní vypočúvali a vznikla aj taká teória, keďže to bol sedemdesiaty siedmy rok, že my sme len nejakým nástrojom chartistov z Brna, a že my sme to ani nemaľovali, ani nepísali. A tak ďalej, a tak ďalej, no a výsledok bol ten, že vlastne iní dostali trojky z chovania s podmienkou, čo tiež teda používali proti mne, no a, teda proti nim." A mňa vyhodili zo školy z niekoľkých dôvodov, teda jednak preto, lebo nejakým spôsobom sa to uzavrelo, že ja som bol ten organizátor. A potom preto, lebo ja už som tam mal akože iné veci na rováši..." Daniel Pastirčák sa totiž už pred spomínanými výstavami zapájal do kritických aktivít smerujúcich voči riaditeľovi školy a pod. "Napríklad po tom, čo ma vyhodili zo školy, som mal problém sa v Košiciach zamestnať. Kdekoľvek som prišiel, sme sa dohodli, keď som sa vrátil na druhýkrát, tak oni už zrejme zisťovali, že čo na tej škole a to už potom... Ale ja som hrozne vďačný za ten čas, no. To bol krásny čas svojím spôsobom, aj keď sme boli hlúpi, aj sme boli pyšní, aj všetko možné, ale v niečom to bolo dobré." Strednú školu sa Danielovi Pastirčákovi podarilo dokončiť v Bratislave na dvojročnej nadstavbe umeleckej školy v odbore reštaurovanie. Jeho otec sa nevedel zmieriť s tým, že syn nebude môcť študovať a bude vylúčený zo spoločnosti. Neúnavne cestoval celou republikou po stredných školách a hľadal možnosti, ako by mladý rebel mohol doštudovať. Jeho syn mu to vyčítal, považoval to za ponižujúce, ako si ho úradníci rôznych výborov posielajú od dverí k dverám. Napokon, pán riaditeľ Jozef Brimich zo Školy umeleckého priemyslu, známej ako Šupka, napriek sťažnostiam a politicky podmieneným výhradám, nechal študenta Daniela na škole a zastal si ho.

Osobný život, vnútorný prerod, duchovný rast Daniela Pastirčáka sa postupne začal uberať ku hľadaniu Boha. "Cez ten zážitok zamilovanosti, ktorý bol taký prudký, ako bolo všetko prudké, čo som v tom období zažíval, tak sa proste stalo to, že v tom čase zrazu som nechcel nič iné, len aby toto trvalo večne. A vedel som, že to vo mne je a úplne ma to šokovalo. Že som zrazu v sebe zažil potrebu nekonečna a transcendencie tak explicitne a bytostne tu a teraz, že som to nemohol spochybniť." V rokoch 1983 až 1987 študoval teológiu na Slovenskej bohosloveckej fakulte v Bratislave a jeho prvé pôsobisko kazateľa Cirkvi bratskej bolo v Michalovciach v období medzi rokmi 1987 a 1991. Tu prežil udalosti Novembra 1989 a svoj konfrontačný postoj voči komunizmu opäť aktívne preukazoval svojou činnosťou počas zamatovej revolúcie. Koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu sa v Michalovciach kreovala prakticky v cirkevnej kancelárii, ktorá v tom čase bola u Pastirčákových doma, v obývačke. "Novembrové udalosti vnímam v podstate ako zázrak aj ako ilúziu. Ako zázrak v tom, že ja si myslím, že to, čo sa tam stalo je, že človek je spirituálna bytosť. A to sa nedá poprieť. A keď sa dlho v človeku v nejakej kultúre potláča jeho dôstojnosť, dôstojnosť toho slobodného ducha, keď sa dlho potláča pravda, ono sa to nedá stlačiť tak, aby sa to v ňom zlikvidovalo. Ono sa to nazbiera a potom... to bol ten odpor, ktorý sa nazbieral za tých štyridsať rokov, hej, ten odpor vedel, čo nechce. To bolo jediné, čo sme vedeli. Žiaľ, nevedeli sme, čo chceme, to tam nebolo."

Daniel Pastirčák pôsobí od roku 1992 ako kazateľ Cirkvi bratskej v Bratislave. Verejnosti je známy tiež ako spisovateľ a výtvarník. Tiež ako aktivista, ktorého téma slobody, jej nástojčivosť a význam pre človeka i spoločnosť, sprevádza od detstva.

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, jún/2019

Vytlačiť