Príbeh pamätníka Branislav Tvarožek (1925)

Motto: „Mali by sme sa slušne chovať jeden k druhému. To, čo sa deje, rozhodne nie je to, čo by som si predstavoval, ako má byť. Ani štát, ani ľudská spoločnosť... Tento svet má dve stránky, dobrú a zlú. A práve ide o to, ktorá tá stránka prevládne.“

narodil sa 2. decembra 1925 v Loku, okres Levice;
päť tried vychodil v Loku a Brezovej pod Bradlom a Petržalke;
do roku 1938 navštevoval gymnázium v Leviciach, následne gymnázium v Bratislave;
po kvarte strávil jeden rok ako učeň v továrni Tungsram, ďalší rok bol prijatý na priemyselnú školu elektrotechnickú;
28. októbra 1942 boli s priateľmi pri zatieraní nemeckých hesiel a hákových krížov prichytení nemeckou hliadkou, nasledovalo vylúčenie zo školy;
rodina zapojená v Slovenskom národnom povstaní, člen Vysokoškolského strážneho oddielu;
po vojne zmaturoval a nastúpil na Vysokú školu technickú, Elektrotechnickú fakultu;
za poskytnutie nocľahu svojmu bratrancovi Živodarovi bol 31. januára 1949 zadržaný odsúdený v politickom procese „Živodar Tvarožek a spol.“ na päť rokov;
ako politický väzeň pracoval v kameňolome, na šachte, v zámočníckej dielni, v elektrodielni;
po prepustení ako „občan druhej kategórie“ už nemohol doštudovať a s ťažkosťou si hľadal zamestnanie, celoživotne pracoval ako robotník;
je držiteľom Ceny Václava Bendu (2014) ako bojovník proti totalitám, Ceny pamäti národa organizácie Post Bellum (2015) pri príležitosti 17. novembra a Ocenenia Biela vrana (2019) ako poďakovanie za obranu pravdy, spravodlivosti a verejného záujmu .

Branislav Tvarožek sa narodil 2. decembra 1925 v malej maďarskej dedine Lok v okrese Levice. Na vtedajšie pomery bol jeho otec úspešným hospodárom, absolventom Vyššej hospodárskej školy v Chrudimi. V obci Lok postavil školu, takzvanú jednotriedku, ktorú prvý rok navštevoval aj malý Branislav. Ďalšie tri ročníky žil so starými rodičmi v Brezovej pod Bradlom, kde bol jeho starý otec významnou osobnosťou, a zakladal si na vzdelaní. Ako sám spomína na detstvo, vyrastal v atmosfére ducha Štefánikovho a Masarykovho. Piatu triedu vychodil v nemeckej škole v Petržalke, kde ho otec dal kvôli znalostiam jazykov, aby ovládal okrem maďarčiny a slovenčiny aj nemčinu. Práve schopnosť komunikovať po nemecky mu v ďalších ťažkých životných udalostiach pomohla. Na gymnázium začal chodiť v Leviciach, avšak po Viedenskej arbitráži v roku 1938 prestúpil na gymnázium v Bratislave. Už ako mladý študent prejavil odvahu a vštepovaná výchova k demokratickým princípom ho viedla k odvážnym činom. Spolu s priateľmi sa rozhodli po nociach chodiť zatierať nemecké heslá a hákové kríže. „V internáte na Legionárskej ulici, kde sme boli viacerí priatelia, sme sa dali dohromady - Jaro Zamboj, Vlado Zdút, no a môj spolužiak potom z priemyslovky Zdeno Pálka. Títo dvaja mali rodičov legionárov. No a Zdeno Pálka bol pôvodom z Moravy. Nebolo nám jedno, že tak ako neskôr boli popísané všelijakými socialistickými heslami ploty a tabule, tak vtedy boli popísané všelijakými nemúdrymi nemeckými heslami a hákovými krížmi. Toto nás priviedlo k tomu, že sme sa rozhodli, a viackrát sme po meste v noci tieto heslá a hákové kríže zatierali olejovou farbou. V roku 1942 na 28. októbra sme to tiež išli takto robiť. No, ale pri Dunaji nás načapala nemecká hliadka a tak sme skončili potom na polícii na mestskej polícii... Nás potom zavreli na Krajskom súde asi na mesiac. No, nemali sme súd, ale po prepustení sme dostali každý list, v ktorom nám oznamujú, že sme prepustení zo školy. A nesmieme navštevovať žiadnu školu, ktorej úroveň presahuje úroveň školy národnej. No, keďže sme už boli ďalej, tak nám nezostávalo nič iné, len zostať doma a niekde sa zamestnať." Zamestnal sa v továrni Tungsram a chvíľu pracoval i v elektrárni v Krompachoch.

Otec Branislava Tvarožka bol v tom čase už zapojený do príprav Slovenského národného povstania. V spolupráci s inými riaditeľmi a vedúcimi podnikov mal zabezpečovať zásobovanie povstalcov. Do povstania sa zapojila celá rodina Tvarožkovcov. Ako devätnásťročný sa Branislav spolu so svojím bratrancom Živodarom s pomocou strýka Tomáša dostali do Vysokoškolského strážneho oddielu, kde absolvovali výcvik. Išlo o špeciálnu jednotku vycvičených a vyzbrojených študentov stredných a vysokých škôl Veliteľstva Prvej československej armády na Slovensku, ktorá mala zabezpečovať ochranu generálov Goliana a Viesta na Donovaloch. „Nech si niekto predstaví, že tam prišlo možno dvadsaťtisíc alebo viac ľudí, vojakov, civilov. A to sa tam premieľalo. My sme z Donovál odchádzali smerom na Kozie Chrbty, ale dve lietadlá, ktoré boli pripravené pre generála Goliana a generála Viesta, tie sme zničili, lebo odmietli odletieť zo slovenského územia. Tak sme potom s nimi išli, sprevádzali sme ich, hovorím cestu na Kozie Chrbty a odtiaľ cez hory až nad Sopotnickú dolinu..." Povstanie „malo hlavne ten význam, že nás nepovažovali za porazenú mocnosť, že sme sa pridali k bojujúcim víťazom. Čiže sme boli na správnej strane." Po potlačení povstania sa dostal do nemeckého zajatia, kde ho pred transportom zachránila znalosť nemčiny, keď si vypočul rozhovor veliteľa nemeckej stráže s vojenským lekárom, zajatcom. Každý schopný pochodu mal byť vytriedený k odchodu nasledujúci deň, Branislavovi sa podarilo obmäkčiť lekára, ktorý ho nakoniec pripísal do stavu zranených. Opäť zhodou okolností na Okresnom úrade v Banskej Bystrici mal rodinného známeho, ktorý mu pomohol vybaviť doklady na cestu z vojenskej nemocnice domov do Nového Mesta nad Váhom. Zobral so sebou i ďalšieho raneného, mladíka židovského pôvodu, ktorému hrozilo udanie. Návrat domov sa podaril, hoci za dramatických okolností, keďže veľké hospodárske objekty už boli strážené Nemcami. Branislavov otec Eduard pracoval v Slovenskej obilnej spoločnosti a pomáhal tak zabezpečovať jedlo partizánskym skupinám. Do akcií zapojil i svojho syna, keď ho s vozom plným ekrazitu vyslal cez Nemcami strážený most do Rakoľúb. „Otec tam bol správcom toho, bol to taký voz na gumených kolesách, bol naložený vrecami a v tých vreciach bolo akože zbožie, alebo bol tam aj ten ekrazit v tom. A hovorí, toto musí prejsť za Váh. To bolo pre Snežinského skupinu, čo bola v Starej Lehote. Reku, dobre. Dal mi samopal, dva granáty, hovorí a uvidíš, čo sa bude dať robiť. Našťastie hovorím zas, dobrá znalosť nemčiny. Halt, no, čo veziete? A reku, zbožie. Ukáž. Otvorím, videl vrecia, gut gehen. Tak sme šťastlivo prešli bez problémov, no. Takže takéto veci. No a potom nakoľko bola medzi Myjavou a Novým Mestom Uhrova skupina, tak to sa zásobovalo od nás. Vždycky prišiel chlapík s vozom, dalo sa mu tam zbožie a čo bolo treba. Lenže na každej ceste z Nového Mesta von boli stráže. A kontrolovali, čo kto vezie."

Po skončení vojny Branislav Tvarožek zmaturoval na priemyslovke a nastúpil na Vysokú školu technickú, na Elektrotechnickú fakultu. Obdobie kľudu trvalo krátko, po necelých piatich mesiacoch bol zaistený, stalo sa tak 31. januára 1949. Dôvodom bolo poskytnutie nocľahu svojmu bratrancovi Živodarovi, pomoc na úteku diverzantovi. Živodar Tvarožek ako mladý odbojár sklamaný po vývoji v Československu, niekoľko mesiacov po Víťaznom februári v roku 1948 nasadol do lietadla, ktoré z Prahy odletelo do americkej okupačnej zóny v Nemecku, v zahraničí sa rozhodol pracovať pre protikomunistickú skupinu a vrátil sa naspäť ako spravodajca. Bol však odhalený a zatknutý. Spolu s ním bolo v politickom procese „Živodar Tvarožek a spol." súdených do tridsať ľudí. Bratranec Branislav bol odsúdený na päť rokov väzenia. Tieto roky postupne ťažko odpracoval v Jáchymove a v Karvinej. V Jáchymove na šachte Rovnoť a šachte Eliáš, vďaka manuálnej zručnosti sa mu podarilo niekoľko mesiacov pracovať v zámočníckej dielni a neskôr v elektrodielni, čo bolo o čosi menej fyzicky náročné ako v šachte. Na Vianoce v roku 1952 zastúpil na smene Gaža Fronca, dobrého nábožného chlapca, ktorý mal spolu s pozatváranými farármi už dohodnuté spoločné sviatočné zhromaždenie. Táto služba sa Branislavovi stala takmer osudnou, zo strojovne mu ohlásili vadu na čerpadle, ponáhľal sa, nemal so sebou všetky nástroje a zle odizoloval. Nastal skrat troch transformátorov, následkom ktorého takmer zahynul. „Od pána Boha som mal šťastie, že tam vzniklo také magnetické pole, že to vyfúklo nie na mňa, ale odo mňa. Keby to bolo na mňa, tak som hotový. Bola to obrovská žiara, ja som v tom momente nič nevidel No a v tom tí strojníci prišli a co se ti stalo? Reku, chlapci, reku, nevidím. Nevidím! Tak sme vyšli von a stáli sme pred dverami do tej strojovne už vonku. A počujem, naštartovali generátor, lebo policajti mali samostatný generátor pre napájanie oplotenia. Tam boli žiarovky, aby teda videli aj v noci, či niekto neuteká. Naštartovali generátor. Podľa zvuku, už ho zapli, osvetlenie. Ja pozerám smerom na plot, nič. Tma. Až po piatich, ôsmych, možno aj desiatich minútach som videl také malilinké červené bodečky, no, reku, už je lepšie." Skrat mu zasiahol oči a spôsobil celoživotné problémy so zrakom. Vo väzení poznal i takzvanú korekciu - izoláciu v rámci väzenia za sprísnených podmienok, napríklad bez jedla. Do korekcie Branislava zavrel veliteľ tábora, ktorému sa chcel iný väzeň zavďačiť za podmienečné prepustenie, a tak si vymyslel, že Tvarožek pripravoval útek.

Väzenie opúšťal s rozrezanou šľachou, ranu mu opätovne zašívali a pri tom sa už musel hlásiť na pracovnom úrade, odkiaľ ho chceli poslať rovno do bane v Handlovej. Obdobie po príchode z väzenia bolo náročné, podarilo sa mu však zamestnať ako elektrikárovi v stavebnom podniku, kde robil družstevné maštale, domy, stavby a pod. Ukončenie Elektrotechnickej fakulty mu nebolo nikdy umožnené. Šesťdesiate roky vnímal s nádejou, stále veril v zmenu režimu, o to väčšie bolo sklamanie, že zmena neprichádzala dlhých štyridsať rokov. „Viete v šesťdesiatom ôsmom roku ešte som bol tak trochu taký, že som to vnímal a sa toho trochu aj zúčastňoval. Ale potom v osemdesiatom deviatom už som bol dosť sklamaný. Ten život sa opakuje. Hlúposť ľudská a a vagabundéria. Že spravia to tí idealisti a za nimi príde tá čvarga, ktorá z toho bude ťažiť. Ako je aj pravda."

Branislav Tvarožek je držiteľom Ceny Václava Bendu (2014) ako bojovník proti totalitám, Ceny pamäti národa organizácie Post Bellum (2015) pri príležitosti 17. novembra a Ocenenia Biela vrana (2019) ako poďakovanie za obranu pravdy, spravodlivosti a verejného záujmu.

Spracovala Mgr. Alexandra Grúňová (2020)