Príbeh pamätníka Bartolomej Urbanec (1937)

„Každá mimoriadna chvíľa, pretože je Božia, je obyčajná. A každá obyčajná chvíľa, pretože je Božia, je mimoriadna.“

  • narodený 17. augusta 1937 v Lipovciach neďaleko Prešova;
  • vyrastal v živej viere v Boha;
  • základné vzdelanie získal v rodnej obci;
  • strednú školu absolvoval v Prešove, kde počas štúdia dospel k rozhodnutia stať sa kňazom;
  • do kňazského seminára v Bratislave nastúpil v roku 1957
  • 1. júla 1962 bol v Bratislave vysvätený za kňaza a v tom istom roku nastúpil za kaplána do Trebišova;
  • v roku 1963 musel odísť na vojenský výcvik;
  • po vojenčine, v roku 1965, ho poslali za kaplána do Michaloviec;
  • odtiaľ bol preložený do Košíc, kde sa stal známym najmä pre prácu s mladými ľuďmi;
  • kvôli jeho činnosti a výraznému vplyvu na mládež mu predstavitelia vtedajšieho režimu v roku 1972 odobrali štátny súhlas k verejnému účinkovaniu;
  • niekoľko nasledujúcich rokov pracoval vo výrobe, v rodných Lipovciach bol kuričom;
  • zapojil sa aj do činnosti podzemnej cirkvi;
  • v roku 1980 sa vrátil k pastoračnej činnosti, postupne pôsobil na fare v Stropkove, v Bardejove a tiež v Sennom;
  • po roku 1989 pôsobil v Spišskej Kapitule, v roku 1995 sa stal farárom v Humennom a od roku 2004 pôsobí na fare v Košiciach;
  • životná cesta Mons. Urbanca je zachytená v knihe Krásny život a mladosť;
  • zbierka jeho kázní z rokov 1968 - 1970 bola vydaná pod názvom Pri prameni.

Korene viery

Bartolomej Urbanec sa narodil a vyrastal malej horskej obci Lipovce neďaleko Prešova. Čisto katolícke prostredie ho ovplyvňovalo už od detstva. S láskou spomína najmä na rodičov, ktorí ho vždy viedli cestou kresťanskej lásky a múdrosti. „Boli to múdri ľudia, hoci mali len základné vzdelanie, ale skutočne múdri a celú múdrosť čerpali z viery v Pána Boha.“ Cenil si na nich najmä ich oddanosť Bohu a prítomnosť viery v ich každodennom živote. „Vtedy Pán Boh bol taký samozrejmý ako to, čo vidím, ako príroda, ako to, že dýchame. No a toto sa snažili rodičia tak vštepiť nám do srdca.“ Navyše, všetko dianie v obci, či už kultúrne, sociálne, alebo duchovné, bolo spojené s kostolom a náboženstvom. „Všetko bolo v tomto duchu viery, náboženstva. Nie ľahký život, samozrejme, lebo bolo treba zápasiť s tou prírodou, ale aj taký pokojný a radostný, hej, lebo tak žili ľudia s prírodou.“

Neľahké päťdesiate roky

Rok 1948 sa vryl do pamäti Bartolomeja Urbanca, pretože nastupujúci režim svojimi ateizačnými snahami zasiahol najmä mladých ľudí, žiakov, ktorí sa ťažko vyrovnávali s týmto protináboženským prúdením. „Kríž bol na stene, no a potom prišiel ten štyridsiaty ôsmy rok. To si veľmi dobre pamätám v škole, ako prišlo nariadenie, že ten kríž treba dať dole. Už sme sa prestali modliť. Na začiatku sme spievali pieseň práce a na konci internacionálu.“ V školských laviciach zažil aj ďalšiu nepríjemnú situáciu, keď „jedného dňa nás zhromaždili všetkých do jednej triedy a museli sme počúvať proces, ktorý, ako nám hovorili vtedy, aj tak vtedy to deklarovali, bol proces so zradnými biskupmi.“ No aj napriek tomu, že „v škole už sme tie zmeny prežívali, doma a na verejnosti, samozrejme, sme naďalej žili ako doposiaľ.“ Skutočnú zmenu však mladý Bartolomej zaznamenal až po nástupe na strednú školu v Prešove, kde „sa prvý raz stretol aj so spolužiakmi, ktorí neboli katolíci.“ Navyše, profesori vystupovali veľmi ateisticky, tvrdili, že „Pána Boha niet, že je prežitok to, čo nás rodičia učili, že teraz je vedecký systém a toto treba zanechať.“

Atmosféra strachu

V období prenasledovania cirkvi mnohí považovali Bartolomejovu túžbu stať sa kňazom za nebezpečné smerovanie. Hneď po maturite sa prihlásil na bohosloveckú fakultu, kam ho však pre údajný nedostatok miesta neprijali. „Prišla odpoveď, že pre nedostatok miesta, ako to robili, napísali, že nie ste prijatý. No to bolo veľké sklamanie.“ Druhý pokus bol už úspešný, možno aj vďaka tomu, že sa za neho u vtedajšieho dekana Dr. Cyrila Dudáša prihovoril Dr. Jozef Pavlovič. „Napísal taký súkromný list svojmu priateľovi, že tu môj farník sa hlási, tak či by si sa nemohol prihovoriť a tak, aby ho prijali.“ Navyše, neexistovali ani tzv. kádrové prekážky, keďže „otec bol chudobný a tam vtedy presviedčali do družstva. Tak on sa akosi neštorcoval, nie, lebo bol ťažký život, tak aj podpísal tú prihlášku.“ Aj život v seminári bol ovplyvnený dianím v spoločnosti. „Boli známi kňazi, takí, ktorí boli so socializmom ruka v ruke.“ Študenti preto museli byť obozretní. „Mali sme aj múdrych profesorov, dobrých, ktorí boli dosť otvorení. Vedeli, že v našom ročníku nie je nikoho, takže niekedy aj povedali, že viete čo, chlapci, skutočne si dajte pozor. Kňazov nám treba. Pozrite sa, ako je málo kňazov. Tak aby ste zbytočne neriskovali svoje povolanie, buďte múdri.“ Vždy však konali v súlade so svojím svedomím. „Samozrejme, my sme sa snažili tak, aby sme nezradili svoje svedomie, lebo nakoniec mier, pokoj, to určite bolo dôležité.“ Atmosféra strachu sa šírila v seminári, pre mnohých to bolo doslova ako pohybovať sa na mínovom poli. „Tá dusná atmosféra bola v tom, že sme vedeli, že nás sledujú na každom kroku, že dávajú pozor a v tejto atmosfére žiť, tak to bolo utrpenie, lebo nebolo slobody. Človek je prirodzene otvorený pre slobodu a teraz stále pod tým tlakom, že kedykoľvek ma môžu vyhodiť.“

Práca s mládežou ako poslanie

Prvý kontakt s mladými zažil Bartolomej Urbanec na tajných stretnutiach v Košiciach, kde už fungovalo spoločenstvo mládeže. „Také spoločenstvo tu už bežalo, tak ma zavolali. To sa robilo pod rúškom narodenín a pod.... A tak som sa dostal do kontaktu s mladými ľuďmi.“ V Bratislave bol svedkom nadšenia mládeže, ktorá sa zapájala do náboženského života, a tak dostal nápad preniesť toto nadšenie aj do Košíc. Najschodnejšou a azda najlepšou cestou bolo zorganizovanie mládežníckej omše. „Sme to pripravili už s tou mládežou, čo sme sa poznali, spevy, na gitarách niektorí hrali...no a tá svätá omša vyznela veľmi tak nadšene a radostne. Z pohľadu viery to bol obrovský krok vpred. „Neuveriteľné, že z toho, čo sme prežili, z toho útlaku odrazu také nadšenie, čiže to vyzeralo tak, že pod tým tlakom zvonku, akoby sa tej dynamiky tak nahromadilo a keď prišiel priestor, tak sa to silno rozšírilo a zaplavilo to celé Košice.“ Najznámejšími sa stali najmä gitarové omše, ktoré boli prvé svojho druhu, a ktoré vyvolali najväčší ohlas medzi veriacou mládežou. „A tak sme spustili tie gitarové omše, viete, to bolo čosi nové pre mladých ľudí. Gitary hrajú v kostole. Tak oni z toho internátu ako prúdy do rieky sa každú stredu hrnuli do kostola.“

Štátny súhlas

Práve aktivity Mons. Urbanca, ktoré boli v očiach režimu priam revolúciou, ho postavili do pomyselného svetla reflektorov. Predstavitelia režimu ho sledovali ešte pozornejšie ako v predošlom období. „To oni sami rozmýšľali, že ako to stopnúť.“ Jediné riešenie videli v odstavení Mons. Urbanca z verejného života a pôsobenia. „Štátna bezpečnosť ma navštívila. Prišli za mnou a hovoria, že pozrite sa, taká vec je, my tiež by sme potrebovali pomoc a takto, že keby ste nám tu podpísali spoluprácu, že by ste nám pomohli, pravda, no tak by sme akosi pokračovali ďalej a mohli by ste účinkovať.“ Tieto návrhy však rázne odmietol. Priamym odobratím súhlasu k verejnému účinkovaniu by zrejme došlo k ďalšiemu vyostreniu situácie, a tak „ma dali do iného okresu a tam mi vzali súhlas.“ Nakoniec sa vrátil do rodných Lipoviec. „Toto bolo najťažšie obdobie pre mňa. Ja som mal veľmi rád kňazskú službu, pastoráciu. Mňa to bavilo, to bola záležitosť môjho srdca. A teraz zo dňa na deň ja nemôžem ani omšu slúžiť pre ľudí, ani spovedať, nič. Tak to skutočne bolo také ako na zomretie.“ V roku 1980 sa mu podarilo vrátiť sa k pastoračnej činnosti. Po revolúcii sa venoval výchove budúcich kňazov v seminári v Spišskej Kapitule a dodnes pôsobí na fare v Košiciach.

Príbeh pamätníka spracovali: Barbora Borbélyová a Jana Speváková

Vytlačiť