Príbeh pamätníka Augustín Valentovič (1923 - 2010)

„Nadhľad a viera. To sú dva činitele, ktoré pomôžu prežiť aj peklo, aj jáchymovské peklo.“

  • narodil sa v roku 1923 v Bohdanovciach v okrese Trnava;
  • detstvo prežil s mamou a sestrou Vilmou bez otca, ktorý zomrel, keď mal Agustín štyri roky;
  • vždy túžil po vzdelaní, priťahovali ho knihy;
  • študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FF UK) v Bratislave, odbor klasická filológia;
  • aby si mohol financovať štúdiá, nastúpil v roku 1946 po prvej štátnej skúške do zamestnania v „Spravodajskej agentúre Slovenska“ v Prahe;
  • vďaka svojím otvoreným postojom a mnohým kontaktom s odporcami vtedajšieho režimu sa dostal do nemilosti a dňa 21. septembra 1949 ho za jeho postoje a aktivity v Prahe zatkli;
  • vo vyšetrovacej väzbe strávil takmer rok;
  • Štátny súd v Prahe ho rozsudkom zo dňa 1. júna 1950 odsúdil za trestné činy velezrady a vyzvedačstva na trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov do jáchymovských táborov;
  • k výkonu trestu nastúpil v Prahe v auguste 1950. Prešiel niekoľkými väzeniami a tábormi: Pankrác, Klatovy, Ústredný tábor, Vykmanov, Mariánska, Svätopluk, Dvanástka, Ležnice, Bytíz, Vojna;
  • na základe amnestie prezidenta republiky zo dňa 9. mája 1960 bol prepustený na slobodu;
  • väznený bol 10 rokov, 7 mesiacov a 21 dní;
  • po prepustení pracoval ako robotník v Stavoindustrii, neskôr v Pozemných stavbách a v Cheme;
  • v rokoch 1964 – 1966 absolvoval Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Bratislave, prerušené štúdiá na FF UK v Bratislave úspešne ukončil v dobe uvoľnenia režimu v roku 1970;
  • od roku 1967 až do dôchodku pracoval v Bratislavských elektrotechnických závodoch;
  • v 90. rokoch vyučoval klasické jazyky na Trnavskej Univerzite v Trnave, na FF UK v Bratislave a na Aloisiane na Trnavskej Univerzite;
  • zomrel 19. júla 2010.

Osobnosť Augustína Valentoviča

Augustín Valentovič sa narodil 20. januára 1923 v Bohdanovciach pri Trnave. Vyrastal s matkou a sestrou. Otec, ktorý bol murár a tesár, mu zomrel, keď mal Augustín štyri roky. Už od útleho veku sa veľmi rád učil a miloval knihy. Po maturite na osemročnom rímsko-katolíckom gymnáziu v Kláštore pod Znievom sa zapísal na FF UK v Bratislave, odbor klasická filológia. Aby si mohol financovať štúdiá, nastúpil v roku 1946 po prvej štátnej skúške do zamestnania v bývalej „Spravodajskej agentúre Slovenska“ v Prahe, kde pracoval ako redaktor do roku 1949. Prevzatie moci komunistami v roku 1948 nebolo v súlade s jeho vnútorným presvedčením, čím sa netajil. Vďaka svojím otvoreným postojom a mnohým kontaktom s odporcami vtedajšieho režimu sa dostal do nemilosti a dňa 21. septembra 1949 ho za jeho postoje a aktivity v Prahe zatkli. Vo vyšetrovacej väzbe strávil takmer rok a bývalý Štátny súd v Prahe ho rozsudkom zo dňa 1. júna 1950 odsúdil za trestné činy velezrady a vyzvedačstva na trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov do jáchymovských táborov. Prešiel niekoľkými väzeniami a tábormi: Pankrác, Klatovy, Ústredný tábor, Vykmanov, Marianka, Svätopluk, Dvanástka, Ležnice, Bytíz, Vojna. V táboroch vykonával rôznu pracovnú činnosť. Jeho celoživotnými postojmi boli nadhľad a viera.

„Tak ostalo mi to, tá tesárčina, pokiaľ som trošku robil, ma aj bavila, som si už vtedy povedal, keď mám toto robiť, tak to budem, niečo sa z toho naučím a možno to budem aj potrebovať v živote. Tak ten nadhľad a viera. To sú dva činitele, ktoré pomôžu prežiť aj peklo, aj jáchymovské.“

Spomína: „Ja som mal šťastie, že som sa stretol s kňazom na Pankráci. A potom vo všetkých táboroch, kde som bol. Potom ďalší si začali uvedomovať, že na takéto zlo prekonanie celého zla, treba nejakú vyššiu pomoc, že tu si sami nestačíme. Tak ľudia sa začali obracať k Pánu Bohu viac ako v civilnom živote. No a hneď aj pocítili účinok toho, že sa im oveľa lepšie znášalo všetko, aj príkorie, boli tam také vzácne charaktery, jednoduchí ľudia a veľmi vzácne charaktery.“

Svätá omša a spoveď za ostnatými drôtmi

Pre väzňov boli posilou aj sväté omše a duchovná služba, ktorú vykonávali kňazi. „Tie sväté omše sa konali tak, že skupinka, ktorá sa okolo kňaza primotala, sa prechádzala po tábore, chodili hore dole, vo voľnom čase, poobede po práci alebo len v nedeľu a vo sviatky. No a tak sa prechádzali a recitovali spoločne texty. Vedeli sme latinské texty z jednej omše. Myslím, že to bola o trojici. To bola taká už osvedčená … No pokiaľ sa týka vyrušovania, väčšinou nebolo zo strany väzňov, rešpektovali to, mnohí vedeli, že to robíme, ale rešpektovali to … Hostie sa rozdelili na niekoľko častí. Málokedy sa s celou hostiou podávalo prijímanie, ale samozrejme, že z takých malinkých častí a väčšinou sa to zabalilo do cigaretového papierika. Každý konzumoval, keď videl, že je v bezpečí. Aj s papierikom prípadne.“
Niektorí väzni chodili aj na svätú spoveď. „Spoveď sa riešila individuálne. Dotyčný sa prechádzal, málokedy sa vytvorila nejaká spovednica. Nie, väčšinou sa prechádzali. V družnom rozhovore. Bolo to praktickejšie.“

Režim v tábore

Väzni vykonávali mnohé práce. Často ešte pracovali v tábore po návrate zo zmeny. „Poobede teoreticky bolo voľno, ale väčšinou nás naháňali do ďalších prác, povedzme vykladať vagóny na pracovisku, alebo tam čistiť oplotenie.“
V práci museli väzni dodržiavať stanovené normy. Vznikla medzi nimi akási solidarita – silnejší pracovali aj za slabších, pričom Augustín nebol výnimkou. „To bola čisto taká interná tichá dohoda medzi pracovníkmi určitého pracoviska. Napríklad my sme tie percentá naháňali trošku, vyše dvadsať, ale sami a zvyšok sa prisunul tým, čo nevládali. Áno, alebo chorým. Ale raz sa nám stalo, že sme dosiahli stoosemnásť percent a dali nás na trestný barak, takzvaný. Ten trestný barak pozostával v tom, že sa nesmelo chodiť po tábore, muselo sa tam byť a muselo sa chodiť na brigádu škrabať zemiaky do kuchyne a podobné veci. No a ja som bol celkom rád, lebo tam bol pokoj, tam som si aj literatúru presunul a študoval som.“

Čiara smrti

Väzni žili v obave o svoj život. Niektorí jedinci sa pokúsili o útek, no väčšinou neúspešne, viacerých zastrelili. Potom nasledovalo sprísnenie režimu a sankcie. Augustín spomína: „Oplotenie tvorilo hlavný koridor z ostnatého drôtu, potom to ešte bolo jedno pásmo, to už bolo označené len asi na tri metre vzdialenosti kolíkom a na ňom z toho kolíka tiež drôt, ale jednoduchý jeden drôt a takisto aj vnútri, z vnútornej strany toho pracoviska alebo tábora. To odstreľovacie pásmo sa strážilo tak veľmi, že stačilo málinko sa priblížiť a strieľalo sa bez výzvy. V každom prípade sme prechádzali okolo tej strážnej veže a naša cesta viedla trošku v zatáčke, spoluväzeň niesol nejakú dosku do tábora a koniec tej dosky sa trošku dostal do toho pásma. Už aj strieľali, ale netrafili ho, ani teda nemali ho asi zastreliť, ale už sa strieľalo. Niektorých pár prípadov bolo takých, že veliteľ napríklad zobral čiapku, strhol väzňovi čiapku, hodil ju do toho pásma a poslal ho pre ňu. Tak tam niekoľko ľudí zahynulo. Áno, zastrelili ho tam. Jednoducho.”

Nikto sa mu neospravedlnil

Augustín Valentovič žil život slobodného človeka, nebol spútaný nenávisťou. Ako sám povedal, nadhľad a viera mu pomohli preniesť sa ponad všetko utrpenie. Umožnili mu odpustiť, žiť, vyznávať a zasadzovať sa za svoje vnútorné presvedčenie. Po celý život obhajoval pravdu a nikdy sa nebál prejaviť ju. Nikdy v živote sa na nič nesťažoval.
„Nejakú nenávisť necítim k ľuďom, ktorí nám vtedy ukrivdili ... Ale som bol presvedčený, že keď povedia, tak si podáme ruku a zabudneme na minulosť a dáme tam čiaru ako sa to zvykne hovoriť, ja som bol ochotný. Ale bohužiaľ nestalo sa, dodnes sa nestalo ...“ Bol tichý srdcom, rozvážny, trpezlivý, ochotný vzdať sa výhod za pravdu. Nikdy neoľutoval nič, čo priniesol život.

Príbeh pamätníka spracovala: Andrea Krajňáková

Vytlačiť