Príbeh pamätníka Anton Srholec (1929 - 2016)

„Kto užil neslobodu, vie, čo je to sloboda.“

Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici v chudobnej rodine maloroľníka;
ako jediný zo siedmich detí sa rozhodol pre štúdium na gymnáziu;
v saleziánskom Gymnáziu v Šaštíne ho v apríli 1950 zastihla celoštátna akcia komunistického režimu proti reholiam – akcia K (Kláštory);
spolu s ostatnými spolužiakmi a kňazmi putoval do sústreďovacieho kláštora v Podolínci a neskôr na Priehradu mládeže;
mladých študentov nakoniec prepustili a Anton si mohol dokončiť maturitu;
prostredníctvom rehole saleziánov sa dostal do skupiny dvadsiatich troch kňazov a študentov, ktorí sa v apríli 1951 pokúsili o útek cez rieku Moravu;
útek sa neuskutočnil kvôli rozvodnenému toku, cestou späť však takmer celú skupinu zaistili na nich čakajúci vojaci;
Anton smeroval najprv na Bratislavský hrad, neskôr ku „Dvom levom“ a následne do Leopoldova, kde strávil mesiace vo vyšetrovacej väzbe;
tajný proces s celou skupinou sa konal pred Štátnym súdom v Bratislave vo februári 1952;
Anton bol odsúdený na dvanásť rokov väzenia;
vystriedal väznice v Ilave, Olomouci, na Pankráci, takmer celé desaťročie však pracoval v Jáchymove;
v roku 1960 bol prepustený na slobodu na základe amnestie, ktorá sa týkala aj politických väzňov;
vrátil sa k rodičom, získal prácu len ako nekvalifikovaný robotník;
bol pod neustálym dohľadom Štátnej bezpečnosti;
v rokoch 1965 –1968 pracoval v Ostrave vo Vítkoviciach pri vysokých peciach;
využil svoje jazykové znalosti, ktoré nadobudol ešte vo väzení a v krátkom čase si spravil štátne jazykové skúšky z anglického a nemeckého jazyka;
získal miesto vo Výskumnom ústave hydinárskeho priemyslu;
v roku 1969 sa mu podarilo dostať povolenie od štátu a začať štúdium na Univerzite v Turíne;
v roku 1970 ho v Ríme vysvätil za kňaza pápež Pavol VI;
po návrate do vlasti pôsobil ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave;
kvôli jeho duchovnej práci bol neskôr preradený do Perneka, Veľkého Zálužia a do Záhorskej Vsi;
v roku 1985 mu odobrali štátny súhlas;
až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1989 pracoval len ako robotník a skladník v Doprastave;
venoval sa charitatívnym aktivitám a bol činný v spoločenských a sociálnych organizáciách;
zomrel v Bratislave 7. januára 2016.

Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici v chudobnej rodine maloroľníka. Ako jediný zo siedmich detí sa rozhodol pre štúdium na gymnáziu. Keďže túžil stať sa kňazom, zvolil si blízke saleziánske Gymnázium v Šaštíne, kde ho však v apríli 1950 zastihla celoštátna akcia komunistického režimu proti reholiam – akcia K (Kláštory). Po násilnom obsadení saleziánskeho domu v Šaštíne putoval Anton spolu s ostatnými spolužiakmi a kňazmi do sústreďovacieho kláštora v Podolínci, a neskôr na Priehradu mládeže, čo bolo súčasťou vládnej snahy o ich „prevýchovu“. Keďže toto úsilie komunistického režimu stroskotalo, mladých študentov nakoniec prepustili a Anton si tak mohol dokončiť maturitu.

Prostredníctvom rehole saleziánov, ktorá mala úzke kontakty v zahraničí, sa dostal do skupiny osôb rozhodnutých opustiť komunistické Československo. Budúcnosť v krajine pod totalitnou mocou pre nich stratila perspektívu. „Stratégia bola, keďže tu nie je možné študovať teológiu, tak že nás všetkých mladých a tých, čo sú prenasledovaní, prevezú na druhú stranu železnej opony, aby sme tam mohli doštudovať... bola to cesta k uskutočneniu môjho sna a v noci z 8. na 9. apríla (1951) som sa vlakom v podvečer odviezol do Šaštína.“ Skupina dvadsiatich troch mužov sa 8. apríla pod vedením prevádzačov, z ktorých jeden bol Titus Zeman, vybrala na cestu. „Už bolo skoro ráno. Išli sme lesom, tak sme sa utáborili na druhej strane lesa od Šaštína smerom od Závodu. Tam sme čakali cez deň, driemali a modlili za šťastlivý prechod. Až sa zvečerilo, išli sme odtiaľ cez polia a znova pršalo.“ Skupina, v ktorej bolo mnoho starších a vyčerpaných kňazov, sa dostala k hrádzi pri rieke Morava až takmer nadránom nasledujúceho dňa, avšak tu ich prekvapil rozvodnený mohutný tok: „Bolo, či ísť alebo neísť... voda bola aj medzi brehom Moravy, aj hrádzou, takže už tam by bolo treba použiť ten jeden čln pre dvadsaťtri ľudí.“ Nakoniec padlo rozhodnutie vrátiť sa. „Niesol som svoju aktovku, v ktorej som mal celý majetok. Pár knižiek, slovníkov a trochu jedla.“ Anton pri návrate pomáhal i staršiemu kňazovi. S vedomím, že nič zlé neurobili, smerovali k železničnej stanici. „Podopieral som ho, ale pred stanicou vyskočil vojak, ktorý tam bol za rohom a s automatom na nás: ,Ruky hore!' Už mali informáciu, dozvedeli sa to a už tam čakali, štyria – piati, vyprázdnili čakáreň.“ Oboch neúspešných utečencov pridali k ďalším zatknutým. Z celej skupiny sa podarilo vyhnúť zaisteniu len piatim osobám.

Anton smeroval s ostatnými najprv na Bratislavský hrad, kde bolo v tom čase Západoslovenské veliteľstvo Pohraničnej stráže. „Tam sme týždeň čakali, koho ešte chytia, koho zaistia, aby nebola nijaká informácia od nás. (Boli sme) prísne strážení, bez spánku, len posediačky, pokrm nám dávali ako vojakom a tam sme týždeň čakali.“ O týždeň ich previezli ku Dvom levom, kde všetkých zaevidovali a následne prepravili do Leopoldova. V Leopoldove Anton strávil mesiace vo vyšetrovacej väzbe. Tajný proces s celou skupinou sa konal pred Štátnym súdom v Bratislave vo februári 1952 a tu si mladík, ktorý nemal iný záujem, len študovať, vypočul ortieľ – dvanásť rokov väzenia. „Predpokladali, že keby som odišiel von, vstúpil by som do protištátnych organizácií. Omieľali dokola: ,Špión Vatikánu' a ,Vatikánski nepriatelia' a podobne.“ Anton bol v šoku, nemohol tomu uveriť. „To bolo obludné... Tak ma to zlomilo, po tých už siedmich, ôsmich mesiacoch vyšetrovacej väzby a samotky, že som sa rozplakal. Vedel som vtedy, že to neprežijem.“

V rýchlom slede za sebou vystriedal väznice v Ilave, Olomouci, na Pankráci, no cieľom a „domovom“ na takmer celé desaťročie sa mu stal Jáchymov. „Radi zatvárali mladých ľudí, vymýšľali na nich trestnú činnosť, aby nás nahnali na tú rudenku do Jáchymova. Nastúpil som tam na jar 1952 a na rude som pracoval asi šesť rokov... bez dovolenky, len jedna nedeľa v mesiaci bola volná, keď sa kontrolovali šachty a bezpečnostné zariadenia.“ V tábore vládli drsné pomery, ktoré vydržal málokto. Viacerí sa pokúsili z tohto pekla ujsť, no nádej na úspech bola minimálna. „Boli zúfalí ľudia, ktorí skočili na drôty a odstrelili ich.“

Namáhavú prácu a ťažké životné podmienky sa väzni pokúšali prežiť najrôznejšími spôsobmi, osamotený človek však na veľa nezmohol. „Mať kamaráta, to bol poklad. Delili sme sa, kto mal viac, pomáhal tým, čo mali málo. Tí, čo mali málo, tých sme držali nad vodou.“ Zároveň sa veriaci spoluväzni pokúšali duchovne posilňovať, ako sa dalo. Pokiaľ to bolo možné, stretávali sa, modlili, organizovali tajné bohoslužby, čítali a študovali. „Ja som mal malú knižnicu, ale celú som ju tam pomocou civilných spolupracovníkov preniesol, aj tam ostala.“ Veľmi ho zaujímali cudzie jazyky, potajme sa preto učil angličtinu a nemčinu: „Na dlaň som si napísal anglické slovká a učil som sa slovíčka pri manuálnej robote.“ Antona ale čoraz viac ničili neznesiteľné pracovné podmienky. „Práca nebezpečná, najväčšie nebezpečie bolo to žiarenie, bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov.“ Jeho ochorenie sa dostalo až do štádia, keď sa takmer nemohol hýbať, no i tak musel v práci pokračovať. Spolu s inými väzňami bol preto nútený hľadať spôsoby, ako si uľahčiť dennodennú drinu a prežiť.

Ako blesk z jasného neba ho v roku 1960 zasiahlo vyhlásenie amnestie, ktorá sa týkala aj politických väzňov. „Tá amnestia ma zastihla v poslednej chvíli. Bolo to pre mňa na jednej strane veľké oslobodenie, lebo byť desať rokov v takej škole, to by zlomilo aj človeka z ocele... Skoro všetci rehoľníci sme sa po tých desiatich rokoch väzenia vrátili do širšieho koncentračného tábora, než aký bol Jáchymov.“ Anton sa vrátil k rodičom, dlho však nemohol nájsť zamestnanie. Podarilo sa mu pracovať len ako nekvalifikovanému robotníkovi na stavbách či v továrni na výrobu betónových prefabrikátov, pričom ho Štátna bezpečnosť nespúšťala z očí. Odišiel do Ostravy, no nakoľko tam zistili, že neabsolvoval základnú vojenskú službu, musel tento svoj „nedostatok“ napraviť a v Opave odslúžiť 6 mesiacov. V rokoch 1965 –1968 pracoval v Ostrave vo Vítkoviciach pri vysokých peciach. „A znova ako neodborník, nevyučený som pálil staré železo.“ Využil však svoje jazykové znalosti, ktoré nadobudol ešte vo väzení a v krátkom čase si spravil štátne jazykové skúšky z anglického a nemeckého jazyka, čo mu pomohlo získať miesto vo Výskumnom ústave hydinárskeho priemyslu, kde prekladal dokumentáciu. „Stále som sníval, že sa tá železná opona dajako pretrhne a to sa stalo v 1968 roku.“

Na výročie smrti sv. Konštantína v roku 1969 povolil komunistický režim odchod niekoľkých osôb z Československa do Ríma, kde sa konala spomienka na tohto vierozvestca. Antonovi sa podarilo vybaviť si vízum a vo februári sa ocitol vo „večnom meste“. Stretol tu svojich bývalých spolužiakov, ktorým sa útek pred rokmi podaril. Presviedčali ho: „Príď! Zariadime ti štúdium.“ Anton sa vrátil do Československa a získal povolenie na trojmesačný pobyt v Taliansku, vďaka čomu v septembri 1969 mohol začať štúdium na Univerzite v Turíne. Aby mohol doštudovať, požiadal československé úrady o súhlas. „Čo im ostávalo, vtáčik bol vonku, tak mi to museli naše úrady povoliť, ale povolili mi to len na desať mesiacov.“ Anton mal byť vysvätený za kňaza v r. 1970 v Turíne, no keďže nemal dostatočne dlhé povolenie, odišiel do Ríma, kde ho 17. mája spolu s niekoľkými mladými mužmi z rôznych iných národov, vysvätil samotný pápež Pavol VI.

Napriek všetkému sa Anton rozhodol vrátiť domov. „Keď som sa vrátil, eštebáci nemohli uveriť, že tento chlap, ktorý pozná tri európske jazyky – taliansky, anglický, nemecký, že prišiel len tak. Pre koho ten chlap pracuje? Kto ho sem poslal? Komu posiela tajné depeše?“ Stále ho prenasledovali: „Zaručene mali kľúč od môjho bytu.“ Bol síce kňazom, ale nemohol pôsobiť v duchovnej službe. Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave, kde mu tamojší dekan vybavil od štátnej správy povolenie vypomáhať i v kňazských činnostiach. Jeho duchovná práca však režimu krajne nevyhovovala. Neskôr bol preto preradený do Perneka, Veľkého Zálužia a do Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu nakoniec odobrali štátny súhlas. V tomto roku si veriaci z celej republiky pripomínali výročie smrti sv. Metoda veľkou púťou na moravskom Velehrade. Púte sa účastnil aj Anton a zorganizoval tu celovečerný program pre prítomných, čo opäť popudilo predstaviteľov režimu. Po odobratí štátneho súhlasu mohol pracovať len ako robotník a skladník v Doprastave. Ako s humorom dodáva: „Komunisti, hoci boli neveriaci, predsa len ešte vtedy verili, že farári nekradnú.“ V roku 1989 sa rozhodol odísť do dôchodku, no sám vraví, „Od toho roku 1989 nemám odpočinok ani jeden deň.“ Ponovembrovú zmenu a nástup demokratického zriadenia vníma veľmi pozitívne. Ako človek, ktorého komunistický režim nezlomil, vie, čo znamená sloboda. Dodnes sa venuje charitatívnym aktivitám, je činný v spoločenských a sociálnych organizáciách. „Veľmi sa teším, že som ostal s týmto národom. V pokore človek prispieva k tomu, aby to bolo lepšie a nie také zúfalo beznádejné.“

Príbeh pamätníka spracovala: Martina Fiamová