Príbeh pamätníka Anna Malá (1940)

„Ráno sme sa zobudili a okolo išli tanky...“

  • narodila sa 3. júna 1940 ako najstaršia zo siedmich súrodencov;
  • detstvo i mladosť prežila v podtatranskej obci Hôrka, kde začala navštevovať aj základnú školu, neskôr pokračovala v štúdiu v Poprade;
  • ako prvá sa spomedzi súrodencov vydala a odišla z rodného domu;
  • postupne mali s manželom šesť detí;
  • v roku 1968 do života celej rodiny Bonkovej zasiahla tragédia;
  • Annin brat, Jozef Bonk, sa stal jednou z obetí príchodu okupačných vojsk na územie Československa 21. augusta 1968;
  • v čase tragických udalostí sa vracal z týždňovej šichty, keď ho v Poprade smrteľne postrelil sovietsky vojak;
  • strela do brucha zasiahla pečeň, a hoci sa Jozefa pokúšali všemožne zachrániť, zraneniam podľahol;
  • v ten deň bolo v Poprade zranených 15 ľudí, no jediný Jozef nešťastie neprežil;
  • túto smutnú udalosť dodnes pripomína pamätná tabuľa umiestnená na Námestí sv. Egídia v Poprade.

Anna Malá rodená Bonková sa narodila 3. júna 1940 ako najstaršia zo siedmich súrodencov. Otec bol baníkom a matka sa starala o deti a domácnosť. Anna prežila detstvo i mladosť v podtatranskej obci Hôrka, kde začala navštevovať aj základnú školu. Po piatom ročníku pokračovala v štúdiu v neďalekom Poprade. Ako prvá sa spomedzi súrodencov vydala a odišla z rodného domu, no často chodila pomáhať starnúcim rodičom. Postupne mali s manželom šesť detí, a keď trochu odrástli, Anna sa zamestnala vo Svite.

V roku 1968 však do života celej rodiny Bonkovej zasiahla tragédia. „Prišiel ten nešťastný rok šesťdesiaty ôsmy, kedy sme nechceli veriť, čo sa stalo.“ V noci z utorka 20. augusta na stredu 21. augusta 1968 dorazili po podtatranského regiónu prvé tanky okupačných vojsk Varšavskej zmluvy. Táto invázia sa nezaobišla bez straty na ľudských životoch a množstva zranených osôb na strane civilného obyvateľstva. Z doterajších výsledkov výskumu tejto problematiky je známych 30 prípadov úmrtia osôb na území Slovenska, ktorých smrť priamo súvisela s príchodom „spojeneckých“ vojsk a ich pobytom na Slovensku. Celkovo bolo v rámci Československa usmrtených viac ako 100 osôb a približne 500 ich bolo zranených. Jednou z obetí bol aj Annin brat, Jozef Bonk. Bol to devätnásťročný mladík, vášnivý futbalista a vyučený strojný zámočník. „Mal aj priateľku z Dobšinej, kam chodili opravovať stroje na pílu, ale to sme sa dozvedeli až po jeho smrti,“ spomína Anna.

Jozef pracoval vo vtedajšej Piloimpregne a v čase augustových udalostí chodil na týždňovky do Krajnej Poľany v okrese Svidník. Keď sa dopočul o príchode vojakov, spolu s partiou svojich kolegov sa v stredu 21. augusta vybral domov k rodičom do Hôrky. Nakoľko ale tanky sovietskych vojsk zahatali hlavné cesty, chlapi sa rozhodli ísť domov inou trasou ako zvyčajne, a to cez Bardejov, Starú Ľubovňu až dorazili do Popradu. „Všetci sme sa čudovali. Neverili sme, že by bol práve on v Poprade. Veď vždy chodievali druhou stranou,“ hovorí jeho sestra. Aj ona s deťmi prežívala veľký strach. Bývali pri hlavnej ceste a okoloidúce hučiace tanky boli pre človeka, ktorý zažil druhú svetovú vojnu, jednou veľkou nočnou morou. „V noci sme vôbec nespali. Cez deň sme ani von nevychádzali. Bála som sa o deti. Bolo to strašné. A ešte aj teraz, keď si na to spomeniem, je mi ťažko. To sa nedá zabudnúť.“

V Poprade ľudia stavali barikády a všemožne sa snažili sťažiť prechod tankov cez mesto. Hádzali na ozbrojených vojakov kamene, tehly, všetko, čo bolo po ruke. „A hoci generál Svoboda veľmi prosil ľudí, aby nerobili niečo zlé, aby prichádzajúci vojaci nemali dôvod strieľať, mnohí nepočúvli.“ Vojaci na výstrahu strieľali do vzduchu, no keď jeden z nich, ktorého údajne zasiahla padajúca tehla, streľbu nezvládol, okolo bežiaci Jozef sa už pred jeho guľkou nestihol ukryť do bezpečia. Strela do brucha zasiahla pečeň, a hoci sa Jozefa pokúšali zachrániť, zraneniam podľahol. „Ranení boli viacerí ľudia. Len brat tak, že to dostal cez pečeň a vykrvácal. Bola mu ihneď poskytnutá pomoc. Neďaleko lekárne ho tam zaraz ratovali, no pán lekárnik hovoril, že on nič nezmôže, a tak s bratom utekali na polikliniku. Na poliklinike sa pán doktor pozrel, čo je, dali ho na nosidlá na nákladné auto a utekali s ním do nemocnice do Spišskej Soboty. Ale ako nám povedal sanitkár v Spišskej Sobote, že už mu len na nádvorí oči zatlačil, že bol mŕtvy,“ tlačia sa Anne slzy do očí pri spomienke na tragické okamihy.

Túto smutnú správu sa Jozefova rodina dozvedela až o niekoľko hodín neskôr. Uverili, až v márnici videli mŕtve telo svojho drahého. O dva dni neskôr sa konal pohreb, na ktorý prišlo množstvo ľudí. V smútočnom dave sa vynímal transparent s nápisom: „Ja nevinný, zomrel som rukou sovietskeho vojaka.“ Celý priebeh poslednej rozlúčky bol, samozrejme, monitorovaný Štátnou bezpečnosťou. „Helikoptéra lietala ponad nás, pán farár sa bál. Bol len pod dáždnikom. Dozvedeli sme sa, že v autách boli aj nejakí tajní. Všetko sledovali,“ hovorí Anna. Spomína tiež, že pohrebu sa zúčastnil aj rodák zo Spišského Štiavnika, dokumentarista Martin Slivka, ktorý všetko filmoval. Svoje zábery odovzdal jednej známej a tá ich postúpila ďalším médiám. Takto sa smutné novinky o jednej z prvých obetí augustových udalostí dostali až za hranice železnej opony.

Mnohí ľudia podporili smútiacu rodinu aj finančne, za čo bol zhotovený pomník zosnulého Jozefa. Podľa Anniných slov mal za Dubčekovej vlády zasadať aj vojenský súd a všetko, čo sa stalo, vyšetriť, avšak po nástupe tzv. obdobia normalizácie, boli pozostalí oboznámení s obvinením, že ich blízky bol kontrarevolucionár. Hoci nič z toho nebola pravda, mali príkaz mlčať o tom, čo sa v osudný augustový deň udialo. Dokonca im komunistickí funkcionári bránili uctiť si Jozefovu pamiatku na mieste tragédie a prinajmenšom sa snažili u nich vzbudiť strach z možných následkov, ak by sa nedržali bokom. „Viem, že som bola sledovaná, keď som dávala kytičku na to miesto. Keď som kytičku položila dole a prešla pár metrov ďalej, videla som, ako eštebáci kopli do tej vázičky, alebo ako bola vyhodená.“ Anna sa teda rozhodla, že si v záujme rodiny bude bratovu pamiatku uctievať len v súkromí: „Povedala som si, že to nechám tak, máme to vo svojom srdci a vieme, ako sa veci stali a ako veľmi nás to bolí.“

Vďaka občanom mesta Poprad, rodine Bonkovej i Svetovému združeniu bývalých československých politických väzňov bola na mieste Jozefovej smrti umiestnená pamätná tabuľa. Hoci bola viackrát odstránená a znovu nainštalovaná, dnes ju možno nájsť na hradbách kostola sv. Egídia v Poprade v tomto znení:
„V noci z 20. na 21. 8. 1968 vtrhla na územie Československa Sovietska okupačná armáda a armády Varšavského paktu. Úsilie Čechov a Slovákov o reformu komunistického systému bolo zarazené. Počet obetí vpádu komunistických armád do ČSSR v auguste 1968: mŕtvych 90, ťažko zranených 302, ľahko zranených 532, intervenovaných, zadržaných a unesených 172. Na tomto námestí dňa 21.8.1968 o 13. hodine, vojaci sovietskych vojsk nachádzajúci sa na tankoch č. 622 a 638 spustili streľbu do protestujúcich občanov. Pri streľbe bol usmrtený 19-ročný Jozef Bonk, ťažko zranených bolo 6 osôb a ľahko 8 osôb.“

Príbeh pamätníka spracovala: Jana Speváková.

Vytlačiť