Príbeh pamätníka Alžbeta Váradiová (1924)

„Myslím si, že vtedy bolo viacej lásky ako teraz. Viacej porozumenia, viacej úcty jeden k druhému. A to mi dnes chýba.“

Alžbeta Váradiová sa narodila v roku 1924 v Nových Zámkoch v rodine železničného revízora;
bola vychovávaná v kresťanskom duchu a vedená k láske k ľuďom bez ohľadu na národnosť či vierovyznanie;
po pripojení mesta k Maďarsku v roku 1938 sa vzťahy medzi rôznymi národnosťami v Nových Zámkoch skomplikovali;
Štátna meštianska škola, ktorú navštevovala aj Alžbeta, sa zatvorila a ona musela spolu s ostatnými žiakmi pokračovať vo vyučovaní v tzv. Flengerke;
v roku 1944 postihli život v Nových Zámkoch viaceré tragédie
židovskú komunitu z mesta a okolia v júni 1944 deportovali do Osvienčimu;
v októbri 1944 boli Nové Zámky dvakrát bombardované;
posledné bombardovanie zažili Nové Zámky 14. marca 1945, len niekoľko dní pred oslobodením;
mesto bolo po týchto útokoch, ktoré si vyžiadali tisíce obetí, úplne zničené;
Alžbeta skončila v tomto období školu a v roku 1945 zmaturovala;
odišla do Bratislavy na Pedagogickú akadémiu, po skončení ktorej sa stala učiteľkou zemepisu a výtvarnej výchovy;
postupne pôsobila na rôznych miestach Slovenska – v Kysuckom Lieskovci, v obci Lodno, v Kysuckom Novom Meste, až sa dostala do Šípkova pri Bánovciach nad Bebravou a nakoniec do Nových Zámkov na chlapčenskú školu;
v súčasnosti prežíva jeseň svojho života na dôchodku.

Alžbeta Váradiová sa narodila v roku 1924 v Nových Zámkoch v rodine železničného revízora. „Bolo nás päť dievčat, môj otecko sa druhýkrát oženil, lebo jeho manželka zomrela a vychovávali nás veľmi prísne, ale veľmi láskavo.“ Alžbeta bola vychovávaná v kresťanskom duchu a vedená k láske k ľuďom bez ohľadu na národnosť či vierovyznanie. Dodnes si spomína na stretnutie s vtedajším československým prezidentom T. G. Masarykom. „Mala som sedem rokov, ale viete, tá láska, ktorá z neho vyžarovala a vôbec aj tí ľudia boli celkom iní.“ Pred pripojením jej rodného mesta k Maďarsku v roku 1938 nevnímala vo svojom okolí žiadne národnostné spory medzi Slovákmi a Maďarmi. „Tu bolo ozaj radosť žiť a zvlášť, keď to bola prvá Československá republika, tak ja si na ňu nádherne spomínam.“ Viedenská arbitráž však všetko zmenila. Z jedného dňa na druhý opustili mesto českí vojaci: „Sme si kývali, oni kývali nám, my sme kývali im... Mnoho ľudí tu zostalo, aj Česi tu zostali. No niektorí odišli preč, to si pamätám, lebo my sme bývali v železničnom činžiaku na stanici no a tí, čo tam boli zamestnaní, tak tí všetci nemuseli odísť, ale odišli.“

Po príchode maďarského vojska sa muselo slovenské obyvateľstvo prispôsobiť novým podmienkam. Miestnych úradníkov nahradili Maďari, avšak Alžbeta si nespomína, že by mal niekto na úradoch problém dorozumieť sa. Štátna meštianska škola, ktorú navštevovala aj Alžbeta, sa zatvorila a ona musela spolu s ostatnými žiakmi pokračovať vo vyučovaní v tzv. Flengerke: „Tam boli mníšky, to bol kláštor. Hore bývali mníšky a dole bola škola. My sme sa maďarsky učili.“ Spolu s nimi navštevovala pravidelne aj maďarské sväté omše. Príležitostne však pociťovala nepriateľstvo zo strany Maďarov, ktorí prišli do Nových Zámkov z Maďarska. „Ja neviem prečo bola medzi týmito Maďarmi a tamtými Maďarmi taká strašná nenávisť. Pretože my sme sa tu mali veľmi dobre, my sme mali všetko, čo sme chceli, nám nič nechýbalo, ani nás nikto preto, že sme rozprávali maďarsky, neprenasledoval.“

V roku 1944 postihli život v Nových Zámkoch viaceré tragédie. Židovskú komunitu z mesta a okolia natlačili do miestneho geta, ktoré sa stalo pre jeho obyvateľov poslednou zastávkou pred deportáciou. „Tam boli nahrnutí do takých veľkých miestností. Tam neboli postele, tam spali ako vedeli, či posediačky, či si ľahli na zem alebo ako. To bolo úbohé, to bolo katastrofálne škaredé. Neviem si predstaviť, ako môžu takto ľudí trápiť a ničiť, veď nikto nemôže za to, čím sa narodí.“ V júni vyviezli deportačné vlaky z Nových Zámkov do koncentračného tábora Osvienčim tisícky Židov, čoho svedkom sa stala aj Alžbeta. „Chodili (sme) sa na stanicu pozerať, že keby sme vedeli niekomu niečo dať, tak že by sme dali, také balíčky sme mali urobené. Ale tam sme sa nedostali, lebo tam boli samí gestapáci a to by bolo bývalo veľmi nebezpečné. Takže potom sme len odišli domov, pravda, uplakané, nešťastné že sa zaoberalo s nimi ako so zvieratami.“

V októbri 1944 boli Nové Zámky dvakrát bombardované, rodina sa však stihla na túto udalosť aspoň provizórne pripraviť a prichystať si úkryt. „Pamätám sa, že siedmy október to bol, ale vtedy bol nejako strašne krásny čas, teplo bolo a pamätám sa na to, že som prišla domov zo školy a maminka mala uvarené, lečo sme mali, aj na to si pamätám a teraz sa ozvala siréna. Mali sme mačku, a tá mačka utekala do tej malej pivničky, ktorú otecko urobil a náš otecko hovorí: ,No, zviera vždy pocíti, kde je isté miesto, poďme aj my tam.? Z činžáku k nám chodievala jedna rodina, ale vtedy, ja neviem, to tak vyšlo, že sa nepozbierali. Ten činžák dostal plný zásah a tí, čo k nám chodili, tak tí všetci pomreli.... Ale prestali bombardovať pred naším domom a tak sme potom už nikdy nezostávali doma, ale vždy sme chodili von do poľa na také miesto, kde bolo to kukuričné kórovie, tak tam sme sa schovávali.“ Posledné bombardovanie zažili Nové Zámky 14. marca 1945, len niekoľko dní pred oslobodením. Mesto bolo po týchto útokoch, ktoré si vyžiadali tisíce obetí, úplne zničené. „Po bombardovaní som išla, tak kláštor zostal celý a sestričky tiež boli v bezpečí, takže potom som sa ukľudnila a išla som domov. Ale viete, čo to bolo? Plakala som celú cestu, keď som išla domov...Také úžasné krátery velikánske boli, ako ste všade išli. Tak to bolo už veľmi zlé, škaredé to bolo a smutné. Mnoho priateľov mi tam zomrelo.“

Krátko po bombardovaní v októbri 1944 Alžbeta skončila školu a v nasledujúcom roku zmaturovala: „Ešte tu boli vtedy Maďari, takže sme maturovali už na gymnáziu, lebo som chodila do lýcea. To bolo štvorročné štúdium a ešte by som mala dva roky chodiť do učiteľského ústavu, aby som dostala spôsobilosť učiť.“

Traumatizujúcim zážitkom bol pre obyvateľov Nových Zámkov aj prechod frontu a príchod vojakov Červenej armády. „Ozvala sa siréna, ani nie, už prišli vojaci. Tak sme sa schovali a viem, že som sa začiernila, ručník čierny som si dala, obliekla som sa ako starena. No ale keď ten pán, ktorý nás tam pritúlil, hovoril, že je to taká skupina, ktorá znásilňuje, tak on mal vzadu v tej pivnici uhlie, tak my sme sa zahrabali s mojou tetou do toho uhlia a on tam ešte nahádzal veci.“ Šťastlivo sa však dožila oslobodenia a spolu s ostatnými prežívala nadšenie z toho, že už nemusia mať strach z bombardovania. „To bolo to najdôležitejšie, lebo to bolo strašné.“

Alžbeta odišla do Bratislavy na Pedagogickú akadémiu, po skončení ktorej sa stala učiteľkou zemepisu a výtvarnej výchovy. Postupne pôsobila na rôznych miestach Slovenska – v Kysuckom Lieskovci, v obci Lodno, v Kysuckom Novom Meste, až sa dostala do Šípkova pri Bánovciach nad Bebravou. „Veľmi dobre tam bolo, krásne tam bolo, a potom, mala som sa vydávať, tak som sa ťahala bližšie domovu.“ Alžbeta sa nakoniec dostala do Nových Zámkov na chlapčenskú školu. „To bola tá škola, kde ja som do meštianky chodila.“

V súčasnosti je na dôchodku, chýba jej však pokoj „starých čias“. „ Veselo bolo, dobre bolo. Taký pohodlný, kľudnejší život sme mali. Teraz sa neopovážim vyjsť na ulicu von o dvanástej v noci.“

Príbeh pamätníka spracovala: Martina Fiamová.