Príbeh pamätníka Alojz Lenkavský (1932)

„Komunistovi never, ani keď je 15 metrov pod zemou, ešte ťa môže kopnúť.“

narodil sa 28. 05. 1932 v Spišskej Belej;
v mladom veku sa spoznal so svojimi kamarátmi;
po nástupe komunistov k moci sa postupne stával svedkom zatýkania kňazov;
spolu s kamarátmi sa rozhodol založiť odnož Bielej légie v Spišskej Belej;
ich hlavným cieľom bolo upozorňovať spoločnosť na zločiny komunistov;
pripravovali letáky, no nepodarilo sa im ich rozniesť, pretože skupina bola odhalená Štátnou bezpečnosťou;
dňa 5. 11. 1950 bol Alojz zatknutý a o niekoľko dní uväznený;
7.11. 1950 ho začali vypočúvať na ústredí ŠtB v Košiciach, priznanie získali pomocou mučenia;
obvinený bol z protištátnej činnosti na základe zákonov 231/1948 a 48/1931;
dňa 12. 6. 1951 bol vynesený rozsudok „trestu smrti“;
na odvolacom pojednávaní bol rozsudok zmenený na 15 rokov odňatia slobody;
trest si odpykal na viacerých miestach bývalej Československej republiky.

Detstvo a mladosť

Alojz Lenkavský sa narodil 28.5.1932v Spišskej Belej. V mladosti vstúpil v Spišskej Belej do spevokolu Svornosť, kde sa spoznal zo svojimi budúcimi kamarátmi. „Tak narodil som sa v Spišskej Belej 1932. Môj otec bol ako robotník a mama domáca. Bývali sme tuna blízko dneskajšieho stretnutia. Ja som ako mladý chlapec bol vychovaný kresťansky a stretával som sa s kresťanskou mládežou. U nás v Belej bol spevokol rímskokatolícky, mužský a Svornosť teda bola miešaná. Vo Svornosti bol kaplán Majtner, ktorý bol tiež zatvorený niekoľko rokov. Už nežije. Aj pán Griger, tiež už nežije, a Ošomka, ktorí viedli mužský spevokol. My sme sa ináč zúčastňovali na celoslovenských speváckych pretekoch. Ja som bol len na jednom, lebo som bol mladší, tak som ešte tak nechodieval s nimi. A moji kamaráti to boli poväčšine tí, ktorí boli so mnou zatvorení. Od detstva sme sa poznali zo školy, aj ročníky sú tam, bolo to že 1932 sa narodili poväčšine.“

Začiatok takzvanej „protištátnej činnosti“

Zatváranie farností a kňazov Alojza Lenkavského a jeho kamarátov prinútilo reagovať. Pod vedením Bohumila Jakubiak a založili v Spišskej Belej pobočku Bielej Légie. „Na začiatku nás viedol Bohuš Jakubiak, ktorý bol v seminári, a tak sa vytvorila skupina. Bola medzi nami dôvera aj preto, že sme boli kamaráti a poznali sme sa, samozrejme, ako mládež kresťanská. Tak na základe toho nasledovalo založenie Bielej légie, pre ktorú nás už potom niektorých začali zatvárať.“ Pripravovali roznos letákov, ktoré mali spoluobčanov upozorniť na proti ľudskú činnosť komunistov. „Tak dôvod bol, aby sme aj upozornili mnohých ľudí na to, že boli zatváraní nevinní kňazi, a aby si Slováci uvedomili, čo sa deje.“ Výroby letákov sa priamo nezúčastnil, ale myšlienku, ktorú letáky niesli plne podporoval. „Nie Lenka Renerová, Drozd, myslím, Peter a Bohuš Jakubiak tieto letáky doniesli. Tlačiareň bola prepožičaná zo spevokolu v Spišskej Belej, a oni na tomto robievali, čo si tak pamätám, na tieto okamihy, ako sa povie. Ale ináč, čo všetko sa tam dialo neviem, pretože ja som tam nebol prítomný.“

Odhalenie skupiny a zatknutie

Z dôvodu zatknutia Luciána Neupauera nedošlo k rozneseniu letákov a celá skupina bola odhalená štátnymi orgánmi. „Neupauer ich mal a jeho s tými letákmi zatkli a to bol koniec. Údajne mal byť aj v Bratislave na ‘krajzáku’, boli tam aj letáky ako dôkazový materiál, boli tam priložené, ale neviem presne lebo to sa stalo jemu. Tie letáky sme teda nerozniesli, vlastne sme nič neurobili.“ Po zatknutí Neupauera sa pokúsil odstrániť letáky a tým zabrániť k zatýkaniu ďalších kamarátov. Hlavnou príčinou odhalenia bola asi zrada skupiny niekým zo susedstva. „Pokračovalo to potom, keď jeho zatkli, vrátil som sa naspäť do Spišskej Belej a niektorých som si dal zavolať, neviem, či si aj on bude na to pamätať, či to bolo pre neho príjemné, lebo v susedstve býval. Upozornil so ho, že taká vec sa stala, určite prídu, tak mi to napadlo, prídu a treba niektoré materiály a niektoré veci ak sú, aby každý vedel, aby sa spratalo čo sa dá. Nech sú nato pripravení. On to v ten večer neurobil, pretože to urobil v sobotu, myslím, a v nedeľu išiel do kostola a z kostola keď vyšiel, tak už tam čakala ŠTB, čo samozrejme, oni nemohli vedieť, len niekto z domácich to musel byť, ktorý s nimi spolupracoval, ktorý ich na to priviedol, či vedome, alebo nevedome, to je ťažko povedať, ale myslím skôr, že to mohli aj vedome robiť. Následne ich tak začali zatýkať.“

Po niekoľkodňovom skrývaní bol dňa 5. 11. 1950 zatknutý príslušníkom ZNB. Následne bol Alojz Lenkavský presunutý do väzby v Kežmarku a stadiaľ 7. 11. 1950 na vyšetrovanie do Košíc. „Vlastne ja som vedel o tom, že ich zatýkajú, a preto som bol stále schovaný. Z domu som videl, ako idú k nám a s drzosťou som sa postavil, nemohol som už utiecť dozadu, pretože otvorili bránu. Postavil som sa teda do výklenku v našom dome a pozeral som sa na nich. No a oni hovoria, že on je tu. Pomyslel som si, no tak vy viete figu, pretože, keby ste vedeli, tak by ste ma tu našli. Pred dverami našej izby stáli dvaja policajti, naši policajti - miestni. Oni boli z jednej strany dnu a tí dvaja ešte neboli dnu. Pomyslel som si teda: „Nemôžem utekať von, už tu musím počkať.“ Rozmýšľali, a potom vliezli aj oni dnu. Dom som obehol dookola a šiel som popod okná. Tam som ich počúval, ako sa rozprávajú. Chvíľku som tam stál a potom som si pomyslel, že ani náhodou neviem kedy odídu. Preto som sa zobral a šiel dozadu a ušiel cez druhú izbu inde. Schoval som sa, oni odišli, chvíľku som čakal a vrátil som sa späť a zostal tam. Ráno som narazil na príslušníka ZNB, ktorý ma zobral na stanicu. Stadiaľ ma zaviezli do Kežmarku, zrejme taký dali príkaz, do väznice. Tam som si spomenul, že mám pri sebe dvojitý kríž, slovenský znak, ktorý sa používal za Slovenského štátu, najviac u mládeže. Teraz neviem kde som ho nosil, či na rukáve alebo na prsiach, dnes sa už na to nepamätám. Policajta som poprosil som aby mi odznak zobral, a schoval ho. Aby ho nevideli, lebo som vedel, že to so mnou bude ešte horšie. Mali negatívne stanoviská voči Slovenskému štátu, tak si myslím. Tak to schoval, a potom ma zobrali do Košíc na ŠtB a začalo vyšetrovanie.“

Vyšetrovanie ŠtB

Napriek pocitu, že všetko vydrží bol konfrontovaný s brutálnymi vyšetrovacími metódami ŠtB. Mučenie a psychické trýznenie napokon Alojza Lenkavského zlomilo. „Samozrejme som si myslel, že som tvrdý a že dačo dokážem, že vydržím no nepočítal som s tým čo všetko sa môže stať. Zo začiatku začali so mnou pekne, no neskôr začali byť ostrejší. Videli a hovorili: „Toto bude asi veliteľ alebo, čo ja viem, a to tvrdý chlapčisko je, dobrý je,“ to hovorili, myslím, ja som však nebol nič také. Nemohli si so mnou dať rady, tak som od nich dostal nejaký čas na premyslenie. Že to myslia so mnou ostrejšie, a videli, že to nič so mnou nerobí, tak nemali na mňa asi náladu, pretože tam mali ďalších, preto dali príkaz dať ma do tmavej. Dali ma teda do tmavej. „Prihláste sa, keď budete vypovedať,“ povedali. Boli tam škáry, a cez tie škáry bolo vidieť, že je deň. A ja som sa nehlásil, myslel som si, že načo, veď mne to nevadí, tak som si ľahol na zem, ale keď išiel niektorý z dozorcov, tak som vyskočil, aby nebolo zle, niekedy tam chodili. Oni sa ale už ponáhľali, nemali trpezlivosť, tak ma stade vytiahli do takej miestnosti. Začali okolo mňa pekne, ale ja nie, tak sa zobral a išiel preč. Prišiel, to sa pamätám, jeden to bol taký partizán, pretože mal medaily a jazvy mal zboku na tvári, také väčšie, zrejme musel byť ranený, či v boji, alebo inde, mal to určite poranenia, a ten ma samozrejme začal biť. To ale nestačilo, tak zavolal takého veľmi nepríjemného. Doviezli ma do tej miestnosti no a už začali už ostrejšie na mňa a začali bitím. No ale ten dotyčný čo tu bol, zrejme ŠTB-ák, tak asi nemal veľkú náladu na to bitie, tak si zavolal druhého a ten tam priložil, ten zavolal toho druhého a hovorí mi: „Tak čo, budete hovoriť?“ A ja že: „Veď ja nemám o čom hovoriť, veď ja som nič neurobil.“ „No, tak keď nie, tak si spomeniete,“ a zas ma bil. Tak zas prišiel ten druhý a ten ma vymastil. A ten druhý hovorí: „A ako tu s vami jednajú? Pekne s vami jednajú?“ a ja hovorím, „No nie, veď ma tu bijú.“ „Hej? Oni vás tu bijú? No, dobre keď vás bijú...“ a išiel za dvere a zas došiel ten druhý, ako sa hovorí ŠTB-ák a hovorí: „Tak čo, bijú Vás?“ a ja som mu nič nepovedal, a to som bol veľmi zrúbaný. Díval som sa na neho, ale som mu nič nepovedal. Tak aby ste vedeli. Bolo to zastrašujúce, aby som nepovedal, že som bol fyzicky mučený. Medzi palce dávali tužky, po pätách udierali. Bolo sa treba vyzuť a potom ma dávali na betón. Na betón ma postavili preto, aby mi nezapuchli nohy. Tak to robievali.“ Napokon bol po nátlaku prinútený podpísať vyšetrovací protokol, ktorý však odmietol prečítať. Odmietnutím sa pokúšal naposledy vzoprieť svojim mučiteľom. Neuvedomoval si však, čo tento vzdor prinesie. „A ja som im potom povedal, že nemám nič, čo chceli. Hovorili, aby som im to prečítal: „Ja vám to neprečítam.“ Napísali potom, no ja som nehovoril, ale bolo by sa to opakovalo ešte viac razy a videli, že si so mnou nemôžu dať rady, tak potom doniesol zápisnicu, napísal: „Podpíšete?“ „Áno.“ No tak som podpísal. „Nečítate?“ „Nie.“ Takže ja som ani zápisnicu nečítal a podpísal som, pretože to nemalo význam, bolo by sa to stále opakovalo. Tým to bolo na ŠtB uzavreté, aj keď nás potom tam držali. Sem-tam niektorých zobrali na došetrenie, ale či aj ja som bol, na to si tak dobre nepamätám.“

Rozsudok a odvolanie

Na základe viacerých obvinení (zhromažďovanie zbraní, tvorba protištátnej skupiny, velezrada) vychádzajúcich zo zákona 231/48 a 48/1931 bol napokon 12. 6. 1951 vynesený rozsudok trestu smrti. „Potom bol súd. Pri súde nám, pretože sme dostali paragraf velezradu, štyrom prokurátor žiadal trest smrti. Bohušovi Jakubiakovi, Petrovi Drozdovi a Luciánovi Neupauerovi; ja som bol štvrtý. Tak všetkým štyrom prokurátor žiadal, aby sme dostali trest smrti. Snažili sa nám predtým prišiť paragraf zhromažďovanie zbraní, čo bolo nebezpečné. Sudkyňa o tom povedala, pretože niektorí tam hovorili, že to nie je možné, však zbrane u nás zostali po vojne. Nemôže to byť žiadne zhromažďovanie zbraní, to nemohlo spadať do úvahy. Veď tie pušky tam boli polámané, značne poškodené a pohodené hore-dole. Takže oni od toho potom upustili.“ Po odvolaní prokurátora a následnom uznaní poľahčujúcich okolností bol rozsudok zmenený dňa 22. 2. 1952 na 15 rokov odňatia slobody. „Nechali nás tak, ale prokurátor sa odvolal. Myslím si, že to bolo v roku 1952 a ja som vtedy už bol pri Příbrame v tábore. Stadiaľ nás potom vozili k najvyššiemu súdu. Mne s tými, čo sme dostali trest smrti, trest zmiernili a, myslím, Lábusovi a neviem či dvom, alebo dokonca trom, zvýšili tresty. Teraz neviem, lebo by som podľa toho musel hľadať v tých papieroch, že ktorí tam boli. Pri prečítaní rozsudku spomínala sudkyňa, že máme paragraf trestu smrti, ale je tam poľahčujúca okolnosť, lebo sme mladiství. Možné je aj to, že tie zbrane boli vadné. V tej chvíli mi preletel mysľou, ako na takom páse, celý krátky život do osemnásť rokov. Zamyslel som sa nad tým a povedal som si: „Prepánajána, ako je to možné veď ja som ešte nič nežil a nikomu som nič neurobil a tu už spomínajú trest smrti.“ Ale v tom pokračovala ďalej, a povedala, že sa pod váhou poľahčujúcich okolností zrušil ten paragraf o zhromažďovaní zbraní, takže nás odsudzuje na 15 rokov.“

Príbeh z väznenia

Po vynesení rozsudku si svoj trest odpykal vo viacerých nápravných zariadeniach v Československu. V nich na vlastnej koži zažil, ako sa vtedajší režim správal k politickým väzňom. „Všetkých nás potom zobrali a autobusom zaviezli do Leopoldova a v Leopoldove nás pekne privítala veľká pevnosť. Niektorí to tam už poznali, aj som tam bol, pevnosť naháňala strach. Oni to vedeli, otvorili dvere a vliezli sme dnu. Nepamätám si, či svetlo bolo zasvietené. Zhasnuté nechali a potom zasvietili. Nachádzali sme sa v takom tuneli, neviem koľko metrov mal. Neviem či ste tam boli niektorí, ale my sme sa tam dostali. Do toho tunela nás poslali, a na nás to zapôsobilo dosť nepríjemne. Nepamätám si na všetko, ale viem, že na mňa to pôsobilo dosť nepríjemne.“ Počas výkonu trestu bol priamym svedkom viacerých závažných udalostí. „Hovorilo sa, že tam asi vešali na troch šibeniciach. Hovoril som, že tam boli popravení piati, a aj o tom poviem. Všetko to bolo také divné v správach, aj dozorcovia nevedeli, čo kde je, a ako to vlastne je. Keď tam naraz taký Slánsky a samí komunisti boli. Medzi nimi bol jeden Slovák, Clementis. Jeho meno mi sem-tam utečie, ale ináč ho takto po mene dobre poznám. Clementis bol medzi nimi. On bol vonku za hranicami a prišla za ním americká spravodajská služba a povedala: „Pán Clementis, nejdite do Československa, hrozí vám tam zatknutie.“ No on aj napriek tomu odišiel, a keď bol na hraniciach, tak oni za ním opäť prišli: „Pán Clementis, toto je posledná výzva pre vás, ak prekročíte hranice, my vám už nepomôžeme. Tam vám hrozí zatknutie, a ešte možno aj niečo horšie.“ Oni už čosi vedeli. Keby niečo, všetko sa dáva von, aby náhodou nepovedali, že potom skadiaľ to vyšlo. Jeho chceli zachrániť, a ako minister zahraničia bol vonku. Tamtí už boli vnútri, už sa to nedalo. Ale on nie, neveril im. Prekročil hranicu a dostal sa tam. Pred šibenicou tam boli, a oni ich vešali troch naraz. Pred šibenicou tam piati kričali: „Nech žije Sovietsky zväz.“ Čo s nimi tam robievali, ktovie, lebo akým vyšetrovaním oni prešli, je ťažké povedať. Keď však mali rozkaz, tak sa s nimi nehrali. Clementis sedel tak v rohu na zemi, a hlavu mal zakrytú len rukami a do dlaní, a do zeme sa pozeral. Vedel už, že to nie je sranda. Určite toho ľutoval. Mnohí, ako sa hovorí, verili tým komunistom, že to je tak a ono to bolo ináč.“

Odkaz pre mládež

„Spomínam si na všetkých mojich kamarátov, mnohí už aj odpočívajú na cintoríne, ale aj na tých si rád spomínam, ktorí ešte žijú. Je nás málo, ale odkazujem všetkým, aby sa bránili a stavali tomu, aby sa nikdy komunizmus nevrátil k moci. Lebo komunizmus nikomu dobre neslúži, ten slúži len niektorým, čo zle páchajú. Ľudia pre nich sú ničím.“