Príbeh pamätníka Alfonz Czima (1928 - 2016)

„Hoci by ma zavreli i zabili, ja viem, akým smerom idem. Takým, akým šla i moja babička, ktorá ma vychovala.“

narodil sa v roku 1928 v Košiciach, kde prežil detstvo a mladosť;
výchova starou matkou, ktorá mu vštepila kresťanské zásady a snahu žiť čestným spôsobom života;
koncom II. svetovej vojny bol deportovaný na nútené práce do Nemecka a stal sa očitým svedkom holokaustu;
po návrate na Slovensko pokračoval v prerušenom štúdiu a zúčastnil sa práce na Trati mládeže Štiavnica;
v roku 1956 vyštudoval stavebné inžinierstvo a dostal ponuku pracovať pre Krajskú správu ministerstva vnútra, ktorú prijal po veľkých morálnych dilemách;
počas práce mal možnosť nahliadnuť do systému a organizácie Štátnej bezpečnosti, ktorá sa z neho pokúšala urobiť spolupracovníka z perspektívnych dôvodov;
napokon ho z oddelenia ministerstva vnútra prepustili a pracoval vo svojom odbore, viazaný mlčanlivosťou a neustále sledovaný ŠtB;
v roku 1966 nezákonne opustil republiku a emigroval do Kanady, kde 15 rokov pracoval s emigrantmi a prednášal na školách o komunizme;
v roku 1992 sa vrátil do vlasti a stretáva sa s fyzickými útokmi prívržencov bývalého režimu;
Alfonz Czima zomrel v roku 2016.

Detstvo a mladosť

Alfonz Czima sa narodil v roku 1928 v Košiciach, kde prežil aj svoje detstvo a mladosť. O jeho výchovu sa pre pracovnú zaneprázdnenosť matky starala stará matka, ktorá mu vštepila kresťanské zásady a ovplyvnila jeho snahu žiť čestným spôsobom života. „Tak, s výchovou to bolo dosť ťažké, lebo rodičia sa rozviedli, keď som mal štyri alebo päť rokov. Mama bola učiteľkou, ktorú vždy posielali von, lebo mala aj ruský diplom, tak bola na tých rusínskych dedinách, tam vyučovala a domov sa dostala len v sobotu večer na nedeľu a v pondelok ráno skoro odchádzala znovu za chlebíkom. Jej funkciu, samozrejme, že zobrala stará matka, ktorá bola mamou mojej mamičky. Chudera, tiež nemala nejaký výborný život, lebo mala tridsaťšesť rokov, keď ovdovela a manžel jej nechal tri malé deti, všetko dievčatá. Ale babička natoľko sa snažila, že dostali do rúk chlebíka a všetky tri boli v dobrom duchu vychované, v kresťanskom, tak sa snažila aj mňa s bratom vychovávať.“

Ako šestnásťročného ho deportovali na nútené práce do zákopov v Nemecku. Tesne pred odchodom na front ho držali na sústredení v mestečku Gmunden na rakúsko-českých hraniciach, kde sa na vlastné oči stretol s holokaustom. „V tom Gmunden, by som mohol povedať taký zážitok, ktorý som predtým ani nemyslel, že také niečo existuje. Keď sme pri náletoch išli do blízkeho lesíka, kde sme videli na cintorín, kde boli práve pochovávaní Židia. A tí Židia, ktorých pochovávali, tak Židia, ktorí (ich) pochovávali, dostali dupľu. Ale aká to bola dupľa? Lebo my sme tiež pracovali aj v kuchyni a aby bolo jasné, aké jedlo dostávali, tak bolo...šupky zo zemiakov. Rád by som povedal aj nejakej tej skupine, ktorá sa zaujíma o holokaust, že v Gmunden bolo dostatok tých Židov mŕtvych pochovaných.“

Po návrate na Slovensko vyštudoval stavebné inžinierstvo. Pred dokončením štúdia si ho vytipovala ŠtB a ponúkala mu pracovné miesto. Keďže dostať diplom bolo podmienené akceptáciou povinnej umiestenky, otvorila sa pred ním dilema. „Tak to bolo tak, že ja som ani nechcel nastúpiť, samozrejme, že ja vtedy som bol tak vychovaný, v takom duchu, a to kresťanskom. No čo človek sľúbil, a to ani nebolo možné nejako odmietnuť, nenastúpiť do zamestnania. Ale som si vybral jedného človeka, ktorému som sa zveril, nakoľko on bol mojím konzultantom vo štvrtom a v piatom ročníku pri projekcii. On bol riaditeľom Stavoprojektu v Bratislave, inžinier architekt Lukačovič. Už nie je medzi nami. No a tomu som rozpovedal, že kde ja vlastne mám ísť, kde mi bolo vybrané miesto a on mi to takto vysvetlil, že keď on vie o mne (ja som mu rozpovedal, z akej rodiny pochádzam, akú výchovu som mal a ja mám teraz ísť na takého miesto), a on mi na to povedal, že práve ja, keď mám také zmýšľanie, že môžem niečo zmeniť k lepšiemu.“

Práca na Krajskej správe ministerstva vnútra

Alfonz Czima si nevedel si vysvetliť, prečo mali oňho záujem. „Nikdy som neprejavil nijakú iniciatívu, aby som bol politicky angažovaný. Vždy som (bol spojený) so športom, lebo aj na vysokej škole, samozrejme, že som zaviedol tam basketbal a sme hrávali krajskú súťaž, a veľmi dobrú, alebo budovali basketbalové ihriská, ale to bol môj koníček, čiže nikdy nie politicky...akože z politických dôvodov ma nemohli (angažovať), aspoň ja si myslím, že nemohli. Skôr bolo to (príčinou), že som bol sirota, a že tá sirota bude si vážiť aj tie peniaze, aj postup.“

Hoci si najskôr myslel, že sa bude venovať práci v odbore, ktorý študoval, ŠtB sa ho snažila postupne zasvätiť do svojich praktík. „Ale moja aktivita neskoršie bola taká, že mi doniesli už otvorené listy, čo som od vedúceho oddelenia dostával, s tým, že keď nájdem niečo protištátne, to som ani nevedel, čo je protištátne v tej dobe, keď som sa nezaujímal ani o politiku, ani povedzme, (veci) s ministerstvom vnútra. Ale protištátne všetko bolo, čo sa asi povedalo proti. Jednak, samozrejme ani jeden list neprešiel v mojej ruke a žiadne hlásenie som nepodal. Aj keby bolo, tak určite by som to nebol povedal. A boli to prominentní ľudia, ktorých listy som čítal.“

Po celý čas nevedel, aké s ním má Štátna bezpečnosť konkrétne úmysly, ale dnes sa domnieva, že potrebovali odborníka na projekt Dunajského vodného diela, ktorý by bol zároveň lojálny režimu. „So mnou narábali tak, že ja ani tak dlho už tam u nich nebudem, tak na to školenie ma nepozvali. Najmä z mojej strany to bolo len tak, že s niekým som išiel, aby som si zvykol, že ako to treba robiť. Som sa chcel vytratiť od prvého dňa, dôležité bolo, aby som už diplom mal pri sebe, ale čo sa týka školenia, ja myslím, že som bol tam držaný z perspektívnych dôvodov. A tie perspektívne dôvody boli, že sa pripravuje Dunajské vodné dielo. Zatiaľ, kým nebude to hotové, tak zatiaľ aby som si zvykol na tie špinavosti, čo oni robili. To znamená, že aby som sa dozvedel, aj čo sa týka prokuratúry, čo sa týka určitých udavačstiev, a tak ďalej. Takže toto bolo asi také obdobie, prípravné obdobie, aby som sa zoznámil s tým, čo ma čaká.“ Hoci teda neabsolvoval „školenie“ v pravom slova zmysle, zaúčali ho na „odhaľovanie protištátnej činnosti“. „Oni chceli, aby som prešiel tými ich metódami, aby som sa priučil. To znamená, že návštevy, veľmi časté návštevy niektorých podnikov, najmä vedúce postavy... Vždycky toto mali na úmysle, že protištátna činnosť, vyzvedačstvo a podobne... Ja som sa neskoršie dozvedel, že oni chceli mať mňa, alebo chceli dať mňa ako, povedzme, nejakého odborníka v profesii stavebníctva, že budem vedúci Dunajského vodného diela.“

Do komunistickej strany Alfonz Czima nikdy nevstúpil. „Prvý mesiac, keď prišla jedna, ja to nazývam bárišňa, prišla vyberať známky, stranícke známky a ako prišla ku mne, tak ja som jej povedal, že ja nie som straník. A ona nechcela mi uveriť. A ja som povedal, že áno, že tak možno ja som jediný, ktorý v tejto budove som nestraníkom, ale je to tak. Tak ona nie, tak že mi nechce veriť a nakoniec povedala, že mi donesie prihlášku do strany. A ja som jej len toľko povedal, že to mám vyplniť z nanútenia, alebo dobrovoľne? Pochopila to, odišla, viackrát sa nepýtala na tú stranícku záležitosť.“

Po prepustení z ŠtB

Po odchode z oddelenia ministerstva vnútra nemal problémy zamestnať sa, ale bol veľmi psychicky vyčerpaný a poznačený. „Čo sa týka zamestnania, to by som nemohol (povedať), že by nejako negovali, že nemôžem určité zamestnanie zobrať. Hoci som si povedal, že keď odtiaľto sa mi podarí odísť, myslím z eštébé, tak že ja budem pracovať aj za korunu na deň. Už natoľko som bol z toho vyčerpaný, že aké veci existujú na tomto svete, čo sa týka dôstojnosti človeka.“

Štátna bezpečnosť ho navyše neustále sledovala. „Samotný vedúci Gímera, ktorý zaviazal vlastne toho Takáča, tak on prišiel do Košíc a som bol ním sledovaný. Či som bol v električke, či som sa prechádzal, či som išiel na tréning, vždy on tam bol. On bol natoľko drzý, že napríklad v električke sa robil, že je opitý a začal sa toto. Niekedy, keď som ho videl v Košiciach, prvýkrát, druhýkrát, tak som sa aj ozval. Ale potom som prišiel na to, že asi z akých dôvodov je v Košiciach. Dlho a vždy mi je v pätách.“

Zamestnal sa vo svojom odbore a snažil sa zabudnúť na minulosť. „Hneď potom som sa dostal do spoločnosti, a to priateľov, tak som sa oživil, bol som zamestnaný na Stavoprojekte dva roky, potom som bol zamestnaný šesť rokov na technickom a skúšobnom ústave a najviac, čo sa mi páčilo, to bolo riaditeľstvo pozemných stavieb v Košiciach. Toto mi prinieslo také oživenie, najmä v tom, že som mohol organizovať a že som mohol počítaťs tým, že odídem z tej špiny, ktorú práve tí eštebáci narobili.“

Emigrácia do Kanady a porevolučný návrat

V novej práci sa Alfonzovi Czimovi otvorili aj nové možnosti, ktoré sa neskôr rozhodol využiť na svoj útek. „Riaditeľ pozemných stavieb, inžinier Šulek, raz prišiel za mnou, aby som usporiadal (zájazd) niekde za hranice. Proste ďalej, na západ. Tak ja som mu ešte to povedal, že kto nás pustí. Vtedy ešte bola taká doba, že Praha cez Čedok mala viacej tých zájazdov, lebo som chodieval aj na služobné cesty, tak som videl, že to tam s tými zájazdmi je lepšie. No tak som začal usporadúvať na základe vyjadrenia vedúcej Čedoku v Košiciach (zájazdy) do Dánska... No a tak som usporiadal aj do Viedne a z toho zájazdu z Viedne som sa už nevrátil.“ Túžba žiť v slobodnej krajine si však vyžiadala daň v podobe rozpadu rodiny. „To zase bolo tak, že boli aj tie nie päťdesiate, ale šesťdesiate roky sa do toho môžu počítať, že jedným smerom celú rodinu hneď nepustili. Takže manželka aj s deckom, nakoľko ona je Moraváčka, tak iným smerom mali ísť, ako som ja išiel. Neskoršie som sa dozvedel, keď už som bol na druhej strane, že ju prichytili pri prechode, alebo nejak dali dokopy, že ja som skôr požiadal o azyl. Proste už ten štát naliehal na ňu, aby sa rozviedla so mnou. To bolo hneď v šesťdesiatom ôsmom roku, keď už bol rozvod a ja som sa len cez jedného advokáta neskoro v sedemdesiatych rokoch dozvedel, že som rozvedený.“

Prednášky o komunizme a odkaz pre spoločnosť

Hovoriť pravdu o zločinoch komunizmu Alfonz Czima považoval a a aj dnes považuje za svoju povinnosť. „Aj v Kanade, ja som pätnásť rokov pracoval s emigrantmi, potom natoľko, že ma volali do škôl, aby som sa vyjadril k situácii, ku komunistickej situácii. No záležalo od toho, že akí boli poslucháči. Boli aj takí, čo neverili tomu, čo sa tu robí, že to je len propaganda. Raz sa ma opýtali, či ja viem niečo povedať takého dobrého z toho komunistického prostredia. Tak ja som povedal a vždy poviem, že hocijako sa nazývalo vtedy to obdobie, ale ja som vyštudoval na základe toho štipendia. Takže boli aj dobré veci, ale toto nezakryje špinavosti eštebákov, čo aj dnes existujú. A zato ja nazývam toto, že to je komunisticko-eštebácky holokaust.“

„To, čo robí spoločnosť pamäti národa, je krásna vec, len čím viacej aby boli oboznámení ľudia. Nech mi dajú možnosť, aby som mohol mladým ľuďom (povedať), chcem, aby mi dávali otázky a ja by som odpovedal na tie otázky.“

Nahrávanie Oral history v Levoči dňa 9.3.2005; kamera: Ondrej Krajňák; moderátor: Miro Daniš
Príbeh pamätníka spracovala: Marianna Bublavá