Príbeh pamätníka Alexander Gordon (1915 - 2017)

„...aj keď sme žili v neustálom strachu, VI. robotný prápor bol pre mňa a tisíc mladých ľudí záchranou“

  • narodil sa v roku 1915 v Spišskom Podhradí, mal osem súrodencov;
  • jeho otec patril medzi významných obchodníkov s drevom;
  • študoval na gymnáziu v Levoči a Spišskej Novej Vsi, kde aj zmaturoval;
  • v roku 1936 začal štúdium medicíny na Karlovej univerzite, pre židovstvo bol vylúčený;
  • arizácia otcovho podniku, nútené vysťahovanie rodičov, útek a skrývanie, nemecké vojsko ich našlo a deportovalo do tábora smrti;
  • v tom čase už vykonával vojenskú službu v VI. robotnom prápore, kde pracoval aj ako zdravotník;
  • žili v neustálom strachu, no bola to pre nich záchrana pred deportáciou a smrťou;
  • po skončení vojenskej služby sa zapojil do Slovenského národného povstania.

Detstvo, vzťahy, vylúčenie zo štúdií

Alexander Gordon sa narodil ako deviate dieťa v rodine bohatého obchodníka s drevom. Spišské Podhradie v tom čase obývalo viacero Nemcov, Maďarov a Slovákov rôzneho vierovyznania. Napriek odlišnostiam boli vzťahy medzi nimi vynikajúce; ľudia si navzájom pomáhali, žili ako jedna rodina. Ako desaťročný odišiel na štúdiá do Levoče, neskôr do Spišskej Novej Vsi a Bratislavy a odvtedy chodil domov iba na prázdniny. V roku 1936 začal študovať medicínu na Karlovej univerzite v Prahe. Aj keď nežil na Slovensku, o situácii doma bol dostatočne informovaný zo správ pochádzajúcich od utečencov. „No a ja osobne som bol v Prahe, keď Nemci obsadili Prahu. A keďže som bol Slovák, tak ma na univerzite škrtli, že musím ísť na Slovensko. Prišiel som do Bratislavy a chcel som sa zapísať, lebo som už bol absolvent medicíny, tak aby som mohol skúšky robiť. Ale v Bratislave ma neprijali, lebo som bol Žid. Takže som potom bol ešte v tridsiatom deviatom do leta v Prahe, potom som sa vrátil domov a doma to už vrelo.“

Arizácia podniku, nútené vysťahovalectvo, deportácie

Po postupnom vyhrocovaní vzťahov medzi Židmi a Nežidmi, prišli aj prvé nariadenia a nastalo obdobie arizácie židovských podnikov, ktorému sa nevyhol ani významný podnik Alexandrovho otca. „Môj otec sa staral, lebo videl, že ten podnik mu vezmú, tak sa staral o to, aby to niekto prevzal, nejaký árijec. Tak najprv bol tam jeden notár, s ktorým sme boli veľmi zadobre, ten to jeden čas viedol a potom boli určení dvaja arizátori z južného Slovenska, ktorí o obchode nemali poňatia, vedeli len počítať peniaze.“ Nasledovalo nútené vysťahovalectvo a zhabanie všetkého majetku. „A moji rodičia sa potom, kým som nebol doma, museli odsťahovať. Ten náš dom prevzal jeden spišskopodhradský notár, nasťahoval sa a rodičia odišli. Mali sme príbuzných, matka mala súrodencov v Mikuláši, tak tam išli.“ Tam žili v bezpečí a pri prvej deportácii im pre hospodársku dôležitosť bola udelená výnimka. To však netrvalo dlho a o nejaký čas museli utiecť a skrývať sa: „Keď sa to všetko začalo, odišli i s celou rodinou, teda s rodinou mojej matky - to bola veľká rodina. Ušli a niekde v lese bunkrovali, no a potom druhého či tretieho novembra ich tam Nemci našli a ich odviezli, deportovali ich.“

Narukovanie do pracovného tábora, lekárska prax

V tom čase už bol Alexander narukovaný v pracovnom tábore v Čemernom, kde pobudol len krátku dobu a bol prevelený do Hrádku. „V Hrádku bola taká obrovská hala. Neviem, čo to bolo kedysi, ale tam nás spalo asi stopäťdesiat na poschodových lôžkach a robili sme cestu na letisko v Hrádku, letisko Svätý Peter. Túto cestu sme štetovali a robili. Predtým bolo treba kamene doviezť, tak sme v Donovaloch v kameňolome ten kameň rúbali i s majstrami Slovákmi. Nakladali sme ho do nákladných áut a dokonca sme strážili v noci kameňolom, aby dynamit nikto neukradol.“ Neskôr sa dostal do Nízkych Tatier, kde rozoberali vojenské baraky. Nasledovalo prevelenie do Zohoru. Ako študent medicíny pracoval pamätník nielen s ostatnými robotníkmi, ale vykonával i lekársku prax: „Občas ma zavolali, keď Nemci potrebovali nejakého doktora. Nevedeli, že som Žid, lebo som chodil v zelenej uniforme. Bolo nás viacero takýchto nedoštudovaných lekárov rozdelených do jednotiek.“

Celková atmosféra v VI. robotnom prápore

V tábore sa síce pracovalo veľmi tvrdo, no vládla tam pokojná atmosféra, skoro ako v rodine: „Keď som po vojne manželke o tom rozprával, povedala, že sme sa tam mali ako v raji. A bola to pravda.“ Robotníci mali medzi sebou, ale aj s ich veliteľmi veľmi dobré vzťahy; pri práci i mimo nej si pomáhali. „Hlavne tí civilní predáci, lebo tí mali osoh z toho, aby sme dobre pracovali. Pretože on dostal, keď bol úsek hotový, on dostal prémiu, alebo čo ja viem.“ Od ostatného sveta boli izolovaní, nevedeli presne, čo sa deje s ostatnými Židmi. V Zohore to bolo už celkom inak. Tam pracovali podľa predpísanej normy, ktorú museli za každých okolností splniť. „Mali sme dozorcu Zohorčana, ten bol taký veľmi nepríjemný. Ten sa nám vyhrážal, že keď nedodržíme normu... tam stoja vagóny (a tie vagóny tam naozaj stáli), že pôjdeme do transportu. A to bolo to nebezpečie, že aj keď tam my poctivo pracujeme, nič nemáme isté. Dostali sme jesť, by som povedal, takú vojenskú stravu. Ale nikdy sme nevedeli, kedy nás odsunú. Kedy sa im na veliteľstve niečo nebude pozdávať, alebo kedy Nemci pritlačia.“

VI. robotný prápor – záchrana pre tisíc mladých

Napriek tomu, že robotníci neustále žili v strachu a pod nátlakom, predsa bol VI. robotný prápor pre nich záchranou pred istou smrťou vonku. „Ja by som to povedal, že to je moja záchrana. Že to zachránilo vyše tisíc mladých ľudí. Musím to takto konštatovať. To tak aj bolo. Že aké bolo to pozadie, hej, to je druhá vec...“

Zapojenie sa do SNP, výcvik na bojisku a posledná rozlúčka s rodičmi

Po vypuknutí Povstania konečne nastala príležitosť niečo podniknúť. Konečne dostali príležitosť „odvďačiť sa“ za obrovské krivdy, za smrť svojich rodičov a blízkych. „So šéflekárom sme zbalili ošetrovňu, celý materiál a všetko sme vyniesli na Chopok. Na Chopku sme teda boli na jednej takej stráni zakopaní. No, občas nás Nemci ostreľovali. Dostal som pištoľ, naučil som sa, ako nabíjať a keď sme odišli z letiska, tak aj pušku mi dali. No a ešte vtedy z toho Chopku som zišiel dole do Mikuláša, do toho lesa, kde boli rodičia, tam som sa s nimi ešte rozlúčil. Tam som bol posledný krát s nimi.“

Príbeh pamätníka spracovala: Antónia Filípková

Vytlačiť