Príbeh pamätníka Akvinas Juraj Gabura (1915 - 2019)

Motto: „Jedine na Teba, Pane, sa môžem spoliehať.“

• Akvinas Juraj Gabura, dominikán, sa narodil 17. januára 1915 v Dolnom Kubíne;
• 1933 maturoval na gymnáziu v Bratislave, spolužiakom bol aj Gustáv Husák;
• 1933 odišiel do Olomouca k dominikánom, prijal rehoľné meno Akvinas Mária;
• roku 1939 ho vysvätil za kňaza arcibiskup Leopold Prečan;
• 1940 – 1949 v Trenčíne, tzv. kurácia sv. Anny, jednu noc strávi s českým Nemcom, ktorý bol odsúdený na trest smrti;
• Barbarskú noc z 13. na 14. apríla 1950 prežil vo vlaku z Košíc do Trenčína;
• 2 roky sa skrýva na rôznych miestach Oravy;
• 22. novembra 1952 monster proces v Dolnom Kubíne, odsúdený na doživotie za „trestný čin velezrady“, lebo 16. augusta 1952 spovedal príslušníkov Bielej légie;
• 1957 vo Valdiciach, ťažká robota, brúsenie skla;
• v roku 1960 po amnestii z Valdíc do Bratislavy do domu k sestre, organizuje tajné štúdiá a vysviacky dominikánov;
• 1972 založil terciát, tretí rád, bratstvo laikov svätého Dominika;
• Akvinas Gabura je otcom slovenských dominikánov.

Akvinas Juraj Gabura, dominikán, sa narodil 17. januára 1915 v Dolnom Kubíne. „Otec bol vtedy vo svetovej vojne ako námorný vojak. Matka, aby nemala na starosti v tých ťažkých vojnových časoch, deti, tak vzali krstní rodičia najstaršiu našu sestru Angelu do Námestova, kde bol náš krstný otec farárom. A naša krstná mama, sestra mojej matky, bola tam ako gazdinou.“ Detstvo väčšinou prežil u starých rodičov v Dolnom Kubíne, a čiastočne vo Vrútkach, jeho otec pracoval ako železničiar, rušňovodič. Matka zomrela na španielsku chrípku v roku 1920, vo veku nedožitých 32 rokov, otcovi zostali už tri deti. „Otec požiadal potom jej mladšiu sestru Emíliu, ktorá bola učiteľkou, veľmi inteligentná, praktická, a otec ju požiadal za manželku.“ Otec bol príkladom pevnej mužnej viery a matka usmerňovala ich mladé životy takým hlbokým prežitím náboženských právd. „Ostali sme teda tri deti, siroty, o ktoré sa ona takto veľkodušne postarala, že sa stala našou matkou. A nikdy sme necítili, že by bola nie našou matkou prvou.“ Potom sa narodili ďalšie tri deti. Ako matka vychovávala takto spolu 6 detí.

V Kraľovanoch od roku 1920 chodil 4 roky do školy. Prvú triedu meštianky ukončil roku 1925 v Námestove, býval na fare u krstného otca Vendelína Schwarza. V Nitre navštevoval gymnázium 2 roky, býval v biskupskom internáte. Roku 1927 sa rodina presťahovala do Bratislavy, „otec podnikol kroky pre stavbu rodinného domu na terajšej Zvolenskej ulici“ a tak roku 1933 zmaturoval už v Bratislave. Na gymnáziu boli profesormi väčšinou Česi, lebo nebol dostatočný počet profesorov Slovákov. „Nejakými sústavnými radami nás neviedli, ale pamätám sa, že profesor Sýkora, sem-tam nám dal určité smernice, aby sme si uchovali charakter, pevnosť, dôslednosť, svedomitosť.“ Katolícke rodiny boli vtedy stúpencami Andreja Hlinku a má na neho spomienky z niekoľkých stretnutí v Stankovanoch, Ružomberku a v Bratislave. „Matka ma priviedla do Ružomberka k lekárovi, sme išli do kostola, bola práve svätá omša a mal ju Andrej Hlinka. Tak tam si spomínam na tú jeho takú asketickú postavu, ale mužnú, a ten otcovský vzťah, ktorý bolo cítiť aj od toho oltára.“ Andrej Hlinka v ňom zanechal obraz láskavého i dobrotivého otca, nadšenca, osobnosť silného ducha, nezištného pracovníka pre dobro národa a Cirkvi.

Po maturite 1933 odišiel do Olomouca k dominikánom, ideál svätého Dominika ho zaujal už od pätnásteho roku života, stredoveká hĺbka spojená s modernou pružnosťou. Tam dostal rehoľné meno Akvinas Mária a študoval tam 7 rokov. Roku 1939 ho vysvätil za kňaza arcibiskup Leopold Prečan. Roku 1940 ho predstavený poslal do novoutvoreného sídliska v Trenčíne, tzv. kurácie sv. Anny. „Pri nej bol kostolík svätej Anny a tam sme rozvinuli svoju desaťročnú činnosť. Rok predtým tam prišli dvaja, páter Rafael Lexman a páter Martin Furman, potom prišiel páter Inocent Müller, a potom som prišiel v tom štyridsiatom aj ja.“ Odtiaľ rozvinuli činnosť na Slovensku, misiami, duchovnými cvičeniami a prácou s mládežou. Organizoval aj letné tábory s miništrantmi. Keď prišlo to Kolakovičovo hnutie, založil i študentskú skupinu, aj skupinu robotníkov. Začali tiež vydávať časopis pre duchovný život, pre inteligenciu časopis Smer a založili edíciu s názvom Veritas pre knihy týkajúce sa duchovného života.

S Kolakovičom sa stretol dvakrát. Pri jednej kňazskej rekolekcii v Trenčíne, kde im Kolakovič hovoril o pokusnej ceste do Ruska, bol sledovaný NKVD a hovoril ako pripravil na konverziu a prijatie krstu dva páry NKVD. „Tak povedal nám, keby som tam bol ostal, mal by som čo len robiť apoštola medzi enkavedistami.“ Druhykrát sa stretli v Dolnom Kubíne. „Bol som na fare, a práve Kolakovič tam bol. Tak potom sa ešte so mnou porozprával a to boli otázky týkajúce sa nášho kňazského života a prispôsobenia sa moderným formám apoštolátu.“ Kolakovič vedel svojráznym spôsobom pristupovať k ozrejmovaniu právd viery, vedel teóriu náboženského života uplatniť do skutkov, zladiť hlboké náboženské myslenie s účinnými metódami apoštolátu.

Štúdium v Olomouci mu pomohlo rozvíjať dar hlbokého duchovného života za podpory meditácií a ticha mlčania. Bol to aj páter Silvester Braito, vynikajúci kazateľ, hlboký mysliteľ, teológ, filozof, s ktorým sa potom stretol aj vo väzení v Leopoldove a určitý čas boli aj spolu na cele. Veľkosť osobnosti Braitu ukazuje postoj týždeň pred jeho smrťou. „Žijem už vlastne tam, a teším sa až ho uvidím a všetko v ňom. Až klesnem do priepasti jeho lásky, ktorú som po celý život hľadal pre seba aj pre iných, smrť, to je návrat dieťaťa domov.“

Počas trvania Slovenského štátu dominikáni vedeli ohodnotiť, čo nám dali z českej strany po roku 1918 a vedeli prijať aj viaceré možnosti na rozvitie národného života. „Pritom nás, pravda, akosi boleli určité výstrednosti. Príliš nacionalistické.“ Mladý kňaz páter Gabura, keď bol v Trenčíne, dominikáni mali duchovnú správu vo väzení. Dostali hlásenie, že na druhý deň ráno má byť poprava väzňa. Bol to český Nemec, ešte za prvej republiky sa presťahoval na Slovensko a pracoval v Dubnici v zbrojovke. Ako Nemec musel narukovať do nemeckej armády, počas bojov bol zranený a po vyliečení ho poslali Angličania na Slovensko. Po príchode domov ho hneď na druhý deň zatvorili a rýchlo odsúdili na trest smrti. „Odišiel som do väznice, bol ešte v spoločnej cele, som sa mu predstavil a som mu povedal že ak by si to prial, a ak by to prijal, že by som s ním prežil celú noc. A on mi povedal, pán farár, ja som za života moc o Boha nestál. Ale chcem urobiť, čo sa dá... som teda začal s ním tú prípravu na záver života. A postupne som rozvíjal mu pravdy viery, pripravoval ho na smrť a až prišlo k sviatosti zmierenia, k spovedi.“ Pred popravou, ktorá sa mala konať pred siedmou, chcel mať rozhovor s jedným mladým Nemcom. „Kamarát, vieš, ja som moc neveril v Boha, ale hovorím ti, ver v toho Boha a to ti dá silu. A dal mu modlitebnú knižku, ktorú tam do väzenia sme dávali.“ Keď prišiel rozkaz odísť z cely, išiel s ním na väzenský dvor, kde už boli vpredu sudcovia a zboku dozorcovia väznice. „Predseda súdu prečítal znova rozsudok smrti a povedal, vykonať popravu. A vtedy, keď už ho viedli pod šibenicu, ja som vyšiel z radu tých dozorcov tiež k tej šibenici. A teraz, ako mu dávali slučku na krk, som mu povedal ešte posledné slová, buďte silný, Kristus je s vami. Áno, som silný.“

Bolo zvykom také prípady pochovať ten istý deň, čo aj urobil a v kostolíku hneď odslúžil zaňho svätú omšu. Potom sa pokúsil len taký oblečený si chvíľu zdriemnuť. „Ale kdeže, to sa nedalo spať. Ten zážitok bol veľmi hlboký, takže nebolo možné zaspať, tak som ďalej sa zaňho takto modlil. A som mu sľúbil, že budem sa starať aj o jeho rodinu.“ Keď sa jeho manželka dozvedela o poprave, zošalela od hrôzy. Vzali ju do choromyseľného ústavu na Moravu. A bohatší bezdetní gazdovia si mali deti adoptovať.

Po Februári 1948 bolo už vidieť zásahy štátnej komunistickej moci. Zobrali im možnosť vydávať časopis Smer pre duchovný život, posledné číslo vyšlo v októbri 1948. V Trenčíne ŠtB prišla zajať pátra Rafaela Lexmana, ktorým im utiekol. „A útek sa mu podaril až po hranice s Čiech pri Domažliciach. A tam, keď prechádzal lesom, už bol skoro na hraniciach nemeckých, chytili ho. Potom ho odsúdili a ako následok, hneď nás vyhodili z nášho kláštora v Trenčíne.“ Páter Martin Furman odišiel do kláštora do Uhorského Brodu. Gabura bol v Trenčíne v prenajatom byte do 10. októbra 1949 a potom ho predstavený preložil do Košíc. Vyšiel pastiersky list biskupov a ŠtB chcela zmariť jeho čítanie v kostoloch. „A nadránom v tú nedeľu okolo tretej hodiny búchalo ŠtB na bránu košického kláštora. No a práve okno mal vtedy aj predstavený, bol páter Pius Krivý, ktorý otvoril okno, pýtal sa, čo si prajete. Tu je štátna bezpečnosť, otvorte. Kláštor nie je kurník, aby sa chodilo, kedy chce, a zatvoril okno. Nepustil ich.“ Páter Mikuláš Lexman pri prvej svätej omši o šiestej prečítal pastiersky list, páter Pius vtedy spovedal. Na jeho spovednicu zaklopal rehoľný brat od brány a povedal, že prišla ŠtB a chceli pastiersky list, ktorý im odovzdal. A potom vyšiel on sám pri každej svätej omši na kazateľnicu, „nie ten, čo mal svätú omšu, a zoširoka, ešte viac ako bolo v tom liste osvetlil veriacim a zaprisahám vás, aby ste nepodpísali nijakú falošnú katolícku akciu, to je namierené proti Cirkvi.“ ŠtB vyšetrovala potom aj otca biskupa Čárskeho aj pátra Mikuláša Lexmana. Páter Pius Krivý, na otázku ŠtB prečo čítal pastiersky list, keď vedel o jeho zákaze, reagoval energicky. „A buchol päsťou o stôl a povedal, komu som ja sľuboval poslušnosť. Biskupovi alebo ŠtB? A dajte mi pas, a odtajním sa, že som sa zo slovenskej matere narodil. Keď synovia vlastného národa proti vlastným takto idú.“ On bol taký hrdinský kňaz, ktorý sa vedel vždy postaviť energicky na obhajobu cirkevných a Božích právd.

Barbarskú noc z 13. na 14. apríla 1950 prežil vo vlaku z Košíc do Trenčína. „Úžasný zásah už do života cirkvi, najprv likvidovať rehole.“ Pre neho nastalo obdobie skrývania sa na rôznych miestach Oravy. Farár na Bzinách ho poslal do jeho filiálky Medzibrodie, tam sa skrýval. Keď už to nebolo bezpečné, dostal sa do Dlhej nad Oravou, do rodiny Kováčových, kde sa najdlhšie skrýval. „Potom prišiel ten, ktorý ma skrýval, a hovorí, dôstojný páter, už nemôžete byť ani u mňa, musíte odísť, toho vzali aj ešte druhého vzali. Hej, tak teraz som sa dostal do situácie, by som povedal, azda najopustenejšej v živote.“ Poďakoval sa za skrývanie, pršalo a za humnom si povedal „kde, dobrý Bože, pomôž mi“. Rozhodol sa ísť do rodiska jeho otca, k sesternici, lesom do Lihôtky, čiže Dolnej Lehoty. Prišiel unavený, zablatený, od dažďa premoknutý a keďže považoval situáciu za bezvýchodiskovú, preobliekol sa to suchých šiat a rozhodol sa prihlásiť do Oravského Podzámku. „Zavolali z Ružomberka ŠtB, a tak tí mi povedali hneď, tak vy ste sa skrývali u Kováčových, u Osockých, tých troch ste spovedali, a Osocká vás k nim priviedla. To boli traja z Bielej légie.“ Videl, že je to vyzradené. Keď sa totiž u Kováčových skrýval, tak boli tam traja z Bielej légie, jeden bol miestny, bol vedúci pošty. A 16. augusta 1952 dostal odkaz, že by sa radi vyspovedať, lebo sú v nebezpečenstve života. „Tak som o desiatej večer za tmy išiel do vyššieho humna pod cintorínom, a tam som ich vyspovedal, a nad ránom, okolo pol tretej ešte som slúžil svätú omšu, aby som mal sväté hostie a priniesol som im tam do toho humna sväté prijímanie. Potom som sa s nimi pomodlil, a povedal som im, nech nikomu nič nehovoria.“ Potom nasledovalo ťažké vyšetrovanie v Ružomberku a bol 22. novembra 1952 monster proces v Dolnom Kubíne v sále hotela Slávia. Tých odsúdili na doživotie alebo na dvadsaťpäť rokov. „A mňa na doživotie.“ Za to, že vyspovedal príslušníkov Bielej légie, doživotie za „trestný čin velezrady.“ Začiatkom decembra ho na krátko previezli do Žiliny a potom do Ilavy. Pri vyšetrovaní používali rozličné takéto odstrašujúce metódy ako surové nadávky, potom nechali vyhladovať, v cele na samotke, dali do cely jedného ako špicľa, zastrašovanie, ponižovanie, napr. prešiel jeden a už čakal, že teraz udrie päsťou. Ale o rekonštrukcie tých spovedí sa nepokúšali. „Ja som veľmi sa modlil, aby som nič neprezradil, za spovedné tajomstvo som ochotný bol aj život dať, len nie vyzradiť.“ Život na úteku a vo väzení chápal ako dopustenie Božie. „Som to obetoval Pánu Bohu, spojoval som sa s trpiacim Pánom Ježišom Kristom, a jedine takto človek mohol vydržať.“ Veľa inšpirácie čerpal z prekladu knihy francúzskeho dominikána Alexandra Pinyho Odovzdanosť do Božej vôle, ktorú rád čítal počas svojich štúdií. „A keď sa človek akosi otvoril v pokore pred Bohom, že tu jedine na Teba, Pane, sa môžem spoliehať. Tebe sa odovzdávam a ty vieš, kde mám byť, čo mám byť, ako čo má byť ďalej so mnou. Preto aj s takouto odovzdanosťou som prijal výrok súdu, doživotné väzenie.“

V Ilave boli vykonávané aj popravy väzňov z Bielej légie od Michaloviec. S Miškom Mihokom bol určitý čas aj v spoločnej cele. „Na noc sme dostali len dva slamníky, pre štyroch dva slamníky, tak sme sa takto dali krížom a dekami dvoma sme sa nejako už tak biedne poukrývali. Miško Mihok mal pred popravou ešte u mňa poslednú spoveď. Veľmi dobrý dvadsaťštyriročný alebo dvadsaťšesťročný bol. A bol vedúci skupiny jednej, z tejto Bielej légie, a bez jeho vedomia, ktosi z tej skupiny zapálil stoh slamy na JRD. No a za toto potom bola poprava... On sa z takého idealizmu pridal k hnutiu Bielej légie za oslobodenie z tohto otroctva ateistického. No a tak potom neviem, v akom časovom úseku to bolo, naraz volali, Mihok, druhý Rešetka a Bodnár...“

Počas väzenia spoznal bližšie viaceré osobnosti.

Otec biskup Vojtaššák. Skromná osobnosť, ale pevná, bolo z neho cítiť takú silu, vyžaroval pokoj, taká pokorná istota. Z jeho osobnosti hovorilo, odtiaľ riadim biskupstvo. Dozorca ho ponižoval aj tak, že zreval naňho ako na nejakého chalana. Biskup to tak pokojne niesol, akoby bol nezraniteľná osobnosť. Vyžarovalo z neho vedomie, trpím za Boha, za Cirkev, a preto všetko je treba zniesť, bol úplne oddaný Bohu. 24. júna 1954 v deň menín biskupa svätého Jána Krstiteľa mu nekatolík generál Kutlwasher zorganizoval malú oslavu. Zobral stoličku, „excelence, račte si sednout“. Nohy stoličky držali českí generáli Kutlwasher, Pelich, Antonín Bradna a jeden major. Vyzdvihli ho a zaspievali Živio. Kultwasher povedal: „Excelence, vy ste osobnosť, ktorá skutočne vyžaruje zo seba silu, dôslednosť, vernosť ideálu, charakter nezlomiteľný, vzdávame vám česť.“ Vojtaššák a deportácie židovských občanov, „jeho postoj sa ukazuje v tej udalosti, keď, ako som sa dozvedel, dal príkaz zastaviť vlak, ktorý odvážal židov do Osvienčimu. Áno, tak už toto poukazuje, aj kde mohol, tam dal skrývať alebo dal pokyny, aby skrývali toho a toho Žida.“

Otec biskup Gojdič. Mäkká povaha, láskavá, dobrotivá. „Akvinko môj, prosím ťa, povedz mi niečo o tých mojich. Chcel o gréckokatolíckych kňazoch. Milý otče, môžete byť spokojný, zachovali sa veľmi dôstojne, zostali verní cirkvi a Bohu, radšej išli s rodinami, vysťahovali tých kňazov vašich na pohraničie.“

Otec biskup Vasil Hopko. „Zvlášť výrazne sa neprejavoval, bol skorej taký skromnejší, utiahnutý. Ja som s ním mal dosť rozhovorov, ale to sa týkalo viacej duchovných vecí.“

Handlovský dekan Steinhübel. Odsúdený na trest smrti, čakal dva roky na popravu. Nakoniec dostal amnestiu. Bol odsúdený za to, že bol členom slovenskej štátnej rady. „A to na pokyn otca biskupa Škrábika, banskobystrického, ktorý mu povedal, aby predsa tam išiel, že môže pre tých baníkov handlovských dobrodenia urobiť rozličné.“ Spomína, že bol dôsledný slovenský Nemec, veľmi ušľachtilý, pedantný, presný, dôsledný, človek na veľkej úrovni. „A on mi povedal, a toto vysvetľuje celé tajomstvo toho jeho prežívania. Nedal by som tie dva roky za neviem čo. Čiže on ako čakal každú stredu na popravu, prešla ďalšia streda, zas, potom a takto, iného by to zrútilo. Jemu toto prispelo na užšie primknutie sa k Bohu.“

Za najsmutnejší považuje zážitok z Leopoldova, keď dostal list z domu, že zomiera jeho matka, tak mu dozorcovia nepovolili rozlúčku s matkou, ani návštevu blízkych, aby ju po nich pozdravil.

„A mohol by som aspoň napísať umierajúcej matke na rozlúčenie? Kedy ste písali? Tri mesiace. Ešte nie po druhom mesiaci, ešte nie sú tri mesiace. Odchod. A ešte, ako viete, že vám umiera? Však mi písala. Odchod. Toto bol pre mňa veľmi bolestný zážitok, tá surovosť, že umiera matka a nedovolia ani s tou svojou vlastnou matkou sa rozlúčiť aspoň cez list.“ Matka zomrela v júni, ale o jej smrti sa dozvedel až v júli. „Večer, keď zhasli svetlá, potom mi vypadli slzy. Umiera matka a nemôžem sa nerozlúčiť. Tak už som len modlitbou a obetovaním tejto bolesti za matku. Tak som sa usiloval aj zmierniť bolesť svojej duše.“

Roku 1960 ho prekvapila správa vo Valdiciach, že aj na neho sa má vzťahovať amnestia, keďže mal trest doživotie. Domnieva sa, že do jeho záznamov sa mohlo dostať jeho správanie sa v Leopoldove, kde roku 1954 na Silvestra sa medzi väzňami „začalo pošuškávať“, že boli odsúdení do Leopoldova aj traja dôstojníci ŠtB major Sedmík, podplukovník Balážoviec, podplukovník Lázer. Bolo to v čase keď aj Gustáv Husák bol v Leopoldove. „A sa otočím a vidím, ten podplukovník Lázer padá z lavice na zem... Tak hovorím, toto nie je spôsob, ako sa vybavujú účty. Kristove slová majú svoju platnosť. Dôstojný páter, do toho sa nám nemiešajte, to je naša vec. Boli mlátení od týchto eštebákov, teraz sa, keď boli vyšetrovaní, tak sa pomstili. Potom chytili toho Lázera a do predsienky a tam ešte pár mu šľahov dali, a hodili ho.“ Práve došla ŠtB z Prahy na kontrolu. Zavolali ho do kancelárie, kde sa ako každý väzeň hlásil svojím číslom. „Je to pravda, že vy ste byl proti tomu bití? Áno, a mohl by ste nám říct, kterí to byli, co ho mlátili? A ja som povedal, ja som nikoho nevidel.“

Aj vo väzení sa snažil pomáhať aj iným a plniť aj svoje kňazské povolanie. Boli tam aj takí, ktorí našli tam cestu obrátenia, vieru v Boha. V Leopoldove pokrstil dvoch mladíkov. „Pri korýtku, pri ktorom sme sa umývali, pri tom som ich krstil. Jeden Moravan a jeden Čech.“

Z Leopoldova išiel roku 1957 do Valdíc, kde bola ťažká robota, bolo to brúsenie skla do podoby takých veľkých sĺz, bolo treba brúsiť rozličné hrany, aby sa dobre lámalo svetlo. „Potom keď sme neurobili normu, tak občas nás predviedli pred takzvaný trestný raport, a tam nám vymerali trest hladovky, povedzme buď na tri dni alebo na šesť dní. To nás dali do suterénnych ciel, kde boli len dosky na spanie, a večer dali jednu deku, boli to vlastne pivničné miestnosti, zima bolo. Človek sa pretriasol a dostal jesť len každý tretí deň.“ Dozorcovia sa správali veľmi odmerane. Nemal možnosť čítať ani noviny a nemal kontakt na dominikánov.

V roku 1960 po amnestii z Valdíc ich transportovali do Pardubíc, kde už mal zakúpený lístok na rýchlik do Bratislavy, išiel do domu k sestre na Zvolenskú ulicu, tam aj potom býval. Príbuzní ho prijali s láskou, lebo súcitili s jeho životným utrpením. Do domu potom zobrali aj krstnú mamu z Dolného Kubína, najstaršiu sestru jeho dvoch matiek, keďže trpela silnými reumatickými bolesťami. Bývali spolu 20 rokov a zomrela roku 1981 vo veku 100 rokov. „Bola to žena, ktorá hlboko duchovne žila, spájala v sebe jednak hlbokú vieru v Boha, cit ženy, jemný cit ženy s energiou muža.“ Je pochovaná so sestrou v jednom hrobe na martinskom cintoríne „Anna Karasová a pod tým profesorka Angela Gaburová.“

Po návrate z väzenia mu prácu pridelili do bratislavského stavebného podniku, neskôr Stavokombinát. Spočiatku pracoval ako murársky pomocník, neskôr ako pracovník inštalačného skladu. Vo voľnom čase navštevoval rodiny, organizoval krúžky a založil skupinku terciárov. A začal sa starať aj o výchovu nových členov rehole. Aby bolo z čoho študovať, robil preklady z filozofie, z teológie, aj z latinčiny. A rozmnožoval ich písaním na písacom stroji.

V záležitostiach dominikánskej rehole kontaktoval českých dominikánov, konali sa stretnutia na rozličných miestach v Čechách a na Morave. Neskôr vytvorili samostatné skupinky v Prešove a vo Zvolene. Tí, ktorí prešli tajnými štúdiami a osvedčili sa pre kňazské povolanie, boli tajne vysvätení, jeden už v roku 1976.

„Otcovi biskupovi Korcovi som poslal žiadosť o vysvätenie našich mladých. V osemdesiatom treťom boli vtedy vysvätení naši dvaja, neskôr ešte tretí a tá vysviacka skutočne bola uskutočnená veľmi s veľkými opatreniami.“ Ďalšie tajné vysviacky boli v roku 1985, 1986.

Po páde komunizmu sa zhromaždili v Košiciach, ale ich kláštor bol obsadený hudobnou školou. „Tá nechcela ustúpiť. Dokonca chceli učiteľky manifestovať verejne proti dominikánom ako nepriateľom kultúry, že ich chcú odtiaľ vyhodiť.“ Problém s budovou pomohol vyriešiť zástupca košického mesta a tak 4. júla 1990 prevzali kláštor, kde hneď zriadili noviciát a boli ubytovaní tí, čo študovali teológiu. „Niekedy prišiel aj terajší provinciál, český páter Dominik Duka. A hlavne Písmo sväté prednášal a takto sme mohli vždy nových získavať aj pre kňazský život.“ Potom sa rozhodli, že slovenskí dominikáni pôjdu študovať teológiu do Olomouca. Založili tiež kláštor vo Zvolene - juh. „A tam je teraz noviciát náš.“ Neskôr zriadili aj kláštorný dom v Žiline. Formácia dominikánov začína ročným jednoduchým noviciátom, po ktorom je trojročný noviciát s dočasnými rehoľnými sľubmi. A po piatich rokoch formácie a štúdií sa skladajú doživotné sľuby. Z tajnej formácie dominikánov odstúpili dvaja, „aj nevyhoveli celkom tým požiadavkám našej rehole.“ Pomáhal aj sestrám dominikánkam v Dunajskej Lužnej, kde vybudovali aj charitný dom. Roku 1992 oslavovali jubileum terciárov, ktoré založil pred 30 rokmi ako tretí rád, bratstvo laikov svätého Dominika.

Gaburov pohľad na obdobie 40 rokov komunistickej totality: „Jednak mnohí pod vplyvom tej ideológie zákernej veru odklonili sa od pravej cesty a dostali sa na cestu veľkých omylov životných. Neskôr z nich niektorí síce sa vrátili, ale mnohí, by som povedal, sa v tom utopili. Ale zase na druhej strane boli ľudia, ktorí sa schádzali v tajných krúžkoch, tak tí sa utvrdzovali vo viere a tvorili nové a nové skupinky.“ November 1989 prijal ako „zázrak Božej prozreteľnosti“, preto sa treba využiť všetky príležitosti na rozvoj náboženského života. Sloboda však priniesla aj to, že „niektoré stanoviská sú nebezpečnejšie pre vieru ako boli predtým za tej totality“. Preto treba otvoriť mysle i srdcia „tým novým prúdom obrodným, ktoré chcú nastoliť život ovplyvnený hodne zásadami viery“.

Z jeho bohatej životnej skúsenosti odkazuje mladej generácii, aby svoj život usmerňovala podľa kresťanských zásad. „Ten systém, taký bunkový. Ten je veľmi účinný. V skupinkách sa prehlbovať v náboženskom živote, aby takto mohli aj dokazovať svojimi skutkami, že stoja skutočne za Kristovými zásadami ako za neomylnými piliermi mravného života a spoločenského života.“

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, jún 2016.