Príbeh pamätníka Adam Droppa (1929)

„Komunistická ideológia bola najstrašnejšia v dejinách ľudstva.“

  • narodil sa 10. júna 1929 v Bodiciach v okrese Liptovský Mikuláš, pochádza z roľníckej rodiny, ktorá vlastnila veľké poľnohospodárstvo;
  • v roku 1951 musel Adam Droppa nastúpiť do pomocného technického práporu (PTP), kde strávil 34 mesiacov;
  • v roku 1952 štátna moc vykonštruovala proces proti jeho otcovi, ktorý si údajne úmyselne neplnil dodávkové povinnosti, „škodil pracujúcemu ľudu a prisluhoval americkému imperializmu“;
  • dňa 9. septembra 1952 otca zavreli a odsúdili na päť rokov odňatia slobody, prepadnutie celého majetku a pokutu desaťtisíc korún;
  • v roku 1953 rodinu Droppových násilne vysťahovali do Čiech;
  • Adam Droppa sa po návrate z PTP priženil do obce Svätý Kríž;
  • vyučil sa v kožiarskom odbore a pracoval v Kožiarskych závodoch v Liptovskom Mikuláši;
  • v roku 1955 zorganizoval podpisovú akciu za prepustenie otca na slobodu, na základe ktorej ho pravdepodobne prepustili z Jáchymova o rok skôr;
  • Adam Droppa stál v roku 1993 pri zrode Okresného klubu PTP pre Ružomberok, Liptovský Mikuláš a Liptovský Hrádok.

„Drina od svitu do mrku“

Niekoľko generácií rodiny Adama Droppu tvorili roľníci, ktorých život napĺňala každodenná namáhavá práca na vlastnom hospodárstve. „Otec bol najväčším roľníkom v obci, čo sa týka výmery poľnohospodárskej pôdy a výmery, ktorú vlastnil. Na majetku pracovali tri generácie. Starí rodičia, rodičia, nebohý brat, dve sestry. Vzhľadom na to, že v tom čase nebola na poľnohospodárstve žiadna mechanizácia alebo pomôcky, aké používa poľnohospodárstvo dnes, robilo sa všetko ručne. Kosilo, zvážalo a tak ďalej. Bola to drina. A najhoršie bolo na tom to, že to poľnohospodárstvo bolo závislé od počasia. Robili sa napríklad sená v lete, mali ste nasušené a prišiel dážď a bolo po robote. Musela sa znova robiť tá robota. Bola to drina od svitu do mrku.“

Likvidácia súkromného roľníctva

Likvidačný postup komunistického režimu voči súkromným poľnohospodárom sa v 50. rokoch tvrdo dotkol celej rodiny Adama Droppu. Jedným z nástrojov prenasledovania roľníkov bolo aj predpisovanie nesplniteľných povinných dodávok poľnohospodárskych výrobkov – kontingentov.
„V päťdesiatom prvom roku mal otec splnený všetok kontingent. Koncom novembra prišli úradníci, tu z Liptovského Mikuláša, neviem, či to boli zo strany alebo z okresu, dosť na tom, prišli dvaja páni, zobrali otca do maštalí a ukázali mu túto kravu: ,Túto kravu odvediete na úradný výkup.‘ Potom vošli do chlieva a dve najväčšie prasnice, ktoré boli, aj tie musel odovzdať. Potom šli aj do sýpky a ešte musel odovzdať dvadsaťpäť metrákov obilia naviac. A otec hovoril tým pánom: ,Páni, ale ja mám splnený všetok kontingent v päťdesiatom prvom roku, vy nemáte právo mne toto brať naviac. Lebo tým, že mi vezmete dobytok, vezmete mi prasnice, tým mne narušíte plnenie plánu mäsa, mlieka v budúcom päťdesiatom druhom roku. Ja nebudem môcť odvádzať ani hovädzinu, ani bravčovinu, a potom ma nakoniec zavriete.‘“ A tak sa aj stalo. V roku 1952 štátna moc vykonštruovala proces proti otcovi, ktorý si údajne úmyselne neplnil dodávkové povinnosti, „škodil pracujúcemu ľudu a prisluhoval americkému imperializmu“.
„Prvého septembra v päťdesiatom druhom roku prišli na pole esenbáci, otca zobrali, ani sa mu nedali umyť, ani sa mu nedali najesť, posadili ho, neviem, či už do auta alebo do čoho a odvliekli ho na Okresný súd do Liptovského Mikuláša. Deviateho septembra otca zavreli, odsúdili ho na päť rokov straty slobody, prepadnutie celého majetku, pokutu desaťtisíc korún. Na súde bol obhajca dáky pán doktor Trombauer a na súde vytiahol všetky doklady, že otec má všetky svoje dodávky poplnené za ten päťdesiaty prvý rok, čiže nie je dôvod na to, aby ho súdili. Ale keď okresný prokurátor, doktor Sásik, na neho pozrel, na toho obhajcu, ten si sadol na lavicu a viac do konca procesu nepovedal pol slova. Otec sa proti rozsudku odvolal na Krajský súd do Žiliny. A Žilina potom ešte, prosím vás pekne, na tom odvolacom súde zobrala aj ten rodinný dom.“ Otec Adama Droppu tak skončil ako politický väzeň pracujúci v Jáchymove.

„Čierni baróni“

Rok pred touto rodinnou tragédiou, v roku 1951, musel domov opustiť aj Adam Droppa, ktorého zobrali do PTP, kde strávil 34 mesiacov.
„Vzhľadom na to, že som mal dáke problémy s ušami, so sluchom, robil som na povrchu. Ale mnohí chlapci išli do baní. Do uhoľných baní do Ostravy a bohvie, kde ešte. Už si presne nepamätám, kde to, po celej republike sme boli roztrúsení, pétepáci. Bývali sme v takých drevených barakoch, ktoré sa stavali z mokrého dreva, z mokrých dosiek, ale to vám v priebehu leta zoschlo a mali sme tam také špáry. V zime ako sme spali na tých pričniach, dve deky sme síce mali, ale keď prišla fujavica, tak to sme boli zaviati.“
Adam sa neskôr dostal do Špindlerovho Mlyna, kde pracoval na úprave vily pre vtedajšieho ministra národnej obrany, Alexeja Čepičku. „Súdruh Čepička zlikvidoval dákemu Židovi Fuksovi krásnu vilu. A tá vila stála na kopčeku, ale nebol do nej prístup autom. Tak my sme vysekávali, cez les sa musela tá cesta ku tej chate urobiť. Asi dvadsať metrov sme všetko vysekávali. Tomu Čepičkovi sa to ešte málilo, tak on si vám dal ešte v polovici tej záhrady vykopať jamu na bazén. Hore si ohrieval vodu, tú vodu si tam púšťal a tam sa kúpal. Čepička mal za ženu Gottwaldovu dcéru. Bola to veľmi príjemná pani s dvoma malými deťmi. Chodila bez akejkoľvek stráže s tými detičkami popred nás, prihovorila sa, pozdravila nás, do debaty sa dala, a tak sme aj my s ňou debatovali.“

Násilné vysťahovanie z domova

Svojvôľa režimu zasiahla v roku 1953 aj zvyšok Adamovej rodiny, keď ju násilne vysťahovali do Čiech.
„Ráno pätnásteho marca pristavili autobus s vybitými oknami, ale zalepenými dákym papierom. Šofér, ktorý sedel za volantom, ten bol oblečený v kožuchu a rodina si mohla zobrať akurát dáke periny, oblečenie, zásoby žiadne, lebo zásoby neboli. Múku a tak ďalej, to im ľudia z dediny poznášali. Jeden doniesol múku, druhý doniesol slaninu, no každý dačo. Z tých, ktorí súcitili. Okrem komunistov. A tak boli naši vypravení. Odsťahovaní do tej Čáslavi. V ten deň, v tú noc bolo mínus pätnásť stupňov mrazu. A sestra, už samozrejme vydatá, však aj nevesta, čakali deti. Sestra porodila. Porodila doma, dieťatko zobrali. A ako zamrzla tá švábka (zemiaky) v tom autobuse, tak pomrzli aj plienky pre to dieťa. Žandári potom dali v mene zákona otvoriť dvere domov v dedine a tam to dieťatko prebaľovali.“
Adamova rodina sa zo dňa na deň ocitla v katastrofálnych životných podmienkach. „Doviezli ich do dákeho majera, kde dvere boli vybité, obloky boli vybité, myši behali, zavšivavené to bolo a tam týchto ľudí, prosím vás pekne, umiestnili. No čo mohli chudáci robiť? Nemohla tá rodina nič robiť, ani sa ozvať, ani nič, tak si to potom už pomaličky dali do poriadku.“

Návrat domov

Adam Droppa sa po návrate z PTP oženil a presťahoval do obce Svätý Kríž, hoci spočiatku neuvažoval o návrate na Slovensko. Vyučil sa v kožiarskom odbore a pracoval v Kožiarskych závodoch v Liptovskom Mikuláši. V rámci svojich možností sa pokúšal pomôcť otcovi, a tak v roku 1955 zorganizoval podpisovú akciu za jeho prepustenie na slobodu, na základe ktorej ho pravdepodobne prepustili z Jáchymova o rok skôr.
„V päťdesiatom piatom som urobil podpisovú akciu v šiestich okolitých obciach, kde na papieri bola daná pečiatka miestneho národného výboru a hlavička, že my dolu podpísaní sme poznali občana Adama Droppu ako pracovitého, čestného človeka, ktorý sa nestaral do žiadnej politiky, ktorý robil výlučne na svojom oddelení, a preto by sme prosili, aby dostal buď milosť alebo aby bol prepustený z tých jáchymovských baní. Také bolo záhlavie. Toto mi ľudia popodpisovali v šiestich obciach a to som potom poslal prezidentovi Zápotockému, hneď ako som to mal hotové, a na základe toho, neviem či už, no hádam, na základe toho potom otec bol o rok prepustený prv z toho Jáchymova, ako mal byť.“
Adamova rodina sa mohla vrátiť z vyhnanstva v Čechách až v roku 1957. Keďže sa však nesmela nasťahovať do rodného domu, musela sa rozdeliť. Otec s matkou bývali u dcéry, odkiaľ po roku odišli a vrátili sa domov, kde si začali stavať nový dom. Tentoraz im tvrdú ranu uštedrila samotná príroda. „V júni v päťdesiatom ôsmom roku prišla povodeň a časť hrádze, čo bola pri domčeku, to vám pretrhlo a všetok ten prúd vody sa lial do toho domca. To bola hrôza, tá voda v momente zaplavila dom. Zvalila z neho polovicu, vojaci im zachránili životy. A ostali stáť, prosím vás pekne, ostali stáť na tom daždi do rána. Nemal ich kto prichýliť.“

„Vezmi to Adam ty!“ – založenie klubu PTP

Adam Droppa bol po nežnej revolúcii jedným z tých ľudí, ktorí stáli pri zrode Okresného klubu PTP pre Ružomberok, Liptovský Mikuláš a Liptovský Hrádok.
„Po revolúcii v deväťdesiatom treťom roku šiel som do Žiliny, kde sa utvoril celoslovenský zväz. V Banskej Bystrici vo vojenskom archíve nám povydávali každému potvrdenia, že sme boli v PTP odvtedy a dovtedy. Na základe toho sa urobil ten slovenský zjazd. Povolali nás, bolo to v novinách, že v Žiline bude zasadať predstavenstvo o bývalých pétepákoch. Tak som tam išiel, bola nás tam plná sála, hádam, z celého Slovenska. Oboznámili nás, že plánujeme toto a toto, že sa plánuje vytvoriť jeden štátny zväz a vytvoria sa okresné kluby pétepákov, a že potom bude sa dačo robiť, aby sme mohli byť odškodnení. Podľa situácie, že sa potom ten zväz zariadi. Z každého okresu sa mal dakto prihlásiť, kto si vezme na starosť zorganizovať okresný klub. No z Mikuláša som bol iba ja. Samozrejme, že som sa nemohol prihlásiť. Z Hrádku a z Ružomberka ma ešte poznali a vravia mi: ,Vezmi to Adam ty!‘ Ja hovorím: ,No vezmi, ale neviem v tom behať.‘ Inžinier Šebek to počul a vraví: ,Neboj sa, budeš chodiť na schôdze a dobehneš do toho.‘ Tak sme už v deväťdesiatom treťom roku založili Okresný klub PTP pre Ružomberok, Mikuláš a Hrádok.“

Nebezpečenstvo komunistickej ideológie

„Nešťastím našich národov bolo, ktorí sme padli po druhej svetovej vojne do panstva komunizmu v tom, že sme zaspali dobu, zaspali sme vývoj, veď ďaleko zaostávali sme a zaostávame dnes za vyspelým Západom. Keby sme boli prišli do západného bloku, tak všetko by u nás bolo vyzeralo ináč. Poľnohospodárstvo, školstvo, veda, kultúra a tak ďalej, a tak ďalej. Ale tým, že sme vpadli do sovietskej zóny, tak tým sme stratili všetko. Ja som už starý, chorý, veľmi chorý človek, mne nezáleží už na živote, ja viem, že to končím. To je logika, taký je zákon Boží, len mi je ľúto, ak sa títo mladí ľudia nespamätajú, generácie po nás a budú si voliť ten komunizmus, tak zle dopadnú. Lebo to, čo komunisti hovoria, že nikdy nebudú stranou takou ako bolo za Stalina - ja komunistovi neverím. Lebo komunista je komunista. Ešte nikdy v živote nikto, všímajte si históriu, ešte nikdy v živote nikto neklamal, necigánil, ľudovo povedané, tak neprevracal skutočnosti, nevydával pravdu za lož a lož za pravdu, ako to robili, robia a budú robiť komunisti. Ak si mladé generácie, ktoré po nás prídu, nedajú pozor, tak budú stratení.“

Príbeh pamätníka spracovala: Eva Blašková

Vytlačiť