Pavel Litvinov (1940)
Životopis
„Môžem povedať, že vždy musíme myslieť na ľudské práva, a to by malo ostať hlavnou myšlienkou aj v budúcnosti.“
Pavel Litvinov sa narodil 6. júla 1940 v Moskve ako vnuk ministra zahraničných vecí Maxima Litvinova. Svoje názory na politický systém v Sovietskom zväze ako mladý muž menil, vnímal obrovskú chudobu po vojne, poznal skúsenosti rodinných priateľov, ktorí sa vrátili z Gulagu po smrti J.V. Stalina v roku 1953. Po štúdiu na Lomonosovovej univerzite v Moskve sa zamestnal ako učiteľ fyziky na Ústave chemických technológií, kde sa zoznámil so skupinou disidentov a samizdatovou literatúrou. Stal sa aktívnym v disidentskom hnutí, začiatkom roku 1968 spolu s Larisou Bogorazovou vydali prehlásenie „Apel na celosvetovú mienku“, ako protest proti politickému procesu so spisovateľmi Jurijom Galanskovom, Alexandrom Ginzburgom a dalšími. V auguste v roku 1968 sa zúčastnil osemčlennej demonštrácie proti okupácii Československa, za čo bol v októbri 1968 v tajnom procese odsúdený na päť rokov vyhnanstva. Po návrate v roku 1974 si nevedel nájsť zamestnanie a KGB sa ho snažilo umlčať. Napriek tomu napísal list na obhajobu Sacharova a Solženicyna, autora knihy Súostrovie Gulag, a po krátkom čase a rozhodol sa pre odchod zo Sovietskeho zväzu. Cez Viedeň a Rím zakotvil napokon v Spojených štátoch amerických, kde od roku 1976 až do svojho odchodu na dôchodok v roku 2006 vyučoval fyziku a matematiku na Hackley School v Tarrytowne v New Yorku. V roku 1990 získal Litvinov čestné občianstvo hlavného mesta ČR Prahy a je členom správnej rady Nadácie Andreja Sacharova, popredného ruského fyzika, ktorému za svoju angažovanosť v oblasti dodržiavania ľudských práv v Soviestskom odobrali všetky ocenenia a bol z Moskvy vysťahovaný do vyhnanstva. Celoživotne sa venuje problematike ochrany ľudských práv, slobody prejavu a práva na informácie.
Spomienky na starého otca
"P.L.: Áno, počas revolúcie bol v Anglicku. A čo sa stalo? Anglický polo-diplomat, polo-špión Lockhart bol v tom čase v Petrohrade. Lenin ho zatkol, pretože ho podozrieval, že sa zúčastňoval v kontrarevolucionárskom sprisahaní, čo bola aj pravda. A vtedy anglická vláda zatkla Litvinova. Vymenili si ich. Vrátil sa do Ruska, začal organizovať ruskú diplomaciu a hoci sa nikde neučil, ako samouk poznal všetky európske jazyky, síce zle hovoril, no všetkému rozumel. Jeho slovenčina bola dobrá, no mala silný židovský prízvuk, ako to tvrdili. Takže ovládal európske jazyky a ukázal sa uňho diplomatický talent, preto sa tomu venoval. No popri Stalinovi bol iný, bol to Krasin a keď jeho zosadili z funkcie, Litvinov sa stal ministrom zahraničných vecí. Bol vyslaný do Európy, do Švajčiarska, a potom odišiel do Ameriky, kde nadviazať diplomatické vzťahy medzi Ruskom a Spojenými štátmi. Po tomto všetkom jeho vzťah so Stalinom bol dobrý. Stalin vedel, že on do politiky nelezie, nič nerobí, a preto mu veril. Problémom však bolo, že Litvinov strašne nemal rád Hitlera a nacistov. V každom svojom prejave vždy spomenul niečo zlé o Hitlerovi a nacistoch. Stalin v tom čase hral takú hru – môj starý otec chcel zlepšiť vzťahy s Anglickom a Francúzskom. Domnieval sa, že ruské diplomatické záujmy sú v záujme Anglicka, Francúzska a Spojených štátov, no Stalin im neveril, nemal rád demokratov, ani liberálne myšlienky, a preto uprednostňoval najskôr Mussoliniho, neskôr aj Hitlera. Oficiálne sa však o tom nerozprávalo. No Litvinov vystupoval veľmi ostro proti nacizmu a japonskému militarizmu. Stalin chcel podpísať dohovor s Hitlerom – známy Pakt Ribbentrop – Molotov – a začal o tom rokovať tajne, bez Litvinova. Môj starý otec o tom nič nevedel. Moderátorka: Hoci bol v tom čase ešte ministrom zahraničných vecí? P.L.: Áno, Áno. Stalin ho v septembri 1939 prepustil a potom podpísal dohovor o priateľstve Pakt Ribbentrop – Molotov, na základe ktorého si Nemecko a ZSSR rozdelilo Východnú Európu. Všetci vtedy čakali, že môjho starého otca zatknú. Stalin zatkol všetkých jeho spolupracovníkov, no jeho nie. Začal správať s pištoľou pod vankúšom, tú pištoľ mi aj ukázal a všetko mi to vysvetlil. Bol pripravený sa zastreliť, ak by ho prišli zatknúť."
Formovanie názorov
"P.L.: Oh, ja som bol zarytým komunistom, bol som aj členom pionierskej organizácie v Komsomole. Potom ma síce vylúčili, no to sa stalo až neskôr. Veril som myšlienke socializmu, ona akoby zodpovedala súcitu malého človeka, a nie štátu, preto to boli veľmi silné myšlienky, ktorým som veril. Veril som, že Stalin je veľmi výnimočným človekom. So starým otcom sme napísali Stalinovi: „ďakujeme pánovi Stalinovi za šťastné detstvo“. No potom som si začal uvedomovať a všímať chudobu v kolchozoch a že moji spolužiaci zo školy žili v pivniciach bez okien. Po vojne bolo veľa chudoby, čo pripisovali práve vojne, no v tom čase som veľmi vnímal to, že si my žijeme tak dobre, v dobrom byte, doma sme mali dostatok jedla. Deti, ktorých rodičia sa nevrátili z vojny, žili v pivniciach vo veľkej chudobe. To ma vtedy veľmi znepokojovalo a pomohlo mi to zrieknuť sa svojho presvedčenia o komunizme. V tom čase som mal už 16 rokov, Chruščov mal svoj slávny prejav, a to mi pomohlo úplne odmietnuť ideológiu komunizmu. Začal som sa venovať fyzike, nič ma veľmi nezaujímalo. No v 60. rokoch som objavil samizdat a začal som čítať poémy, memoáre Jevgenija Ginzburga či knihy Solženicyna. Všetko sme to začali kopírovať a fotiť si každú stranu kníh a rozširovali sme to. To bol samizdat, veľa ľudí sa tomu venovalo. Keď Chruščova odpratali, Brežnev a Suslov pochopili, že to musí skončiť. Začali robiť prehliadky, zabavovali literatúru až nakoniec zatkli dvoch autorov – Sinjavskuju a Daniеľa. Toto bol pre mňa zlomovým bodom, keď som sa rozhodol stať sa aktivistom. Moderátorka: Kedy sa to presne stalo? P.L.: V roku 1965. Moderátorka: Vtedy ste sa stali disidentom a začali ste inak zmýšľať? P:L.: Áno, lenže v roku 1965 som ešte nepodpisoval, no postupne som k tomu smeroval. Niekedy začiatkom roku 1968 som sa stal vedúcou osobnosťou, pretože mi všetci verili, dobre ma poznali. V tom čase ma aj prepustili z práce. Taktiež zatkli mojich dvoch priateľov, Alexandra Ginzburga a Jurija Galanskova. S Larisou Bogorazovou sme sa spoločne stali vodcami, až kým nás v roku 1968 nezatkli a napísali sme o nich knihu „Apel na celosvetovú mienku“. Znela vo všetkých rádiách v Rusku a tiež bola publikované vo všetkých novinách – objavila sa na titulkách New York Times či LondonTimes, prakticky všade. V tom čase sme zbožňovali krajinu, ktorá sa vtedy nazývala Československo, na BBC sme počuli, že existuje človek – Alexander Dubček – ktorý verí, že možno vybudovať socializmus s ľudskou tvárou."
Sledovanie situácie v Československu
"P.L.: Áno, áno, aj tie, profitovali. Stále sme sledovali, čo sa deje v Československu a dúfali sme. Sledovali sme situáciu akoby z pohľadu sovietskeho vedenia, z Brežnevovho pohľadu, akoby sme pozorovali laboratórium, v ktorom sa niečo deje. Na druhej strane nám všetkým bolo jasné, že tam čoskoro pošlú vojská. Nemohli vystáť ďalšie diskusie o tom, či má Československo ostať členom Varšavskej zmluvy. A tak rozmýšľali – Československo je malá krajina, prečo by nemohla byť neutrálna. Dobre si to pamätám. Moderátorka: Takže ste to očakávali? P.L.: Očakávali sme to. Moderátorka: Očakávali ste nejakú reakciu sovietskej moci? P.L.: Očakávali sme tú reakciu, len sme nevedeli kedy. Keďže som bol takou centrálnou postavou, prichádzali ku mne ľudia, ktorí ma poznali. Moderátorka: Mohli by ste mi ešte povedať koľko vás bolo? Napríklad v Moskve? P.L.: Ťažko povedať. Niektorí boli aktívni. Asi tak 100 – 200 bolo naozaj aktívnych. Potom boli takí, ktorí pomáhali, napríklad finančne alebo boli inak zainteresovaní. Niektorí niečo prepisovali na strojoch a posúvali to ďalej svojim priateľom. Navzájom si dôverovali a vytvorili taký neoficiálny network. Napríklad neverím jemu, ale verím vám. Prepísal som niečo na stroji, mal som štyri kópie, vám som dal tri. Mne ostala jedna a vy ste to ďalej prepísali a posunuli ďalším trom, štyrom. Takýchto ľudí mohlo byť v celej krajine aj tisíc. A možno aj milióny, ťažko povedať. Potom boli ľudia, ktorí počúvali rádio, zahraničné stanice ako BBC a podobne. Tí sympatizovali. Myslím si, že boli milióny ľudí, ktorí na nejakej úrovni sympatizovali. Potom, po zatknutí Kisburg - Golodskova sa spustila taká podpisová kampaň. Vyzbieralo sa 850 podpisov. Čiže sa našlo 850 ľudí, ktorí sa pod tento protest podpísali, čo bolo dosť nebezpečné. Tí ľudia potom prišli o prácu, niektorí boli členmi strany, tak ich vyhodili, iných nepustili do zahraničia a tak podobne. Čiže v Moskve bolo 850 ľudí, 150 v Kijeve, 50 v Novosibirsku. Poznáme len tieto približné čísla. Ľudia, ktorí sa takto samovražedne podpísali bolo pomerne veľa. A potom bol ešte úzky kruh ľudí, ktorých som osobne poznal, ktorí hovorili, že ak do Československa prídu vojská, pôjdeme na námestie. Ani som im to nemusel hovoriť. Prichádzali ku mne a hovorili - Pavlik - tak mi hovorievali - ak niečo organizuješ medzi 21. a 25. - čiže medzi vtrhnutím vojsk a demonštráciou - prosím ťa, daj mi vedieť. Prišlo menej ľudí než mohlo, pretože desiatky z nich ešte neboli v Moskve. Bol august, všetci boli odcestovaní na dovolenkách. Napríklad, mali sme takého dobrého priateľa, generála Piotra Grigorieviča Grigorenka. Bol to bývali sovietsky generál a veľký aktivista, ktorý by sa k nám bol pridal, ale vtedy bol na Kryme, kde pomáhal krymským Tatárom."
Rozhodnutie emigrovať
"P.L.: Áno. Išlo o to, že KGB nebolo spokojné s mojim návratom. Zatkli mojich priateľov, s ktorými som spolupracoval, v televízii vyhlásili, že naše hnutie bolo antisovietske a mysleli si, že tým sa všetko končí. A do toho sa vraciam z vyhnanstva. Už som tam nemohol normálne žiť a nemohol som si nájsť prácu. Potom sa so mnou snažili dohovoriť. Vraveli, že ak budem potichu, nájdeme ti prácu...Mali také nepriame narážky. Konal som naopak – napísal som list na obhajobu Sacharova a Solženicyna, pretože v tom čase sa dozvedeli o knihe Súostrovie Gulag. V novinách sa proti nim objavili články, a tak som napísal list a vyjadril im podporu. Chodili preto ku mne rôzni ľudia, vždy som mal otvorené dvere. Vtedy neboli reštaurácie alebo kluby, v ktorých by sa mohli stretávať a rozprávať sa tam. Alebo boli príliš drahé. Takže len sama možnosť, že ku mne mohol hocikto prísť...Moderátorka: Do kuchyne, ako je známe... P.L.: Do kuchyne, áno. Julij Kim o moskovskej kuchyni napísal perfektnú pieseň, je tam všetko. Moderátorka: Je o tom aj kniha od jednej rakúskej novinárky, volá sa "V kuchyni", je známa. P.L.: Áno, áno, takže preto ma znova zatkli a doviedli na políciu. Bol tam človek, ktorý o mne všetko vedel, plukovník KGB Karabanov, nie Karabanov... Karatajev. Povedal mi, že buď prestanem s tým čo robím, alebo pôjdem na veľa rokov do tábora, ktorý už nebude také leháro, ako ten predtým. Áno, tak to nazval. Pochopil som, že ma tam už nečaká žiaden život, že pôjdem do tábora a môj syn Dima sa stane dieťaťom disidenta a keď vyrastie tiež pôjde do tábora. Moja žena, Maja, tam už bola a bola veľmi chorá. Bolo jasné, že nemôžem ostať v Moskve. Povedal som, že odchádzam a v marci sedemdesiateho štvrtého roka som už bol vo Viedni."
Alexandr Solženicyn
"P.L.: Vypočutia, hearings. Ešte keď som bol v Moskve sme sa stretli so Sacharovom a ďalšími ľuďmi po zatknutí Solženicyna. Bolo to mesiac alebo dva do môjho odchodu. Stretli sme sa u Andreja Dmitrijeviča Sacharova. Prišiel aj Jurij Orlov a ďalší, pamätám si, že nás bolo desať. Rozhodli sme sa, že napíšeme protestný list na obranu Solženicyna. V tom liste sme spomenuli aj to, že je potrebné založiť v celom svete organizácie, ktoré sa budú zaoberať porušovaním ľudských práv vo všetkých krajinách a taktiež, že je potrebné robiť každoročné vypočutia, kde sa bude diskutovať o tom, čo sa v rôznych krajinách deje s ľudskými právami. Aj sa nm to podarilo, len trošku inak, lebo toto všetko sa týkalo Sovietskeho zväzu a nepodarilo sa nám prepojiť to s ostatnými krajinami. Každé dva roky bolo šesť alebo sedem spomínaných sacharovských vypočutí. Na jednom z nich som sa zoznámil s Janouchom. Moderátorka: Áno. Tiež som sa s ním stretla vo Viedni, ale samozrejme až po páde komunizmu, bolo to veľmi zaujímavé. On je tiež atómový fyzik. Solženicyn tiež emigroval do USA? P.L.: Bolo to trochu komplikovanejšie. Neemigroval, oni ho vyviezli. Zobrali mu občianstvo a odviezli ho do Nemecka. Tam strávil nejakú dobu, potom šiel do Švajčiarska a potom sa rozhodol, že sa presťahuje do USA a vo Vermonte si kúpil dom. Bol to veľký človek. Moderátorka: Nespolupracoval s vami? P.L.: Nie, on spolupracoval len s tými, ktorí súhlasili s jeho podmienkami. U nás si každý mohol myslieť čokoľvek. Nepáčilo sa mu, že sme boli takí inteligentní a chceli sme, aby bola v Rusku demokracia. On si myslel, že by to mohlo fungovať bez demokracie. Tvrdil, že v Rusku ju netreba, že treba len správnu ideológiu, napríklad ideológiu pravoslávnej cirkvi. Stretával sa len s tými ľuďmi, ktorí súhlasili s jeho konkrétnymi ideami. Urobil však veľa dobrého. Peniaze za Súostrovie Gulag daroval na pomoc politickým väzňom. Moderátorka: Bol veľmi známy, stal sa akoby symbolom stalinských zločinov. Každý ho pozná. P.L.: Samozrejme, aj vďaka Súostroviu Gulag. Chcem ešte povedať, že Sacharov bol náš priateľ, ale Solženicyn sa držal stranou."
Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, október 2019.