Oľga Grígeľová (1941)
Životopis
„To je trauma na celý život. Mám to všetko pred očami, ako to prebiehalo. I keď mám dosť rokov, nemôžem na to zabudnúť. A iste aj ostatné rodiny nezabúdajú, ktorých toto postihlo, ale sú doma ticho s touto svojou traumou. Ale ja to dávam von, nech ľudia vedia, že sa to nesmie zopakovať.“
Oľga Grígeľová, za slobodna Schellbergerová, sa narodila 24. 08. 1941 v Bratislave. Jej rodičia Vojtech (05. 09. 1911, Bánovce nad Bebravou – 06. 10. 1983, Poprad) a Anna (19. 09. 1918, Poprad – 09. 07. 2009, Bratislava) pracovali ako úradníci. Matka ako úradníčka vo veľkoobchode s domácimi potrebami a pomocná administratívna pracovníčka v notárskej kancelárii, a otec ako finančný úradník v colnej správe a neskôr na ministerstve financií. Vojtech bol dobrosrdečnej, statočnej a empatickej povahy. Napríklad počas druhej svetovej vojny poskytol vo svojom dome úkryt prenasledovaným Židom. Jednému z nich sa po skončení druhej svetovej vojny podarilo odísť do Austrálie. V byte našli útočisko nasledujúci obyvatelia židovskej národnosti: Eva Veselová Hloršová, Magdaléna Svatošová, Vojtech Mašlonka, Emília Ilková, Ján Mikletič a Karol Bláha. O ďalšom osude týchto ľudí Oľga nevie. Po Februárovom prevrate 1948 sa začali represie voči inteligencii, ku ktorej patrili aj odborní pracovníci v administratíve. Jednou z nich bola Akcia Úradníci do výroby, v rámci ktorej bol v roku 1951 z úradníckej práce prepustený a nastúpil ako montér v podniku Gumon v Bratislave. Cieľom represie bola „prevýchova prácou“ a obsadenie vyprázdnených miest novými ľuďmi lojálnymi voči režimu. Rodina bývala vo funkcionalistickom polyfunkčnom obytno-obchodnom bloku Avion s adresou Odborárske námestie, vchod 2/A. V tom čase to bol najväčší bytový dom s družstevnými bytmi v Bratislave a pravdepodobne i na Slovensku. Oproti Avionu sídlilo ústredie Slovenskej odborovej rady (SOR) a niektorí zo zamestnancov si priali získať byty práve tam, čo bol aj prípad Schellbergerovcov. Výmer s príkazom na vysťahovanie sa do 48 hodín obdržala rodina 16. 10. 1952 a o 2 dni neskôr skutočne byt a Bratislavu opustili. Vtedy 11-ročná Oľga, žiačka 5. ročníka základnej školy, sa vracala z vyučovania domov a uvidela pred Avionom sťahovacie vozidlo. Odpoveď na jej otázku: „Kto sa sťahuje z domu?“ dostala mrazivú odpoveď: „Vy sa sťahujete, Schellbergerovci.“ V byte našla rodičov, ktorí rýchlo balili, čo sa dalo. Nákladné auto odviezlo nábytok na železničnú stanicu a Schellbergerovci nastúpili na vlak. Cestovali rýchlikom, z ktorého vystúpili v Kraľovanoch a ďalej pokračovali osobným vlakom do Dolného Kubína, kam prišli až neskoro v noci. Nábytok, ktorý sa nezmestil do nákladného auta zostal v Bratislave. Ten, čo si mohli vziať so sebou prišiel o dva dni neskôr gazdovskými vozmi z Dolného Kubína do Bysterca. V tejto obci sa ubytovali u rodiny Bysterských. Tí im museli uvoľniť jednu izbu, ktorá Schellbergerovcom slúžila tiež ako kuchyňa a ešte jednu garsónku hore, kde bola uskladnená časť nábytku z bytu v Avione. Zvyšný nábytok zložili v drevárni, kde po čase podľahol skaze. Rodina bývala v novostavbe a pridelené miestnosti boli nedokončené, preto ešte v deň príchodu urobili podlahu a doniesli sporák z miestneho národného výboru. Sporák im okrem varenia slúžil aj na kúrenie, zohrievanie teplej vody na umývanie riadu i osobnú hygienu. Prisťahovanie Schellbergerovcov bol pre Bysterských trestom za to, že odmietli vstúpiť do bystereckého JRD. Vďaka tomu, že obe rodiny boli perzekvované režimom, ako aj dobrosrdečnosti Oľginho otca a empatii zo strany Bysterských, si rodiny na život v jednom dome za pomerne krátky čas zvykli a vzájomne si vypomáhali. Rodina v susednom dome, na stranu ktorého bolo orientované okno izby Schellbergerovcov, nechávala pravidelne pred dverami základné potraviny ako maslo, vajcia, mlieko a podobne. Táto rodina rovnako odmietla podpísať vstup do JRD. Anna naučila pani Bysterskú pripravovať bravčové karé a vyprážať bravčové rezne. Tiež bola šikovnou krajčírkou a pre ženy v dedine šila sukne a „lajblíky“ (živôtiky) ku krojom, ktoré sa vtedy nosievali. Na život v dome rodiny Bysterských si Oľga zvykla pomerne rýchlo, čo však neplatilo o školskej dochádzke v 5. triede miestnej ľudovej školy. V nej zažila mnoho príkorí od riaditeľa Lehotského i učiteľky, ktorá bola jeho manželkou. Obaja sa voči nej správali bezohľadne, kruto, deptali ju a ponižovali. Chceli jej dať pocítiť, že jej otec je „osoba štátne nespoľahlivá“. Snahou učiteľov bolo, aby v ničom pred spolužiakmi nevynikala a vedome potláčali jej talent v kreslení, maľovaní a športe. Neskôr si Oľga uvedomila, že sa voči nej správali ani nie tak z vlastnej iniciatívy, ako skôr podľa požiadaviek Štátnej bezpečnosti, ktoré od nich tvrdo požadovala. Dôkazom toho bolo, že na konci 5. ročníka priniesla riaditeľovi Lehotskému kvety, čo v tejto škole nebývalo zvykom. Po tom, čo mu pred spolužiakmi v triede odovzdala kyticu sa neubránil slzám dojatia. Šiesty až ôsmy ročník navštevovala už na osemročnej strednej škole v Dolnom Kubíne (dnešnom Gymnáziu Pavla Országha Hviezdoslava). Po skončení povinnej školskej dochádzky nemohla pokračovať v štúdiu na strednej škole, tak sa zamestnala v podniku Kovohuty Mokraď, kde kontrolovala kvalitu vyrobených súčiastok. Neskôr sa Oľge podarilo navštevovať večerné vyučovanie na strednej škole ekonomickej v Istebnom a úspešne tam zmaturovať. S rodičmi a bratom sa v roku 1953 presťahovala do Kňažej, potom v roku 1962 odišla bývať k starým rodičom do Popradu. Rodičia prišli do Popradu o 5 rokov neskôr (v roku 1967). Tam sa v roku 1970 zoznámila so svojím budúcim manželom Jozefom, ktorý prišiel do Vysokých Tatier na rekreáciu. Po sobáši v septembri 1972 odišli obaja do Bratislavy. V Bratislave pracovala celý život (skoro 25 rokov) ako účtovníčka v Slovenskom národnom divadle a už mohla žiť pokojným životom. Vďaka svedomitosti pri plnení si pracovných povinností a priateľskej povahe sa zoznámila s viacerými umelcami a s niektorými sa stretáva dodnes. V obľube mala Michala Dočolomanského a Ladislava Chudíka. Otec sa po príchode do Bysterca zamestnal v podniku Priemstav Istebné, pobočke Pozemných stavieb, regulácia toku rieky Orava ako robotník. Ešte pred Akciou Úradníci do výroby (1951) sa počas leta a jesene 1950 zúčastnil brigády na výstavbe Oravskej priehrady. Znalosti zo strednej školy stavebnej i brigády na Oravskej priehrade zúročil a rozvinul ešte viac a stal sa stavbyvedúcim na rôznych stavbách (školy, kultúrne domy, jasle, nemocnicu a hlavne bytové domy). Empatiu otec prejavil aj na Orave. Ako stavbyvedúcemu mu boli pridelení ľudia, ktorých sa dotkli represie a museli ísť manuálne pracovať. Keďže obdobný postih postretol aj jeho, mal súcit napríklad s kňazmi. Prijal ich ako robotníkov, ale nepridelil im prácu vonku ale v sklade. Ochránil ich tak od vyčerpania a chorôb. V roku 1953 sa presťahoval s rodinou do Kňažej a v roku 1967 do Popradu k svojim svokrovcom, neskôr samostatnej bytovky. Pred odchodom do Popradu vyšiel v Oravských novinách článok Orava vám to nikdy nezabudne, kde ho menovite pochválili a ocenili záslužnosť jeho práce. Vyhlásili ho aj za Najlepšieho pracovníka v stavebníctve v Žilinskom kraji. V Poprade riadil výstavbu haly, kde bola pražiareň kávových zŕn. Matka pracovala ako úradníčka na osobnom oddelení v podniku Kovohuty Mokraď a na rovnakej pozícii aj v Poprade na Okresnom úrade. Oľga vyjadruje svoje poľutovanie, že sa otec nedožil pádu komunistického režimu v decembri 1989. Šťastím pre rodinu bola otcova dobrosrdečnosť a schopnosť nájsť s každým spoločnú reč, čomu sa naučil pri stretávaní sa s významnými ľuďmi v bratislavských kaviarňach ako Štefánka (Palisády 59) či Grand Café pod Manderlom (Námestie SNP 23). V tých časoch sa tam stretával s básnikom Jánom Smrekom či hercom Františkom Dibarborom. Matka odišla do dôchodku ako zamestnankyňa Okresného národného výboru v Poprade. V roku 1992 sa presťahovala do Bratislavy a bývala v penzióne pre seniorov Dom tretieho veku v Petržalke. Svojho manžela prežila o takmer 26 rokov a zomrela v penzióne v lete 2009. O rok starší brat Belo Schellberger má po otcovi veselú povahu a vyniká mimoriadnou manuálnou zručnosťou. Jeho šikovnosť sa začala prejavovať už v mladosti. Po skončení základnej školy nastúpil na stredné odborné učilište v Dolnom Kubíne. Po jeho ukončení mu hrozila internácia v niektorom z táborov nútenej práce. Vďaka šikovnosti ho zamestnal istý gazda zo Sedliackej Dubovej a po roku nastúpil na výkon povinnej prezenčnej vojenskej služby. Stal sa z neho všestranný remeselník a živnostník so špecializáciou na elektromotory a svoju prácu vykonával rád. Vybudoval si spokojnú klientelu. Na Orave si našiel manželku a zostal tam žiť. Aktívne sa venoval športovej disciplíne motorovému automodelárstvu, v ktorom sa stal majstrom Slovenska. Ako člen TJ Istebné reprezentoval Československo aj na medzinárodných pretekoch v Bulharsku, Maďarsku, Poľsku a inde, na ktorých obsadil pekné miesta. V roku 1971 získal ocenenie Najlepší športovec Oravy. V skoršom období zostrojil aj originálne „boby-sane“ a vyrobil z dreva aj lyže na bežecké lyžovanie (bežky). V rodine sa o Akcii B do pádu režimu nerozprávalo. V roku 1990 sa Oľga začala angažovať v sídle Helsinského výboru za odškodnenie rodín, ktoré postihla Akcia B. Výbor vydal prostredníctvom televízie a rozhlasu výzvu, aby sa prihlásili tí, ktorí boli vysťahovaní v rámci Akcie B. Oľga preberala obálky so žiadosťami o odškodnenie za Akciu B a nosievala ich na ministerstvo spravodlivosti, ktoré malo rozhodovaciu právomoc, či im vyhovie, alebo ich zamietne. Matka Anna rozposlala v roku 1990 listy, v ktorých popísala život Schellbergerovcov po vysťahovaní z Bratislavy s cieľom priznania odškodnenia za spáchané krivdy. O príbeh rodiny prejavila záujem aj Akadémia múzických umení v Prahe, ktorá pripravovala dokumentárny film o ľuďoch vysťahovaných z domovov v období komunizmu. V roku 1990 navštívila Oľga Slovenský národný archív (Drotárska cesta č. 42) a Štátny archív v Bratislave (Križkova ul. č. 7), kde si prezrela dokumenty viažuce sa všeobecne k Akcii B a tiež ich rodine. Nechala si vyhotoviť niekoľko fotokópií. V zozname vysťahovaných a nasťahovaných našla meno človeka, ktorému bol po ich vysťahovaní pridelený byt. Bol ním Pavel Drobčo, kádrový pracovník SOR. Od známych sa po niekoľkých rokoch po vysťahovaní dozvedeli, že nájomca ich bytu dostal po dvoch rokoch od nasťahovania sa nečakane srdcový infarkt a zomrel. Zakrátko jeho rodina tento byt opustila. Ešte aj dnes pociťuje Oľga bolesť, keď prechádza popri Avione. V časoch angažovania sa o odškodnenie rodín obetí Akcie B sa Oľga spoznala s ďalšími obdobne postihnutými ľuďmi. Spomína jednu rodinu, ktorá prišla po vysťahovaní na krátku návštevu Bratislavy v období Vianoc. Z hotela Carlton-Savoy sa pozerali na veľký vianočný strom na Hviezdoslavovom námestí. Vlastný stromček nemali, tak sa so smútkom pozerali aspoň na tento. Spomína si tiež na prípad rodiny Jána Moru, ktorú vysťahovali do Suchej Hory na hranici s Poľskom. Tam im pridelili hospodársku budovu, do ktorej v zime cez diery medzi brvnami fučal ľadový vietor a vháňal dovnútra snehové vločky. Tie pokryli nábytok a postele postupne ich úplne znehodnotili. S touto rodinou sa Schellbergerovci poznali, pretože bývali na tej istej ulici i vchode S ľútosťou si spomína na rozprávanie o rodine rovnako vysťahovanej na Oravu. Niektorý z jej členov si kvôli neľudským životným podmienkam vzal zo zúfalstva život, obesil sa. Matka Anna dostala od štátu odškodnenie za to, že jej manžel Vojtech musel v roku 1951 nastúpiť na nútenú prácu v podniku Gumon v rámci Akcie Úradníci do výroby. Za Akciu B ho nedostala z dôvodu, že predtým, ako sa v roku 1992 presťahovala do Bratislavy, tak jej magistrát zabezpečil bývanie v penzióne pre seniorov Dom tretieho veku v Petržalke. To bolo náhradou za stratu bývania v Bratislave 18. 10. 1952.
Vysťahovanie z Bratislavy
„Bolo 16. 10. 1952, keď sme obdržali výmer na vysťahovanie. Rodičia sa veľmi čudovali medzi dverami, že čo obdržali za výmer, a bolo to, že behom 48 hodín musia uvoľniť tento byt, v ktorom bývali. No bolo, bolo to niečo strašné. Neuveriteľné, že človek sa môže z trojizbového [bytu] zbaliť a odísť. Ja som vtedy bola v škole v ten deň a blížila som sa k našemu domu, to bolo na Odborárskom námestí, kde som videla sťahovací voz s bedňami. Pýtam sa: ,Kto sa sťahuje z tohto domu?‘ Nikto nič nehovoril a ten sťahovák hovorí, že: ,Vy sa sťahujete, Schellbergerovci.‘ Chytro som vybehla hore na poschodie, že či je to pravda, a videla som, že už sa balia rodičia. Bolo, bolo to veľmi smutné. Bol to veľký šok. Potom nás zbalili, nábytok nám odviezli do obce Bysterec na Orave. Nikdy sme nepočuli o takej obci, o ničom. A my, ako rodičia a ja s bratom, sme išli vlakom.“
Príchod do Bysterca
„Prišli sme na Oravu do obce Bysterec, kde nám povedali, že kde budeme bývať. Nábytok prišiel asi o dva dni neskôr nákladnými vlakmi a potom takými gazdovskými povozmi do toho domu, kde sme mali bývať, nám to doviezli. Prišli sme bývať k jedným [gazdom]. Bola to novostavba, boli to, volali sa Bysterskí, ktorí tam bývali aj so svojimi rodičmi. To bola taká šesťčlenná rodina. Oni nám museli uvoľniť jednu izbu, ktorú sme mali aj ako kuchyňu, a jednu garsónku hore, kde bol sklad nábytku sčasti z trojizbového bytu z Bratislavy a veľké kusy ostali na dvore v drevárni. Bolo to v októbri a už aj pršalo, snežilo, to všetko sa zničilo. Títo gazdovia nás museli ubytovať ako za trest, že nechceli vstúpiť do družstva. Boli to kulaci v dedine, bohatí ľudia. Boli v novostavbe, ktorá ešte nebola dokončená, takže my keď sme prišli do tej izby, ešte chytro v ten deň robili podlahu a doniesli sporák z mestského výboru. Mali to určené. A tento sporák sme mali aj na kúrenie, aj na varenie, zohrievanie teplej vody, na umývanie vo vaničke.“
Školská dochádzka v Bysterci
„A keď sa išlo na výlet, trebalo zbierať bylinky a do školy doniesť napríklad [sušený] podbeľ. Každý musel doniesť veľa, veľa byliniek, a ja som to nemala ani kde sušiť v tej jednej izbe. Bolo zle, že som nedoniesla sušený. Ďalší deň bolo treba urobiť vtáčiu búdku, každý doniesť. Gazdovské deti na to mali prístroje, náradie, ja nič, ani klince, kladivo. Bolo zle. A to bolo toľko takýchto prípadov takého deptania. Alebo, už potom vo vyššej triede, v šiestej, siedmej, sa kreslili mapy. Ja, samozrejme, že som mala doma atlas, atlas krásny, veľký, hrubý, zdedené po praprarodičoch. Ktorý Oravčan mal atlas? Kreslili sa mapy, ja som odkresľovala z atlasu, A4 formát, jedna krajina, doniesť ako školskú úlohu. Učiteľka preškrtla, že nie vlastná práca, napísané. A tak som sa tomu venovala, tak som vedela maľovať. Všetci moji strýkovia a tety vedeli maľovať, aj obrázok za mnou oni maľovali. Možno som zdedila niečo po nich. Nikto to neuznal. Odvtedy nemám rada školy, ani keď počujem o školách, niečo neznášam.“
Brat Belo
„No brat mal tiež veľké ťažkosti, tiež ho chceli... On bol o rok starší, už potom, už keď mal ísť na vojnu, chceli ho do, do nejakých pracovných táborov umiestniť, ale tam mu pomohol jeden zo Sedliackej Dubovej, nejaký gazda, ktorý, ktorý mu dal nejaký taký... Určil alebo pomohol, už neviem, ako sa to udialo, skrátka, nešiel na tú vojnu, až o rok potom už na riadnu základnú. Chceli ho nejak do tých pracovných táborov umiestniť. No brat ro... mal učňovskú školu, robil... robil... elektrikársku mal školu... oprava elektromotorov. Bol veľmi zdatný, zručný v tom, darilo sa mu, až potom už po rokoch bol podnikateľ v tomto, živnostník, že si otvoril v Dolnom Kubíne svoju dielňu: Oprava elektromotorov. Ale keď prišli za ním Oravci, že toto potrebuje opraviť, toto, všetko im opravil, ešte aj šijacie mašiny opravoval, lebo mal vzťah k takejto práci. A venoval sa aj modelárstvu, bol majster Slovenska v modelovaní autíčiek. Modelárske autíčka, kde chodil aj na preteky aj do Bratislavy, do Nemecka, do rôznych krajín, darilo sa mu v tom, no. S tým sa zaoberal. Zostrojil aj na Orave boby-sane. Jeden gazda mu ponúkol, že keď zvárať, nech sa páči, že do stodoly môže prísť. Tak jedne veľké, štvorsedadlové boby-sane sám zostrojil, kde sme obidvaja potom chodili po tých kopcoch oravských. Do kopca išla cesta, lebo gazdovia vyvážali hnoj, tak tá cesta bola taká udupaná, ušľapaná a krásne v tých ryhách išli tie boby-sane z kopca. No ja, samozrejme, vzadu s brzdami a trebalo sa nakláňať vľavo, vpravo. To bola taká rarita na Orave s tými bobami. Vždy niečo vymyslel, niečo zostrojil. Napríklad chcel sa lyžovať na bežkách, po kopcoch chodil, lebo tam také zjazdovky neboli ako napríklad Štrbské pleso alebo Starý Smokovec, to už až potom sme sa lyžovali, keď už sme boli ubytovaní v Poprade u starých rodičov. Ale chcel mať bežky, lyže, a tie lyže, ktoré sme mali také staré, tie boli rovné a len troška špička otočená nahor, ale bežky museli byť veľmi ohnuté, tak gazda, ten Bysterský mu poradil: ,Daj sem, niečo s tým urobíme.‘ Tak. Do takého kotla, kde varili zemiaky pre prasatá, namočil tie lyže, špice, na niekoľko hodín. To sa tam nejak tak rozmočilo v tom teple, potom to po hodinách vybral a dal medzi plot, medzi také štachytky, kde to priviazal na niekoľko dní, aby sa tá špica krásne otočila. Potom to dali dole a boli jedne nádherné bežky, tak potom po Orave, po tých kopečkoch, tam behal na bežkách. Tak, tešil sa aspoň z tohoto.“
Otcova statočnosť
„Áno, môj otec veľmi cítil s ľuďmi, ktorí boli tak neprávom postihnutí, takou nespravodlivosťou, že museli ísť do výroby, že mali iné profesie a išli, išli, išli k lopatám, krompáčom. Mal niekoľko takýchto prípadov, že boli mu pridelení takíto ľudia, že musí ich prijať, už keď robil ako stavbyvedúceho, už rozhodoval o všeličom. Že musí prijať toho a toho kňaza za robotníka. Dobre, uviedli ako robotník, ale išiel do skladu ako skladník. Vždy im také troška lepšie miesto našiel, také v bezpečí pred zimou, mrazmi, lebo počasie na Orave bolo vždy kruté. Najväčšie zimy. Aj v tom čase, čo my sme prišli, v októbri, to už bol sneh. A veľmi, veľmi sa vedel akože angažovať za týchto ľudí, kto bol postihnutý. Pomáhal, kde sa dalo. Ešte aj pred vysťahovaním pomáhal židovským občanom, že ich aj ukrýval v byte. Aj sa stalo, že mu zazvonili, prišli skontrolovať k dverám, že či niekto nie... sa neukrýva židovského pôvodu. Nie, samozrejme, že nie, usmiaty vždy medzi dverami, a za skriňou stočený v koberci perzskom, schovaný Žid. Kde mohol, tam len pomáhal.“
Priateľstvo s obdobne postihnutou rodinou
„Tu v Bratislave už teraz v posledných rokoch som sa spriatelila s jednou známou, ktorá tiež bola vysťahovaná s rodinou v Akcii B. Bolo ich okolo šesť detí a prišli Vianoce a otec z niektorej dediny, už neviem, z ktorej, ich zobral: ,Poďte do Bratislavy, pozrieme sa, čo tam nové.‘ Zobral ich na balkón hotela Carlton a ukázal im smerom k Národnému divadlu, kde bol stromček vianočný, vyzdobený, rozsvietený, a povedal: ,Detičky, toto je váš stromček, my iný nemáme.‘ Bola to taká smutná vec, že nemali, nemali na, na svoj stromček, ale ten, ktorý bol pred divadlom, patril im. Tak toto mi porozprávala.“
Spracoval: Mgr. Michal Babál, PhD. (2021).