Miroslav Cipár (1935 - 2021)

Životopis

Motto: „Ja som toho založenia, že pošpiniť sa môžeme jedine zvnútra. Zvonka sa nedá pošpiniť. To nie je od nás.“

Príbeh pamätníka

Miroslav Cipár sa narodil 8. januára 1935 vo Vysokej nad Kysucou v rodine obchodníka. Jeho rodičia sa v tridsiatom druhom roku vrátili z Ameriky a snažili sa podnikať, zrekonštruovali dom v osade Semeteš, kde už jeho starý otec založil obchod s miešaným tovarom a rozšírili ho o turistickú nocľaháreň. Ako dieťa počas druhej svetovej vojny poznal nebezpečenstvo života na samote a rodina prešla osobnou tragédiou, keď bol otec Štefan jediný preživší z dvadsiatich dvoch civilov, ktorí boli popravení počas Semetešskej tragédie 20. apríla 1945. Povojnové roky opäť postihli demokraticky zmýšľajúcich rodičov, keď sa ako podnikatelia stali nepriateľmi národa a stali sa nájomníkmi vo vlastnom dome. Miroslav Cipár už v tom čase študoval vo veľmi skromných podmienkach na žilinskom gymnáziu. Po jeho ukončení študoval v rokoch 1953-1955 na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave u profesora Eugena Lehotského a po ukončení bol prijatý na štúdium grafiky a monumentálnej maľby na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, ktoré absolvoval pod vedením profesorov Vincenta Hložníka a Petra Matejku. S výnimkou jedného roka, kedy pôsobil v Indii v Children´s Book Institut bol univerzálne zameraným výtvarníkom v slobodnom povolaní. V šesťdesiatych rokoch stál pri zrode a realizácii viacerých kultúrnych projektov, ako je napríklad Bienále ilustrácií, Trienále insitného umenia, Bienále Danuvius... V roku 1986 sa stal predsedom mestskej organizácie Zväzu výtvarných umelcov a významnú úlohu zohral aj v prelomovom roku 1989, keď bol jedným zo zakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu a aktérov Nežnej revolúcie. Miroslav Cipár zomrel 8. novembra 2021.

Život na samote počas druhej svetovej vojny

"Predstavte si situáciu, že sme na samote. Na kopci, v noci na tú samotu prichádzajú partizáni. Alebo prichádzajú títo výsadkári. Niekedy boli rusky hovoriaci, niekedy aj inými jazykmi, teda aj slovensky alebo česky. A teraz si predstavte, že je tma. Neexistuje ešte elektrické svetlo. To znamená, že keď zašteká pes a prichádza niekto, tak musíte použiť baterku alebo sviečku. Alebo lampu petrolejku, zapnete, teraz musíte počkať, kým sa rozsvieti, idete a viacej vidia na vás ako vy na tých, ktorí prichádzajú. Tam je to temno, pod oblohou, len obloha. Oblohu vnímate, len tú. A vtedy nastáva práve taký zvláštny úkaz, že okrem týchto partizánov, výsadkárov, ktorí prichádzajú, celkom pochopiteľne prichádzajú do obydlí. A žiadajú pomoc alebo žiadajú si jedlo, alebo informácie a tak. A ja ako taký chalan som videl ako môj otec odchádza, zrazu z ničoho nič smerom, ktorým nechodieval, teda za našu šopu. Alebo za stodolu, takú menšiu stodolu. A tam sa s niekým stretáva. Hej, vidím len sa mihnúť tam nejaké nejakú postavu. Som nevedel, kto to je, otec sám to nikdy, samozrejme, nemal dôvod hovoriť, lebo sme boli deti, ja som mal ale ešte mladšiu sestru, takže tej už vôbec nie. No a vtedy sa objavujú okrem partizánov aj také skupiny miestnych parobkov, ako sme tomu hovorili. Ktorí využili práve tú príležitosť, že sa fasujú niekde zbrane, náboje a proviant. A tak sa pustili po rabovačkách. Chodili a rabovali hlavne takých ľudí ako bol môj otec, ktorý niečo mal a robili to veľmi drsno, spôsobom teda násilníckym. To si pamätám ako moja sestra, keď zaštekal pes, to bolo jasné znamenie, že niekto je v areáli. Tak ona sa rozplakala, ona mala z toho, ako by som to povedal, psychickú ujmu. Ja ako chalan som to vnímal predsa len troška tak otrlejšie, tak už som bol nie taký citlivý na to. Takže moji rodičia si užili veľmi mnoho takých týchto, kedy im otvárali skrine a brali veci, nechali ich stáť. Pri stene, pod, pod zbraňou. A to sa opakovalo veľmi často, lenže nasledujúci deň prišli Nemci. A pýtali sa, kto tu bol. A teraz môj otec musel povedať, že bol tam niekto alebo to zatĺkal. Čiže to bol jeho problém. Ten problém, samozrejme, vyústil až do takej situácie, kedy sa stal pre Nemcov nepohodlný. Podozrivý. A musel sa každý deň, predstavte si, každý deň musel odísť do Čadce, to je dvadsaťdva kilometrov, hlásiť sa na gestape. Aby mali istotu, že ho stále majú pod kontrolou. A dokonca zašlo to až tak ďaleko, že jedného dňa bol už na tom veľmi špatne, chceli ho zaradiť do nejakého transportu. A tu treba povedať, že ho z toho transportu dostal nejaký funkcionár práve Hlinkovej gardy, ktorý ho poznal. Ktorý ho poznal, povedal to je statočný človek, neberte ho alebo proste niečo takéto. Čiže to sú moje vedomosti o tomto, nič už viacej neviem. Ono to, samozrejme, aj vyústilo do takých dramatických situácií, keď boli napríklad bežné prestrelky na tom kopci. Sme videli akože z jednej strany prichádzajú a ... normálne strety. Teda strelecké strety. Kedy potom vidíme, ako na voze vezú mŕtvych okolo nášho domu, viete, také úplne desivé, desivé scény.

Semetešská tragédia - 20. apríl 1945

"To už bolo pred koncom a ono to vyvrcholilo, možno aj, už viete. Vyvrcholilo to práve takým nešťastným zásahom, takých tých pseudopartizánov, ktorí veľmi laicky alebo babrácky založili mínu do cesty. V strede osady. Ta mína tam vybuchla, išla posledná kolóna, znova si musíte predstaviť, že tí vojaci ako vyzerali. Oni boli na vozoch, ťahaní takými biednymi koníkmi. Tie vozy už boli také hrkotavé, už proste všetko to bolo devastované, to je dvadsiaty apríl štyridsaťpäť, čo hovorím. Čiže tam si musíte predstaviť, že to už nebola armáda, to boli takí tí demoralizovaní vojaci, z ktorých mnohí vlastne išli opačným smerom, lebo to boli Rusi, ktorí patrili ku tej zradnej armáde. Čiže už oni nemohli ísť naspäť domov, protivníci ich tlačili pred sebou, spojili sa aj s takými zbytkami, tam boli Rumuni, samozrejme, aj časti nemeckej armády. Tak tá mína vybuchla a zabila jedného koňa, jedného alebo dvoch. Dvoch chlapov, teda tých vojakov, čo oni mohli jediné urobiť, okamžite sa rozbehli do tej osady, zapálili, pozbierali dvadsať, dvadsaťdva ľudí, ktorí boli teda tak akože na dosah. A postavili ich do stredu cesty, hnali ich do Turzovky, kde žiadali, tam bolo nejaké veliteľstvo, aby nad nimi vyniesli rozsudok. A v polovičke tej cesty prichádza naspäť na koni depeša, teda správa, môj otec vedel toľko po nemecky, teda počul. Že vyhľadať správne miesto a na mieste postrieľať. Čiže oni ich vrátili naspäť, znova išli smerom ku tej osade, tam ich postavili do dvoch radov v strede cesty. To bolo vo svahu, jedným guľometom, no, opakovacou strelou, a zrejme guľometom strieľali po nohách a druhým zvrchu po hlavách. To boli tie strely dum-dum, ktoré trhali, ktoré úplne devastovali. No a jeden z tých, ktorí boli v tom dvojrade, bol aj môj otec. Hoci stál druhý, že nebol na konci, jeho sa nedotkla ani jediná strela. Áno, pravdepodobne to bola teda taká náhoda, keď videl, že všetci v bolestiach padajú, v kŕčoch teda sa zmietajú, tak on sa pustil tiež na zem, na tvár, ale keďže oni sa na to nemohli dívať, tak každého ešte dostreľovali. Tak to bola jediná strela, ktorú dostal môj otec do zátylku, a pri nose mu vyšla. A keď celá tá poprava prebehla a keď skončilo to rabovanie, teda také to vypaľovanie obce, teda tej osady. A keď sa už pobrali preč, vtedy sa odplazil, lebo bol pri vedomí, odplazil sa do potoka a po svojich nohách vyšiel až ku nášmu domu, ktorý bol práve na tom kopci. ... smerom do Turzovky. No a potom nastala taká kríza, kedy znova si predstavte, že žiadna lekárska starostlivosť. Neboli antibiotiká, nebol penicilín, čiže sa nedalo nič liečiť. A on sa ja neviem, desať dní sa trápil, teda na hranici života a smrti. Až na samý koniec sa z toho vystrábil. A zomrel o štyridsaťpäť rokov neskôr, deväťdesiatjeden ročný."

Vyvlastnenie obchodu rodičom

"To je dosť zaujímavé, áno, lebo môj otec bol ako Amerikán orientovaný celkom jednoznačne americky. Čiže, keď sa bolo treba nejako organizovať, tak sa organizoval v demokratickej strane. Pamätám si, ako prichádza z Vysokej nad Kysucou po voľbách a ako ohlasuje to, že teda totálne vyhrali. No čiže, to bola taká eufória, nie eufória, také uspokojenie, že teda máme to v rukách, že vieme s tým naložiť. A to si stále musíte znova predstaviť, že akokoľvek to je, je to človek, ktorý podniká. Je relatívne bohatý. Dostáva sa vlastne do pozície s tými tendenciami, takými tými sociálnymi, socialistickými. Teda, že je bohatý človek, a teraz sa ku tomu pridávajú vlastne také tie, že proste ožobračuje chudobu, no ako krčmár, nie. No, čiže to vrcholí, samozrejme, v tom štyridsiatom ôsmom roku. Kedy sa stáva z tohto človeka, ktorý bol všeobecne prospešný, sa stáva nepriateľ, nepriateľ štátu alebo nepriateľ národa. Vyvlastňujú mu, stáva sa nájomníkom vo vlastnom dome, zostáva vedúcim v obchode, ktorý mu kedysi patril,... No a, samozrejme, neustále sa snažia ho nachytať pri tom, že keď sa robia inventúry, že tam fixoval, niečo odpísal, proste okradol, a tak. Čiže neustále boli kontroly, všelijaké, to viedlo k jeho veľmi, veľmi zlému psychickému stavu, preto, lebo to bol tlak, ktorý bol enormný, sústredený. Ja si pamätám, že napríklad, keď sa robili tie inventúry, tak to boli také nezmyselné inventúry, že my sme museli spisovať napríklad krabičky zápaliek. Kus po kuse, neboli kalkulačky, nič také, čiže teraz bol jeden človek, ktorý to chytal a počítal sedemstoosemdesiatpäť, sedemstoosemdesiatšesť, zapísal sedemstoosemdesiatšesť. A potom, keď prišla kontrola, tak zisťovala, že či sedemstoosemdesiatšesť alebo sedemstoosemdesiatsedem. Čiže, proste úplne nezmysly sa robili. A to sa robilo obyčajne v takom sklade, na konci roku sa to robievalo, tam bola zima, tam krehli prsty a sme robili, čo sme len mohli, čiže úplné nezmysly. Však vlastne vtedy boli nezmysly aj také, že sa dávali týmto kysuckým hospodárom, dávali sa kontingenty, že museli odvádzať napríklad mak, ktorý tam nikdy nikto nepestoval. No tak, čo urobil ten človek? No kúpil ten mak a odniesol ho tam, kde ho mal odovzdať, čiže nepestoval ho. Pestoval to, čo potreboval. čiže. Proste takéto nezmysly."

Komisie Fondu výtvarných umení

"Tá práca, ktorá sa robila za socializmu, teda tá politika, príležitosti pre výtvarníkov, tá sa diala cez fond, cez fondové komisie. Komisie fondu výtvarných umení, a to boli všelijaké, komisia reštaurátorov, komisia sochárov, komisia maliarov, komisia monumentálna, grafická, a ja neviem, výstavnícka. Množstvo komisií. Potom výkup diel na výstavy fondu výtvarných umení a tak. Ja som ako monumentálny maliar mal práve tú šancu získať objednávky pre architektúru, ktoré boli najlepšie platené. Tam sa som mal dve prvé príležitosti, ktoré prišli až tak nejako tri štyri roky po tom, ako som prišiel z vojny, lebo už ma viacej brali ako ilustrátora. Zabudli na mňa, že som aj monumentálny maliar, lebo som sa neprejavil, lebo som po prvé bol na vojne, a po druhé tie roky som odmietal také príležitosti, lebo som dostával príležitosti vydavateľské. Dostal som nejaké príležitosti, ale dostal som sa do kontaktu s takzvanými investormi, to boli nenažratí chlapi, ktorí chceli z môjho honoráru, aby sa ustrihlo, aby oni dostali, preto lebo oni mali len plat. Ale boli mocní, mohli rozhodnúť, že komu nie, komu to dať, oni o tom rozhodovali. A ja som po týchto dvoch rezignoval a povedal som, teda ja nebudem robiť monumentálnu maľbu s takými vydriduchmi. Až potom sa to upravilo a po nejakých piatich šiestich rokoch som začal dostávať aj takéto objednávky a potom som sa tomu venoval striedavo, raz tomu, raz onému. Ale zaujímavé je práve to, preskočím, že v osemdesiatom deviatom roku, keď sa nám podarilo vlastne urobiť tú zmenu, dramatickú zmenu pomerov, vtedy práve sa stalo to, čo sme nechceli. Že vydavateľstvá zrazu prestali objednávať ilustrácie preto, lebo šetrili. Začali robiť kšeft. Vydávali sa knihy úplne iného typu, s inými spolupracovníkmi. Čiže ja som zrazu zostal ako ilustrátor tak akože na suchu. A vtedy som mal to šťastie, že som sa zase ako grafický dizajnér, ako človek, ktorý robí logotypy a teda výstavnícku a propagačnú grafiku, uplatnil a to ma vlastne tak vyviezlo, dalo by sa povedať, z krízy. To je ale už neskoršie obdobie."

Šesťdesiate roky

"Samozrejme, hlavné bolo to, že tam sa to pociťovalo tak ako naširoko a naďaleko, viete, že napríklad vo vydavateľstvách zrazu začali mať prevahu tí ľudia, ktorí mali na to iný názor. A ktorí, samozrejme, aj sa obklopili ľuďmi, ktorí mali ten iný názor zase v oblasti výtvarnej alebo literárnej. Čiže vydavateľskí pracovníci sa zrazu dostali do kontaktu s inými ľuďmi, ktorí boli bežne teda tam prítomní. A z toho vyplynulo práve také, proste také odštartovanie nejakého akoby generačného pohybu. Však si predstavte, že ja som v treťom ročníku vysokej školy výtvarných umení a už robím ilustrácie, kompletné ilustrácie pre knihy do vydavateľstva Mladé letá alebo Tatran. To bolo vtedy nakladateľstvo krásnej literatúry, hudby a umenia. Čiže ja som chodil do školy a robil som tam úlohy, vlastne tak ako z povinnosti. Aby som splnil tie študijné úlohy. Ale pritom som sa venoval svojej práci pre tieto zákazky, čiže som aj zarábal peniaze, čiže som získaval na ekonomickej istote. Z toho vyplýva, samozrejme, potom aj taká nálada, že som si už vyberal. Že som povedal, toto nie, toto áno, už som triedil tie svoje príležitosti. To bola nálada, ktorá bola všeobecná, viete, ako keby sa niečo stalo. V tom myslení, že ľudia, ktorí dovtedy boli opatrní, začali riskovať, ... Skúsime to a išlo to. Nastal práve ten čas, kedy vznikajú všetky tie najzákladnejšie zmeny v štruktúrach. Napríklad - vtedy sme vymysleli Bienále ilustrácií, vtedy sa založilo Trienále insitného umenia, vtedy bolo Bienále Danuvius. Potom Socha parkov, vtedy sa to všetko robilo, a to sme robili doslova my, boli sme pri tom, tak sme tomu pomáhali, ako sme len vládali. Vtedy vznikol klub napríklad klub grafikov. Vtedy vznikli také združenia, ktoré mali krátke trvanie, ale ktoré vykypeli vlastne z tej nálady. Samozrejme, tam je mnoho ešte takých súvislostí, ktoré sú dôležité, že sa už dalo cestovať. Že už sme boli, povedzme, v Holandsku alebo v Anglicku, alebo v Egypte sme boli, videli svet, videli sme, ako to funguje, boli sme nadšení z toho, že sme videli múzeá moderného umenia. Že sme videli, čo všetko sa dá. No a priniesli sme to celí nadšení domov, ja si pamätám takú situáciu, jedna kunsthistorička, naša kamarátka, keď sme prichádzali z Holandska, takí úplne naplnení tými zážitkami, ako sme prišli do Bratislavy na letisko a odtiaľ sme išli autobusom do Reduty, vtedy tam boli aerolinky, odtiaľ sa štartovalo. Ako sme išli po tých sídliskách, tak ona sa rozplakala, hovorí, že ani zeleň nemáme takú ako v Holandsku. Tak sa dívala na tie vyprahnuté trávniky, také vlastne nikým neudržiavané. Normálne sa rozplakala. Ako je toto možné. Musíte si predstaviť, čo to boli za skoky. Prichádzali sme zo sveta, kde to proste všetko fungovalo, kde boli ľudia takí priateľskí, ktorí s nami chceli rozprávať a chceli vedieť o nás niečo. A my sme prišli sem a tu všetci sa mračili a boli nejakí takí nahnevaní, nevľúdni."

Pobyt v Indii

"Vtedy prichádza na ministerstvo kultúry list z Nehru House, to bolo zariadenie kongresovej strany I. Gándhiovej, ktorá tam vytvorila kultúrne centrum, v ktorom bolo aj vydavateľstvo a tak, oni s vedomosťami o tom, čo sa tu deje, to poslali po celej Európe. Vieme o tom, že to išlo do Nemecka a do Fínska. Tam bola požiadavka, že potrebujú nejakého experta, človeka, ktorý by mohol riadiť postgraduálne štúdium pre výtvarníkov, ktorí sa venujú ilustráciám pre pre deti a mládež. No a vtedy to prišlo aj na moju adresu, teda z ministerstva kultúry ma oslovili. Ja som sa na to pozeral tak, že sa mi moc do toho nechcelo. Ale spravil som taký balíček svojich kníh, to som poslal na adresu, ktorá tam bola, a zabudol som na to. Jedného dňa prišla ponuka, zmluva na päť rokov do New Delhi. Do Children´s Book Trust, no tak moja žena hovorila, áno, ideme, ideme aj s deťmi, ideme. No a ja hovorím, počkaj, však ja mám mnoho roboty, nemám skončené zákazky a tak. Na samý koniec sa to podarilo a išli sme. Takže ono to bolo riadené, ale treba povedať, že sa to nedialo veľmi ľahko. Lebo, keď prišla tá ponuka, tak prišla cez ministerstvo. Keď som odpovedal na tú ponuku, išlo to cez ministerstvo. Keď prešlo, že ma akceptujú, tak cez ministerstvo, ministerstvo ma informovalo, že je tu návrh na zmluvu. Tak ja som tam prišiel a som sa pýtal, čo z toho vyplýva, aké sú podmienky a takéto. To sa robilo potom cez indického veľvyslanca, ktorý sídlil vtedy v Prahe. Ten pricestoval do Bratislavy aj so svojou manželkou, mali sme o tom debatu, za akých podmienok. Ale ono sa to všetko zrazu zastavilo. A proste to nešlo, stále, stále tam chýbalo ešte niečo, ešte nejaké nejaká pečiatka. A tak som jedného dňa prišiel na ministerstvo kultúry, a som išiel rovno za Válkom, ktorý bol môj kamarát. Teda kamarát, no taký kamarát, nikdy sme si netelefonovali, ako Miro, poď na vodku, alebo nie niečo také, alebo on ma nevolal na oslavu svojich narodenín, no ale takí sme boli, v klube sme sa stretli a sme sa poznali, ja som mu ilustroval knižky. Sme sa ovládali navzájom. On bol on ináč sekretárom šéfredaktora Mladej tvorby, ktorý bol vtedy Milan Ferko. A on bol sekretárom. Ja som išiel za Milanom Ferkom, a on ma zastavil, nie, počkaj, ešte musím sa opýtať, že či je voľný, no takže asi také vzťahy som mal s Válkom. Išiel som za Válkom a hovorím, som sa ohlásil, on prijímal vždycky ráno pred siedmou hodinou. A prišiel som k nemu, on ako kamarát sa ku mne choval. Opýtal sa ma, čo si dáme? A on sa nepýtal, že čo mám, akože čo si dám, ja hovorím, Miro, počkaj, však dáš si pohárik koňaku, nie? A tak nalial koňak, sme si vypili koňak a potom som mu hovoril o tom, že to niekde uviazlo. A on, že ako, kde to uviazlo, že tu na ministerstve. Kde, u koho? Ja neviem, u koho. Tak on vyšiel so mnou na chodbu, otváral dvere a hovorí, kto to má na starosti? Kto má Cipára na starosti? Otváral dvere, proste tam všetci hneď sa chveli, no a keď narazil na toho pravého a dal pokyn, potom to už išlo ako po masle. Dostal som všetky tie papiere svoje a podpísal zmluvu na päť rokov a potom už len prišli letenky, zbalili sa a odišli sme. No po roku som kontrakt ukončil, pretože vtedy nastala tá bangládešská vojna."

Anticharta

"Viete, ja musím povedať takú vec, ktorá sa stala, a to bolo stretnutie, anticharta. Anticharta je vlastne ukážka toho, čo dokáže urobiť režim, keď je na tom zle. Mňa organizovali ten deň, alebo deň predtým, keď sa malo ísť do Prahy, že letecky proste, odídete na letisko, nastúpite do lietadla, odvezú vás, tam vás odvezú autobusy a tam už budete len tlieskať, potom vás odvezú domov, a budete veľmi cenní ľudia pre tento režim, asi tá predstava bola taká. Mne sa proste nechcelo do Prahy ísť. Neuvažoval som o tom, že čo to bude, vôbec som nemal ani predstavu o tom, že anticharta, že čo to má byť toto. Ja som odmietol nastúpiť, teda nastúpiť do lietadla, som sa vyhovoril na niečo, že nemôžem. Veľmi sa usilovali o to, dokonca poslali za mnou úradníčku, aby som si to rozmyslel, že to je veľmi dôležité, aby som išiel. Napriek tomu som sa tak zaťal. A som nešiel. Aj napriek tomu som v zoznamoch. Prečo, kto to tam spravil, preto, lebo potom vzali všetky tie súpisy a spísali ich preto, lebo ich tam potrebovali. Moja dcéra mi hovorila, že mal by si sa proti tomu ohradiť. A ja jej hovorím, tudle. Ani mi nenapadne. Však ja viem, ako to bolo. Že som to ja nikdy nepodpísal, nikto mi to nikdy nedal podpísať. Som tam ani nebol. Tak ako? Čiže to je vlastne také tá ťažoba. Ma to mrzí, teda, že som v tých zoznamoch napísaný, hoci by mi to nikdy nenapadlo, že by som išiel na zväz a podpísal. Lebo by som tam musel ísť. Lebo nikto mi to domov nedoniesol. Tam som nebol. Domov mi nedoniesli. Na tej anticharte som nebol, tak kde to nabrali? Kde nabrali môj podpis? A hlavne tam je veľmi podozrivé to, však je dôkazom vlastne, že tam sú tie mená, kde som ja, tak je to presne zoznam tých, ktorí boli v grafickej komisii. Presne podľa poradia. No, takže to odpísali. No, ale to je len taká moja sťažnosť."

Umelecká beseda - November 1989

"Tak to vlastne bolo dokumentované už po tom úplne jasne našimi činmi, z viedenskej televízie sme sa dozvedeli, čo sa udialo v Prahe. Lebo odkiaľ sme sa to mali dozvedieť. Čiže sme si o tom telefonovali. Vedeli sme o tom, čo sa deje a že by sme mali niečo spraviť. Treba povedať jednu veľmi dôležitú vec, a to bude naozaj úplne podstatne dôležitá vec. My sme mali umelecké zväzy už cez seba prepojenie tak ďaleko, že sme mali pripravené verejné vystúpenie. Pripravovali sme verejné vystúpenie umeleckých zväzov na desiateho decembra, na deň ľudských práv. To znamená, že my sme už mali koordinácie medzi sebou, už sme o sebe vedeli, čiže keď sa stali tie udalosti v Prahe a my sme sa dozvedeli, čo sa deje, tak sme v sme sa už v nedeľu telefonicky spojili a tuto na tomto mieste sme sa stretli tí trinásti či jedenásti, si už nespomínam to číslo. Výtvarníci, jeden režisér a jeden básnik. A tu sme spísali to prvé protestné také, no to svoje vyhlásenie. Čiže z toho je vidieť to, že my sme boli pripravení, že sme nepotrebovali na to nejaké uvažovanie, teda také, že ideme do toho, nejdeme. Čiže vedeli sme, že musíme vystúpiť. Tam je zaujímavé to, že časť tých disidentov, ktorí dávno predtým už pripravovali všelijaké také akcie a vystúpenia, tí sa pohybovali vtedy niekde mimo Bratislavy, niektorí boli v Pukanci, u Kadlečíka, oni proste neboli v Bratislave. A veľmi trpeli tým, teda, že sme ich predbehli. Lebo vlastne sme spískali niečo, čo oni chceli spískať. Dokonca niektorí doteraz tým trpia, akože teda neboli iniciátori. No a tam sa to vlastne všetko, v Umeleckej besede stalo. Tam sa ustanovili aj takí tí prví ľudia, ktorí potom nasledujúci deň ustanovili Verejnosť proti násiliu, v bufete Malej scény. Myslím toto som povedal celé. Ako to bolo, ale dôležité tam bolo práve to, že tí iniciátori boli výtvarníci. Je zaujímavé, že aj v Lipsku v NDR boli iniciátori výtvarníci. To je typické mesto, to Buchmesse, čiže toho tam je, je to staré tradičné tlačiarenské mesto. Čiže je zaujímavé, že tí ľudia, ktorí a to je to je dosť charakteristické, že my sme žili vo svojich ateliéroch, a ja som to tak teda izolovane, relatívne izolovane, ale pritom sme boli v komunikácii osobnej. A tam je zaujímavé práve to, že my sme neboli pod kontrolou, ja som to tak hovoril, závodného rozhlasu. Čiže nás nikto nemohol organizovať, že teraz urobte toto alebo teraz sa vypisuje toto, alebo toto nesmiete, alebo toto môžete a tam sa máte premiestniť. Čiže my sme boli v tomto úplne nezávislí. Pre nás bola tá spontánnosť činu taká celkom prirodzená, lebo my sme boli akože nadržaní na to. Že povedať si, čo musíme, lebo sme nemali tie možnosti ako závodný výbor, alebo neviem, nejaká plenárka, závodná, alebo také niečo. Tá špecifická situácia výtvarníkov bola vlastne daná týmto a tým vlastne bola aj špecifická situácia toho vystúpenia. Že sa to udialo vo výstavnej miestnosti, vo výstavnej miestnosti Zväzu výtvarných umelcov. Výstavnej sieni mestskej organizácie zväzu výtvarníkov, teda tej našej."

Verejnosť proti násiliu

Tak prvá otázka, prečo Verejnosť proti násiliu, považujem ten názov za úžasný. Je absolútne perfektný, preto lebo on vyjadruje úplne všetko. Úplne všetko a on dokonca funguje stále. Verejnosť proti násiliu by malo byť ako úplne základné heslo činenia a občianskej spoločnosti. Pokusy dostať sem Občianske fórum boli. Boli dokonca aj také, napríklad v Košiciach, tam bolo založené Občianske fórum a dostalo sa do opozície s Verejnosťou proti násiliu, ale mali sme tam tiež prepojenie. Verejnosť proti násiliu sa pripisuje, že vraj to vymyslel Jano Langoš, sú také nejaké poznámky, za akých okolností to vymyslel, že tam boli aj iní a že tam ten názov padol možno aj nie z úst Jana Langoša, si to možno len ako potvrdil alebo tak, ale to už neviem, toto. To by mal vyskúmať niekto iný, ale neviem, či je to dôležité, Jano Langoš bol určite jeden z tých, ktorý propagoval ten názov. Napokon sme zistili, že sme predstihli Občianske fórum, že sme vlastne vznikli skôr ako Občianske fórum. Ľubo Feldek to dokonca zdokumentoval aj nejako časovo, lebo on bol práve ten delegát, ktorý išiel do Prahy. Z jedného zasadnutia. V noci tam dokonca cestovali. Tá druhá otázka bola potom, že prečo som sa ja stal, to bolo z úcty k tomu, že som organizátor, moja ambícia nikdy taká nebola. Ja som dokonca bol aj veľmi zdržanlivý pri tom, čo sa tam dialo, lebo tam boli takí typickí akční ľudia, ktorí sa do toho opreli a mne to pripadalo také ako nepatričné. Mne to pripadalo také, že to je nad rámec našich možností alebo nad rámec našich schopností. A preto som bol taký, skôr v defenzíve. Pripadalo mi strašne smiešne, že sme schvaľovali ministrov. Že tie nominácie ministrov, že sa prichádzali pred nás predstaviť tí ľudia, ktorí mali byť ministri. A my sme ich vypočúvali. Oni nám povedali svoju predstavu a my sme hovorili áno alebo nie. Ja som sa tam cítil veľmi špatne, veľmi zle. Že nie som teda ten arbiter, ktorý by to dokázal robiť, tak. Ja som sa postupne stiahol, napokon som sa tak ako dosť sklamal v tom, že dostali ma až na volebnú listinu. A ja som dokonca aj chodil po takých volebných zhromaždeniach, kde som zistil, že mám priaznivcov a dosť teda početných. Som bol s nimi aj v kontakte, a oni ma kontaktovali teda, že mi telefonovali a písali. A potom, keď boli voľby, tak som nedostal ani výkaz o tom, koľko som dostal hlasov. Takže ma to sklamalo, vôbec celá tá procedúra, nejako som vypadol z toho počtu takých tých, o ktorých mali zrejme záujem. Ale sme tam ešte dosť dlho fungovali ako takí, ja neviem, ako takí podporovatelia. A po tých voľbách, to vlastne potom už ustalo a znova som sa stal výtvarníkom v slobodnom povolaní."

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, máj/2019