Milan Vizváry (1930)

Foto: Milan Vizváry

Životopis

„Krivdy spáchané počas štyridsať rokov komunizmu rokov treba nielen pripomínať ale aj napravovať.“

Príbeh pamätníka

Milan Vizváry sa narodil 24. novembra 1930 v Bratislave. Jeho rodičia boli živnostníkmi v Šaštíne a živnostenské oprávnenie dostali na sklad piva, výrobu liehovín (studenou cestou) a výrobu umelého ľadu. Tovarom zásobovali desať obcí blízkeho okolia. Mali aj kone, vozy a neskôr tiež dve nákladné autá. V tom čase rodina patrila medzi bohatších živnostníkov. „Ale to bol kameň úrazu po štyridsiatom ôsmom roku, keď toho pamätného 25. februára 1948 sa komunisti chopili moci a vtedy sa začala kalvária pre našu rodinu. Pre našich rodičov, pre nás samotných.“

9. marca 1948 bol ustanovený národný správca podniku jeho rodičov (tzv. znárodnenie), ktorý postupne rozpredal pivo, liehoviny a vyrábaný umelý ľad v celkovej hodnote 650 000,- Kčs. Súčasne so znárodnením zablokovali ich vklady v miestnej Tatrabanke v hodnote 930 000,- Kčs a tiež cenné papiere uložené v Sedliackej banke v Skalici. Jeho otec ako poľovník musel odovzdať tri lovecké pušky aj so strelivom v hodnote 20 000,- Kčs. V roku 1948 im bola finančným odborom ONV v Senici predpísaná tzv. milionárska daň vo výške 166 694,30 Kčs. Otec navrhol, aby sa daň zaplatila zo zhabaných vkladných knižiek, no komunisti to nedovolili. Okresný súd v Senici 31. marca 1949 nariadil záložné právo na ich nehnuteľnosti z dôvodov vymáhania milionárskej dane. Dňa l. júla 1950 im zobrali dve nákladné autá v hodnote 230 000,- Kčs. Finančný odbor ONV vyhlásil 27. septembra 1950 dražbu na zariadenie podniku v hodnote 350 000,- Kčs. Pri ďalšej exekúcii 8. februára 1951 bolo odpredané bytové a doplnkové zariadenie v hodnote 150 000,- Kčs. Keďže sa vtedy všetko nevydražilo, nasledovali ďalšie dražby.

Milan Vizváry maturoval na gymnáziu v Bratislave v roku 1951 a potom išiel študovať filmovú réžiu na Akadémiu múzických umení v Prahe predovšetkým preto, aby unikol z dohľadu komunistov. Nenávisť miestnych komunistov voči jeho rodine ale nepoznala hraníc. Na základe ich posudku ho po necelých troch rokoch štúdia v roku 1954 vyhodili z vysokej školy v Prahe. Potom sa prihlásil na Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Tá si ale vyžiadala posudok z Prahy a neprijala ho pre zlý kádrový profil. Absolvoval teda dvojročnú povinnú základnú vojenskú službu a po jej skončení v roku 1956 začal pracovať v televízii v Bratislave ako redaktor režiséra. Pre zlý kádrový ho ale po necelých dvoch rokoch v máji 1958 vyhodil riaditeľ televízie. Bol sedem mesiacov nezamestnaný. Chodil na brigády do prístavu vykladať zeleninu, zemiaky, ovocie. Potom ho prijali do Komunálnych služieb, kde ako laborant vyvolával filmy. V rokoch pred dôchodkom pracoval v reklamnom podniku ako režisér propagačných filmov.

Milan Vizváry privítal November 1989 s veľkými očakávaniami. „Ako sa rodila tá Nežná revolúcia, ja som ju nechcel ani tak nežnú, pretože ľudia, ktorí robili všetky tie svinstvá, si nehu nezaslúžili. No, s očakávaniami preto, že hádam tie krivdy, ktoré boli spáchané počas tých štyridsiatich rokov, že sa tie krivdy dostanú na svetlo božie a že sa s tým bude niečo robiť... Komunizmus prakticky neskončil, doteraz trvá a je, pretože na mnohých miestach, politických miestach i hospodárskych funkciách proste sú ľudia, ktorí žili komunizmom, ktorí žili z komunizmu, ktorí mnohí z nich robili tieto svinstvá, či už vedome alebo nevedome.“ V apríli 1991 po nadobudnutí Zákona o mimosúdnych rehabilitáciách (zákon č. 87/1991 Zb.) požiadal spolu s bratom Vladimírom o navrátenie ich majetku a odškodnenie.

Február 1948 – znárodnenie majetku rodiny

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Moje meno je Milan Vizváry, narodil som sa 24. novembra 1930 v Bratislave. Aby som troška aj do tej genézy zasiahol, tak naši rodičia boli živnostníci. Pravdaže oproti ostatným sme boli bohatší. Ale to bol kameň úrazu po štyridsiatom ôsmom roku, keď toho pamätného 25. februára 1948 sa komunisti chopili moci a vtedy sa začala kalvária pre našu rodinu. Pre našich rodičov, pre nás samotných. 9. marca 1948 čiže ani dva týždne po tom komunistickom puči sme dostali národného správcu, ktorý so všetkými vecami, čiže čo sa týka piva, liehovín, umelého ľadu, ktorý sme vyrábali, bačoval. Kam tie peniaze potom išli a za čo nové objednávky platili, to naozaj dnes už neviem. Je možné, že si z toho časť nechávali, možno časť odovzdávali štátu. Zobrali rodičom vkladné knižky a zastavili výplatu na vkladných knižkách v banke. V júni 1949 poslali nám, poslali teda rodičom žiadosť o vyplatenie nejakých nedoplatkov zo svojej živnosti. Bolo to asi 169 000 Kčs. Otec povedal: Dobre, máme tam na vkladných knižkách peniaze, nech sa to z toho zaplatí. Tak to nie. To nedovolili. Keďže otec nemal peniaze, z čoho by to mohol zaplatiť, lebo však nedržal to ako u seba vo vreckách, ale vždycky cez banku sa aj platilo, aj všetky tieto finančné záležitosti išli cez banku. Keďže sme to nemohli zaplatiť v roku 1950, prišli a vraj popíšu celý majetok a urobia dražbu.

Po treťom ročníku vyhodený z Akadémie múzických umení v Prahe

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

V päťdesiatom prvom som maturoval, potom som odišiel študovať na Akadémiu múzických umení do Prahy filmovú réžiu a urobil som to aj z toho dôvodu, že komunisti z obce, kde bývali rodičia, by ma určite boli našli v Bratislave. Keby som tu študoval na vysokej škole. Preto som odišiel aj do Prahy, to bol jeden z dôvodov. Ale som tiež myslel, že to má vyššiu úroveň. Po troch rokoch štúdia, dá sa povedať, úplne pred skončením tretieho ročníka mi zobrali vysokoškolský index a povedali: Už "nejste studentem" tejto školy. Viete čo, keby mi niekto dal nejakou sekerou po hlave, hádam by ma to tak neprekvapilo ako toto, lebo bral som prospechové štipendium, čiže som študoval, dá sa povedať, slušne, tak som nevedel, čo sa deje. Odišiel som, potom som musel ísť na vojnu, dva roky na vojne a po vojne som znovu prišiel, snažil sa nejako zamestnať v tom odbore, ktorý som mal rád. Zhodou okolností, viac-menej myslím, že to bola veľká náhoda, že ma zobrali do televízie ako redaktora režiséra s 1400-korunovým platom vtedy roku 1956 po vojne. A pravdaže, i z televízie sa pýtali všetkých, teda, samozrejme, odkiaľ mám rodičov, mojich spoluštudentov a známych, na môj materiál, na môj profil kádrový, ako to vtedy nazývali.

Z kádrového posudku komunistov zo Šaštína

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Rodičia menovaného sa dosťahovali do tunajšej obce za takzvaného Slovenského štátu, kde arizovali veľkosklad piva a veľkosklad liehovín. K tomuto len podotknem to, že sme vôbec nearizovali, lebo v tridsiatom deviatom sa arizovať ešte nedalo, a že najprv to bol iba veľkosklad piva. Tie liehoviny boli až o tri roky neskôr. Po druhé, otec menovaného bol organizovaný za takzvaného Slovenského štátu v HG, kde boli exponovaní. To nie je pravda, pretože bol v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, ale im to bolo jedno. V Hlinkovej slovenskej ľudovej strane a to len vtedy, keď si chcel zariadiť tú výrobu liehovín. Povedali mu, to bolo studenou cestou, tá výroba liehovín, povedali že, áno, dodáme vám lieh, ale musíte vstúpiť do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Tak neskôr mi potom otec hovorí: Syn môj, každá strana je svinstvo, nevstupuj do žiadnej strany. Ďalej čítam. Rodičia menovaného majú viac záporný pomer k nášmu zriadeniu ako kladný. Fantastická veta, moja poznámka. Po tretie. Brat v predmete menovaného sa pokúšal ilegálne prekročiť aj štátne hranice, kde bol však pristihnutý a útek sa mu nepodaril. Po štvrté. Či bol menovaný organizovaný v niektorých politických a masových organizáciách, nám nie je známe, nakoľko sa stále zdržoval mimo našej obce, na štúdiách. Teraz taktiež po návrate z vojenskej prezenčnej služby sa zdržuje stále mimo našej obce, nezapája sa preto do budovania socializmu v tunajšej obci. Jeho chovanie je povýšenecké, je nevšímavý voči robotníckej triede. Tak, keď sa tam nezdržujem, veľmi dobre vedeli, že som nevšímavý a povýšenecký voči robotníckej triede. Posledná veta. Je tichej povahy, nie je pijan ani kartár. Tak to je posudok, ktorý si za klobúk dajú iba komunisti v päťdesiatych rokoch.

Chcel študovať VŠMU, vyhodený z televízie, nezamestnaný

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Keď som musel odísť z Prahy, keď ma v tom treťom ročníku, tak si hovorím, nevedel som, naozaj som nepoznal príčinu, prečo ma vyhodili. Tak som sa hlásil na VŠMU, Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Oni keď si vyžiadali posudok z Prahy, tak mi napísali, podpísaný sám dekan Janko Borodáč. V posudku sú uvedené zreteľné príčiny o vašom prepustení, podľa týchto platných pre odborné školy nášho druhu v republike a podľa návrhu katedry divadelnej vedy a dramaturgie, Vysoká škola múzických umení, jej správa školy nevyhovuje vašej žiadosti a na vami žiadaný postup vás neprijíma. Je radno hľadať a voliť si iné zamestnanie. Keďže ma vyhodili z televízie, tak som sedem mesiacov nebol nikde zamestnaný. Chodil som do zimného prístavu vykladať zeleninu, zemiaky, ovocie, proste brigádoval som, pretože som bol už ženatý. A zaujímavé je, to asi ťažko ktosi pochopí, už bola na ceste dcéra, ktorá sa mala narodiť, a som si hovoril, čo budem písať do jej materiálu, že sa narodila v rodine nezamestnaného? Veď to v tomto režime nie je možné.

V roku 1959 zobrali rodičov na vypočúvanie aj s mojou šesťmesačnou dcérkou

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

To, že naši rodičia to nemali také jednoduché a niekoľko razy a vždy v noci, podotýkam, a vždy po dvanástej hodine, zabúchali na okná a dvere pracovníci všemocnej ŠtB zo Senice, obviňovali ich, že prechovávajú tajné vysielačky, zbrane, protištátne letáky a zlato. Po dvoch dňoch vypočúvania, vždy v Senici, ich prepúšťali. Dokonca v roku 1959 zobrali rodičov na vypočúvanie aj s mojou šesťmesačnou dcérkou, ktorú mali v opatere. Dúfam, že by sa mená udavačov dali zistiť v archívoch ŠtB. Ale ako som zistil, nedajú sa zistiť. Keď sa v Šaštíne v roku 1950 založilo jednotné roľnícke družstvo, skonfiškovali nám hospodárske budovy, kone, role. Finančnú náhradu ani potvrdenie o zabavení sme nedostali. V tejto ťažkej dobe upozornil rodičov ich bývalý zamestnanec Ján Ponca, ktorý robil kanceláriu, aby sa pri prehliadkach a zabavovaní vecí neprotivili, pretože komunisti čakali iba na príležitosť, aby ich mohli dostať do väzenia. Vedeli sme, čo by to znamenalo. Osudy mnohých, ktorí sa im postavili na odpor, boli známe.

Nežná revolúcia – očakávania aj sklamania

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Ako sa rodila tá Nežná revolúcia, ja som ju nechcel ani tak nežnú, pretože ľudia, ktorí robili všetky tie svinstvá, si nehu nezaslúžili. No, s očakávaniami preto, že hádam sa tie krivdy, ktoré boli spáchané počas tých štyridsiatich rokov, že sa tie krivdy dostanú na svetlo božie a že sa s tým bude niečo robiť, že sa teda nielenže vrátia majetky, ale vrátia sa aj tie roky, v ktorých ľudia boli perzekvovaní, že ich zatvárali, niektorých zavreli a podobne. Ale súc si vedomý toho, aspoň v začiatkoch tej Nežnej revolúcie, že komunisti mali pod mocou nielen armádu, políciu, milície, súdy, proste všetky mocenské páky, trvalo troška dlhšie, než som naozaj uveril, že komunizmus u nás skončil. On ale prakticky neskončil, samozrejme, doteraz trvá a je, pretože na mnohých miestach, politických miestach i hospodárskych funkciách sú ľudia, ktorí žili komunizmom, ktorí žili z komunizmu. Mnohí z nich robili tieto svinstvá, či už vedome alebo nevedome. Mnoho ráz sa mi zdá, že to všetko, čo sme prežili, keď to rozprávam svojim vnukom a vidím na nich, že nie celkom tomu veria, dôverujú, pomaličky aj ja som už prestával tomu veriť, že bolo možné toto všetko prežiť? Bolo možné tieto svinstvá, ktoré sa napáchali, bolo vôbec také obdobie, naozaj sa to stalo? Viete čo, tieto otázky už v mojom veku si naozaj kladiem. Ja viem, že je to pravda, že sa to stalo. Ale som troška skeptický k tomu, že všetci mladí ľudia alebo väčšina mladých ľudí to pochopí, že sú natoľko citliví, že vedia prežiť aj osudy iných ľudí, osudy ľudí, ktorí boli vraždení, žalárovaní, ktorí boli potlačovaní vo svojich prirodzených ľudských zákonoch. Skoro sa mi to zdá nemožné.

Spracoval: Stanislav Labjak, február 2018.

Vytlačiť