Logo

Milan Píka (1922 - 2019)

Foto: Milan Píka

Životopis

„Aby sa pravda stala spájateľom nás Čechov a Slovákov k tomu, aby sme sa už nikdy v budúcnosti nedopúšťali toho, čoho sme boli v minulosti svedkami...“

Príbeh pamätníka

Milan Píka sa narodil 28. júla 1922 v Hraniciach na Morave ako syn generála Heliodora Píku a Márie Píkovej. Obecnú školu navštevoval v rodných Hraniciach na Morave. Keď jeho otec ukončil štúdium na Vysokej škole vojenskej v Paríži a začal pracovať na ministerstve obrany a na generálnom štábe československej armády v Prahe, Milan musel pokračovať v štúdiu tam. Po vymenovaní otca vojenským atašé v Rumunsku sa Milan vrátil za rodinou do Hraníc, kde rok navštevoval prvú triedu reálneho gymnázia. Ukončenie otcovej práce v Rumunsku znamenalo návrat do Prahy a pokračovanie v štúdiu na Štátnom reálnom gymnáziu T. G. Masaryka. Po obsadení Čiech a Moravy nemeckou armádou narýchlo ukončil štúdium a s matkou za pomoci odboja ušli do Rumunska, odkiaľ boli prepravení loďou do Francúzska. Niekoľko mesiacov žili v Paríži. V tomto období sa Milan pokúsil prvýkrát narukovať do tvoriacich sa Česko-slovenských jednotiek vo Francúzsku. Do armády ho však neprijali kvôli jeho nízkemu veku, a tiež preto, lebo nemecké jednotky sa stále približovali. Vďaka plukovníkovi Berounskému sa mu podarilo odísť do Veľkej Británie, kde vstúpil do anglického letectva a kde neskôr zložil aj maturitnú skúšku. Požiadal o zaradenie do leteckého kurzu. Chcel sa stať navigátorom, no zdravotná prehliadka odhalila jeho vrodenú očnú vadu, a tak nemohol byť zaradený k lietajúcemu personálu. V roku 1944 sa stal pobočníkom veliteľa Československého doplňovacieho strediska v Cosforde, kde pôsobil až do konca vojny. Po skončení vojny sa vrátil späť do vlasti a začal študovať právo na Karlovej univerzite. Ostal v armáde a bol pridelený na Krajský vojenský súd do Prahy, kde si začal pomaly uvedomovať, že to, čo sa v povojnovej republike deje, nie je celkom v poriadku. Po puči v roku 1948 bol jeho otec zatknutý, čo malo za následok jeho preradenie na právne oddelenie Ministerstva obrany. Onedlho bol zatknutý Štátnou bezpečnosťou aj on. Súdili ho spoločne so skupinou generála Mrázka. Bol obvinený z prípravy únosu otca do zahraničia. Pre nedostatok dôkazov a po zásahu prezidenta Klementa Gottwalda bol zbavený všetkých obvinení. Napriek tomu ho degradovali, vyhodili zo školy, vykázali z Prahy a za trest mal na rok nastúpiť do Jáchymovských baní. Vďaka manželkinmu otcovi, doktorovi Milanovi Polákovi, do Jáchymova nenastúpil a odsťahoval sa do Bratislavy. O príprave otcovej popravy bol telefonicky informovaný 28. marca 1949. S manželkou ihneď odcestoval do väznice Bory v Plzni a strávil s otcom jeho poslednú noc. Nikdy sa nezmieril s pošpinením otcovho mena a po uvoľnení v roku 1968 požiadal o obnovenie procesu. Proces bol obnovený a starý rozsudok zrušený, pričom generála Heliodora Píku zbavili obvinení a vrátili mu všetky hodnosti a vyznamenania. Napriek tomu však súd neurčil vinníka za krivé obvinenia. Po nástupe normalizácie bolo jeho úsilie očistiť otcovo meno spomalené. Úplne sa mu to podarilo až po roku 1989.

Návrat do vlasti po vojne

„Po návrate do vlasti, v roku 1945, v tom septembri, som ostal na vojne a stal sa vojakom z povolania. Začal som študovať na Karlovej univerzite, odbor právo, popri zamestnaní. Zamestnaný som bol, respektíve, pridelený som bol na veliteľstvo letectva, u nás na letisku v Gbeloch. Posledné moje zaradenie ako dôstojníka, príslušníka Česko-slovenskej armády, bolo u Krajského vojenského súdu na Kapucínskej ulici v Prahe. Preto, že som požiadal ako o pomoc, keďže som študoval právo súčasne popri zamestnaní, aby som lepšie mohol využiť svoje znalosti, ktoré som získal na univerzite a súčasne aj pomôcť, aby som mal k tej právnej problematike bližšie, tak súhlasili s tým, a zaradili ma k vyššiemu Krajskému vojenskému súdu.“

Začína sa niečo diať

„V roku 1946 a 1947 som usilovne študoval, navštevoval som prednášky, skladal som skúšky a dostal som sa až do 6. semestra na Právnickej fakulte. Koncom roku 1947, keďže som už lepšie vnímal to celkové prostredie, politické prostredie u nás a situáciu, tušil som a domnieval som sa, že sa veci nevyvíjajú tak, ako by sme si to želali.“

Emigrácie vysokých vojenských predstaviteľov

„Pri jednej návšteve v nemocnici, predtým, než ho [otca] teda odviezli, to už sa situácia v štáte vyhrotila tak, že určití ľudia, ktorí boli veľmi známi z republiky odchádzali do emigrácie. No a z tej našej spoločenskej vrstvy, to znamená z armády, napríklad odišli generál Ferienčík a generál Hasál s rodinou. Správy sa šírili veľmi rýchlo v tej dobe; to trvalo behom dňa až dvoch, čo sme sa nejakým spôsobom o tom dozvedeli.“

Zatknutie a obvinenie

„Niekedy okolo 20. 11. 1948 som dostal návštevu do svojej kancelárie na Ministerstve obrany. Ako vo filme. Dvaja páni v kožených kabátoch prišli: „Pán kapitán Píka, poďte s nami.“ Ja som šiel, tak ma zatkli, odviedli ma do hlavného štábu, do generálneho štábu na piate poschodie, tam sú také malé izbičky, to bola moja cela. A tam ma začali vypočúvať. Vypočúvali ma v tom zmysle, že som pripravoval útek otca do zahraničia s tým, že bude odovzdaný anglo-americkej rozviedke. Ja som to teda všetko popieral, predložili mi však protokol, ktorý bol spísaný s generálom Ráskem, ktorý bol otcov veľmi dobrý priateľ a s ktorým som teraz spomínal, že sme o tom hovorili. No a ten v tomto protokole hovoril, že skutočne hovoril o únose so synom. A ten únos sa pripravoval. No a z toho urobili tú kauzu, ešte však k ničomu konkrétnemu nedošlo, k nijakej príprave, to bola len debata, diskusia.“

Súd a rozsudok

„Môj súd prebiehal od 16. 2. 1949 v rámci skupiny, pretože vtedy bolo zvykom každého vinného zaraďovať do nejakej skupiny, áno, protištátnej. Ja som bol zaradený do skupiny generála Mrázka, nadporučíka Púzu, svojho kolegu, ktorý bol so mnou zamestnaný na tom Krajskom vojenskom súde, plukovníka Jandery, Táborského a ešte jedným. Potom som sa na súde dozvedel, že pre mňa dopadol pomerne dobre, pretože sme boli s doktorom Púzom a plukovníkom Janderom oslobodení pre nedostatok dôkazov. To znamená, že vina bola jasná, ale neboli dôkazy. Ako, samozrejme, znovu po rokoch sa preukázalo, že to bol, samozrejme, politický proces, kde bol dohodnutý vopred trest u všetkých, áno.“

Pozadie oslobodenia s trestom

„S tým, že u mňa na želanie prezidenta Gottwalda bolo povedané, že „musíme ho pustiť, mladého Píku, pretože aby si západ nemyslel, že trestáme aj rodiny.“ Síce ma pustili, no pritom mi dali miestenku do Jáchymova, do baní, súčasne ma degradovali na vojaka, z kapitána a vyškrtli z Karlovej univerzity. To znamená, že som bol potrestaný aj tak nejakým spôsobom, i keď nie väzením, tak stratou nejakej občianskej cti a ďalšieho uplatnenia v živote.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť