Milan Mesároš (1930)

Životopis

„Spomínajme na minulosť, aj takú, kde to bolo veľmi ťažké a skúmajme teda príčiny, prečo k tomu došlo.“

Príbeh pamätníka

Milan Mesároš sa narodil 26. apríla 1930 v Jarku pri Nitre ako najmladší z troch detí svojich rodičov do maloroľníckej rodiny. Päť tried základnej školy navštevoval v rodnej obci. Potom išiel na gymnázium do Nitry, kde býval na internáte. Pri prechode frontu 1945 prežil aj bombardovanie Nitry. Maturoval v roku 1949 a rozhodol sa vstúpiť do rehole jezuitov a stať sa kňazom a tak v júli 1949 odišiel do noviciátu do Ružomberka. Ten však nedokončil, lebo ho tam zastihla Barbarská noc z 13. na 14. apríla 1950. Ako 20-ročný mal pocity neistoty, najmä keď videl, že ich považovali za delikventov a zločincov. Ale cítil aj silu prítomnosti komunity, ktorá znáša taký istý osud. Predstavení ich upokojovali a posilňovali, aby dôverovali v Božiu ochranu a prozreteľnosť. Prišli do Jasova, kde bol kláštor premonštrátov a tam boli sústredení rehoľníci z rôznych kláštorov. Po 2 týždňoch bolo triedenie, mladších presunuli do kláštora redemptoristov v Podolínci. Niektorých potom presunuli do Kostolnej pri Trenčíne stavať Priehradu mládeže, kde sa vykonávali zemné práce a chodilo sa aj do kameňolomu do Udiče. V auguste už bol v Pezinku, v budove kláštora, kde predtým boli kapucíni. Koncom septembra dostali mnohí povolávací list na vojenský odvod. 12. októbra narukoval do Libavy do nového 53. pomocného technického práporu (PTP). Základný poradový výcvik bez zbrane bol vykonaný za dva týždne, nasledovala prísaha a potom boli presunutí do Nového Jičína pre výstavbu haly na opravu tankov v Šenove. Komunistická strana si dala za cieľ týchto mladých prevychovať prácou a politickou výchovou. Pri každej rote bol jeden politický pracovník, „politruk". V Bruntáli na severnej Morave pracovala rota 9 mesiacov na vojenskej stavbe, budovali pechotnú streľnicu. Dlhšiu službu mali v Brne, stavali kasárne v Řečkoviciach. Tam pracovali na veľkom kanalizačnom zberači. Do civilu odišiel až na Silvestra 31. decembra 1953, vo vojenskej službe bol teda až 39 mesiacov. Rozhodol sa pre Stavoindustriu v Dubnici nad Váhom, kde pracoval rok a pol, býval na priváte. Pre pokračujúce sledovanie voči reholiam zmenil zamestnanie do Pozemných stavieb v Nitre, kde pracoval až do roku 1961. Začal pociťovať, že situácia sa nijako nezlepšuje, nevidel perspektívu, za takej situácie dať sa tajne vysvätiť za kňaza. Oženil sa roku 1961, a išli bývať do Leopoldova. Potom našiel zamestnanie v Trnave. Väčšie ťažkosti nastali, keď bolo treba deti prihlasovať do školy na vyučovanie náboženstva. Ak deti išli už do vyšších tried, bola väčšia ideologizácia školstva a obmedzovanie vplyvu cirkvi vyučovaním náboženstva na školách. Mnoho ľudí nemohlo dosiahnuť primerané postavenie, ktoré by normálne mohli zastávať a primerane k postaveniu aj plat a následne aj vyšší dôchodok. Vykonali sa nejaké opatrenia v rámci rehabilitačných zákonov a boli aj nejaké finančné odškodnenia, ale niektoré veci zostali naďalej sťažené. 17. november 1989 privítal s nadšením, až s pocitom zázraku, lebo až potom spätne si uvedomoval, čo tomu predchádzalo. V roku 1993 odišiel do dôchodku ale aj s pocitom, že ako sa mnohí vedeli rýchlo prispôsobiť novým podmienkam. Jeho odkaz súčasnej generácii: „Nezabúdajme na to, aj keď to nie je príjemné a nespomínajme na minulosť len odvtedy, keď sa to všetko zmenilo. Spomínajme na minulosť, aj takú, kde to bolo veľmi ťažké a skúmajme teda príčiny, prečo k tomu došlo. Analyzujme."

Spomienky na mladosť

Moji rodičia boli maloroľníci alebo strední roľníci. Mal som ešte dvoch súrodencov, ja som bol najmladší. Detstvo som prežil v podstate v rodnej obci, kde som vychodil päť tried základnej školy. Potom som odišiel na gymnázium do Nitry, kde som musel bývať v internáte, pretože z našej obce nebolo vtedy nijaké spojenie do Nitry. To bolo okolo desať kilometrov, peši sa to nedalo. Autobusy ešte vtedy nepremávali, takže tam som býval v internáte. Tam som vychodil osem tried gymnázia, v roku 1949 som maturoval. Počas tých detských rokov ako syn v poľnohospodárskej rodine tak som odmalička podľa možností sa zúčastňoval na prácach okolo hospodárstva, no a najmä teda cez prázdniny, keď už som bol tak v puberte, lebo po puberte tak už naplno sa zapriahať do tých žatevných prác a proste všetko, čo bolo treba.

Začal noviciát u jezuitov – prišla Barbarská noc

Po maturite som sa rozhodol vstúpiť do rehole, s tým, že sa chcem stať kňazom a nastúpil som koncom júla 1949 k jezuitom do Ružomberka, kde mali oni noviciát. Noviciát je tá prvá príprava na rehoľný život. U jezuitov to trvá dva roky. Potom vlastne skladá rehoľné sľuby. No ten noviciát samozrejme v Ružomberku sa nedokončil, pretože v apríli 1950 v tej známej Barbarskej noci prišiel v noci taký mimoriadny budíček za účasti bezpečnosti, žandárov a milície s tým, že za dvadsať minút sa máme zbaliť a nastúpili sme do autobusov a dali sme sa na pochod. Zistili sme, že ideme na východ. Tak nevedeli sme, či ideme do Sovietskeho zväzu alebo bližšie. No tie pocity boli samozrejme všelijaké. Ono sa očakávali nejaké kroky, že budú robiť proti rehoľníkom a proti Cirkvi celkove, ale takto si to asi nikto nepredstavoval ani vo sne. Tak pocity boli rôzne. Predovšetkým bol pocit neistoty, pretože skutočne nič nám nepovedali, len zbaľte sa a nejako jemne s nami nezachádzali. Tak to znamenalo, že ako sme nejakí delikventi, zločinci. V autobuse, v ktorom sme sa teda viezli, však autobusov bolo viacej, tam boli žandári.

Narukovať do PTP – 12. októbra 1950

12. októbra narukovať. Nástup do Libavy. To je taký výcvikový priestor na severe Moravy, ktorý bol zriadený po odsune Nemcov. Tam ostali vlastne vyľudnené obce, tak potom to bolo zriadené ako veľký výcvikový priestor pre armádu. A tam, mesto Libava, tak sa volalo to mestečko, tam bolo sídlo 53. technického práporu, ku ktorému som bol pridelený. To bol čerstvo vytvorený technický prápor, pomocný technický prápor. Tých pomocných technických práporov vtedy bolo zriadených niekoľko. Práve na zachytenie týchto brancov, ktorí boli odvedení, alebo po odvode už rýchlo povolaní do armády za účelom teda vykonávania nie vojenskej služby klasickej, ale vykonávanie fyzických prác na vojenských stavbách alebo u firiem, ktoré robili výstavbu pre potreby armády alebo v baniach. Tak tieto pomocné technické prápory boli väčšinou určené na práce pre stavebníctvo a po nejakej tej príprave základnej, ten poradový výcvik a nejaký ten výcvik bez zbrane sme urobili narýchlo, po dvoch týždňoch vojenskú prísahu. Dovtedy sme boli oboznámení o tých vojenských predpisoch, aby sme vedeli, čo môžeme a čo nemôžeme, aby sme už potom boli aj po prísahe braní za zodpovednosť, keď niečo vykonáme.

PTP – výstavba haly pre opravu tankov

Tá práca tam bola na dnešné pomery v stavebníctve úplne primitívna. Dostatok pracovnej sily, pretože nás tam bola skoro tak kompletná rota, takže na stavbu nás vozili nákladnými autami. To boli nákladné autá, ktoré ináč pracovali pre stavbu a ráno prišli pre nás, naložili nás, koľko sa nás vošlo na plošinu. Bočnice neboli nijako vysoké. To boli normálne ako pre stavebný materiál, povedzme aj sýpky pre štrk alebo také veci, tak koľko nás tam vošlo, tak sme sa tam postavali, držali sme sa jeden druhého a išli s nami. Už bola zima pomerne, no ale ráno bolo nepríjemne, ale najhoršie bolo na tej doprave to, že to bolo rizikové. To bola predsa len živá váha. Tie bočnice neboli robené tak, aby sa na tom mohli prepravovať ľudia postojačky a živá váha to je nebezpečné pre dopravu aj dobytka, nielen ľudí. No takže chvalabohu nič sa také nestalo, až raz, keď nás viezli naspäť, podarilo sa, čo sme sa teda obávali, že sa to stane skôr, na takej zákrute, ktorá je pri vstupe od Šenova do Nového Jičína, je tam také esko a tam teda vodič nezohľadnil, aký náklad vezie, tak tam bočnice povolili a my sme sa vysypali na chodník. Bolo to také haló. Len teda po meste bola premávka, naraz vojaci sa sypali na chodník. Tá rýchlosť nebolo nejaká veľká, takže okrem nejakých tých modrín a takých udretých častí tela, nič vážne. Nejaké zlomeniny sa nestali. Ale potom teda boli trošku opatrnejší pritom.

PTP – zážitky zo stavby

A tie zážitky zo stavby, tak to bolo dosť drastické. Ľudí bolo dosť, mechanizácia vtedy žiadna ešte nebola. K stavbe bola železničná vlečka, na ktorej sa vozil materiál tehla, štrk, cement, železo na armovanie betónu, takže tam existovala len ručná sila. Nijaké mechanizmy. Išla sa vykladať tehla z vagóna, tá nebola v paletách, ale naukladaná v tehelni, plný vagón. Palier, to bol civil. Zavelil, že potrebuje - dvacet baníkú na cihly - tak čo bola pri nás teda služba, to boli nejakí slobodníci, desiatnici, prípadne čatári, ktorí ma len mali na starosti také družstvá, ktorým rozkazovali, zadeľovali prácu, tak keď palier zavelil dvacet mladíkú na cihly, tak odpočítal dvadsať ľudí a išla sa vykladať tehla. Povedzme tri reťaze krátke, z ruky do ruky sa hádzalo, tak reťaz podľa toho na akú vzdialenosť to bolo, zase tam sa ukladalo na skládku a tak. Kto mal rukavice, mal. Keď mal zodrané, mal zodrané, tak zodral si prsty. Keď bolo treba vykladať cement, takisto len vrecia s cementom. Keď bol celý od cementu zaprášený, napršalo, zmokol, bol zacementovaný, skoro zabetónovaný. Keď bolo treba vynášať to železo z vagónov, zasa to boli dvanásť metrové tie klasické miery. Tie oceľové tyče, keď boli silnejšie, silnejšie, keď slabšie, slabšie, ale zasa cez to blato na tej stavbe. To bola už neskorá jeseň, skorá zima, takže teda to bolo také na dnešné pomery neľudské. Takže po tej takejto šichte, keď sme prišli naspäť na polepšovňu, tak tam ešte nejaký politický program, pretože to bolo súčasť toho, tá prevýchova tých mladých mala pozostávať z práce a z politickej výchovy.

Dovolenka na Vianoce – otec v base - niečo povedal, čo sa strane nepáčilo

A na Vianoce, to sme ani teda nerátali, dostali niektorí aj dovolenky. Lebo pracovali sme asi dobre, podľa ich hodnotenia, tak určití dostali dovolenky a medzi nimi som teda bol aj ja. To som ani nepomýšľal na to. No ale keď som dostal, tak som išiel a doma ma čakalo také prekvapenie. Prišiel som a otec bol v base. Okrem toho ešte nejaké iné ťažkosti v súvislosti s tým, že sme boli ako poľnohospodári. Tie tlaky na poľnohospodárov, aby vzdali súkromné hospodárenie a pripravili sa na vstup do družstva. Tak to ma trocha tak zobralo. Otec niečo povedal, čo sa strane nepáčilo a dostal tri mesiace velice rýchlo a tak som ho mohol navštíviť na stavbe, kde bol ako väzeň.

Ťažkosti kvôli prihláškam na náboženstvo

No tie ťažkosti nastali potom, keď bolo treba deti prihlasovať do školy na vyučovanie náboženstva. Spočiatku to neboli také problémy. Ešte sa dalo, bolo treba písomne osobne podpísať tú prihlášku a tak ďalej. Ale ako deti dochádzali už do tých vyšších tried postupovala tá ideologizácia toho školstva, to obmedzovanie Cirkvi. Tak popri tom, že bolo treba podpísať tú prihlášku, bolo si treba vypočuť od riaditeľa školy poučenie, varovanie, že keď dáte dieťa na výchovu náboženstva, to bude s ním stále vedené ako ideologicky ten zlý bod. Nedostane sa na strednú školu, na vysokú školu vôbec. Bude obmedzované.

Niektorí riaditelia škôl – vykonali veľa zla

Niektorí riaditelia škôl, to boli agenti na druhú, hoci neboli nikde evidovaní. Tí narobili toľko zla ľuďom a to nie je nikde evidované. Ani nikto o nich nehovorí. Žijú si ako čestní občania, ale toľko zla, čo za nimi ostalo. Koľkým ľuďom zničili proste existenciu a ja neviem, či toto pamäť národa nejako zaeviduje raz týchto ľudí alebo nie. Oni navždy ostanú čistí a tí ľudia sa tvária, ako by sa nič nestalo a pritom niekto, kto na niekoho niečo povedal, že navštívil tetku, alebo tetka navštívila jeho z cudziny v Ústave pamäti národa už sa to vo zväzku eviduje. Ale toto sú oveľa ťažšie prípady a nebezpečnejšie a viacej perzekúcie je za nimi ako za mnohými tými akože agentmi. No takže k tým perzekúciám by som povedal, že tie pretrvali u ľudí postihnutých tými vecami ako ja, tou internáciou a tými PTP. Tým to nekončilo. To pokračovalo ďalej a pokračovalo to až do dôchodku. A vlastne pokračuje to aj v dôchodku tým, že mnoho ľudí nemohlo dosiahnuť primerané postavenie, ktoré by normálne mohli zastávať a primerane k postaveniu aj plat a primerane k platu aj dôchodok. Takže fakticky sa to vlečie s nami do smrti, na doživotie.

Poučenie po páde totality - odpustiť, ale nezabudnúť

Odpustiť, ale nezabudnúť. Tak to bolo také určité skoro heslo. Bolo to aj tak by som povedal kresťanské. Odpustiť áno, ale zabudnúť nie. A to nezabudnúť sa mi nezdá byť ako nekresťanské, lebo ukazuje sa, že teda bolo to trošku naivné nezabudnúť, lebo tým, že sa na všetko alebo skoro na všetko a rýchlo zabudlo, tým sme vlastne pomohli tým, ktorí to spôsobili, že vlastne mali odvahu alebo smelosť čakať, že nebudú mať z toho nijaké následky. A nakoniec aj sa toho dočkali. Keby sa bolo zaujalo stanovisko, že dobre, nezabudnúť, ale dôsledky určité treba niesť. Netreba zabudnúť až tak, že teda akoby sa nič nebolo stalo. To hádam Pán Boh môže tak zabudnúť, že teda vybieli tie naše skutky zlé, ale my až tak asi by sme nemali a ukázalo sa, že asi sme nemali. Tak také poučenie by som z toho, že nevzdávajme sa toho, čo bolo. Nezabúdajme na to, aj keď to nie je príjemné a nespomínajme na minulosť len odvtedy, keď sa to všetko zmenilo. Spomínajme na minulosť aj takú, kde to bolo veľmi ťažké a skúmajme teda príčiny, prečo k tomu došlo. Analyzujme. Neberme tie dejiny len tak, že dobre, tak prežili sme. A v tom humbuku dnešnom, v tom zhone, v tej reklame, v tých ponukách zabudneme, čím sme boli a čo sme prežili a kto to spôsobil a aká ideológia to spôsobila. Tak aby sme boli trošku hĺbaví.