Michal Šustek (1936)
Životopis
„...dbať na morálnu stránku každého jedného občana. Aby prevládala sociálna stránka a aby si človek vážil človeka. Aby nebol, ako sa hovorí, vlk medzi vlkmi, ale človek s človekom súcitili spolu.“
Michal Šustek sa narodil v Leviciach dvadsiateho augusta v roku 1936. Rodina opustila Levice v 1939, keď sa otec odmietol pomaďarčiť a presťahovali sa do Hronského Beňadiku. Tu prežil detstvo i štúdiá, tu sa zapájal do rôznorodých aktivít saleziánskeho ústavu Don Bosca do roku 1950, kedy prebehla Akcia K a saleziáni boli odsunutí do prevýchovných táborov v Podolinci. Svoje študentské roky opakovane trávil na prázdninách u matkinej sestry v Ledniciach, kde sa v roku 1948 zoznámil s dievčaťom - Hankou, dcérou výrobného riaditeľa vo Frute v Lednici na Morave. Roky boli kamaráti a stretávali sa, o čom sa raz zdôveril chlapcovi od naproti podobného veku. Nemohol tušiť, že tento v mladíckej nerozvážnosti vymyslí si udanie o úmysle zastreliť predsedu KSS v Hronskom Beňadiku a následnom úteku do Rakúska. Prechádza s dievčaťom skončila zatknutím 24.2.1953 a Michal Šustek následne strávil vo väzbe takmer 9 mesiacov, kde ho podrobili fyzickému i psychickému týraniu. Ešte pred konaním súdu 25.11.1953 bol prepustený. Na súde bol uznaný vinným - dostal ako mladistvý polovičný trest 3 roky, ale vzťahovala sa naňho amnestia Antonína Zápotockého. Vyštudoval za chemika v Banskej Štiavnici (1955) a neskôr sa aj zamestnal ako chemik vo Výskumnom ústave Bratislave (1955), po čase bližšie k rodičom v podniku Sandrik v Dolných Hámroch (1958). Roky 1955 až 1957 trávil na vojenskej službe v Brne. V roku 1961 sa oženil, založili si rodinu a žili v Dolných Hámroch, kde v podniku Sandrik pracovala i jeho manželka. Kádrový posudok ho sprevádzal po celý ďalší profesijný život. Zdravotné problémy so srdcom spôsobili, že od roku 1987 nastúpil na invalidný dôchodok. Pani manželka mu zomrela v roku 2005 a odvtedy žije v Žarnovici, bližšie k synovi.
1939 - rodičia sa odmietli pomaďarčiť
„A môj otec v tom čase robil účtovníka u Schellera v mlyne v Leviciach. Čo sa pamätám na to, že rodičia spomínali, že boli predvolaní na úrad, kde im prikázali, že buď sa pomaďarčia a budú môcť zostať v Leviciach. A následne pracovať v tom svojom zamestnaní ako pracovali. Alebo, keď sa nebudú chcieť pomaďarčiť, budú musieť ako Slováci Levice opustiť. No otec sa rozhodol pre druhú variantu, že sme museli z Levíc do štyridsaťosem hodín odísť. Nakoľko otecko pochádzal z Hronského Beňadika, tak z Levíc odišli bývať práve do tejto obce v Hronskom Beňadiku. Ináč, čo môžem povedať, že to obdobie maďarizácie v tých Leviciach veľmi narušilo tie kontakty pracovné, lebo otecko si pomerne dosť ťažšie zháňal potom zamestnania, ale nakoniec sa zamestnal vo firme Wertheimer. To bola drevárska firma a takisto tam nastúpil do funkcie úradníka. Ináč, chcel by som podotknúť, ten život v tých Leviciach z rozprávania mojich rodičov. Pre tých, ktorí neboli čistokrvní ako Maďari alebo takí, ktorí sa nechceli pomaďarčiť, mali ten život tam pomerne dosť ťažký. Pociťovali to aj v zamestnaní, že museli svoju prácu opustiť. Tak ako aj hovorí môj otecko z toho dôvodu, že sa nechcel pomaďarčiť.“
Akcia K
„Škoda veľká, že v roku tisícdeväťstopäťdesiat z trinásteho na štrnásteho apríla bola u nás vyhlásená takzvaná akcia K, čo sa jednalo ako akcia kostoly. Kedy saleziáni z Hronského Beňadika boli odsunutí do prevýchovných kláštorov v Podolinci. Tejto akcie sa zúčastnili, bolo tam dvesto príslušníkov, z toho sto príslušníkov bolo zo Zboru bezpečnosti. Päťdesiat príslušníkov boli ozbrojení vojaci. A päťdesiat príslušníkov bolo z milície. Z milície ako som sa dopočul, keď som pôsobil už v Sandriku v Dolných Hámroch, som sa dozvedel, že boli tam nasadení práve milícia zo závodu Sandrik a zo závodu Preglejka Žarnovica. Tým prakticky táto činnosť zanikla, títo saleziáni a v tomto ústave, potom boli ďalšie rehole, ktoré boli likvidované v iných mestách. Boli tam františkáni, kapucíni, školskí bratia, piaristi a následne potom tam dlho pôsobila rehoľa sestričiek, ktorá tam bola asi až do roku tisícdeväťstoosemdesiatosem, alebo osemdesiatdeväť. To bol takzvaný ten charitný ústav, tam kde boli rehoľné sestry sústredené.“
Stretnutie v parku - zatknutie 24.02.1953
„Mali sme také stretnutie. Dohodli sme sa, že odpoludnia tak okolo pol tretej, že sa stretneme v parku. Tuná, ako bývala teta oproti nej, býval aj jeden chlapec, ktorý ku nám chodieval. Sme sa tak kamarátili trochu. Bol v tom veku ako bola táto Hanka. No a sme sa tak debatovávali, som mu povedal, že idem ako na stretnutie, čo ho veľmi tak zarazilo. Nehovoril nič, až keď sme sa už prechádzali, prišiel odrazu za mnou príslušník bezpečnosti a vyzval ma, aby som ho nasledoval na žandársku stanicu. Nevedel som, o čo sa jedná. Až tam som sa dozvedel, že zatkýna ma z toho dôvodu, že chcem vraj ujsť za hranice a že mi chce prekaziť, aby som nezastrelil predsedu Komunistickej strany Slovenska v Hronskom Beňadiku. Ja som hovoril, to máte zlé informácie. Ja nič takého podnikať nechcem. Veď, keď by som mal v úmysle ujsť, mám vo vrecku tuná, veď to môžete vidieť, akceptačný list, kde som mal od prvého tretí, od prvého marca nastúpiť do tanečnej zložky do Slovenského ľudového umeleckého kolektívu. Takže, keď by som chcel ujsť, tam je možnosť taká, že by som bez akéhokoľvek rizika, ktoré by na hraniciach mohlo vzniknúť, mohol ujsť. No žiadal všetko, aby som vyložil, medzi iným aj ten akceptačný list, čo som mal. No a potom volal do Břeclavy na pohraničnú stráž. Tí si ma odviedli do Břeclavy. A dvadsiateho piateho doobeda ma prevážali z Břeclavy do Znojma. V Znojme som bol buď siedmeho alebo do ôsmeho marca a odtiaľ ma potom, Bystričania si ma prišli vyzdvihnúť. A prevážali ma do Banskej Bystrice, kde som bol až do štrnásteho novembra vo väzení. Život, ktorý som tam prežil v Banskej Bystrici, to veľmi ťažko sa na to spomína.“
Banská Bystrica, obvinenie, výsluchy, priznanie
„Najhoršie obdobie, ktoré som prežil, to bola práve táto Banská Bystrica, kde začínali výsluchy. Keď prišli po mňa na celu, býval som sám na cele, dali mi buď kožený pás na oči alebo uterák. Doviedli ma do vyšetrovacej miestnosti , kde som sa hlásil ako väzeň číslo štyridsaťdeväť. Že sa dostavil k výsluchu. Tuná začali sa vypytovať také veci, ktoré som v skutočnosti nespáchal, až som otváral oči. Začalo to tým , že som chcel zastreliť predsedu miestneho výboru komunistickej strany v Hronskom Beňadiku. Následne, že som chcel ujsť do zahraničia. Toto nadväzovalo na organizáciu čo trvali, aby som sa priznal, že som bol členom Bielej légie. A že odtiaľ som dostal tento príkaz. Čo sa absolútne nezakladalo na pravde. Vyšetrujúcemu som povedal, že žiadna organizácia by si medzi seba nezobrala dieťa, ktoré ešte ani plnoleté nie je. Oni toto absolútne neakceptovali. Čo mi dávali pociťovať aj pri týchto výsluchoch, ktorým som sa podrobil. V tom čase som mal niečo cez šestnásť rokov. Toto sa odohrávalo v roku tisícdeväťstopäťdesiattri vo februári. V marci, tie výsluchy prebiehali tak od marca v tej Banskej Bystrici. To také veci hovorím, ktoré sa odohrávali pri tých výsluchoch, že oni práve tými donucovacími prostriedkami nútili človeka priznať sa. No zo začiatku som odolával, že som nerobil. Ale oni, čím ďalej, tým viac pritvrdzovali k týmto priznaniam, že si vynucovali moc. Musel som sa vyzuť, postaviť sa do toho lavóra. A čo je dosť smutná vec, že práve tou studenou vodou, som sa pomočil. Potom sa ten podporučík aj s vyšetrovateľom na tom smiali, čo sa robilo so mnou. Povedal ten podporučík toľko, že ideme sa trochu zahriať a vtedy mi priložil k nohe, ku kolenu zapálenú cigaretu . Ten znak mám ešte aj teraz na nohe. Ďalej, čo som prvý raz videl tam pri ďalších výsluchoch bolo, že mal takú krabičku. Mal to taký valček tam a hovoril mi, aby som chytil do ruky také dva držiaky kovové. A on tým pádom ako vyťahoval ten valček, tak začal mi ruky vykrúcať a odtiaľ mi zostala aj pamiatka na skrivený malíček. Keď ozaj už som videl, že nedá sa s nimi jednať, tak som už vopred hovoril, priznal sa aj k tým veciam, ktoré oni chceli, ktoré som nespáchal. Po celú dobu až do prepustenia, do štrnásteho novembra som bol na cele sám, nikoho mi nedali. Čiže aj po tej psychickej stránke oni dokázali človeka prinútiť, aby si zobral na seba, hovorím také veci, ktoré ani nespáchal. Nečudujem sa potom ani tým druhým, ktorí možno ešte viacej vytrpeli ako ja som vytrpel. Že sa priznali k rôznym veciam, veď prakticky ja som nemal ani sedemnásť rokov. A čo dokázali vtedy robiť so mnou, to bolo strašné niečo.“
Ako prebiehal súd
„Tuná je jeden taký veľký paradox, nad ktorým rozmýšľam, ako je možné, že k takémuto prišlo. Ako som spomínal, bol som prepustený z krajskej väznice v Banskej Bystrici dňa štrnásteho novembra tisícdeväťstopäťdesiattri. Prišiel som domov a za niekoľko dní dostal som predvolanie na súd do Banskej Bystrice. Že sa má konať so mnou súd dňa dvadsiateho piateho novembra na Krajskom súde v Banskej Bystrici. Tak tuná som sa trochu tak pozastavil, ako je možné, že človeka prepustia na slobodu skôr ako prebehne súd. Či to bolo už v rámci toho, že v tom období, že v marci tisícdeväťstopäťdesiattri zomrel prezident Gottwald. Nastúpil do prezidentskej funkcie Antonín Zápotocký, ktorý vyhlásil amnestiu. Či na základe tej amnestie som bol prepustený na slobodu. Mám za to, že tu zohralo dosť veľkú úlohu aj to, že môj trest sa pohyboval v rámci šiestich rokov. Ako mi povedal potom ten môj obhajca. Ale, že ako neplnoletý, tam sa točilo polovičná sadzba, tri roky u mňa. A že som zapadol práve do toho obdobia, že sa začala na mňa sťahovať amnestia, že tá výška trestu nemala presiahnuť tie tri roky u mňa. Toto, hovorím, som sa dozvedel od toho môjho obhajcu tam na súde, keď som čakal ešte na začiatok toho procesu. Keď sme tak uvažovali asi o čom to mohlo byť, lebo aj on bol prekvapený s tým, že ten proces prebiehal až po prepustení z väzenia. Ale veľká vďaka, môžem ďakovať Pánu Bohu to, že skutočne, že sa na mňa začala vzťahovať tá amnestia, že som sa takýmto činom dostal na slobodu. Môžem povedať, že ten prokurátor, sudca, že ten bol pomerne dosť ostrý. Ten ako čítal tú obžalobu moju, tam práve uvádzal tie detaily o tej Bielej légii. O revolveri, ktorý sa nenašiel ako doličný doklad. Ten mi tam veľmi pripomínal. A zase môžem ďakovať tomu môjmu obhajcovi, keď tomuto sudcovi povedal takú perličku, že s pištoľou ráže šesť tridsaťpäť, že by som mohol tak plašiť jedine vrabce na streche a nie že by som odstrelil nejakého človeka. Viete, takže hovorím, môžem ďakovať, že mal som takého veľmi dobrého obhajcu. Aké to malo pozadie, že ten ma práve obhajoval, sa mi vidí, že sa volal dr. Michalík. Že sa podarilo zohnať takéhoto človeka, lebo skutočne ten prokurátor to bral zostra. Ten to bral zostra, viete tam darmo som ja hovoril, že môžem prehlásiť tuná, že som nevinný, tak skríkol, že či si myslím, že bezpečnosť zatýka nevinných ľudí v dnešnej dobe, viete, takže. Zaručene, že on musel poznať, či už aj z tých spisov, lebo hovorím zo začiatku som všetko popieral. A to obdobie, ako začali oni pritvrdzovať práve tieto vyšetrovacie metódy, že keď by dôkladne si bol preštudoval, tak by sám zistil, že ono tie priznania chodili oveľa pozdejšie.“
Neskoršie kádrovanie
„Čiže do toho Sľuku už som nemal šancu sa dostať, naspäť. Lebo tam by už zaručene boli tie politické aféry, ktoré som ja prežil. By sa boli ťahali a nebol by som sa dostal do zahraničia ani. Viete, že by bol taký dojem, že by som mohol zostať v zahraničí alebo čo. Hoci to v mojom úmysle ani nebolo, ale stopli to, viete. Tak aspoň to, že som bol v tom železničiarskom umeleckom súbore pri Správe východnej dráhy a tam som pôsobil ako sólový tanečník. Choreografa nám tam robil, v tom čase začínala tam v našom súbore aj speváčka Oľga Szabová. Tá začínala ten súbor Kotva. A tí sa pričlenili práve k tomuto železničiarskemu umeleckému súboru. Ona tam začínala ako speváčka aj s Drahušou Fojtíkovou, tieto dve. Ale tí, hovorím, boli v hudobnej skupine orchestra. No a takto, no a čo som chcel povedať týmto, že chcel som sa dostať na ten Okresný národný výbor. Že budem sa venovať práve pri výchove alebo pri zakladaní tanečných súborov a také, veď mal som znalosti z tohto dobré. Aj hovoril ten, že dobre, že ma zoberú, aby som počítal s tým. Ani, ani po týždni alebo po dvoch došla mi správa taká, že z kádrového, tak v tom zmysle, že z kádrových dôvodov, nie je žiaduce, aby som túto funkciu ako pracovník Okresného výboru prevádzal. Čiže tam zasiahla zase sila bývalej moci, taká, že museli ich informovať o tomto. Že som bol trestaný ako politický väzeň, čiže bol som nežiaduca osoba pre výkon služby v národných výboroch. Takže oni to dávali takto pociťovať, viete.“
Odpustenie, odkaz pre mládež
„Keď sa tak zamýšľam nad tým spätne, čo ma mohlo viesť k tomu , aby som došiel, možno k takému zmýšľaniu, ako mám teraz, je práve to, aby človek nebol pomstychtivý. Čiže musí dokázať odpúšťať aj v takých veciach, v ktorých sa veľmi ťažko odpúšťa. Ale nesmie zabúdať na tie krivdy, ktoré sa diali. Dnešnej mládeži môžem povedať, aby si veľmi vážili výdobytky dnešnej doby, možnosti aké sa im kladú, aké majú vymoženosti. Aby na to nezabúdali, aby mali na pamäti stále to, čo sa dialo v tých päťdesiatych rokoch, aké krivdy na ľuďoch sa páchali. Že v dnešnej dobe už nič takého, myslím po tej stránke, že by človek bol pozbavený nejakej viny lebo čo. Že k ničomu takému, ako dochádzalo v tých päťdesiatych rokoch, nemôže dôjsť. Aby si, hovorím, tieto výdobytky veľmi, veľmi vážili. Čo sa mňa týka, ja som sa vysporiadal so svojou minulosťou, ovšem, podotýkam, nezabúdam na ňu. Na to sa zabudnúť nedá. Ale idem s rozhľadom človeka dopredu tak, že sledujem udalosti, ktoré sa u nás dejú teraz. Porovnávam, čo môže byť dobré, čo je zlé. A prikláňam sa na to, že skutočne v dnešnej dobe by sa malo veľmi, veľmi veľa dbať na tú morálnu stránku každého jedného občana. Aby prevládala tá sociálna stránka a aby si človek vážil človeka. Aby nebol, ako sa hovorí, vlk medzi vlkmi, ale človek s človekom súcitil spolu.“
Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 5/2017