Michal Pavlík (1927 - 2018)

Životopis

„„Modlil som sa k Pánu Bohu, aby mi dal dostatok sily a zdravia“

Príbeh pamätníka

Michal Pavlík sa narodil 28. júla 1927 v Malom Ruskove do chudobnej rodiny. Základnú školu navštevoval v Malom Ruskove. Potom išiel do meštianskej školy v Trebišove, ktorú ako 17-ročný ukončil roku 1944. Chcel ísť študovať ďalej. Chcel byť letcom alebo vojakom. Prihlášku si podal na vojenské reálne gymnázium do Turčianskeho svätého Martina, „ale 15. augusta 1944 dostal správu z Ministerstva obrany, aby som si všetky doklady nechal aj cestovný rozkaz, škola nezačne.“ Slovenské národné povstanie a prechod frontu prežíval doma. Do Ozoroviec chodil dva mesiace, dvakrát do týždňa, kopať zákopy, bolo mokré počasie. 15. februára 1945 začal pracovať ako cestár, podobne ako otec pri údržbe ciest, práce po prechode frontu bolo veľa. Poslal prihlášku do leteckej akadémie. Aj ho prijali, dostal pozvánku, ale „doma mi nechceli podpísať reverz na päť rokov, že nesúhlasia s tým.“ Ťažko sa s tým zmieroval a mal pocit ako jeho otec, ktorý tiež chcel byť letcom a jeho mama s tým tiež nesúhlasila. 1. októbra 1948 narukoval na základnú vojenskú službu a želal si, aby bol čo najďalej od domova, povolávací rozkaz dostal do Loun k delostrelcom a tam aj začal poddôstojnícku školu. Ale po vianočnej dovolenke sa očakávala zmena a od 1. februára 1949 už bol v Kežmarku v škole pre dôstojníkov v zálohe, ktorú aj ukončil v júni 1949.
11. júla 1951 ho zobrali do vyšetrovacej väzby v Košiciach. Bol vo väzení na samotke pol roka. „Z 92 kíl za pol roka som schudol na 67.“ Okrem dozorcu a vyšetrovateľov nevidel iných ľudí. Vo vyšetrovacej väzbe stretol osobnosti ako docenta Ivana Stodolu, architekta Tvarožku, doktora Gondu. Potom sa dostal na Pankrác. Bol vynesený rozsudok: „Dostal som 25 rokov. A kolega z Malého Ruskova, to bol vrchný strážmajster, Janko Semin, ten dostal 22 rokov, Brajer 16 a Grznárik dostal 15.“ Na výkon trestu sa dostal na koncentračný tábor pre politických väzňov Vojna na Příbramsku, kde sa ťažil urán. Prečo bol odsúdený na 25 rokov? Keď 1. októbra 1950 prišiel domov po dvoch rokoch z vojenskej základnej služby, tak sa od bratranca Jána Čuráka sa dozvedel o organizácii Biela légia a stal sa jej členom. Podľa Pavlíka bola Biela légia na Východnom Slovensku infiltrovaná. Dôvod odsúdenia Pavlíka na 25 rokov bol paragraf 78 trestného zákona o vlastizrade.
Na Příbramsku bol do 9. mája 1960, kedy sa na amnestiu dostal domov. Oženil sa a prácu si našiel na okresnej správe ciest. V Plechoticiach sa angažoval aj spoločensky vo futbalovom klube ako aj ochotníckom divadle, kde hrával aj hlavné postavy spolu aj s manželkou, neskôr ich aj režíroval. Po páde komunizmu v roku 1989 očakával viac. „Do tej Nežnej revolúcie dostali sa dosť pochybné indivíduá, osobnosti, ktoré nemali nič spoločného s protikomunistickým odbojom.“ Čo mu pomohlo prežiť všetky ťažkosti, ktoré mu život priniesol? „Jedine sila a viera v Pána Boha. Som sa modlil k nemu, aby mi dal dostatok sily a dostatok zdravia, aby som mohol to tak žiť.“
Michal Pavlík zomrel 28. októbra 2018.

Rozhodovanie po meštianskej škole roku 1944 – aby bol učiteľom

A keď bolo treba podať prihlášku na ďalšie štúdiá, tak celý učiteľský zbor na čele s riaditeľom ma nútili, že musím si podať prihlášku na Učiteľskú akadémiu do Michaloviec. Ja som nechcel. Lebo ja som chcel byť vojakom. A som podával prihlášku na vojenské reálne gymnázium do Turčianskeho svätého Martina. Keď som dal prihlášku, tak triedny učiteľ mi povedal, škola ti tú prihlášku nepošle. Musíš ísť za učiteľa. Mne to nesedelo, to povolanie. Ani som nevedel, že mám nejaké schopnosti také, že by som bol dobrým učiteľom. Ale tak, že niektorí, asi traja učitelia v štyridsiatom štvrtom roku ako záložní dôstojníci boli povolaní do armády, tak ja som ako žiak štvrtej triedy chodil prvý a druhý ročník učiť zemepis a dejepis. Hej, ako žiak. Čiže videli, že mám nejaké schopnosti, no ale takže ja som podal prihlášku do Martina do školy cez Ministerstvo národnej obrany. Ale v auguste asi okolo takého pätnásteho augusta som dostal správu z Ministerstva obrany, aby som si všetky doklady nechal aj cestovný rozkaz, škola nezačne.

Rozhodovanie po meštianskej škole roku 1944 – chcel byť letcom

Fronta prešla. A môj otec pracoval ako cestár. A veľmi dobre sme sa poznali, aj riaditeľ, no už bývalý riaditeľ, vtedy bol cestmajster okresný, to bol ako predstavený, k nám chodieval dosť často. Tak hovorí, Michal, že pätnásteho februára štyridsiatom piatom roku prídeš robiť. Prídeš do roboty. Hovorím však ja idem do školy, ja chcem ísť do školy. Do školy pôjdeš, alebo budeš študovať aj popri zamestnaní. Takže doniesli sme v aktovke celú kanceláriu. A to viete, ako to vyzeralo na cestách, keď prešla fronta. Stošesťdesiatpäť mostov úplne zničených, vyhodených. V dezolátnom stave cesty a vtedy asfaltové alebo iné cesty neboli, to bolo len všetko štrkové. A šírka vozovky tri metre. To len pre konské poťahy bolo robené, takže som robil a potom som sa prihlásil do leteckej akadémie. Nie akadémie, ale do leteckej školy. A keď som dostal pozvánku, tak doma mi nechceli podpísať reverz na päť rokov, že nesúhlasia s tým. A potom hovorím otcovi, to chcete sa mi pomstiť preto, že vám mama nepodpísala alebo otec. Lebo jeho príbuzní všetci odišli do Ameriky, ostal tu s jednou sestrou, on tiež chcel ísť ku letcom, za letca. Ale mama mu nepodpísala, takže ostal ako obyčajný robotník. No a takže prvého októbra v štyridsiatom ôsmom roku som narukoval do základnej vojenskej služby. Ale na moju vlastnú žiadosť, ja som chcel slúžiť v Čechách, pri odvode som povedal, že chcem slúžiť v Čechách a u delostrelcov. Takže mi vyhoveli a dostal som povolávací rozkaz do Loun. Tam som začal poddôstojnícku školu.

Zaistený do vyšetrovacej väzby – pol roka sám na cele

Hej, prišli sme na posádkové veliteľstvo, a nejaký major ma prevzal, ten čo ma eskortoval, ma doprevádzal, odišiel preč. Hovorí, vylož všetky zbrane, reku, nemám žiadnu zbraň u seba. Čo máš v kapsách, všetko vylož. Tak reku mám jeden nožík. Aj kapesník a cigarety. Povykladaj to na stôl. No a som povykladal. Hovorí, si zaistený a pôjdeme do Košíc vyšetriť nejakú maličkosť. A tá maličkosť sa vyšetrovala dosť dlho. Prišiel som do Košíc jedenásteho júla v päťdesiatom prvom roku. V uniforme, ale keď sme išli z Hraníc, tak som si musel aj blúzu dať dole, aj čapicu, len v košeli som musel sedieť a tam som sa vyzliekol dohola a dostal som väzenský úbor. No a čo. Pol roka sám na izbe. Človeka okrem dozorcu a vyšetrujúceho referenta, som nikoho nevidel. Ale aj medzi tými dozorcami sa našli ľudia, ktorí vedeli. A bol taký starší dozorca, fúzky mal, ale ten kričal po chodbe, tak, ale keď otvoril dvere, otváral dvere, tak sa musel postaviť pod okno, od dverí a pod okno celkom na druhú stranu a on nepovedal... Len poď, poď, poď. Čo je? No. Niečo mi povedal a keď boli Vianoce alebo nejaké sviatky, tak desiatu čo on mal v papieri zabalenú, tak koľkokrát mi dal. A chcem toto povedať, že som sa modlil a prosil Pána Boha a raz v živote dosýta sa chleba najesť a hneď zomrieť. Z deväťdesiatdva kíl za pol roka som schudol na šesťdesiatsedem.

Na cele s Ivanom Stodolom – učili sa nemecky

Na Silvestra ku mne dali pána docenta doktora Ivana Stodolu. Hej, ktorý ma vo svojej knihe nazval pseudonymom mladý Monte Christo. Hej, keď ako dvere zatvoril dozorca, sa mi predstavil doktor Stodola, ja som Stodola. Ivan? Ja som povedal, Ivan? A ty odkiaľ ma poznáš? Reku, pán docent tak koľko vašich divadelných hier poznám a koľko som. No a ktoré poznáš? Tak som mu začal menovať, hej, divadelné hry, takže sme sa porozprávali dobre. No a potom mi po čase, asi po troch týždňoch povedal a mám už námet na novú divadelnú hru, a tá sa bude volať Mladý Monte Christo, ale či ju napísal či nie, to neviem. Ale tak a potom, asi po troch alebo po štyroch dňoch sa ma pýta a ty vieš niečo nemecky? Hovorím, štyri roky som sa učil nemčinu. Tak poď, to dal mi jedno slovíčko, druhé, tretie, štvrté, tak ešte zajtra. Doobeda hodina po nemecky, nemčiny, a poobede zase hodina. To štyri dni bolo. Po štyroch dňoch hovorí zvyšujeme na dve hodiny aj doobeda aj poobede. Po slovensky sme nehovorili už, len po nemecky. A po šiestich týždňoch zrazu otvoria dvere a tam starý dozorca bol a hovorí pán doktor, zoberte si všetky veci. Zobrali ho preč, asi za desať minút prišiel, otvoril dvere, ja pod oknom som stál, poď, poď, poď, vieš prečo zobrali pána doktora od teba z izby? Nie, nemám tušenia. Predstav si a veliteľ väznice hodinu tu stál pod dverami a počúval čo rozprávate. A začal hovoriť rozprávajú po nemecky, ani slovo som nerozumel, okamžite ich rozdeliť.

Na cele s Tvarožkom – spolužiak Štefánika a Gondu

No a keď sme sa rozišli, prišiel som do Krajskej väznice v Košiciach a dostal sa na celu architekt Tvarožek. To meno vám nehovorí nič. A on bol hlavný projektant na tú Prednú Horu. No a tak rozprávame, rozprávame a sa pýtam odkiaľ je, hovorí Brezová pod Bradlom. A hovorím rodisko Štefánika. Hovorí, však my sme jeden ročník so Štefánikom. Od prvej ľudovej až do gymnázia spolu sme sedeli v jednej lavici. A teraz hovorím a kedy ste sa stretli posledný krát so Štefánikom? Na Sibíri, keď prišiel zachraňovať česko-slovenské a légie pred boľševikmi, pripravovali cestu, hej, cez Japonsko, že ich prevážali do Európy, hovorí tam sme sa posledný krát stretli. To človek má také stretnutia. No a teraz sme boli prevezení do Bratislavy, na Krajský súd, to už sme počítali, že pred súdom. Prídem na izbu a tam dvaja na izbe. Ako sa otvorili dvere, dvaja tam a on išiel preč a tam, ja som doktor Gonda. To bol zástupca ministra zdravotníctva. A z Čierneho Balogu Jožo Kulifaj. Ako odišli, ako dozorca zatvoril dvere, a doktor Gonda mi hovorí, ty vieš Morseovu abecedu? Viem. A koľko chytáš? Podľa potreby, tak do stopäťdesiat. Hovorím, prečo sa pýtate? Však tu múry hovoria a my nevieme nič. Tak dával mi papier aj tužku len takú ako slamka, ostrúhanú, reku a načo? Tak budeš písať, čo budú hovoriť, čo budú vysielať. Reku ja písať nebudem nič, ja si sadnem na stoličku, ja budem čítať noviny. Toto čo oni zo steny čo počúvam. Čiže ja som chytal hej, čo vysielali sa vo väznici, správy Morseovou abecedou.

Odsúdený na 25 rokov – ťažba uránu na Příbramsku

Keď nás súdili, ja som bol posledný obžalovaný, a pri vynesení rozsudku som išiel na prvé miesto. Dostal som dvadsaťpäť rokov. A kolega z Malého Ruskova, to bol vrchný strážmajster, Janko Semin, ten dostal dvadsaťdva rokov, Brajer a Brajer šestnásť a Grznárik dostal pätnásť, len Grznárik sa potom odvolal, tak mu bol znížený trest. No a takže som sa nakoniec dostal na likvidačný koncentračný tábor Vojna na Příbramsku. A keď nás privítal jeden dozorca, to bol ja neviem čo to bol, ale on tam dlho nebol, potom ho dali preč. Ten nás privítal a hovorí stade len nohami napred pôjdete. To bol len koncentračný tábor pre politických väzňov. Ale tak, že na tom tábore ešte boli jeden, dva, tri baraky ešte boli ohradené ostnatým drôtom, kde boli trestné prípady. Ale oni nesmeli k nám chodiť. A my sme museli nosiť biele pásky na rukáve, a oni zelené. No ale nakoniec asi po troch alebo po štyroch mesiacoch to zrušili, ich dali preč. A len čisto politickí väzni sme boli. Tak okolo tisíc dvesto až do šesťdesiateho roku. V šesťdesiatom roku nás bolo dvetisícdvesto tam. A prvýkrát som fáral pod zem na svoje narodeniny, dvadsiateho ôsmeho júla tisícdeväťstopäťdesiattri, v päťdesiatom treťom roku na nočnú zmenu, prvýkrát pod zem v živote. A teraz prídete pod zem a vám povie ten majster alebo banský technik, že pôjdete robiť toto alebo toto alebo tam alebo tam a človek to, nikdy som v živote nebol pod zemou. No a chodil som na nočnú zmenu a robil som tam, my sme tomu hovorili stružky. Neviete, čo je to stružka? To je okolo hlavnej chodby taký malý potôčik vyhrabaný, aby voda odtekala. Tak toto som čistil. No a v auguste sa tam na tom oddelení, na treťom poschodí, bola nastrelená najsilnejšia ruda uránu na Příbramsku. Tak ja od prvého augusta som sa dostal do tej partie. Ale už sme to hlavnou chodbou prestrelili tú rudu a bol z toho veľký prúser, lebo tridsaťšesť dier navŕtaných, dva metre osemdesiat a neprišiel operátor, nezmeral aktivitu, a odpálili to.

Biela légia – prvý kontakt

Takže po dvoch rokoch vojenskej základnej služby, keď som prišiel domov, k prvému októbru tisícdeväťstopäťdesiat som prišiel domov a môj bratranec, Ján Čurák, už vedel o organizácii Biela légia. On bol aj členom a začal ma o Bielej légii informovať. A sa ma pýtal vstúpiš do tej organizácie? A hovorí mi aký je účel tejto organizácie a tak. Tak mi začal vysvetľovať, hovorím ja si to rozmyslím. Ale otec zistil, že chodím tam, že som členom, tak hovorí, počúvaj, ty si sa dal do tej organizácie, tak ja vystúpim, ja nebudem, lebo môj otec bol tiež členom. Ale hovorí keď nás zavrú, tak zavrú obidvoch. Zatvoria obidvoch. Ale chcem predísť tomu, natoľko že môj otec bol presne informovaný o socializme v Sovietskom zväze. Keď boli, keď bol tu front, ako som spomínal, u nás boli prieskumníci, ktorí chodili len na noc na frontu. A bol jeden, v maštali mal štyri kone, jeden donský kozák a bol to starší chlap. A my sme mali tam samozrejme kravy, dobytok a on tam mal štyri kone. A otca nebohého presviedčal, budeš tu so mnou celý deň dokiaľ nepôjdeš spať. A on mu podrobne vysvetľoval systém socializácie, na tomto a aký vplyv mala, a tieto výsledky pri donských kozákoch. Čiže môj otec bol presne informovaný o tom. Lenže mne nechcel o tom rozprávať.

Lustračný zákon mal mať dlhšiu platnosť

My sme ten Lustračný zákon podľa vzoru západných Nemcov chceli navrhnúť na predĺženie na desať rokov. Ale ten Lustračný zákon bol schválený na tri roky. A netrval ani na tri roky, a Havel ten Lustračný zákon zrušil. Čiže tí bývalí komunisti alebo prisluhovači a spolupracovníci sa dostali do tých funkcií. A aj dnes tam slúžia. Keby bol býval ten Lustračný zákon predĺžený na tých desať rokov, že by sme úplne anulovali a žiadneho protikomunistického pracovníka alebo odbojára nedopustili do politických funkcií.

Jeho odkaz po 1989

A teraz ja do politických funkcií ani sa nehrniem, ani nechcem robiť. Robím to, čo som bol zvolený za predsedu konfederácie politických väzňov, politických väzňov a za okresného predsedu ako som bol zvolený v deväťdesiatom roku, odvtedy to stále robím. A súčasne som člen slovenskej rady, že chodievam do Bratislavy a som členom regionálnej organizácie, takže spolu to.
Čo mi pomohlo? Jedine sila a viera v Pána Boha. Som sa modlil k nemu, aby mi dal dostatok sily a dostatok zdravia, aby som mohol to tak prežiť. Ja som s tým úplne vyrovnaný. Nevyčítam nikomu. Len toto ma mrzí, že práve niektorí, ktorí boli konfidenti, že sa dostali na dobre platené miesta, no, nemajú tam čo hľadať na takýchto funkciách.