Logo

Michal Hvorecký (1976)

Foto: Michal Hvorecký

Životopis

„O veciach treba hovoriť otvorene, jedine to nás môže posunúť vpred.“

Príbeh pamätníka

Michal Hvorecký sa narodil 29. decembra 1976 v Bratislave. Pochádzal z vysokoškolsky vzdelanej rodiny. Jeho otec, Jozef Hvorecký, bol vysokoškolským pedagógom v odbore informatiky a matematiky, starý otec, tiež Jozef, bol profesorom ekonómie. Matka, rodená Kirchmayerová bola učiteľkou.
Michal Hvorecký vyrastal v prostredí silnej normalizácie. V školskom prostredí sa mladým ľuďom snažil režim vsugerovať čím majú byť, ako majú myslieť. V rodinnom prostredí však bol vychovávaný veľmi liberálne, vzhľadom na fakt, že jeho rodičia boli členmi komunistickej strany: "U nás sa veľmi kriticky a paradoxne, práve môj otec bol jeden z prvých, ktorý na tlačiarni počas Nežnej revolúcie tlačil rôzne materiály: letáky, časopisy a podobne. V podstate som nemal rodičov, ktorí by boli radikálni straníci alebo by nás vychovávali v podobnom chápaní sveta. „Jeho otec sa venoval počítačom, avšak v Československu žiadne neexistovali alebo len vo veľmi primitívnej forme. Povolenie na pracovnú cestu do Spojených štátov amerických musel získať od istých bytových dôverníkov, ktorí s tým nemali nič spoločné. Boli to ľudia so základným vzdelaním, v robotníckych povolaniach, ktorí paradoxne schvaľovali cestu do zahraničia. Záležalo to od absurdných vecí, napríklad, že ako sa správa k nim, či slušne, či sa stará o kvety...“
Pri získavaní povolenia na dovolenku sa rodina Hvoreckých dostala do bývalého východného Nemecka, vtedajšej Nemeckej demokratickej republike. Šok so stretu s realitou v roku 1987 bol obrovský: „Navštívili sme krajinu, ktorá sa už de facto nachádza v bankrote. Boli tam trojkilometrové rady na benzín, obchody úplne prázdne. Tak sme si predstavovali nejakú Sibír.“ Ďalší silný zážitok zo zahraničia sa odohral v malom kúpeľnom mestečku pri maďarsko-rakúskych hraniciach. Rodina sa usadila v kempe medzi ďalších návštevníkov. V tom čase sa otvorili hranice medzi Rakúskom a Maďarskom a oni ráno zistili, že v kempe zostali sami. Ľudia tam nechali všetko: autá, spotrebiče, stany.

Po vychodení základnej školy v Krasňanoch Michal Hvorecký nastúpil na gymnázium na Grösslingovej ulici. „Gymnázium na Grösslingovej ulici bol pre mňa ako vstup do nového sveta. My sme tam boli jedenásť, dvanásť roční a naši spolužiaci mali pätnásť, šestnásť rokov. Boli sme jedna takáto trieda mladých ľudí, akože na elitnej škole pre talentované deti.“ Na gymnáziu vládla veľmi otvorená atmosféra, časť pedagogického zboru bola otvorene antikomunistická. „Istá pani učiteľka nám hovorila, že v Československu bude dobre až v komunizme a ten tu nikdy nebude.“ Zmienená situácia nebola v československých školách pravidlom. Na gymnáziu sa vytvorilo i študentské hnutie počas Nežnej revolúcie. Atmosféra na škole bola porovnateľná s atmosférou Základnej školy na Hubeného.

Michal Hvorecký mal niekoľko starších bratrancov, s ktorými pri rodinných stretnutiach počúvali Karla Kryla. Spomienky na detstvo sa mu nesú v dvoch líniách: romanticko-nostalgická a na druhej strane uvedomujúc si nebezpečenstvo, ktoré s protirežimným naladením hrozilo. Vo svojej výpovedi spomenul aj incident, ktorý sa odohral na škole v súvislosti s obťažovaním žiakov. V tom období sa uskutočnil jeho prvý stret s políciou. Týmto sa pre neho "prestíž" gymnázia skončila. Škola sa incident snažila ututlať, preto sa o ňom nikde nehovorilo.

Počas novembrových udalostí utrpel Michal Hvorecký zrážku s automobilom. Z nešťastia vyviazol s niekoľkými zraneniami. Vodič ho odviezol do nemocnice, kde istý čas pobudol. Domov ho odviezol ten istý vodič. Matka, uvedomujúc si vážnosť politickej situácie, keď zbadala syna s ďalšími dvomi mužmi pri dverách, situáciu radšej zľahčila: „Moja mama bola presvedčená, že ma priviezli eštebáci a že je zle, a keď som jej povedal, že ma zrazilo auto, tak odpovedala, že ´to je úplne v poriadku, to je vlastne dobré, že ťa iba auto zrazilo´. Vlastne sa tešila, že ma iba zrazilo auto.“ Táto situácia bola pre jeho rodinu jeden zo zlomov, v ktorom si začali uvedomovať, že sa už asi nebude zasahovať vojensky, ale že prebehne slobodná a demokratická revolúcia.
Michal Hvorecký verí, že práve mladí ľudia v istom zmysle rozhodli revolúciu, že práve pohyb od nich urobil generačnú zmenu. „Ľudia síce nemali rozvinuté politické chápanie sveta, no mali satelity a video, chytali stanice rádia zo zahraničia a začali rozumieť tomu, že sa dá žiť na lepšej životnej úrovni. Človek sa v tej dobe tešil novinkám, pretože tých informácií bolo tak málo, až boli vzácne.“

Vnímanie socializmu počas detských čias

"To bol jeden rozmer celej veci, ten školský a pedagogický, keď sa nám snažili vsugerovať, ako deťom, do hláv, čím máme byť, ako máme myslieť. A druhý bol taký rodinný. Ja vlastne pochádzam z rodiny vedcov, môj starý otec Jozef Hvorecký bol profesor ekonómie, môj otec je profesorom informatiky a matematiky a myslím, že to boli ľudia, ktorí, hoci boli členmi komunistickej strany, tak nás vychovávali, mňa aj môjho brata, v takom veľmi liberálnom duchu. Nemal som rodičov, ktorí by boli radikálni straníci a vyučovali alebo nás vychovávali ako svoje deti k podobnému chápaniu sveta. U nás sa veľmi kriticky hovorilo. Paradoxne, môj otec potom bol jeden z ľudí, ktorí tlačili na tých prvých počítačoch a prvých tlačiarňach počas Nežnej revolúcie rôzne materiály, časopisy a podobne. Ale taká dvojtvárnosť toho života vlastne bola prítomná všade. Nesmelo sa hovoriť o tom, že Doktor Živago je kniha, ktorú máme doma a ktorá sa číta. Neustále tam bol prítomný ten moment, ´tak toto už v škole nesmieš spomenúť a pozor´. Dobre viem to, že môj otec bol veľmi frustrovaný tým, že, keďže sa venoval počítačom a v Československu, de facto, počítače neexistovali alebo vo veľmi primitívnej podobe, tak on sníval o ceste do zahraničia a v roku tisícdeväťstoosemdesiatdva mu po veľkých problémoch povolili vycestovať do USA, pričom ešte aj z nášho panelového domu musel dostať povolenie, vlastne od ľudí, od nejakých bytových dôverníkov, ktorí nemali s tým absolútne nič spoločné a boli vlastne nevzdelaní, boli to ľudia so základným vzdelaním, v robotníckych povolaniach. Tak oni schvaľovali to, že či on smie. Záležalo to od takých absurdných vecí, že či ako sa správa k nim slušne a že či sa stará o kvety a jednoducho, to už aj deti, myslím si, že si uvedomovali, že tam sa deje niečo zvrátené, že tam niečo tam niečo zásadné nefunguje."

Obrovský šok z dovolenky vo východnom Nemecku

"Taký možno prelom priniesol rok osemdesiatsedem. Ja som veľmi túžil ísť k moru niekam a nám nechceli dať povolenie ani len na cestu do Juhoslávie, čo bolo pre mňa veľmi frustrujúce v tom období, pretože už som mal spolužiakov, ktorí bežne chodievali na dovolenky do cudziny a, poznáte to, taká detská závisť je strašná vec. No tak rodičia vlastne vybavili nejakým spôsobom, že sme smeli aspoň ísť do DDR, do Nemeckej demokratickej republiky. A tak sme sa tam myslím, že to bol vtedy trabant alebo už sme mali škodu stopäť. Sme sa tam teda vypravili a tam sme vlastne si uvedomili, že sme navštívili krajinu, ktorá sa, de facto, nachádza v bankrote. Že to bol pre nás, ľudí z Československa neuveriteľný šok, pretože v tom čase DDR naozaj už bola, de facto, po krachu ekonomickom, že tam sa stáli trojkilometrové rady na benzín, obchody boli úplne prázdne. V podstate človek aj keď mal nejaké peniaze, nemohol si nič kúpiť vôbec nám to pripadalo, že sme sa dostali niekam. Tak sme si predstavovali možno nejakú Sibír alebo niečo, že bol to taký tvrdý zážitok a vtedy vlastne sa už aj tam a už aj doma rodila taká masová nespokojnosť, že sa tak začínali objavovať ani nie politické, ale skôr také hospodárske znaky krízy u ľudí."

Uvoľnená atmosféra na gymnáziu na Grösslingovej ulici

"Pre mňa ako mladého človeka, alebo ako dieťa, začínajúceho tínedžera, v tom období, takú kľúčovú zmenu znamenal prechod z tej základnej školy v Krasňanoch, takej, v istom zmysle, provinčnej bratislavskej základnej školy do centra mesta na, to bolo prvé vlastne osemročné gymnázium zriadené v Československu, alebo na Slovensku minimálne, pokiaľ viem. Bola to taká experimentálna škola, vtedy to bola Ulica Červenej armády, Gymnázium Alexandra Markuša. Dnes sa mu hovorí Gymnázium na Grösslingovej ulici a to bolo ako vstup do nového sveta pre mňa v tom období. J jednak preto, že sme tam boli oveľa mladší ako naši spolužiaci, že my sme vlastne boli jedenásť, dvanásť, trinásťroční a naši spolužiaci boli vlastne pätnásť, šestnásťroční gymnazisti, ktorí teda tvorili väčšinu. My sme tam boli jediná táto trieda tých mladých ľudí a boli sme akože elitná škola talentovaných detí. Bolo nás tridsať. To bola vlastne skutočne obrovská zmena, celá tá klíma. Ja som nedávno našiel jeden list, ktorý som napísal rodičom z takzvanej školy v prírode, keď som bol presne nejaký dvanásťročný, ja som už na to dávno zabudol, ale ten list mi to potvrdil, že tam vládla veľmi otvorená atmosféra. Dnes ma to až prekvapuje, že časť pedagogického zboru tam bola otvorene antikomunistická. Mali sme tam pani profesorku Čížkovú, ktorá nám vtedy, a to tam citujem v tom liste rodičom, netušiac, že vlastne v istom zmysle som vyvíjal protištátnu činnosť, som citoval ju, že pani Čížková nám hovorila, že v Československu bude dobre až v komunizme a ten nikdy nebude. Toto vlastne zaznievalo počas vyučovania pred žiakmi, čo si myslím, nebolo bežné v Československu a nie náhodou potom vlastne Gymnázium Grösslingova bolo z jedným z takých centier Nežnej revolúcie."

Spomienky na nehodu a úsmevná reakcia matky

"Ja som sa vracal neskoro v noci domov a urobil som takú tú najzákladnejšiu chybu, že som z autobusu vystúpil z tej prednej časti nepozrel som sa dobre a auto ma zachytilo, našťastie nie vo veľkej rýchlosti. On šiel asi tridsiatkou, tridsať päť kilometrov za hodinu, ale aj tak ma zasiahol do boku a vymrštil ma vlastne na chodník. Ja som, šialene ma všetko bolelo, ale myslel som si, že mi nič nie je, pretože som mal psychický šok a necítil som takú skutočnú bolesť len sa mi šialene triasli nohy a ten vodič vystúpil, bol to taký vysoký muž, skoro dvojmetrový. On si myslel, že je som mnou katastrofálne zle, pretože ja som vôbec nevnímal, že mám rozrazenú bradu a mal som úplne krvavú bundu vlastne tiekla zo mňa šialeným spôsobom krv a on si myslel, že mám nejaké vnútorné zranenie a okamžite ma zobral ten šofér na pohotovosť na tú polikliniku pri kukurici, ale vlastne to je tá tehelná, na polikliniku na Tehelnej ulici, kde ma proste zašili a prezreli celého, či nemám nejaké vnútorné zranenie hlavy a urobili mi také vyšetrenie. Moji rodičia, zavolali mojim rodičom, že som v nemocnici no a moja mama bola presvedčená, že ma zbili a že teda je zle a stala sa taká ako filmová scéna potom, že bol som tam dosť dlho v tej nemocnici ten pán aj s takým kolegom tam boli celý čas so mnou a boli neskutočne ochotní a mali z toho traumu tiež, že ma zrazili a tak ďalej á hoci to nebola ich vina á čakali so mnou a potom ma takého zafajšovaného priviezli domov a vtedy, ako to v tých socialistických bytovkách bolo, tak bolo také prítmie a nebolo tam silné osvetlenie a ja som taký malý stál medzi tými dvoma obrovskými postavami a moja mama bola presvedčená, že ma priviezli eštebáci, a že vlastne je zle a že potom ja som jej povedal, ale že mňa zrazilo auto a že iba ťa to je úplne v poriadku to je vlastne dobré, že iba auto ťa zrazilo a ja to nie je dobré však som mohol zomrieť ale nie, to je v poriadku a vlastne sa veľmi tešila, že ma iba zrazilo auto. S tými ľuďmi sme ešte trošku aj boli v kontakte ale už vlastne neviem ani ako sa volali aby som im poďakoval. A vtedy sme si tak uvedomili, že možno to už nebude také zlé a naozaj sa asi už nebude zasahovať vojensky, ale že to prebehne ako nejaká demokratická slobodná revolúcia."

Mladá generácia revolúciu rozhodla

"Tak ja som presvedčený o tom, že vlastne študenti v istom zmysle rozhodli tú revolúciu, a že práve ten pohyb od mladých ľudí, že skutočne spôsobil tú generačnú zmenu. Predstava tej frustrácie, že aj ďalšia generácia ľudí, či už to boli tínedžeri alebo ľudia okolo dvadsiatky. Keď si predstavím, že aj ich čaká tých ďalších dvadsať rokov podobne ako generáciu našich otcov mám pocit, že to bolo pre nich nepredstaviteľné. Spomínal som toho môjho bratranca, ktorý emigroval ako osemnásťročný aj so skupinou priateľov, pretože si nevedeli jednoducho predstaviť, že budú v takýchto podmienkach ďalej žiť. Ja si naozaj myslím, že a na tom nevidím nič zlé, že jeden z takých motivačných faktorov bol práve ekonomický. Že ľudia možno už ani nemali také rozvinuté politické chápanie sveta, pretože v podstate nejaký politický diskurz neexistoval v tej našej spoločnosti. Ale že jednoducho ten dvojtvárny svet toho, že už ľudia mali satelity mali video, mali tie médiá naozaj pohli chápaním ľudí, že si uvedomili, že stačí ísť o sto kilometrov južnejšie alebo západnejšie a že svet vyzerá inak a môže vyzerať inak a že dá sa s tým niečo zásadného urobiť vlastnými rukami, že sa to už nedalo jednoducho skryť a mladí ľudia, ktorí sú vždycky vnímavejší voči novým technológiám. My sme počúvali proste tú západnú hudbu, tie rakúske rádiá, rakúsku televíziu, pre nás z Bratislavy to bola bolo to bez jazykovej bariéry, mali sme ten prísun tých noviniek. Tak už ten rozdiel bol tak obrovský v tých dvoch svetoch, že mám dojem, že prirodzene z tej mladej generácie sa zrodila tá rozhodujúca sila, aby sa aby sa veci niekam pohli."

Spracovala: Mgr. Juliana Gubišová, Referát Oral history, 12/2017.

Vytlačiť