Mária Slodičáková, sr. Mária (1933 - 2016)

Životopis

„Myslím si, že som svoju úlohu splnila.“

Príbeh pamätníka

Mária Slodičáková sa narodila 20. októbra 1933 v Ľubici v okrese Kežmarok. Matku stratila, keď bola ešte dieťaťom, otec si krátko na to priviedol domov druhú ženu. Obaja s ňou zaobchádzali veľmi nevľúdne, niekedy priam kruto, tragická nehoda ju ale v roku 1946 pripravila aj o otca. Mária túžila po povolaní učiteľky, mala veľmi rada deti. Po skončení Strednej dievčenskej školy v Kežmarku ju prijali na Stavebnú správu štátnych majetkov vo Veľkej Lomnici, kde sa venovala kancelárskej práci. Osudným sa jej stalo rozmnoženie básne Svet, ktorú napísal Gorazd Zvonický pápežovi Piovi XII. Máriu poslali na rok do výroby do Svitu, kde v prašnom prostredí dostala astmu. Následne odišla do Košíc, kde sa z nej stala detská sestra. Po pol roku nastúpila na detskej klinike na novorodeneckom oddelení, kde bola svedkom mnohých úmrtí detí krátko po narodení. Ďalšou ranou osudu bolo zhubné ochorenie, ktoré si liečila v Hágoch. Po jej (ako sama tvrdí) zázračnom uzdravení, pokračovala v práci detskej sestry, dospela však k presvedčeniu zasvätiť svoj život Bohu. Večné sľuby zložila v roku 1968. Práce s deťmi sa ale nikdy nevzdala, deti boli jej život. Snažila sa im pomáhať a odovzdávať svoju vieru. Jej činnosť neunikla pozornosti Štátnej bezpečnosti, kde musela absolvovať nejeden výsluch. V 90. rokoch pokračovala vo svojej práci s deťmi v Komárne, v roku 2000 sa vrátila do Košíc. Napriek vážnym zdravotným problémom prežíva jeseň svojho života s veľkým optimizmom. Máriin život vždy napĺňala práca a pomoc tým, čo to najviac potrebovali, predovšetkým deťom a v tom pramení aj jej pocit šťastia a spokojnosti. Mária Slodičáková zomrela 30. novembra 2016.

Trest za rozmnoženie náboženskej básne

„Tak to som napísala a vzápätí som bola pozvaná do Levoče na sedriu na vyšetrenie. Niekto už tam bol taký, kto odkukával. Tak som tam šla a mi povedali: ,Tú báseň ste napísali vy!? Hovorím: ,Nie, Gorazd Zvonický.? ,Ale vy ste ju napísali. My vám dáme návrh. Ak urobíte Stalinovi, mal päťdesiat rokov, básničku, my vám to odpustíme.? No a som si myslela, no tak keď len toto chcú, nie? Tak dám tri socialistické spolu a bude Stalin. Tak ja som naozaj urobila a odniesla som im. Povedali: ,No a teraz ste nám dokázali, že ste to písali vy a idete do výroby.? Do Svitu, do takého prachu, že som nevidela k druhému stroju. Úplne v prašnom prostredí, tam som dostala astmu. Zarobila som tak málo, že ledva som mala čo jesť, čaj a chlieb len taký suchý. Nedalo sa jednoducho, bolo to celý rok.“

Pod dohľadom Štátnej bezpečnosti

„Viem, že som prišla raz z jednej brigády, nemala som kde bývať. So mnou bolo horšie, lebo sestry sa ma báli, vždycky ma nejaké ŠtB zavolalo. Nemohla som ísť medzi ne, aby som neukázala cestu, kam patrím. Tak som spala raz u jednej kamarátky, raz u druhej. V dome som hodiny presedela. ,Pane, tak čo ďalej? Však mi povedz, ako mám jednať. To si ma už odpísal?? A to boli roky. Ale Pán sa usmieval, ja to už dneska viem. A povedal: ,Keď si hlúpa, tu ti je najlepšie pri mne.?“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.