Mária Šelepová (1956)

Životopis

„Každý má právo na to, aby si mohol vybrať. A to je vlastne sloboda, ktorú nám november osemdesiatdeväť priniesol a my by sme si ju mali vedieť hlavne vážiť.“

Príbeh pamätníka

Mária Šelepová sa narodila 16. novembra 1956 v Kežmarku ako Kalafútová. Mala staršiu sestru Danielu. Ich rodičia Jozef a Katarína celoživotne zápasili s politickou perzekúciou z viacerých dôvodov. Starý otec z matkinej strany Jozef Čarnogurský, bol ako živnostník vo vykonštruovanom procese odsúdený na trinásť rokov. Starý otec Kalafút z otcovej strany bol roľníkom odmietajúcim vstup do Jednotného roľníckeho družstva. Otec pani Márie pracoval v bankovníctve a takisto bol na dva roky odsúdený z politických dôvodov. Podobne niekoľko rodinných príslušníkov. Pani Mária absolvovala základnú školu v Spišskej Belej a gymnázium v Kežmarku. Na štúdium na vysokej škole nemohla ani pomyslieť, napriek tomu sa trikrát pokúšala dostať na právnickú fakultu - neúspešne. Sestrám Kalafútovým sa nakoniec školy podarilo vyštudovať, avšak až popri zamestnaní, kedy už podávali prihlášku z iného miesta a s povinnými posudkami zo zamestnania. Pani Mária absolvovala štúdium na Katedre estetiky a vied o umení v Bratislave. V roku 1978 sa vydala a založila si s manželom rodinu. Prakticky od gymnaziálnych štúdií si aj osobne začala uvedomovala "tieň" Štátnej bezpečnosti, prítomný neustále v ich rodine. Sledovanie, telefonický odposluch, snaha o diskreditovanie, pokusy o kriminalizáciu, udania. V roku 1986 sa jej však podarilo získať vytúžené miesto správkyne Kaštieľa v Strážkach, čo sa opäť neobišlo bez politických problémov.

Vykonštruované obvinenia voči starému otcovi

"Dedo bol v medzivojnovom období v Kanade, zarobil si tam nejaké peniažky, vrátil sa späť do Zamaguria a kúpil si v Starej Vsi dom, a keďže bol skutočne pracovitý a bol podnikavý, tak vlastne si otvorili reštauráciu, hej? Babička varila a dedo ako správny obchodník zabezpečoval všetko ostatné, čo súvisí s prevádzkou takéhoto podniku, čo znamená, že mal aj čulé kontakty s obchodníkmi poľskými na druhej strane, pretože ako správny krčmár potreboval si aj zabezpečiť produkty, to znamená, samozrejme lacnejšie. Tak trošku tam pašoval cez hranicu a to pravdepodobne bol aj základ vykonštruovaného obvinenia, že ho potom obvinili zo spolupráce s Benderovcami. Vlastne bolo zrejmé, že potrebujú vykonštruovať prípad tak, aby ich dostali z domu, do ktorého sa potom usadila Komunistická strana a pravdepodobne zatvorenie môjho otca malo podobný prozaický dôvod, pretože v štyridsiatom deviatom roku sa zobrali moji rodičia v októbri a mesiac na to zatvorili deda. Najskôr ho odviezli do tábora nútených prác v Hronci z jednoduchého dôvodu, pretože neboli by stihli tak rýchlo spracovať súdne rozhodnutie a do tábora nútených prác sa posielalo na základe rozhodnutia tých troch, tej trojky. Neviem, teraz už som zabudla, to malo nejaký špeciálny výraz, to boli vlastne takí preverení ľudia zo strany milícií alebo neviem koho ešte. Tak ho najskôr poslali tam. Môj otec vlastne prišiel do Spišskej Starej Vsi ako riaditeľ pobočky Ľudovej banky a vlastne tak sa aj zoznámil s mojou mamou, oni po svadbe bývali nad Ľudovou bankou v tom služobnom byte. No a štyri mesiace po tom ako zatvorili deda, zatvorili aj môjho otca. V máji roku tisícdeväťstopäťdesiat ho takisto zatvorili do tábora nútených prác v Hronci. Deda vlastne už po štyroch mesiacoch z toho Hronca previezli do vyšetrovacej väzby do Prešova a tam už to išlo tým klasickým spôsobom bitky, vlastne bitkami vynútené priznanie. Dedo mal všetky zuby vybité, imitovali vešanie, aby ho donútili podpísať priznanie a vlastne týmto spôsobom prechádzal väznicami tak, ako to spomínala už moja teta, aby som sa zase neopakovala. Keď vlastne zatvorili môjho otca, okamžite vydali pokyn, že musí mama opustiť okres Spišskú Starú Ves. Okamžite teda ju z toho bytu tiež vyhodili a do toho bytu sa zase nasťahoval náčelník Verejnej bezpečnosti. Takže vlastne je zrejmé, že malo to aj taký prozaický, samozrejme aj politický, ale aj tento praktický dôvod. Mamu okamžite vtedy vyhodili z práce, pracovala ako pomocná učiteľka v škole a bola už tehotná, čakala moju sestru. Takže tej tiež neostávalo iné, len vysťahovať nábytok z toho bytu tu k svokrovcom Kalafútovcom do Spišskej Belej, ale tam tiež bolo viacej hladu a nemali oni možnosti, ako jej pomôcť. Ťažko žili, lebo dedo bol maloroľník, dedo Kalafút bol maloroľník a nechcel podpísať družstvo, tak samozrejme to zase išlo iným smerom podobným, ale dedo Kalafút nebol zatvorený."

Vykonštruované obvinenia voči otcovi

"Takže v podstate celý život žil s takým podvedomým strachom, pretože ten strach sme cítili aj my v rodine, strach, napätie, napätie.Moderátor: Ja sa ešte vrátim, aby som nezabudol tú otázočku. Takže aký mu dali paragraf, keď ho odsúdili vlastne v tej banke? Či si pamätáte, že prečo ho odsúdili? Čo dostal vlastne? M.Š.: Oni to vykonštruovali tak, že v päťdesiatom roku na jar, to boli také tradičné cirkevné slávnosti a minoriti mali misie v Starej Vsi. Predstavený minoritov bol strýko môjho otca, Alojz Kalafút. On bol niekedy v Spišskom Štvrtku kňazom, aj on bol zatvorený. A počas toho cez dedinu prechádzal veľký sprievod, boli to tradície také, na aké ľudia boli zvyknutí. To znamená, že obchody boli vyzdobené, no a oni dali do výkladu tej Ľudovej banky takú sochu Krista s tŕňovou korunou, ale vzadu vo výklade bol nápis ako ten posledný bankový, že my všetci sporíme. Ale vlastne oni tvrdili, že posledné slovo sporíme vylúčili z toho a akože my všetci a ... toho Krista s tŕňovou korunou, oni to prirovnali k takej akejsi provokácii hej ... no vykonštruované, pritiahnuté za vlasy. No a potom to si ešte pamätám, že sme aj čítali, veď ja potom niekde môžem aj všetky tie dokumenty k tomu priložiť, že sa vyjadril v nezistený čas nezisteným osobám, že bude komunistov biť dovtedy, kým z nich krv nepotečie. Tak to si pamätám ešte ako dievča, keď prvýkrát mi to čítal, sme sa za hlavu chytali, či toto je normálne? No ale asi bolo. Takže, no asi aj nejaké ďalšie veci."

"Mluvte srozumitelně!"

"Podstatné bolo to, že (ujo) Milan veľmi túžil odísť z tejto krajiny, lebo nemal žiaden dôvod sa tu cítiť dobre, on strašne chcel cestovať a chcel poznať svet, aj sa mu to podarilo. No ale tie kontakty boli strašne obmedzené, hej? To boli nejaké listy a tak, a mali sme mať prvú veľkú udalosť v rodine, niekedy v šesťdesiatom siedmom alebo ôsmom roku, že Milan dal výzvu na poštu do Popradu a bude na Štedrý deň telefonovať, všetko, celý ten deň bol poznačený tým. Tak išla tam mama, sestra no a rodičia na tú poštu. Oni teda tým, že pochádzajú spoza Magury, tak oni doma godali vždy, hej? A teda keď sa po takej dlhej dobe znovu počuli, oni automaticky začali godať, čo je úplne prirodzené. A po chvíli ich prerušil odposluch z pražskej centrály takým energickým ráznym, že - mluvtesrozumitelně! Že ich vlastne tou goralčinouúplne zmietli. Následne potom v nejakom sedemdesiatom šiestom roku prišiel na prvú návštevu Milan, on tak dobrodružne cestoval a keď prišiel na tú návštevu, tak mal strašne veľa diapozitívov, lebo sme hovorili však tak dones, ukáž nám. Pre nás to bola svet za železnou oponou, hej? Tak bolo to pre nás veľmi vzácne, zorganizovali sme jedno také rodinné premietanie tu u nás doma, táto izba bola naprataná ľuďmi a boli tam aj nejakí známi a bolo to veľmi krásne, bolo to nové a bolo to úžasné.Keď sa to nestihlo, tak druhý večer bol dojednaný u ďalšej rodiny v Kežmarku. Ale tam už neprišli nejakí ľudia a mama sa ich potom pýtala, že prečo ste neprišli, a ten pán, to bol pán Karol Purc z Kežmarku, povedal, že za ním boli eštebáci hneď nasledujúci deň. To znamená, že oni monitorovali celú jeho návštevu, že oni monitorovali aj tento dom pravdepodobne, keď vedeli, kto tu prišiel a kto odtiaľto odišiel. No a takže to sú také spomienky..."

"Moja mama bola taký veľký bojovník." Rehabilitácia starého otca

"Keď tá dedova rehabilitácia, keď v šesťdesiatom siedmom roku už začali tie prvé náznaky, že by to bolo možné, tak vlastne mama chodila po Varšave, vlastne ona dokázala to, že skupina benderovská vôbec neoperovala v tom období v Starej Vsi v tej oblasti. Takže to bolo prvé, čím sa podarilo naštrbiť celú tú žalobu a vlastne ona svedkov doviezla z archívu v Novom Targu. To si ešte ja pamätám, že išla na nejaký úrad a na lavičke v Novom Targu ma nechala sedieť, tak som čakala a to vtedy bola tieto veci vybaviť. A vždy nás učila tomu, že povedala - my musíme robiť aspoň raz toľko ako iní a musíme mať vždy čisté ruky, aby nám nič nemohli dokázať a tak to fungovalo. Ja stále tiež mám pocit, aj vo mne to je dodnes, že ja stále mám pocit, že musím viac, že proste ja musím viac, že ja musím dokázať ako keby - že obstojím, že musím a pravdepodobne to bola súčasť tej výchovy a to napätie bolo stále... No a mama vlastne keď sa narodila sestra v päťdesiatom prvom, tri roky potom nepracovala a podarilo sa jej zamestnať. Prišli, začali bývať v Spišskej Belej u rodičov môjho otca u deda Kalafúta a mama sa zamestnala na domovej správe ako účtovníčka. No ale to už po nejakých pár mesiacoch niekto napadol, že dcéra kriminálnika, a tak ju vyhodili stade a zamestnala sa zase na domovej správe v Podolínci. Takže tam chvíľu pracovala a potom pracovala ako zástupkyňa alebo prevádzkarka tu v Belanských kúpeľoch, pre Reštaurácie a jedálne. No ale stade ju potom znovu vyhodili, pretože sa tam nejaká komunistka natlačila. No takže potom sa rozhodla a odišla pracovať do rekreačného strediska Tatrasvitu v Lopušnej Doline, čo zase bolo zložité pre rodinu, lebo moja sestra už bola na nadstavbe v Bratislave, ja som vlastne s otcom bola sama doma a mama dochádzala z tej Lopušnej Doliny každý druhý, tretí deň."

Okolnosti prijatia do zamestnania

"Spätne sa mi to zdalo skutočne naivné, že ja z takej rodiny bez straníckej legitimácie a všetkých týchto vybavení sa idem uchádzať o takúto prácu. Atraktívnu, v osemdesiatom šiestom. V podstate, už v osemdesiatom štvrtom som si prvýkrát dala žiadosť a vždy, keď som bola v Bratislave, aj kvôli škole pravdepodobne ešte, tak som tam občas zašla opýtať sa na to a vtedy mi povedali, že tieto veci bude riešiť ekonomická námestníčka v galérii, pani Eva Harvanová a že teda mám chodiť za ňou. No tak niekoľkokrát som ju navštívila a ona mi stále povedala, že ešte nie, že proste sú tam nejaké problémy na stavbe a tak, ale vždy mi otvorene povedala, že pani Šelepová, vy nemáte veľkú nádej, pretože je tam veľmi veľa uchádzačov a sú straníci a vy ste nestraníčka, úplne otvorene. No a tak som si povedala len tak zo zotrvačnosti, však uvidím, nechám ako sa to ďalej bude vyvíjať a nakoniec mi ona zavolala v júni v osemdesiatom šiestom roku. Ja som pracovala v Starej Ľubovni na hrade v tej dobe, že aby som si prišla pre akceptačný list. Tak to som skutočne nechcela veriť, aj keď som teda priletela do Bratislavy, lebo asi na krídlach som tam letela a spýtala som sa jej vtedy, prečo to robíte? Lebo ja som vedela, že to nebude také jednoduché a ona mi povedala, viete, ja som z tejto pozície zažila veľmi veľa zlého a že v tomto prípade som povedala, že zabojujem, ale vy si musíte uvedomiť, že nie som taká silná, že proste za každý váš nedostatok alebo proste všetko čo zlé vy urobíte, ponesiem zodpovednosť ja. A nie som tak silná. Takže ja som to vtedy veľmi silne cítila, tú zodpovednosť za seba, za svoju rodinu a ten záväzok, že mi dala tú šancu napriek tomu. No ale urobila som chybu, mala som byť ticho, že budem nastupovať prvého septembra do kaštieľa, ale ja v takej radosti pár ľuďom som to povedala a už sa veci pohli. Vlastne ešte pred nástupom do kaštieľa som dostalaupozornenie, volala mi pani Harvanová, že pani Šelepová, preboha robte niečo, prišiel do galérie list ešte v auguste. Je krátky, mám prečítam ho?Moderátor: No, môžete ho na kameru a povedzte obsah toho listu. M.Š.: Píše to riaditeľ Slovenskej národnej galérie v Bratislave, doktor Mruškovič. Píše to dvadsiateho piateho augusta osemdesiatšesť, ja som mala nastúpiť prvého. Súrne, neodkladne vybaviť a píše to výboru ZOKSS SNG. Dňa osemnásteho ôsmy osemdesiatšesť bolo mi oznámené telefonicky z OVKSS Poprad, že majú výhrady a nesúhlasia s prijatím súdružky Šelepovej do funkcie správkyne kaštieľa v Strážkach, ktorej už bol vydaný akceptačný list vypracovaný útvarom KPP S. Vaňovou na základe doporučenia ekonomickej námestníčky inžinierky Harvanovej. V tejto súvislosti mi bolo oznámené, že tajomník OV KSSS S Lukáč túto výhradu oznámil osobne telefonicky súdružke Vaňovej, ktorá ma však o tom neinformovala, respektíve inžinierku Harvanovú, ktorá sa v tejto veci osobne angažovala a konzultovala ju s vedúcim oddelenia Ústredného výboru strany súdruhom Juríkom. OV KSS v Poprade má výhrady voči prijatiu s SŠelepovej z politických dôvodov. Žiada oznámiť, kto vo veci jej prijatia intervenoval a usporiadať záležitosť v zmysle zmeny, v prospech súdružky Grigušovej, ktorá je kandidátkou strany. Celú záležitosť je nutné urýchlene doriešiť za účasti ekonomickej námestníčky inžinierky Harvanovej a Vaňovej. So súdružským pozdravom. No takže vlastne ja som zostala v situácii, keď som dala výpoveď v Starej Ľubovni, mala som dve deti, mali sme pôžičku na nadstavbu tohto domu a v podstate znovu v tej situácii som pochopila, že sa to neskončilo. Napriek tomu, že ja už cez Čarnogurských, Kalafútov som Šelepová, proste to všetko funguje naďalej a pokračuje. Napriek tomu, že už bol v Gorbačov v Rusku a veci sa už vyvíjali trošku ináč. Znovu pomohol nejaký zázrak a mne sa podarilo zistiť, že ten súdruh Lukáč, ktorý protestoval v tejto veci osemnásteho augusta, už bol z funkcie odvolaný pre nejaké podvody. A vlastne dodnes ani nemám potrebu to zistiť, či to bol skutočne on, kto zneužil ešte funkciu v prospech tej panej, že chcel pomôcť jej alebo to zneužil niekto úplne iný. To neviem, ale tým sa mne vlastne podarilo to celé naštrbiť a dovolili mi toho prvého septembra nastúpiť. No ale s roztrasenými kolenami a vlastne zase s obrovským napätím a dávkou zodpovednosti, že len nech sa nič nestane a tých uchádzačov pravdepodobne bolo viac. Takže to bol problém, no.

Novembrové udalosti

"Keď prišli novembrové udalosti, tak znamenalo to samozrejme obrovské vyslobodenie. A pre mňa to znamenalo jeden taký veľmi závažný moment a to bol ten, že ja som si vtedy prvýkrát uvedomila, ako sa zmenila v televízii rétorika, ako ľudia odrazu začínajú hovoriť to, čo skutočne myslia a čo cítia, že to stratilo takú tú uniformitu.Mali by to častejšie púšťať v televízii, aby si ľudia pripomenuli, ako sme to vlastne žili a mne to vtedy tak pri pripadalo, ako keby sme celý život jedli suchý chlieb a teraz je to chlieb s maslom. Vtedy som si aj povedala, že ja už sa nikdy nebudem báť, lebo ja som sa bála. Ja som sa bála o svoje deti, bála som sa o ich budúcnosť, bála som sa, ako sa to bude vlastne celé vyvíjať. Lebo jeden čas sme aj zvažovali s manželom emigráciu, ale bolo to také zložitejšie, sestra pracovala v Slovenskom rozhlase na oddelení vzdelávania, švagor pracoval v ČTK na investičnom oddelení. Chcem tým povedať, že mimo nejakých týchto politických samozrejme aktivít a bolo nám zrejmé, že oni by prácu stratili hneď a vlastne aj tie väzby v rodine. Tak sme si potom povedali, že teda to skúsime,že ostaneme a uvidíme, ako sa to bude vyvíjať. No a to nasledovalo potom. Ja som si vtedy povedala, že ja už sa nikdy nebudem báť a proste budem robiť to, čo budem cítiť, že je treba urobiť a nikdy neurobím nič tak, aby som sa musela niekedy hanbiť za to alebo mať zlý pocit. No a toto rozhodnutie mi prinieslo kopu ďalších problémov, pretože po osemdesiatom deviatom nebolo všetko také krásne, ružové a pekné, ako sme si to predstavovali a samozrejme, realita prišla úplne iná. V prvom rade som si zastala tú pani Harvanovú, lebo chcela som vysvetliť to pozadie a proste niektoré veci, svet nie je čiernobiely, a preto aj rozlišujem - ja hovorím, že komunista a boľševik. Komunisti boli niektorí predsa len takí, že tú ľudskú tvár si zachovali a mali, ale to už v tých osemdesiatych, sedemdesiatych rokoch. Ale tí, ktorí aj dnes sú ešte medzi nami, tí ktorí vlastne zostali tými komunistami a to sú takí boľševici, to je proste v nich, je to zložité. No a tak som si vtedy narobila prvé problémy, pretože vtedajšie vedenie,už nové porevolučné, som si celé proti sebe poštvala, lebo šla som za ministrom vtedajším Chudíkom. Potom zase prišli raz takí opití úradníci z Ministerstva kultúry za vlády HZDS samozrejme, ktorí keď som zistila, že sú opití, tak som sa rozhodla, že sa s nimi nebudem baviť. Pretože nie je dôvod, skutočne, prečo by človek mal znášať niečo také. Tak ten dotyčný pán, riaditeľ odboru múzeí a pamiatok ma dával odvolávať po telefóne. Rovno dal sekretárke pokyn, aby ma odvolali.Ja som si vtedy uvedomila, že vlastne znovu nerozhoduje to, čo človekdokázal, jeho práca, ale to, že či v pravej chvíli je v tom správnom predklone a vidí len čo má vidieť. Vtedy som si tak povedala - ja sa už nebudem báť a nebudem očakávať, že mňa niekto odtiaľto vyhodí, pretože každou vládnou garnitúrou sa zmenil riaditeľ, ale ja budem bojovať tak, že odídem odtiaľto vtedy, keď ja budem chcieť."

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, máj 2019.