Margita Tinschmidtová rod. Máthéová (1936 - 2016)

Životopis

Motto: „Prečo si neprávom odsúdil môjho otca? Začo? ...ty JUDr. z ľudu! Podľa akého paragrafu si odsúdil môjho otca? Za jeho trápenie? Za jeho prácu?“

Príbeh pamätníka

Pani Margita Tinschmidtová sa narodila sa v roku 1936 vo Veľkom Šariši do rozvetvenej učiteľskej rodiny, z ktorej ako jediný súrodenec - jej otec - sa rozhodol ostať pracovať na rodinnom gazdovstve. Pani Margita bola najstaršia dcéra, mala troch bratov. Tiež, ako otcovi súrodenci, študovala pedagogickú školu a tešila sa na svoje povolanie, keď vo veku jej devätnástich rokov zasiahli rodinu dramatické udalosti. Násilná kolektivizácia a odsúdenie jej otca ako kulaka v roku 1955 na päť rokov väzenia odobralo na dlhé roky všetkým členom rodiny možnosť realizovať sa vo svojich povolaniach. Prišli o všetok majetok, navyše sama pani Margita poznala osud politicky nespoľahlivej, dokonca strávila štyri mesiace vo väzení za urážku verejného činiteľa. Pod vplyvom rozrušenia po odsúdení jej otca kričala na sudcu a žiadala spravodlivosť. Roky nemohla učiť a pracovala v Prešovských pekárňach na rôznych nekvalifikovaných pozíciách. Pokúšala sa dokončiť si pedagogické vysokoškolské štúdium, no vďaka kádrovým materiálom nebola pripustená ku záverečným skúškam. V roku 1960 sa vydala za dôstojníka československej armády a založila si rodinu, mali spolu dve dcéry. Manžel mal vďaka tomu, že odmietal vstúpiť do strany, zastavený kariérny postup a po čase sa chcel vrátiť na Moravu, odkiaľ pochádzal. K učiteľstvu sa pani Margita napokon vďaka svojej vytrvalosti vrátila v roku 1968, keď dostala úlohu založiť rómsku materskú školu v tom čase v zaostalej dedinke Ostrovany. Neskôr sa vydala druhýkrát za doktora Tinschmidta, ktorý bol synom evanjelického farára, a tiež roky prenasledovaný. Po Nežnej revolúcii sa angažovala vo VPN a snažila sa o dosiahnutie nápravy krívd, ktoré boli spáchané na jej rodine. Sedem rokov trvali súdy vo veci zhabaného inventáru, rodine však nebolo do dôsledkov prinavrátené, čo im patrí. Podobne mnohé pozemky, už zastavané ľuďmi, ktorí stavali na štátnom, im v reštitúcii vrátené neboli. Margita Tinschmidtová zomrela v júli 2016.

Otec kulak

"Ale teraz začnem o mojom oteckovi. No, môj otec pre výstrahu ostatných roľníkov, aby sa vytvárali ľahšie družstvá, tak označili môjho otca, Félixa Máthého, za miestneho kulaka. No. Bol odsúdený ľudovým súdom desiateho septembra v roku tisícdeväťstopäťdesiatpäť. Bol odsúdený na prepadnutie majetku, stratu občianskych práv, pokuta tam bola daná a päť rokov väzenia. Moderátor - Vy ste vtedy koľko mali rokov? M.T. - Devätnásť rokov som mala . Moderátor - A pamätáte si na to obdobie, že čo to znamenalo, keď bol vyhlásený v dedine za kulaka? Ako to na vás zapôsobilo? M.T. - No na mňa to zapôsobilo veľmi, pretože som svojich rodičov mala rada. Videla som ako pracovali na poľnohospodárstve a nebola ani pravda, že môj otec nahováral ostatných gazdov, aby nevstúpili do družstva. On samotný nechcel. Proste hovoril, že to je jeho dedičstvo tento majetok a že on ho nedá do družstva. On bude hospodáriť ďalej. No načo sa stalo toto, že bol odsúdený na päť rokov a vyhlásený za miestneho kulaka."

Agitátori

"Moderátor - Zaujíma ma atmosféra v dedine. V tom čase, už vieme, že chodievali agitátori a začali vylepovať nejaké plagáty a vždy mali nájsť v dedine nejakého nejakú obeť, nejakého kulaka. Ako to bolo u vás? M.T. - Môjho otecka vyfotografovali za mrežami vo väznici, ten plagát dali do autobusu, že je tam kulak, ktorý nepomáhal socializácii dediny a že neodovzdal, neplnil kontingenty a navádzal gazdov, aby nevstúpili do družstva. Veľký Šariš mal veľmi veľa poľnohospodárskych usadlostí. Strašne. Skoro v každom treťom dome bola kravička, bol koník, každý mal nejaký ten hektár dva pôdy, každý, a ten môj otec zobrali si ho, že mal najviac, tak si ho vybrali pre výstrahu ostatných roľníkoch. Moderátor - Tí gazdovia vo Veľkom Šariši, ktorí otca poznali, verili tomu plagátiku alebo ako sa dívali? Rozprávali sa s otcom? M.T. - V autobuse gazdovia iste nie. Ale tí, čo chodili do Prešova do práce autobusom z Veľkého Šariša, tak sa dívali, že pozrite, čo s ním urobili, ešte nám ho vyfotografovali, ako je za mrežami, že neplnil kontingenty a bol nepriateľ socializmu."

Odsúdenie otca

"No to vo mne vyvolalo krivdu v mojom mladom veku, pán Petro sa mi na chodbe smial do ksichtu, tak som mu v zlosti povedala - Prečo si odsúdil môjho otca? Začo? Dokonca som mu aj povedala, že ty JUDr. z ľudu. Podľa akého paragrafu si odsúdil môjho otca? Za jeho trápenie? Za jeho prácu? No on sa pustil do mňa, že mi dá facku alebo čo, áno. To som mala devätnásť rokov. Ale pán Lipka, sudca, ktorý takisto odsúdil môjho otca, ho zdržal. Že tým pádom by prehral, keby sa bol do mňa pustil, že by mi ublížil na zdraví. No a tak hneď zo súdu vzali môjho otecka, zaistili ho tiež. Lebo on už tam prišiel z väznice, prokurátor ho dal zaistiť a po pojednávaní ho hneď vzali bachari, bezpečáci do väznice. Moderátor - Vy ste sa samozrejme vrátili po vynesení rozsudku domov. Aká bola doma atmosféra? Ako sa na vás začali dívať ľudia? Dozvedeli sa o tom odsúdení? M.T. - Ešte nevedeli ľudia, že je odsúdený. Až potom, keď ten plagát dali do autobusu, že kulak je za mrežami, či aj oni by chceli tak ísť za mreže a neplniť výsledky socializácie dediny, kolektivizáciu do družstva a tak ďalej. No takže už potom sa ľudia dozvedeli všetko. No a prišli po týždni, zobrali všetok statok, zobrali desať kráv, sedem jalovíc, päť koní zobrali na družstvo. To oni chceli, lebo to potrebovali vtedy. Mamička moja bola z toho ťažko chorá. Prišli a žiadali od nej kľúč od sypanca a vymietli ho do posledného zrna. Potom prišli, že je to konfiškát všetko, tak čo sme mali v dome, všetko nám zobrali, proste do poslednej deky, periny, hej, aj kabátov, šaty môjho otecka zobrali, no."

Štyri mesiace väzenia za urážku verejného činiteľa

"Moderátor - Teda nikto nevedel o tom, že vás zobrali zo zamestnania rovno do väzenia? Nikto sa o tom nedozvedel? M.T. - Vedela matka, moji súrodenci, vedeli aj súrodenci oteckovi, ktorí už boli vo výrobe prepustení z učiteľských služieb. Vedeli o tom. No. Každý zúfal, že čo sa to robí. No čo sme mohli iné robiť. Moderátor - Kontakt ste s nimi žiadny nemohli teda udržiavať? M.T. - Mamka žiadala a išla až za tým Petrom a hovorila, aby ma prepustil, že keď manžela zatvorili, dievča práve dovŕšilo plnoletosť. Bolo mi devätnásť rokov a aby ma proste prepustil, prosila ho. On to neurobil, že nie, nech si odsedí, ako som bola odsúdená, tie štyri mesiace a neprepustil. Ba ešte prišiel s mamkou na návštevu ku mne. Prosila ho mamka, aby ju odviedol ku mne na návštevu, áno. Tak prišiel s ňou, ešte sa mi smial do ksichtu a ja som mojej mamke, lebo mala úplne ruky také dokrvavené, lebo ešte čosi tu v záhrade robila, pracovala, som ju hladila po rukách a hovorila jej - mamka, už nerob nič, nech si všetko vezmú. Hovorí - všetko nám zobrali, mamka mi to tam povedala .No a hovorí, len to vydrž, však štyri mesiace ubehnú. Potom tiež podala žiadosť, lebo v novembri som bola odsúdená a podala žiadosť na Vianoce, aby ma prepustili. Zamietli jej to."

Problémy s uplatnením po návrate z väzenia

"Do pekárne. Tam som pracovala manuálne. Ale oni tie prešovské ženy v kancelárii nevedeli o tom, že čo. No, možno aj vedeli, ale neranili ma. Brali tú dobu tak, že to je doba komunizmu, totalizmu a nebudeme ju raniť. Moderátor - Takže vás rešpektovali. M.T. - Rešpektovali, áno. Áno, proste som svoju prácu urobila. Robila som i účtovníčku. Potom som robila sekretárku riaditeľovi Martonovi, ktorý nevedel písať. Tak to som zaňho robila jeho písomnosti, poštu som mu doniesla. On mi dal potom dobrozdanie, podpísal charakteristiku, to som si napísala, na vyššiu školu pedagogickú. No. Tak som tam nastúpila, išla som na pohovory a pán profesor Papík sa mi pýta - vy ste z tej učiteľskej Máthéovskej rodiny? Hovorím áno. No, to je učiteľská rodina, ste prijatá. Nemusíte. Proste boli ľudia, ktorí boli s nami. Ste prijatá. No žiaľ. Dva roky som tam chodila. Mám aj index, dobré známky som mala. Nebola som pripustená ku záverečným skúškam. Už tam bol vsunutý kádrový materiál, no. Tak Mgr. nemám. Moderátor - Dobre. A vaša túžba bola učiť v škole. Chceli ste byť ďalej učiteľkou. Moderátor - Podarilo sa vám to? M.T. - Vtedy som pracovala v kancelárii. Kde bolo za potreby. A potom som sa radila s mojím strýkom - jedným aj druhým, ktorí boli učitelia, hovorili - my sme už starší, tak my už to vydržíme. Ale ty si napíš, aby ti pomohli v tom, aj do Košíc na krajský školský odbor, že si to povedala rozčúlení, že už teraz je kolektivizácia, nič nemáte, že ste všetko odovzdali, vzal si to štát, áno. No tak mi prišlo, že môžem nastúpiť do učiteľských služieb. No. Nastúpila som do Ostrovan, bola to taká zaostalá dedinka . Moderátor - V ktorom roku to bolo? M.T. - V šesťdesiatom siedmom, ôsmom roku, tak už som tam nastúpila. Bola moja úloha vtedy, aby som pomáhala školstvu a založila rómsku materskú školu. Moderátor - Tešili ste sa, že ste mohli po rokoch nastúpiť znovu? M.T. - Tešila som sa teda veľmi. No viete, bolo to tak, že prečo práve ja musím rómsku materskú školu zakladať. to bola prvá materská škola v tej dobe. No. Takže - vám už dôverujeme, dostanete dom, kúpili sme tam dom z krčmy a vašou úlohou je zaškoľovať rómske deti a vy to dokážete. Tak mi povedal vedúci odboru, Varga. No tak som nastúpila. Dostala som štyri učiteľky, ktoré chodili do osady."

Po Nežnej revolúcii

Moderátor - No, samozrejme, že situácia sa menila. Mnohí politickí funkcionári odrazu možno ako sa hovorí prezliekali kabáty a tak ďalej. Mali ste s tým nejakú skúsenosť? M.T. - Bola som preložená od Slivníka. Áno, do Slivníka. Tam tiež potrebovali založiť rómsku materskú školu a základnú školu. No tak som tam pracovala a takisto sme v tejto dedine vydali určité výchovnovzdelávacie výsledky, lebo sme písali vždy správu o našej činnosti, o našej práci. No a až odtiaľ som odišla do dôchodku, vidíš, z toho Slivníka. Bola som preložená, pre to VPN, nie? Tak to, lebo tí komunisti tam ešte ako do mňa rýpali, hej. Moderátor - Mňa napríklad zaujíma v súvislosti s vaším životným príbehom alebo príbehom vašej rodiny jedna základná otázka a to, či tí bývalí komunisti, ktorí vlastne sa možno podieľali na konfiškácii vášho majetku a tak ďalej, či potom neskôr ste sa k tomu vrátili a či ste tým s týmito ľuďmi sa stretli a im povedali čosi alebo či sa ospravedlnili za tieto krivdy? Július Čaja - Nie. Práveže prenasledovali, lebo dostala sa do funkcie? M.T. - No, to sme napísali v tej dobe porevolučnej do prešovských novín všetko. Áno. Tam to bolo zverejnené. A spolu s mojím bratom, inžinierom Máthé, sme zverejnili aj mená, ktorí prenasledovali našu rodinu. Moderátor - V ktorom čase to bolo? Hneď hneď po revolúcii? M. T. - Hneď po revolúcii, áno, sme to dali do prešovských novín. Moderátor - Aké boli reakcie? M.T. - Boli takéto reakcie, že k nám prišli a nadávali, hádali sa s nami, že to nie je pravda, že oni nemajú v tom prsty, že náš otec bol odsúdený, že nám to všetko zobrali - bola taká doba a bol to súd, ktorý to odsúdil. No tak. Oni s tým nič nemajú. Tak to bolo."

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 01/2018